Európa strana 42 z 47

Kniha O želaní stať sa Indiánom patrí medzi najvýraznejšie diela modernej rakúskej literatúry. Rozpráva o fiktívnom stretnutí mladého a chudobného Franza Kafku so starnúcim spisovateľom Karlom Mayom na palube zaoceánskeho parníka smerujúceho do Spoje ných štátov. Úradník Franz Kafka sa viac-menej náhodným nalodením pokúša uniknúť z dosahu svojho despotického otca a zároveň túži skoncovať s neustálym nutkaním písať prózu. Súdnymi spormi a novinárskym očierňovaním štvaný autor dobrodružných románov Karl May si zase chce na svojej prvej oficiálnej ceste za veľkú mláku oddýchnuť a navštíviť miesta, ktoré tak farbisto opísal vo svojom diele. V novele Petra Henischa je to napokon práve May, kto počas dlhej plavby inšpiruje Kafku, aby napísal jedno z najslávnejších diel svetovej literatúry románu Amerika. Úchvatný opis stretnutia dvoch mentalít na ceste do Nového sveta je napísaný s veľkou erudíciou, ale aj s iróniou a nadhľadom. Je brilantnou úvahou o rozpade hodnôt na počiatku nového veku, o hľadaní porozumenia medzi starým a novým. Novela plná vtipu a irónie je zároveň majstrovským dielom literárnej reflexie. Süddeutsche Zeitung

Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situáci i o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky. Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka? Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťast ie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho tajnými výčitkami a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Ó, nikdy, nikdy! Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu! Bože môj! Celá minúta bl aženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život?...

V každej krajine a v každej intelektuálnej debate sa vyskytujú celé davy tých, ktorí vyhlasujú smrť Marxa a marxizmu, víťazstvo nového svetového poriadku a staronových vízií sveta. Jacques Derrida ukazuje, že Marxove myšlienky a marxizmus sú mŕtve veľmi zvláštnym spôsobom: samotní vyhlasovatelia ich síce považujú za mŕtve, no zároveň sa ich boja, ustavične deklarujúc, že sa môžu vrátiť, že sú mŕtve, ale stále žijú. Ako strašidlá, prízraky, fantómy, duchovia, tiene, vracajúci sa mŕtvi, neškodní a vysmievaní, no zároveň paradoxne hroziví a nebezpeční. Derrida neanalyzuje iba zvláštny diskurz protivníkov marxizmu: ukazuje zároveň, ako sa u Marxa samotného prejavuje zvláštna štruktúra a plejády najrozličnejších duchov, tieňov, prízrakov a str ašidiel. Duch Marxa a marxizmu je veľmi zvláštna a fascinujúca figúra. Derrida nastoľuje aj problém intelektuálneho a politického dedičstva, zodpovednosti a dedičstva všeobecne. Čo z Marxa a marxizmu zostáva, musí zostať, a prečo? Prečo sa duch Mar xa nedá exorcizovať? Čo je to vlastne dedičstvo marxizmu a ako sa k nemu zodpovedne postaviť v súčasnosti? Jacques Derrida (1930 2004), francúzsky filozof, známy svojou dekonštrukciou klasických filozofických aj iných textov. Publikoval viac než 40 kníh a množstvo článkov a rozhovorov. Medzi jeho najznámejšie diela patria Gramatológia, Diseminácia, O duchu: Heidegger a otázka, Dar smrti, Politiky priateľstva a mnoho ďalších. Má veľký vplyv na súčasnú postštrukturalistickú a postmodernú filoz ofiu, ale aj na literárnu vedu a humanitné a sociálne vedy všeobecne.

Symbolizmus a expresionizmus v spojení s filozofickými náhľadmi na ľudský osud sa spájajú do celistvého celku v diele slávneho ruského spisovateľa Leonida Andrejeva. Múzami obdarený skeptik čelil celý život depresívnym stavom, a pretože neveril ani v Boha, v silu rozumu, ba ani v mravné hodnoty, veľmi bolestne prežíval svoje neľahké rozpoloženie. Ovplyvnený Schopenhauerovou teóriou životného pesimizmu sa dokonca niekoľkokrát pokúsil o samovraždu. A fascinácia smrťou je aj témou jeho majstrovských diel. V svojich prózach dokonale rozbúral obraz človeka, tak ako ho nezávisle od seba prácne budovali Lev N. Tolstoj i Fiodor M. Dostojevskij. Štylisticky a jazykovo výborne vybavený prozaik sa díva na človeka komplexne, tvrdiac, že osud ľudskej bytosti nepodlieha neviditeľným náhodám, ale autentickému uvažovaniu a schopnosti vidieť, vedieť, cítiť, poznať a oddeliť. Znie to nepravdepodobne, no sám introvert nabádal ľudí, aby sa neuzatvárali do seba, pretože sa dostanú do zlej spoločnosti. Jeho dielo desilo, no bolestný pesimizmus nikdy nevykazoval prvky pózerstva, vďaka čomu je Leonid Andrejev dodnes obdivovaným a milovaným spisovateľom.

Symbolizmus a expresionizmus v spojení s filozofickými náhľadmi na ľudský osud sa spájajú do celistvého celku v diele slávneho ruského spisovateľa Leonida Andrejeva. Múzami obdarený skeptik čelil celý život depresívnym stavom, a pretože neveril ani v Boha, v silu rozumu, ba ani v mravné hodnoty, veľmi bolestne prežíval svoje neľahké rozpoloženie. Ovplyvnený Schopenhauerovou teóriou životného pesimizmu sa dokonca niekoľkokrát pokúsil o samovraždu. A fascinácia smrťou je aj témou jeho majstrovských diel. V svojich prózach dokonale rozbúral obraz človeka, tak ako ho nezávisle od seba prácne budovali Lev N. Tolstoj i Fiodor M. Dostojevskij. Štylisticky a jazykovo výborne vybavený prozaik sa díva na človeka komplexne, tvrdiac, že osud ľudskej bytosti nepodlieha neviditeľným náhodám, ale autentickému uvažovaniu a schopnosti vidieť, vedieť, cítiť, poznať a oddeliť. Znie to nepravdepodobne, no sám introvert nabádal ľudí, aby sa neuzatvárali do seba, pretože sa dostanú do zlej spoločnosti. Jeho dielo desilo, no bolestný pesimizmus nikdy nevykazoval prvky pózerstva, vďaka čomu je Leonid Andrejev dodnes obdivovaným a milovaným spisovateľom.

Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) vytvoril na sklonku svojho života lyricko-filozofické Básne v próze, ktoré dodnes žiaria ako moderný skvost v diele tohto svetového klasika, predstavujú prozaikov vrcholný tvorivý čin a popri Charlesovi Baudelairovi z neho urobili nesmrteľného majstra tohto náročného literárneho žánru. Autor sám pokladal tieto miniatúry za náčrty, za prípravu motívov, ktoré by sa dali použiť vo väčších epických útvaroch. Keďže mnohé mali osobný pôvod a zreteľne sa v nich zrkadlili spory s kritikou, spomienky či bolestné pocity starnúceho a na smrť chorého človeka, nepomýšľal na ich vydanie. Bol presvedčený, že sú vhodné len pre úzky kruh poslucháčov, pre intímny kontakt s vnímavým čitateľom.

Winnetou a Old Shatterhand sú opäť v sedle Vychádza prvé kompletné a nekrátené vydanie autorského textu slávneho románu Karla Maya Duch Llana Estacada patrí medzi najznámejšie a najvydarenejšie diela slávneho saského spisovateľa Karla Maya. V príbehu o tajomnom jazdcovi odetom v koži posvätného bieleho bizóna, ktorý sa na svojom vraníkovi preháňa po púšti a každého zloducha skolí ranou doprostred čela sa objavujú takmer všetky slávne postavy Mayovho panteónu hrdinov: lovec s najtvrdším úderom a najpresnejšou muškou na celom Západe – Old Shatterhand, jeho pokrvný brat – statočný a ušľachtilý náčelník Apačov Winnetou, zneuznaný intelektuál Hobble-Frank, tajomný Bloody-Fox, nerozluční zálesáci Tučný Jemmy a Dlhý Davy, Lovec medveďov i jeho syn Martin, detektívi prérie bratia Nosáči, obratný kaukliar Juggle-Fred, kmeň bojachtivých Komančov a neuveriteľne podlí banditi zvaní ,supi púšte’, ktorí v Llane Estacade vražia a okrádajú bezbranných pútnikov. Dielo vychádza k 120. výročiu prvého knižného publikovania v pôvodnej a neskrátenej podobe. Táto kompletná verzia sa aj v autorovej vlasti objavuje len veľmi sporadicky a do žiadneho cudzieho jazyka nebola dosiaľ preložená. Nedávno jsem mluvil s mužem, který ponejprv v životě prečetl mayovku. Učinil tak ve zralém věku a odhodil knihu, cítil se podvedený. Dobře mu tak, byl to trest za to, že promarnil své mládí. Jan Skácel

Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 - 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na pov rch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: "Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšli enku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, k atolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa. Valerij Kupka Denník spisovateľa vlastne ani nie je Dostojevského denníkom, teda neodzrkadľuje alebo veľmi málo odzrkadľuje Dostojevského vnútorné pocity. Je to rad publicistických článkov, v ktorých jeden človek poúča iných, ako majú žiť a čo majú robiť." L. Šestov

V jednej zo svojich najznámejších a najčítanejších prác Sigmund Freud opúšťa oblasť náročných teoretických úvah a snaží sa predstaviť psychoanalýzu širšiemu okruhu čitateľov a záujemcov prostredníctvom opisu a vysvetľovania javov, s ktorými sa stretávajú v bežnom živote. Zameriava sa na skúmanie nevedomých procesov a ich fungovania, ktoré často, bez toho, aby sme o tom tušili, v mnohých aspektoch determinujú naše konanie a správanie. Na množstve príkladov z vlastnej terapeutickej práce, zozbieraných od priateľov, z novín a literatúry, vtipným a prenikavým spôsobom odhaľuje psychické pozadie zabúdania, prerieknutí, chybných úkonov, chybného čítania, náhradného konania s nevedomým úmyslom a ďalších aktivít. Chce tak čitateľom nielen poskytnúť základné informácie o psychoanalýze, ale zároveň im umožniť hlbšie nahliadnuť do vlastného vnútra, odhaliť ich vnútorné duševné konflikty a lepšie pochopiť príčiny ich motivácie a potrieb. Freudova psychoanalýza teda ani v tomto prípade neustupuje od svojho úsilia a pevného odhodlania odhaliť tajomstvo človeka a pomôcť mu v duchu starého antického hesla „poznať seba samého“.

Sigmund Freud (1856 - 1939) – rakúsky lekár, neurológ a psychiater. Tvorca psychoanalýzy a psychoanalytickej terapie neuróz a nervových ochorení. Jeden z najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia. Vo svojich dielach vychádzal z chápania primátu nevedomia a nevedomých duševných procesov v psychike jednotlivca. Svojím konceptom nevedomia a jeho dynamiky, chápaním štruktúry osobnosti, detskej sexuality, psychického vývinu, obranných mechanizmov a procesu psychoterapie zásadným spôsobom ovplyvnil prístupy a uvažovanie v súčasnej psychológii, medicíne, antropológii, pedagogike, ale aj v teórii kultúry, až po skúmanie náboženstva a semiotiku. Hoci Freudova teória prešla od jeho čias mnohými zmenami, diskusie o nej a jej rozvíjanie pokračujú aj v súčasnosti. Dielo Sigmunda Freuda svojím rozsahom presahuje možnosti čitateľa oboznámiť sa s ním v jeho celku. Výber z myšlienok a úvah chce uľahčiť orientáciu v chápaní duševného sveta zakladateľa psychoanalýzy a zároveň priblížiť hlavné okruhy problémov a témy, ktorými sa zaoberal. Ukážky z Freudových prác sú preto zvolené tak, aby poskytli celkový a čo najkomplexnejší pohľad na psychoanalýzu a jej aplikácie v rozličných oblastiach i na život jej tvorcu. Zároveň však tieto texty nie sú natoľko teoreticky náročné, aby bežnému čitateľovi neposkytli skutočný čitateľský zážitok a aby ho neviedli a nepodnecovali k vlastným úvahám o človeku a jeho mieste v celku bytia.

Výber zo spisovateľovej tvorby vyšiel v Nemecku v prestížnej hororovej edícii Knižnica domu Usherovcov (1953) a v Spojených štátoch mu po vydaní rozsiahlej zbierky Temná oblasť (1993) dali okamžite prídomky „poľský Poe“ a „poľský Lovecraft“.Tri z jeho príbehov sa dočkali aj filmového spracovania. Literárne sa Grabińského tvorba napája z tradícií modernistickej psychologickej prózy. Autor bol fascinovaný fenoménmi psychopatológie, parapsychológiou i vtedajším revivalom okultných náuk, no predovšetkým vychádzal z tradície hororu a fantastiky 19. a začiatku 20. storočia. V Grabińského poviedkach sa obvykle začnú hlavnému hrdinovi zjavovať tajuplné nevysvetliteľné úkazy, ktoré vo finále vedú k jeho záhube – či už fyzickej alebo k psychickej deštrukcii a šialenstvu. Často nie je úplne jasné, či sú tieto záhadné javy len halucináciou, alebo ide skutočne o niečo paranormálne. Materiálny a psychický svet sa v jeho dielach vzájomne prelínajú. Zlá psychická energia dokáže nakaziť miesto deja a prostredníctvom tajomných udalostí preniká do reality desivý „iný svet“. Tieto hrôzostrašné príbehy ukazujú, že okolitý svet je nesmierne krehký a neustále vystavený riziku ohrozenia temnými silami zla. Hrôza číha na človeka v hlbinách jeho vlastnej duše, ale prichádza aj zvonka, spoza nášho sveta.

Vo svojom poslednom diele sa zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939) vracia k problematike náboženstva, tentoraz však z iného, menej kritického aspektu, ako v predchádzajúcich prácach. Svoju pozornosť sústreďuje na postavu Mojžiša a jeho úlohu pri vzniku monoteistického židovského náboženstva a formovaní židovského národa. Vyslovuje pritom viacero odvážnych hypotéz a nových pohľadov. Vychádzajúc z psychoanalytického chápania (trauma – latencia – návrat potlačeného) skúma vznik a fenomén náboženskej viery u Židov a kresťanov a rozoberá podstatu i príčiny antisemitizmu a nenávisti voči Židom. V tejto práci sa Freud pokúsil o istý druh psycho-historického skúmania a zároveň vyjadril aj svoje osobné názory na dobu, v ktorej žil. Hoci mnohé jeho postoje sú dodnes predmetom búrlivej diskusie, kniha je cenným príspevkom k psychológii náboženstva, antropológii a teórii kultúry.

Slávny ruský realista Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) vo svojej jedinečnej zbierke krátkych próz neobyčajne kriticky zobrazil život na ruskom vidieku, no protiváhou smutným svedectvám krutej doby je jeho poetický opis prírody a vzťahu človeka k nej. Poľovníkove zápisky patria k vrcholom ruskej prózy a klenotom svetovej literatúry. Turgenev v maximálne dokonalej umeleckej forme predstavil Rusko svetu a zanechal nám obdivuhodne sugestívny portrét svojej vlasti. Po prečítaní tejto zbierky sa francúzska spisovateľka George Sandová vyjadrila: „To je nový svet a vy ste nám umožnili doň preniknúť, ani jedna historická pamiatka nemôže nám ukázať Rusko lepšie ako vaše postavy, ktoré ste tak dobre preštudovali, a spôsob ich života, ktorý ste tak dobre postrehli... Máte hlbokú úctu ku každej ľudskej bytosti, nech by sa zahaľovala do akýchkoľvek zdrapov a nech by živorila pod hocijakým jarmom. Ste realista, ktorý všetko vidí, básnik, ktorý vie všetko skrášliť, máte veľké srdce a preto môžete všetkých pochopiť a všetko poľutovať.“

Výber zo spisovateľovej tvorby vyšiel v Nemecku v prestížnej hororovej edícii Knižnica domu Usherovcov (1953) a v Spojených štátoch mu po vydaní rozsiahlej zbierky Temná oblasť (1993) dali okamžite prídomky „poľský Poe“ a „poľský Lovecraft“.Tri z jeho príbehov sa dočkali aj filmového spracovania. Literárne sa Grabińského tvorba napája z tradícií modernistickej psychologickej prózy. Autor bol fascinovaný fenoménmi psychopatológie, parapsychológiou i vtedajším revivalom okultných náuk, no predovšetkým vychádzal z tradície hororu a fantastiky 19. a začiatku 20. storočia. V Grabińského poviedkach sa obvykle začnú hlavnému hrdinovi zjavovať tajuplné nevysvetliteľné úkazy, ktoré vo finále vedú k jeho záhube – či už fyzickej alebo k psychickej deštrukcii a šialenstvu. Často nie je úplne jasné, či sú tieto záhadné javy len halucináciou, alebo ide skutočne o niečo paranormálne. Materiálny a psychický svet sa v jeho dielach vzájomne prelínajú. Zlá psychická energia dokáže nakaziť miesto deja a prostredníctvom tajomných udalostí preniká do reality desivý „iný svet“. Tieto hrôzostrašné príbehy ukazujú, že okolitý svet je nesmierne krehký a neustále vystavený riziku ohrozenia temnými silami zla. Hrôza číha na človeka v hlbinách jeho vlastnej duše, ale prichádza aj zvonka, spoza nášho sveta.

Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille.Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Román My – pochmúrna vízia totalitného systému založeného na obludnom etatizme, krajnom racionalizme a mechanizovanom, totálnom kolektivizme – je doslova epochálnym literárnym dielom. Ovplyvnené fantastikou H. G. Wellsa, neorealistickým videním skutočnosti a intuitívne pochmúrnou predtuchou negatívneho vývoja civilizácie vyústilo do varovnej satiry, ktorá aj po rozpade Sovietskeho zväzu a odhalení zverstiev totalitných režimov 20. storočia nestráca svoju aktuálnosť. Dielo varuje pred odľudštením, mravným vákuom, umŕtvením myslenia a spoločenským úpadkom, ktorý musí zákonite viesť ku koncu modernej civilizácie. Zamjatin svojím románom výrazne ovplyvnil evolúciu žánru science-fiction a inšpiroval preslávené antiutópie Aldousa Huxleyho a Georga Orwella.