Európa strana 39 z 43

Thomas Rosenboom (1956), narodený v Doetinchem, patrí k najvýznamnejším súčasným nizozemským prozaikom. V Nijmegene začal študovať psychológiu, neskôr v Amsterdame ukončil nederlandistiku. Roku 1982 debutoval poviedkou Bedenkingen (Pochybnosti), o tri roky neskôr uverejnil thriller Vriend van verdienste (Zaslúžilý priateľ). Za historický román z 18. storočia Gewassen vlees (Umývané mäso, 1994) získal cenu Libris Literatuur Prijs (1995) a Dirk Martensprijs (1997); román Publieke werken (Verejné práce, 1999, opäť ocenený Libris Literatuur Prijs), v ktorom spracoval históriu Amsterdamu v druhej polovici 19. storočia, bol preložený do nemčiny a dánčiny, pripravuje sa jeho maďarské vydanie. De nieuwe man (Nový muž, 2003), románový príbeh z prostredia lodiarov z prvej polovice 20. storočia, bol v Holandsku nominovaný na knihu roka 2003. Autor napísal okrem toho viacero kratších historických próz, ale aj próz zo súčasnosti, ktoré boli uverejnené vo výberoch De mensen thuis (Tí doma, 1983) a Hoog aan de wind (Dobrý vietor, 2006); z toho druhého vychádza aj prvé slovenské vydanie autorovho diela pod názvom Chlapec s husľami.

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 – 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera – dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Ako kvapky vody sú poviedky, z ktorých pozostáva Portrét Alexandra. Každá zrkadlí vlastný príbeh, ale spolu vytvárajú prúd spoločného plynutia času od konca devätnásteho storočia až po súčasnosť. Čas vo vnútri jednotlivých textov sa neraz skrúti do protipohybu, vráti na scénu vedľajšiu postavu alebo inak zmieša prítomnosť s minulosťou — barónsku nadradenosť s tajomstvom falzifikátu, víťaza prvých motocyklových pretekov s jeho poslednou milenkou, podvedeného emigranta s budúcim premiérom či amputovanú nohu s Van Goghovým odrezaným uchom. To hlavné je však rozprávanie o ubiehaní Alexandrovho života, ktorý koreňmi čiastočne siaha do vymretého aristokratického rodu, on sám je však priemerný človek dneška, ktorý nič významné nedosiahol, hoci sa o to pokúšal. Aj preto nostalgická konfrontácia toho akí sme boli, o čom sme snívali, s tým, čo sme urobili a kam sme dospeli, je v knihe neustále prítomná. Portrét Alexandra je fragmentárny neromán o pominuteľnosti a o náhodách, ktoré sa stávajú osudom. Je mozaikou skomponovanou z rozhodujúcich okamihov Alexandrovho života, ktorým často nerozumel, keď sa mu diali, z jeho najintímnejších spomienok, ale aj z toho, čo sám nezažil, z paralelných príbehov ľudí, ktorí mu skrížili cestu. Všetky postavy v knihe vlastne tvoria Portrét Alexandra. „Tých na druhom brehu rovnako pri sebe cítim ako tých, ktorých vidím očami,“ hovorí príznačne jeden z Alexandrových predkov, potulný maliar Benický.

Dve symfónie ruského spisovateľa a básnika symbolistu Andreja Belého (1880 - 1934) v slovenskom preklade prichádzajú po knižnom vydaní jeho tretej a štvrtej symfónie - Návrat a Pohár metelíc. Štyri experimentálne texty na pomedzí poézie a prózy predstavujú juvenílie autora, pričom osobitosťou je, že pri ich tvorbe vychádzal z hudobných princípov. Originálnymi symfóniami, ktoré Belyj napísal a vydal v priebehu rokov 1900 - 1908, sa stal jedným z tých, čo v ruskej literatúre novátorsky otvárali 20. storočie. Druhá symfónia (Dramatická) vyšla skôr než Prvá symfónia (Severná, hrdinská) a medzi čitateľmi spôsobila veľký rozruch. Dielo zaujalo nielen inovatívnosťou, ale aj autobiografizmom, kde sa v zrkadle autorovho duchovno-mystického vnímania odrážali reálne postavy a udalosti života Moskvy. Záujem vzbudzovalo zašifrované stvárnenie pikantnej histórie platonického milostného vzťahu mladého básnika k manželke moskovského mecenáša umenia M. A. Morozova.

Kedy strach a zimomriavky ovládnu dušu čitateľa? Keď Majster vzýva Diabla a vydáva sa na let ponad prekliatu Moskvu? Keď v laboratóriách jeho fantázie praskajú osudové vajcia, liahnu sa na svet príšery a ulice sa zapĺňajú ľuďmi so psími srdcami? Alebo vtedy, keď nám Michail Bulgakov vykresľuje realistické obrazy sovietskej Moskvy či predrevolučného virvaru? Realita je hroznejšia o to viac, že autor a jeho postavy si neodpustia, aby ju prikrášlili vidinami narkomana či démonickou hrou. Morfium - Diaboliáda - Moskva z červeného kameňa... Hrôza, hrôza, hrôza. Výber svojich časopiseckých próz plánoval Michail Bulgakov (1891 - 1940) vydať roku 1937 pod názvom O vášňach a nerestiach. Lenže v jednom z najhorších rokov krvavej ruskej histórie kniha nevyšla a jednotlivé poviedky sa dlhé roky po spisovateľovej smrti publikovali v najrozličnejších výberoch z jeho tvorby. Autorom koncipovaná zbierka tak vychádza v novom slovenskom preklade po prvý raz.

Dve symfónie ruského spisovateľa a básnika symbolistu Andreja Belého (1880 – 1934) v slovenskom preklade prichádzajú po knižnom vydaní jeho tretej a štvrtej symfónie – Návrat a Pohár metelíc. Štyri experimentálne texty na pomedzí poézie a prózy predstavujú juvenílie autora, pričom osobitosťou je, že pri ich tvorbe vychádzal z hudobných princípov. Originálnymi symfóniami, ktoré Belyj napísal a vydal v priebehu rokov 1900 – 1908, sa stal jedným z tých, čo v ruskej literatúre novátorsky otvárali 20. storočie. Druhá symfónia (Dramatická) vyšla skôr než Prvá symfónia (Severná, hrdinská) a medzi čitateľmi spôsobila veľký rozruch. Dielo zaujalo nielen inovatívnosťou, ale aj autobiografizmom, kde sa v zrkadle autorovho duchovno-mystického vnímania odrážali reálne postavy a udalosti života Moskvy. Záujem vzbudzovalo zašifrované stvárnenie pikantnej histórie platonického milostného vzťahu mladého básnika k manželke moskovského mecenáša umenia M. A. Morozova.

Kedy strach a zimomriavky ovládnu dušu čitateľa? Keď Majster vzýva Diabla a vydáva sa na let ponad prekliatu Moskvu? Keď v laboratóriách jeho fantázie praskajú osudové vajcia, liahnu sa na svet príšery a ulice sa zapĺňajú ľuďmi so psími srdcami? Alebo vtedy, keď nám Michail Bulgakov vykresľuje realistické obrazy sovietskej Moskvy či predrevolučného virvaru? Realita je hroznejšia o to viac, že autor a jeho postavy si neodpustia, aby ju prikrášlili vidinami narkomana či démonickou hrou. Morfium – Diaboliáda – Moskva z červeného kameňa... Hrôza, hrôza, hrôza. Výber svojich časopiseckých próz plánoval Michail Bulgakov (1891 – 1940) vydať roku 1937 pod názvom O vášňach a nerestiach. Lenže v jednom z najhorších rokov krvavej ruskej histórie kniha nevyšla a jednotlivé poviedky sa dlhé roky po spisovateľovej smrti publikovali v najrozličnejších výberoch z jeho tvorby. Autorom koncipovaná zbierka tak vychádza v novom slovenskom preklade po prvý raz.

V románe Vampír stretá poľský emigrant Zenon záhadnú osudovú ženu Daisy, ktorú neustále sprevádza čierny panter, a pod vplyvom jej hypnotickej manipulácie zažíva stavy na pokraji sna a bdenia, halucinácie, avšak i parapsychologické fenomény (rozdvojo vanie osôb, špiritistické aporty, zjavenie Bafometa), zúčastňuje sa na špiritistických seansách i satanistickej čiernej omši. Blúdi temným hmlistým stokerovským Londýnom z čias fin de siécle, podzemnými katakombami tajomného mesta monštra so sekt ami špiritistov, satanistov, madame Blavatskou, rovnako ako blúdi aj v sebe samom, v stavoch svojho podvedomia. Je femme fatale Daisynaozaj vampír, ktorý ho vedie k šialenstvu a smrti?

Otázka stotožnenia má v Zakázanej ríši svoj intuitívny filozofický základ a okrem iného súzvučí s pochybnosťami o štatúte ľudského bytia, čo je iste dlhodobo rozvíjaná téma v dejinách európskeho myslenia. Slauerhoff si vo svojej literárnej úvahe o najzákladnejších predpokladoch ľudskej existencie pomohol Camoesovým životopisom, alebo skôr niektorými prvkami z romantickej legendy o tomto spisovateľovi, tak ako sa tradovala v devätnástom storočí a ako sa s ňou oboznámil najneskôr roku 1926 počas svojho pobytu v Macau, keď navštívil aj jaskyňu, kde slávny Portugalec pravdepodobne písal svojich Lusovcov. Slauerhoffov román prekračuje hranice nizozemskej kultúry a dávno sa stal svetovou literatúrou. Aj pre dnešného čitateľa, zvyknutého na tie najradikálnejšie postupy modernej prózy, na zmeny rozprávačských perspektív, na imaginárne cestovanie v priestore a čase a zaujímajúceho sa väčšmi o autonómnosť príbehov než o historicko-biografické súvislosti literatúry, môže Slauerhoffov román predstavovať podnetnú iritáciu; stále priťahuje existenciálnym chápaním exotiky, ktoré je v súčasnosti azda aktuálnejšie než kedykoľvek predtým: zmyslové opisy vzdialených krajín vedú k vciťujúcemu poznávaniu, a Slauerhoff neponúka len romantizujúci obraz Orientu; jeho evokácie východoázijského sociokultúrneho prostredia a mentality – najmä v príbehu o bezmennom telegrafistovi – sú mnohovrstevné a problémové. V zásade predstavujú kritiku „orientalizmu“ ako stereotypnej západnej vízie Východu. Autor, ktorý je výborný pozorovateľ a psychológ, často dokáže vyčarovať komplexnú predstavu zobrazeného sveta v šťastne zvolenej literárnej skratke, za ktorou sa skrýva nielen veľký literárny talent, ale aj mnohoročné skúsenosti znalca cudzích kultúr.

Menno ter Braak (1902—1940), pôvodným školením historik, je najvýznamnejším predstaviteľom medzivojnovej nizozemskej literárnej kritiky. Ako spoluzakladateľ literárneho časopisu Forum bol obávaným polemikom, no zároveň presvedčeným demokratom a „europeizátorom“ provinčných pomerov v holandskej kultúre. Dôsledne presadzoval nové personalistické kritériá posudzovania domácej literárnej tvorby, otváral svojim krajanom obzory smerom k západo- i východoeurópskym literatúram a angažoval sa aj za avantgardné filmové umenie. Počas svojho krátkeho, no mimoriadne plodného života plného bojov napísal niekoľko kníh esejí (Politik bez strany, Rozlúčka s krajinou pastorov, O starých a nových kresťanoch, Karneval mešťanov, Demaskovanie krásy, Cinema militans a i.). Bol jediným nizozemským intelektuálom, ktorý sa v roku 1938 vyslovil proti mníchovskej zrade a rozbitiu ČeskoSlovenska. V deň okupácie Nizozemska hitlerovským Nemeckom odišiel dobrovoľne zo života.

V románe Vampír stretá poľský emigrant Zenon záhadnú osudovú ženu Daisy, ktorú neustále sprevádza čierny panter, a pod vplyvom jej hypnotickej manipulácie zažíva stavy na pokraji sna a bdenia, halucinácie, avšak i parapsychologické fenomény (rozdvojo vanie osôb, špiritistické aporty, zjavenie Bafometa), zúčastňuje sa na špiritistických seansách i satanistickej čiernej omši. Blúdi temným hmlistým stokerovským Londýnom z čias fin de siécle, podzemnými katakombami tajomného mesta monštra so sekt ami špiritistov, satanistov, madame Blavatskou, rovnako ako blúdi aj v sebe samom, v stavoch svojho podvedomia. Je femme fatale Daisynaozaj vampír, ktorý ho vedie k šialenstvu a smrti?

Vajon milyen lenne a világ, ha a trianoni békediktátum után Felvidék továbbra is Magyarország része marad, és sosem jön létre Szlovákia? Mi lett volna a szlovákokkal? Michal Hvorecký regényében az erőszakos asszimiláció hatására kivándorló népesség a Csendes-óceán közepén, Francia Polinéziában, a Paul Gauguin által is oly festőinek talált Tahiti gyönyörű szigetén lel új hazára, távol a nyugati civilizációtól. A híres diplomata, csillagász, költő, pilóta és tábornok, Milan Rastislav Štefánik vezényletével a Tátra és a Duna pokoli katlanából a földi paradicsomba érkező, szabadságra vágyó nemzet déltengeri álma azonban a magukkal hordozott tradíciók, az újjáéledő nacionalizmus és a kulturális különbségek kiváltotta összecsapások miatt hamar légvárnak bizonyul. Kelet-Közép-Európa huszadik századi históriájáról, és a jelenét is meghatározó legrosszabb társadalmi beidegződésekről (nacionalizmus, antidemokratizmus) ennyire hátborzongatóan szórakoztató módon még sehol nem olvashattunk, mint ebben, az általunk ismert történelmet fenekestül felforgató utópisztikus-szatirikus regényben.