Európa strana 37 z 47

Spomienky na Fiodora Michailoviča Dostojevského. Spomienky Anny Grigorievny Dostojevskej (1846 - 1918), druhej manželky slávneho ruského spisovateľa Fiodora Michajloviča Dostojevského, majú neprehliadnuteľné miesto v rozsiahlej literatúre o tomto velikánovi svetovej literatúry. Cez záznamy A. G. Dostojevskej vniká čitateľ do duchovného sveta tohto génia: do zápasu so sebou samým, s vlastnou vášňou hazardného hráča, stvárnenou aj v literárnych dielach (najmä v Hráčovi), s vášňou, s ktorou Dostojevskij predovšetkým z lásky k žene skoncoval. Spomienky reprodukujú proces zbližovania manželov, prekonávania bariéry, ktorá bola spôsobená jednak vekovým rozdielom a jednak spomínanou vnútornou rozháranosťou Dostojevského, človeka s „obnaženými nervami“, ako je to u veľkých umelcov časté, človeka navyše chorého na epilepsiu. Čitateľ spoluprežíva aj tragickú smrť prvorodenej dcéry Sone a všetky trpké chvíle, ktoré pripravili Dostojevskému a jeho rodine osud a toľkí nežičlivci - vrátane syna z prvého manželstva, voči ktorému nevie autorka Spomienok ukryť svoju opodstatnenú nepriazeň. A čitateľ prežíva aj vzácne chvíle pokoja, radosti, rodinnej pohody, ktoré boli pre spisovateľa, pracujúceho často na hranici vyčerpania, vzpruhou a zdrojom síl do ďalšieho zápasu so životom.

Nescio znamená po latinsky "neviem". Za týmto pseudonymom sa do roku 1933 skrýval amsterdamský účtovník a spisovateľ Jan Hendrik Frederik Grönloh (1882-1961), syn drobného kramára, milovník mestského života no rovnako i prírody. Jeho novely Vyžierač, Titankovia a Malý básnik, ktoré vznikli ešte v čase okolo prvej svetovej vojny a v ktorých vykreslil život holandských mestských bohémov i zakuklených meštiakov, sú naplnené nielen sarkazmom, iróniou a vnútorným nestotožnením sa s meštianskymi hodnotami, ale aj nostalgiou za pomaly miznúcou prírodnou krajinou. Magickú stránku tejto literatúry tvorí tak hlboko transcendentálny, ako aj čisto všedný rozmer autorovej tvorby. Rozsahom neveľké dielo tohto absolútneho klasika modernej nizozemskej prózy, z ktorého dokáže už tretia generácia holandských čitateľov citovať spamäti celé pasáže, bolo dosiaľ preložené do nemčiny, francúzštiny, poľštiny a teraz vychádza po prvý raz v slovenčine.

Három dupla kisregény és négy dupla novella található a kötetben, az elmúlt hat év termése. Két szemszög, két idősík, két történet ugyanarról az eseményről vagy jelenségről, két vallomás, két főszereplő, ilyesmik. Hamvas Béla és más ezoterikus szerzők szerint az egyes szám a tézis, a férfi jelképe, a kettes pedig az antitézis, vagyis a nőé. Én ezt nem tudom elfogadni. Azt sem, hogy a kettes a sátán szimbóluma volna. Ámbátor talán mindegy, a sátán és az Isten éppúgy valaminek a színe s visszája, ahogyan a nő és a férfi.

Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k "človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť." Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším - zdravím a životom...

Négy ember egy csúcsétterem vacsoraasztalánál. Egyikük országosan ismert politikus, esélyes miniszterelnök-jelölt. Mire véget ér az este, döntésre kell jutniuk egy közfelháborodást keltő ügyben, amely a fiaikat is közvetlenül érinti. Emberölésről van szó, egy hajléktalan nő erőszakos haláláról. Meddig mennek el a gyerekek, a karrier, a boldog családi élet megmentése érdekében? Messzire. Nagyon messzire. "Eleged van A szürke ötven árnyalatá-ból? Itt van helyette A vacsora - és benne a sokk íze." (The Economist) "A vacsora italokkal és sötét szatírával indul, és alattomosan keríti hatalmába az olvasót. Vérfagyasztó, undok és agyafúrt - képtelenség letenni." (Gillian Flynn, a Holtodiglan szerzője) "A Holtodiglan európai kivitelben." (The Wall Street Journal) Herman Koch (sz. 1953) a nyolcvanas évek közepe óta népszerű író hazájában, hatodik regénye, A vacsora pedig a nemzetközi sikert is meghozta a számára: eddig 25 országban adták ki, Európában több mint 1 millió példány kelt el belőle, és az első holland könyv volt, amely felkerült a New York Times bestsellerlistájára. A regényből az Oscar-díjas Cate Blanchett rendezésében forgatnak filmet.

Táto kniha je prozaickým opisom skutočného príbehu skupiny slovenských letcov, ktorí sa na počiatku druhej svetovej vojny rozhodli utiecť do Veľkej Británie a posilniť jednotky československého odboja v boji proti nacizmu. Jednoduchí dedinskí mládenci si k naplneniu svojho plánu zvolili nesmierne zložitú cestu, pretože priamy prelet ponad Nemcami okupovanou Európou by v tom čase znamenal istú samovraždu. Na ukoristenom lietadle preto využili slovenské a nemecké výsostné znaky a ponad Maďarsko a Balkán unikli do neutrálneho Turecka. Po mnohých peripetiách a zdravotných problémoch sa konečne dostali do Palestíny, kde ich internovali a podrobili nekonečným výsluchom. Britskí a Francúzski dôstojníci jednoducho odmietali uveriť, že by zopár sopliakov kdesi zo Slovenska bolo ochotných absolvovať takú dlhú a nebezpečnú trasu s takým prostým cieľom. Mladí letci však napokon naplnili túžbu bojovať za slobodu vlasti a svoj hrdinský príbeh, ktorý bol sčasti motivovaný mladíckou nerozvážnosťou i túžbou po dobrodružstve, ukončili v radoch britského kráľovského letectva a so cťou sa zúčastnili slávnej Bitky o Britániu. Román, ktorý roku 1947 vydal Koloman Prištic v Piešťanoch, ostáva aj napriek určitému povojnovému pátosu mimoriadne pútavým svedectvom o skutočnom hrdinstve a vlastenectve.

Thomas Rosenboom (1956), narodený v Doetinchem, patrí k najvýznamnejším súčasným nizozemským prozaikom. V Nijmegene začal študovať psychológiu, neskôr v Amsterdame ukončil nederlandistiku. Roku 1982 debutoval poviedkou Bedenkingen (Pochybnosti), o tri roky neskôr uverejnil thriller Vriend van verdienste (Zaslúžilý priateľ). Za historický román z 18. storočia Gewassen vlees (Umývané mäso, 1994) získal cenu Libris Literatuur Prijs (1995) a Dirk Martensprijs (1997); román Publieke werken (Verejné práce, 1999, opäť ocenený Libris Literatuur Prijs), v ktorom spracoval históriu Amsterdamu v druhej polovici 19. storočia, bol preložený do nemčiny a dánčiny, pripravuje sa jeho maďarské vydanie. De nieuwe man (Nový muž, 2003), románový príbeh z prostredia lodiarov z prvej polovice 20. storočia, bol v Holandsku nominovaný na knihu roka 2003. Autor napísal okrem toho viacero kratších historických próz, ale aj próz zo súčasnosti, ktoré boli uverejnené vo výberoch De mensen thuis (Tí doma, 1983) a Hoog aan de wind (Dobrý vietor, 2006); z toho druhého vychádza aj prvé slovenské vydanie autorovho diela pod názvom Chlapec s husľami.

Dracula je nepochybne jednou z "ikonografických" postáv popkultúry 20. storočia. O jeho nesmiernej obľube svedčí neuveriteľne vysoký počet nových reedícií na celom svete, ale aj neustály záujem filmárov, divadelníkov, či autorov grafických noviel, ktorý neutícha ani viac ako sto rokov od "narodenia" tejto svojráznej literárnej postavy.Tento zdanlivo jednorozmerný príbeh sa dá čítať viacerými spôsobmi - nie je to iba strašidelno-dobrodružná story s typickými rekvizitami fin de si?cle, ale aj romantický, milostný príbeh o nenaplnenosti, šifrovaná psychoanalytická hádanka a v neposlednom rade skvelá mystifikácia. V pôvodnej a neskrátenej podobe vychádza Dracula na Slovensku po prvý raz.

Kozma Prutkov je pseudonym, ktorý sa rozrástol v samostatnú osobu, „autorskú masku“. Takéto „autorské masky“ sa udomácnili v ruskej literatúre práve pod vplyvom Kozmu Prutkova. Ale ani jedna z týchto satirických masiek ani zďaleka nedosiahla plastickosť a životnosť Kozmu Prutkova, obdareného presne fixovaným úradným postavením, životopisom, charakteristickým psychologickým profilom a tomu zodpovedajúcim zovňajškom, zvečneným na známom portréte, ktorý je pripojený ku všetkým vydaniam spisov Kozmu Prutkova. Jednoliatosť osoby a diela Kozmu Prutkova nijako neutrpela tým, že na ňom spolupracovalo niekoľko autorov, z ktorých každý, prirodzene, vnášal doň svoje umelecké zámery a sklony, rozširujúc tak tvorivý obzor vymysleného básnika. Postava Kozmu Prutkova natoľko stmelila tvorbu týchto autorov, že vznikol v dejinách literatúry ojedinelý prípad, keď sa vymyslený autor – hrdina – zaradil medzi reálnych spisovateľov; tvorba Kozmu Prutkova sa netriešti na diela jednotlivých autorov, ale vydáva a prijíma sa ako tvorivé dedičstvo jediného spisovateľa. A skutočne, rozdeliť Prutkovovu tvorbu podľa autorov ani nie je možné, pretože časť jeho diela vznikala v spoločnej spolupráci jeho tvorcov.

Otázka stotožnenia má v Zakázanej ríši svoj intuitívny filozofický základ a okrem iného súzvučí s pochybnosťami o štatúte ľudského bytia, čo je iste dlhodobo rozvíjaná téma v dejinách európskeho myslenia. Slauerhoff si vo svojej literárnej úvahe o najzákladnejších predpokladoch ľudskej existencie pomohol Camoesovým životopisom, alebo skôr niektorými prvkami z romantickej legendy o tomto spisovateľovi, tak ako sa tradovala v devätnástom storočí a ako sa s ňou oboznámil najneskôr roku 1926 počas svojho pobytu v Macau, keď navštívil aj jaskyňu, kde slávny Portugalec pravdepodobne písal svojich Lusovcov. Slauerhoffov román prekračuje hranice nizozemskej kultúry a dávno sa stal svetovou literatúrou. Aj pre dnešného čitateľa, zvyknutého na tie najradikálnejšie postupy modernej prózy, na zmeny rozprávačských perspektív, na imaginárne cestovanie v priestore a čase a zaujímajúceho sa väčšmi o autonómnosť príbehov než o historicko-biografické súvislosti literatúry, môže Slauerhoffov román predstavovať podnetnú iritáciu; stále priťahuje existenciálnym chápaním exotiky, ktoré je v súčasnosti azda aktuálnejšie než kedykoľvek predtým: zmyslové opisy vzdialených krajín vedú k vciťujúcemu poznávaniu, a Slauerhoff neponúka len romantizujúci obraz Orientu; jeho evokácie východoázijského sociokultúrneho prostredia a mentality – najmä v príbehu o bezmennom telegrafistovi – sú mnohovrstevné a problémové. V zásade predstavujú kritiku „orientalizmu“ ako stereotypnej západnej vízie Východu. Autor, ktorý je výborný pozorovateľ a psychológ, často dokáže vyčarovať komplexnú predstavu zobrazeného sveta v šťastne zvolenej literárnej skratke, za ktorou sa skrýva nielen veľký literárny talent, ale aj mnohoročné skúsenosti znalca cudzích kultúr.

Otázka stotožnenia má v Zakázanej ríši svoj intuitívny filozofický základ a okrem iného súzvučí s pochybnosťami o štatúte ľudského bytia, čo je iste dlhodobo rozvíjaná téma v dejinách európskeho myslenia. Slauerhoff si vo svojej literárnej úvahe o najzákladnejších predpokladoch ľudskej existencie pomohol Camoesovým životopisom, alebo skôr niektorými prvkami z romantickej legendy o tomto spisovateľovi, tak ako sa tradovala v devätnástom storočí a ako sa s ňou oboznámil najneskôr roku 1926 počas svojho pobytu v Macau, keď navštívil aj jaskyňu, kde slávny Portugalec pravdepodobne písal svojich Lusovcov. Slauerhoffov román prekračuje hranice nizozemskej kultúry a dávno sa stal svetovou literatúrou. Aj pre dnešného čitateľa, zvyknutého na tie najradikálnejšie postupy modernej prózy, na zmeny rozprávačských perspektív, na imaginárne cestovanie v priestore a čase a zaujímajúceho sa väčšmi o autonómnosť príbehov než o historicko-biografické súvislosti literatúry, môže Slauerhoffov román predstavovať podnetnú iritáciu; stále priťahuje existenciálnym chápaním exotiky, ktoré je v súčasnosti azda aktuálnejšie než kedykoľvek predtým: zmyslové opisy vzdialených krajín vedú k vciťujúcemu poznávaniu, a Slauerhoff neponúka len romantizujúci obraz Orientu; jeho evokácie východoázijského sociokultúrneho prostredia a mentality – najmä v príbehu o bezmennom telegrafistovi – sú mnohovrstevné a problémové. V zásade predstavujú kritiku „orientalizmu“ ako stereotypnej západnej vízie Východu. Autor, ktorý je výborný pozorovateľ a psychológ, často dokáže vyčarovať komplexnú predstavu zobrazeného sveta v šťastne zvolenej literárnej skratke, za ktorou sa skrýva nielen veľký literárny talent, ale aj mnohoročné skúsenosti znalca cudzích kultúr.

Vnútorné oko je prepracovanou verziou súboru televíznych prednášok o evolúcii sociálnej inteligencie, ktoré Nicholas Humphrey predniesol roku 1986 v televízii BBC. Ústrednou témou knihy je problém vedomia a jeho úlohy v sociálnom živote. V jednotlivých kapitolách sa autor zamýšľa nad otázkami: Čo je vedomie? Ako funguje? Ako ho možno poznávať? Čím sa myseľ človeka odlišuje od mysle iných živočíchov? Prístupným a zasväteným spôsobom píše Humphrey o najnovších poznatkoch kognitívnej psychológie a filozofie mysle i o výsledkoch vlastných výskumov života goríl v Rwande aj o svojich psychologických experimentoch. V tejto originálnej a nesmierne pútavej knižke po prvý raz sformuloval hypotézu, podľa ktorej „vnútornému oku“ – schopnosti nazrieť do vlastnej mysle, aj mysle iných ľudí, vďačíme za sociálnu inteligenciu, schopnosť empatie, morálky, aj za schopnosť byť krutý.

„Ettől fogva csak rajtuk múlik, mondta, hogy életben maradnak-e a szüleik, vagy pedig kénytelen lesz erőszakos és kimondottan fájdalmas módszerekkel kivégezni őket.” Mit teszünk, ha egy baráti hétvége nyugalmába egyszer csak betör az iszonyat? Kizárjuk a látóterünkből? Vagy éppen kokettálunk vele? Netán stílusosan megtébolyodunk? És ha a téboly eleve itt van köztünk, bennünk? És ha még a tévé is közvetíti? A bécsi Wagner házaspár húsvétkor meglátogatja stájerországi barátait. Röviddel megérkezésük után bukkannak fel az első híresztelések a médiában arról, hogy vendéglátóik lakóhelye közelében kettős gyerekgyilkosság történt: a tettes három gyereket rabolt el, és különböző fenyegetésekkel kettejüket öngyilkosságra kényszerítette az erdőben. Nem sokkal később kiderül az is, hogy a tettes videóra rögzítette a gyilkosságokat, és a felvételt lejátssza az egyik német kereskedelmi televízió... Thomas Glavinic a fiatalabb osztrák prózaíró-nemzedék egyik figyelemre méltó képviselője, egyesek szerint „fenegyereke”. „Generációjának egyik legfontosabb, leginnovatívabb írója” – írja róla a Die Zeit. Ez a 2002-ben a Friedrich Glauser-díjjal kitüntetett regény hozta meg számára a kritikai és közönségsikert. A regény alapján filmet is forgattak osztrák-magyar-svájci koprodukcióban. Robert A. Pejo filmjét a 2010-es filmszemlén mutatták be Magyarországon.

Nem nagy dolog. Kell pár tucat angyal, egy Teremtő, néhány részeges tengerész, egy velencei kereskedő, egy piránói lány, kell egy nagy tenger, kellenek rá hajók, kell Velence, és kell Piránó, kell Marlon, a régi kópé, és az elrejtett angyallány, Marion. Összekeverjük, kiöntjük, és készen van az első fejezet. Aztán megint kavarunk rajta, kiöntjük, és készen a második fejezet. Keverünk harmincnyolcszor, és készen van mind a harmincnyolc fejezet. Nem nagy dolog. Bárki megcsinálhatja, ha van neki egy akkora tálja, amibe belefér pár tucat angyal, egy Teremtő, néhány részeges matróz, egy nagy tenger, meg Velence… „A legenda szerint a velencei kereskedő olthatatlan szerelemre gyulladt egy szép piránói hajadon iránt, aki türelmetlenül leste, mikor fut be a kikötőbe szerelmesének hajója. A városi szóbeszédre fittyet hányó velencei építtette a kikötőre tekintő palotát, s tétette rá a feliratot: Lassa pur dir – Hadd fecsegjenek.” (Jugoszlávia útikönyv. Bp., 1997, 558. o.) „Hétszáz ékes palota közé kincstárat vasból rakatott s a napot akarta ráveretni, mint óriás, tüzes lakatot.”

„- Elég! - förmedt rá Helmuth. - Épp eleget hallottunk. Beállít magához egy idegen, hogy a segítségére legyen, hogy pénzt adjon a vacak papagájáért. S erre maga mit csinál? Megpróbálja becsapni, azt állítva, hogy a papagáj beszél. - De hisz beszél - nyögte ki a nő. - Igen, de miket? - sziszegte Helmuth. Teljes hosszában kiegyenesedve ordította: - Azt vágja ennek a jószívű, kedves senornak az arcába, hogy kurafi! Most, hogy a senor hallotta, micsoda ocsmányságokra tanította maga ezt a madarat, szerintem meg sem akarja venni - folytatta Helmuth. - Szerintem most már ötven pesót sem ígér egy olyan madárért, amely nemcsak őt, de az édesanyját is vérig sértette." Gerald Durrellt azonban sosem zavarták az ilyen csekélységek, pláne ha az a pimasz madár egy igen ritka tucumáni amazonpapagáj. Második dél-amerikai gyűjtőútján; a '60-as évek elején csakis Argentínában kalandozott: pampákon, erdőkben, tengerparton és hegyvidéken kutatott, s szokás szerint érdekesnél érdekesebb állatokra - és emberekre bukkant. Előbbiek közül pumát, ocelotot, bűbájos disznóféléket és szünet nélkül csókolózó majmokat vitt haza Jerseyre - utóbbiak között megismerkedett egy cifra káromkodásokat tudó hajadonnal, egy két lábon járó dalos pacsirtával, valamint egy hajdani magyar miniszterelnök fiával, jelenleg jószágigazgatóval. Minket pedig ezúttal is megörvendeztet rendíthetetlen emberségével, páratlan mesélőkészségével és kiapadhatatlan humorának egy újabb forrásával. A nagy sikerű regény utánnyomása az olvasók kérésére. A fedélrajzot és az illusztrációkat Réber László készítette.

Furcsa, hiteltelennek látszó fotók kerülnek elő, amelyeken egy amerikai agytröszt vezető kutatói láthatók kompromittáló pózokban. Ezek a tudósok állítólag „egy kis terven” dolgoznak éppen, amelynek célja a világ meghódítása, és ehhez jelentős kormányzati pénzalapokat kapnak. Tény, hogy mindegyiknek van valami bolondériája, az egyik jól fejlett megalomániában szenved, a másik szabad idejében hipnotizál, a harmadik sakkbajnoknak képzeli magát, a negyedik dzsúdómesternek, az ötödik „anyaméh-szobát” alakíttat ki a házában... És van köztük egy kakukktojás is! Lehet, hogy egy idegen hatalom akarja megzsarolni ezeket a világhírű szaktekintélyeket? Amikor a biztonsági igazgatót megölik, a KÚRA odaküldi egyszemélyi végrehajtóját, Remót. Azt a parancsot kapja, hogy készüljön fel a teljes kutatógárda likvidálására, ha szükségesnek mutatkozik. És nemsokára gyilkosság áldozatává válik az egyik tudós is...