Európa strana 35 z 47

Flámsky prozaik Willem Elsschot (1882—1960) patrí k popredným satirikom juhonizozemskej literatúry 20. storočia. Jeho románové novely Villa des Roses (1910), Namotávanie (1924), Syr (1933), Čvirik (1934) a Noha (1938) si získali priazeň čitateľov autorovým zmyslom pre urbánny folklór, suchý humor a láskavý prístup k ľudským slabostiam. Elsschotova próza Syr, ktorou sa tento spisovateľ po prvý raz predstavuje slovenskému čitateľovi, bola preložená do mnohých svetových jazykov a viackrát úspešne sfilmovaná.

Štúdie o hystérii, ktoré spoločne napísali a roku 1895 vydali Josef Breuer (1842 – 1925) a Sigmund Freud (1856 – 1939), sa dnes považuje za prvú prácu klasickej psychoanalýzy. Autori sa v nej síce venujú problematike chápania a liečenia vtedy módnej choroby – hystérie a pokúšajú sa o jej nový koncept v podobe tzv. konverznej hystérie, ale zároveň ponúkajú nový pohľad na duševný život jednotlivca, popisujú účinnosť novej psychoterapeutickej metódy (katartnej techniky) a nové pojmy, čo postupne vedie k vytvoreniu metód a prístupov psychoanalýzy. Slovenský preklad obsahuje okrem slávneho prípadu Anny O. (vlastným menom Bertha Pappenheim) a ďalších, aj príspevok Josefa Breuera, čo umožňuje porovnať odlišné prístupy Breuera a Freuda k podstate hystérie a spôsobom liečenia. Hoci základné pojmy psychoanalýzy a jej dôležité myšlienky v práci ešte nie sú plne sformované a mnohé časom podľahli pretvoreniu, možno ich v nej už nájsť v zárodočnej podobe. Aj preto ju treba chápať ako základný a východiskový text pre štúdium a skúmanie ďalšieho vývinu psychoanalytického myslenia a terapeutickej praxe.

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911. Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.

Chestertonove detektívne poviedky môžeme smelo zaradiť k najlepším dielam klasickej detektívky a najmä k románom sira Arthura Conana Doyla. Nenápadný, ošumelý, postavou ťarbavý, na prvý pohľad naivný, ba až smiešny katolícky kňaz postupne rozuzlí navonok neriešiteľné kriminálne prípady a svojím racionalizmom a dôsledne logickým myšlienkovým postupom prekvapuje aj najskúsenejších profesionálnych detektívov. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa, ktorý pri práci používa aj vedecké metódy, otec Brown dedukuje svoje závery pri odhaľovaní zločinu či zdanlivo nevysvetliteľnej „nadprirodzenej“ situácie na základe dokonalej znalosti ľudskej povahy a psychológie. Treba priznať, že nejedna detektívka je preplnená senzačnými zločinmi ako Shakespearova dráma. Gilbert Keith Chesterton

Slávna „báseň o človeku“ s ilustráciami Jána Ťapáka. Martinus Nijhoff (1894—1953) patrí k najvýznamnejším severonizozemským básnikom 20. storočia. Za svojho života vydal tri básnické zbierky (Pútnik, 1916; Formy, 1924; Nové básne, 1934), množstvo esejí a takisto prekladov z angličtiny, francúzštiny a gréčtiny (T. S. Eliot, W. Shakespeare, A. Gide, Euripides). Ako predstaviteľ neskorej moderny zastával pozíciu autonómnosti poézie a vo svojom básnickom diele, ktoré sa vyznačuje jazykovou jasnosťou a komplexnosťou, nastoľoval existenciálne otázky moderného človeka postmetafyzickej doby. Jeho básnická skladba Awater (1934), ktorá vychádza v dvojjazyčnom nizozemsky-slovenskom vydaní, je jednou z najinterpretovanejších básní nizozemskej poézie.

Autori: Ján Rybár, Dušana Dorjee, Igor Farkaš, František Gyárfáš, Martina Kabátová, Mária Markošová, Kristína Rebrová, Dana Retová, Miroslav Sirota, Tomáš Sollár, Martin Takáč Dá sa povedať, že v kognitívnej vede, napriek vzájomnej rivalite a nekompromisnej kritike, v súčasnosti koexistujú tri hlavné paradigmy: symbolová (podľa nej sa myseľ podobá na digitálny počítač, ktorý má k dispozícii symbolové reprezentácie a manipuluje s nimi podľa určitých syntaktických pravidiel), konekcionistická (v rámci ktorej sa kognitívne funkcie modelujú pomocou umelých neurónových sietí, inšpirovaných vlastnosťami mozgu) a stelesnenej kognície (ktorá kladie dôraz na senzomotorickú inteligenciu a ukotvenosť kognície v materiálnom a sociálnom prostredí). Hoci každá z týchto paradigiem vznikla v rôznej dobe, novšia paradigma nikdy celkom nedeštruovala predchádzajúce, skôr naopak: paradigmy sa navzájom doplňujú a stimulujú. Samozrejme, táto situácia má vplyv na riešenie aktuálnych problémov v rôznych oblastiach výskumu, ktorým sa venujú jednotliví autori monografie. Či už ide o oblasť intenzívneho skúmania vývinu kognície, nekonečné pokusy o pochopenie mentálnej kauzality, efektívnosť (resp. neefektívnosť) intuitívneho usudzovania, modulárnu alebo nemodulárnu povahu centrálnych kognitívnych procesov, explanačnú silu teórie zrkadliacich neurónov alebo o ďalšie problémy či oblasti. Autori monografie využívajú celú škálu metód skúmania od teoretických analýz, cez počítačové simulácie, až po experimentálne metódy. Súvisí to s podstatnou vlastnosťou kognitívnovedného skúmania, t. j. s jeho prierezovosťou a s využívaním metód všetkých relevantných disciplín. A práve preto je aj zloženie autorského tímu interdisciplinárne a tvoria ho filozofi, psychológovia i informatici.

Michail Afanasievič Bulgakov (1891 Kyjev – 1940 Moskva) patrí medzi najznámejších a najvydávanejších ruských prozaikov 20. storočia. Trochu v tieni jeho slávneho románu Majster a Margaréta ostáva fascinujúca románová freska Biela garda. Toto veľkolepé dielo písal Bulgakov v čase, keď ľudský život nemal veľkú cenu – v čase občianskej vojny v Rusku po boľševickej revolúcii. V období, keď to zdanlivo nové a dobré vznikalo v močiaroch presýtených krvou tisícov nevinných obetí. Spisovateľova umelecká pamäť hľadala obrazy a postavy, ktoré by sa stali opornými bodmi vo všadeprítomnom chaose a smrti. Našiel ich v trochu nostalgických spomienkach na otcovu zelenú lampu v pracovni a kachlicovú pec – symboloch rodinného kozuba Turbinovcov. No spisovateľ postupne opúšťa múry domu, jeho pohľad sa stáva panoramatickým, výpoveď drsnejšou, ale o to úprimnejšou. Vtedy ešte mladý prozaik majstrovsky zachytil revolučné vrenie na Ukrajine a podal jeho neobyčajne plastický a autentický obraz. Vznikla tak veľkolepá freska, ktorá je porovnateľná azda iba so slávnym románom Borisa Pasternaka Doktor Živago. Udalosti vníma očitý svedok, kronikár a analyzátor, ale najmä citlivý umelec, ktorý cíti zodpovednosť za každé svoje slovo i svoju myšlienku.

Ak máte pre literárnych upírov slabosť a na poličke v knižnici si vedľa seba zoradíte Stokerovho Draculu, Carmillu Sheridana Le Fanu a prítomný výber Na počiatku bol upír – budete mať celú „famíliu“ upírskej klasiky pekne pohromade. Slávne poviedky z pera John W. Polidoriho, Alexandra K. Tolstoja, Jamesa M. Rymera, Mary E. Braddonovej a Edith Whartonovej patria totiž k absolútnym vrcholom hororovej literatúry. Pri súčasnom upírskom revivale, o ktorom nás tak masívne presviedčajú pyramídy bestsellerov diskutabilnej úrovne na pultoch kníhkupectiev, ale i kinosály preplnené zväčša tínedžerským publikom, nezaškodí vrátiť sa k prameňom tohto podivuhodného žánru. Nežný bozk upíra bude mať svoju neodolateľnú chuť a moc zrejme naveky. Pri čítaní tých starých príbehov si dozaista nikdy naštvane nepoviete: „Teda táto knižka mi poriadne pije krv!“ V pití vašej životodarnej tekutiny bude mať prsty (pardon, zuby) niekto celkom iný...

Slávny britský humorista Saki, vlastným menom Hector Hugh Munro, sa narodil 18. decembra roku 1870 v meste Akyab v Barme. K výberu pseudonymu Saki ho inšpirovala zbierka epigramov perzského polyhistora a básnika Omara Chajjáma s názvom Rubáiyát. Práve v týchto veršoch vystupuje postava sluhu, ktorý podáva víno. Volal sa Sákí. Vo svojej tvorbe vtipne glosuje predvojnové obdobie a pomery v Anglicku, kritizuje snobstvo a pokrytectvo vyššej vrstvy, rebeluje proti tvrdohlavým a úzkoprsým autoritám, a to najmä prostredníctvom postáv, akými sú mladíci Reginald alebo Clovis. Jeho poviedky majú neraz autobiografický charakter. Anglický spisovateľ Graham Greene podotkol, že „najlepšie Munroove poviedky sú poviedky detstva, detského humoru a anarchie, ako aj krutosti a biedy života“. Saki zomrel predčasne, v zákopoch prvej svetovej vojny v novembri 1916. Zbierka Krvilačné tety a iné zvery predstavuje úplne prvý slovenský knižný preklad Sakiho. Ide o výber toho najlepšieho – poviedky pochádzajú zo zbierky The Best of Saki. K nej pridávame šesť menej známych poviedok, ktoré Sakiho životopisec A. J. Langguth objavil v archívoch Britskej knižnice a vydal až v roku 1982 ako prílohu k Sakiho životopisu. .............. „Jeho poviedky sú plné absurdností, šokujú a zároveň lahodia duši.“ Graham Greene „Saki bol Oscar Wilde svojej doby.“ Adam Rovner „Saki píše ako nepriateľ. Spoločnosť ho tak otravuje, že by vraždil. Pri ňom si uvedomíte, že medzi výbuchom smiechu a výkrikom strachu nie je veľký rozdiel.“ Sir Victor Sawdon Pritchett „Saki poznal kluby a vidiecke sídla anglickej smotánky rovnako dobre ako Oscar Wilde či P. G. Wodehouse a s dôvtipom ostrým ako britva nás uvádza do nezmyselnosti a pokrytectva tejto spoločenskej vrstvy.“ Patrick McGrath, Independent

Slávny britský humorista Saki, vlastným menom Hector Hugh Munro, sa narodil 18. decembra roku 1870 v meste Akyab v Barme. K výberu pseudonymu Saki ho inšpirovala zbierka epigramov perzského polyhistora a básnika Omara Chajjáma s názvom Rubáiyát. Práve v týchto veršoch vystupuje postava sluhu, ktorý podáva víno. Volal sa Sákí. Vo svojej tvorbe vtipne glosuje predvojnové obdobie a pomery v Anglicku, kritizuje snobstvo a pokrytectvo vyššej vrstvy, rebeluje proti tvrdohlavým a úzkoprsým autoritám, a to najmä prostredníctvom postáv, akými sú mladíci Reginald alebo Clovis. Jeho poviedky majú neraz autobiografický charakter. Anglický spisovateľ Graham Greene podotkol, že „najlepšie Munroove poviedky sú poviedky detstva, detského humoru a anarchie, ako aj krutosti a biedy života“. Saki zomrel predčasne, v zákopoch prvej svetovej vojny v novembri 1916. Zbierka Krvilačné tety a iné zvery predstavuje úplne prvý slovenský knižný preklad Sakiho. Ide o výber toho najlepšieho – poviedky pochádzajú zo zbierky The Best of Saki. K nej pridávame šesť menej známych poviedok, ktoré Sakiho životopisec A. J. Langguth objavil v archívoch Britskej knižnice a vydal až v roku 1982 ako prílohu k Sakiho životopisu. .............. „Jeho poviedky sú plné absurdností, šokujú a zároveň lahodia duši.“ Graham Greene „Saki bol Oscar Wilde svojej doby.“ Adam Rovner „Saki píše ako nepriateľ. Spoločnosť ho tak otravuje, že by vraždil. Pri ňom si uvedomíte, že medzi výbuchom smiechu a výkrikom strachu nie je veľký rozdiel.“ Sir Victor Sawdon Pritchett „Saki poznal kluby a vidiecke sídla anglickej smotánky rovnako dobre ako Oscar Wilde či P. G. Wodehouse a s dôvtipom ostrým ako britva nás uvádza do nezmyselnosti a pokrytectva tejto spoločenskej vrstvy.“ Patrick McGrath, Independent

„Nem írtam naplót, nem volt hozzá se türelmem, se tehetségem. És mert csak emlékezetemre hagyatkozhattam, ez a múltidéző könyv szeszélyes, hiányos. Ki ne tudná: mindenfélével, jóval-rosszal zsúfolt elménk torzít, átrendez, ezt a részletet homályba meríti, amazt aránytalanul erős fénybe emeli. Nem írhattam hát hagyományos önéletrajzot, történetem nem az elején kezdődik, nem is szabályosan folytatódik, rendje önkényes, akár egy-egy mondatban is többféle idő csúszik össze, az elbeszélés a féltudat ismeretlen vonzástörvényei szerint alakul, ezért a hosszú, erre-arra indázó, túlterhelt mondatok, a tagolatlan szöveg. Úgy képzelem, írásom félig-meddig esszé, szándéktalan önelemzés, ki kellene derülnie belőle, mi, mikor, miért épült bele szellemi szervezetembe. És verseimbe, mert verseim természetéről is szerettem volna szót ejteni. Honnan vettem az anyagukat, képeiket, milyen szándékok, milyen véletlenek alakítják szerkezetüket, külső-belső világukat, hol van többnyire személytelen tárgyiasságunk hátterében a mégiscsak nélkülözhetetlen személyes, a csakis-az-enyém? Ha innen nézem ezt a műfajtalan munkát, töredékes műhelytanulmánynak is mondhatom.” (Lator László)

„Kedves Barátaim – Levél Vámos Miklóstól. Állítólag csak annak szólhatnak egy életre a barátságai, aki idejekorán meghal. Valóban? Engem -– személyes érintettség okán – régóta izgat a kérdés. A szitakötő a barátság és a nemzedék regénye. Kérdés, mire jutott a múlt század közepén (1950, plusz-mínusz valamennyi) született generáció. Nyolc főhősöm (és néhány "kültag") a keményvonalas szocializmus éveiben volt gyerek. A puhább diktatúrában kamasz és ifjú felnőtt. Életük közepét találta telibe a rendszerváltozás. Már a (fapados) magyar kapitalizmusban is éltek huszonkét évet. Mire elég hat évtized? Mit értünk el, s miről maradtunk le? Mit tanultunk, s miből nem? Mit felejtettünk el, s mi vésődött belénk örökre? (Ha ugyan létezik olyasmi, hogy "örökre".) Számba vehető a várható jövő is. Sok a szitakötő-zizegés ebben a regényben. És, az egyik szereplő szavait idézve: sok a férfisírás. De nem több, mint a közös nevetés." (Vámos Miklós)

Ámosz Oz új könyve egy képzeletbeli kibuc, Jikhát életébe avatja be az olvasót. Szereplői olyan nők és férfiak, akik a huszadik századi történelem egyik legnagyobb kollektív álmának árnyékában, személyes fájdalmaik átélése során emberi közelségre vágynak. Egy idős apa, akinek tizenhét éves lánya úgy dönt, hogy az apjával egykorú szerelméhez költözik; egy nő, aki megdöbbentő levelet ír élettársa volt feleségének; egy fiatal fiú, aki megpróbál beilleszkedni a számára oly idegen kibuci életbe, s egy napon engedélyt kér, hogy meglátogathassa édesapját a mentálisan sérültek kórházában; egy öregedő kertész, aki a világ összes tragédiáját a vállán hordozza - csupa irodalmi gyöngyszem; s egymás mellé fűzve hűen ábrázolják a korszakot, amelyben játszódnak, és az ideológiát, amely övezi őket. Ámosz Oz finom iróniával átszőtt könnyes-keserű történetei egy saját, kemény törvények szerint működő zárt világot mutatnak be nekünk. Mára szinte teljesen eltűnt ez a világ, de hatása az izraeli mindennapokban még nagyon sokáig érezhető lesz.

Az „Anya csak egy van” Vámos Miklós nagyregényeinek egyike, 1992-94-ből. Tizenöt év alatt harmincnyolc kiadást ért meg. Ez a harminckilencedik – az első javított – kiadás. Különös, hogy noha csak tizennyolc év telt el, mennyire megváltozott a világ. A regény születésének (és cselekményének) idején például a mobiltelefon még újdonságnak számított, kistelefonnak, zsebtelefonnak, rádiótelefonnak hívták. Ezen a szerző nem változtatott. A mániás-depressziós - mindközönségesen: félbolond - anya viszont pontosan olyan, amilyen sok-sok sorstársa napjainkban. Elviselhetetlen és mulatságos. Szerencsétlen és mázlista. Félénk és bátor. Érzelemszegény és szerelmes. A könyv végére megértjük, mennyivel fajsúlyosabb ember ez az idős hölgy, mint hinnők. Míg az első fejezetekben sajnáljuk, az utolsókban már-már irigyeljük, bármilyen megrázó a sorsa. Meghat és megnevettet. Ha a regényt befejezve úgy érezzük, ideje fölhívnunk a saját anyánkat, jó nyomon járunk - a szerző írói nyílvesszeje célba talált. „Nem voltam képes abbahagyni a röhögést, bökdösött pedig a Zsuzsa, bámult rám a Sári, a Julcsi, meg az egész gyásznép, az a másfél tucatnyi ember, aki eljött anya temetésére Rávallott ez az utolsó tréfa, és persze rám, észrevehettem volna a halotti anyakönyvi kivonaton, hogy téves az évszám, anya fiatalítási célból a születési évét átjavította a személyijében, azt vették alapul, észrevehettem volna a sírkövesnél is, de én nem szoktam észrevenni azt, amit kéne, vagy csak későn, túl későn, így hát anya életéből végleg elveszett tíz év, s a veszteséget márványba vésték az örökkévalóságnak, pontosabban tíz évre, urnafülke esetén ennyi a porladási idő, jaj, nehogy elfelejtsem meghosszabbítani, ahogyan anya felejtette el apát, illetve ahogyan mindannyian elfelejtettük Kár, hogy csak MOST kezdek rájönni, hogy alapjában véve jópofa nő lehetett az anyám KÁR, hogy csak most kezdem IRIGYELNI, amiért annyira BÁTRAN élt, ahogyan én sose mertem DE JÓ VOLNA ÚJRAKEZDENI DE JÓ VOLNA, HA NEM EZ LENNE A VÉGE”

Kniha O želaní stať sa Indiánom patrí medzi najvýraznejšie diela modernej rakúskej literatúry. Rozpráva o fiktívnom stretnutí mladého a chudobného Franza Kafku so starnúcim spisovateľom Karlom Mayom na palube zaoceánskeho parníka smerujúceho do Spoje ných štátov. Úradník Franz Kafka sa viac-menej náhodným nalodením pokúša uniknúť z dosahu svojho despotického otca a zároveň túži skoncovať s neustálym nutkaním písať prózu. Súdnymi spormi a novinárskym očierňovaním štvaný autor dobrodružných románov Karl May si zase chce na svojej prvej oficiálnej ceste za veľkú mláku oddýchnuť a navštíviť miesta, ktoré tak farbisto opísal vo svojom diele. V novele Petra Henischa je to napokon práve May, kto počas dlhej plavby inšpiruje Kafku, aby napísal jedno z najslávnejších diel svetovej literatúry románu Amerika. Úchvatný opis stretnutia dvoch mentalít na ceste do Nového sveta je napísaný s veľkou erudíciou, ale aj s iróniou a nadhľadom. Je brilantnou úvahou o rozpade hodnôt na počiatku nového veku, o hľadaní porozumenia medzi starým a novým. Novela plná vtipu a irónie je zároveň majstrovským dielom literárnej reflexie. Süddeutsche Zeitung

V románe Vampír stretá poľský emigrant Zenon záhadnú osudovú ženu Daisy, ktorú neustále sprevádza čierny panter, a pod vplyvom jej hypnotickej manipulácie zažíva stavy na pokraji sna a bdenia, halucinácie, avšak i parapsychologické fenomény (rozdvojo vanie osôb, špiritistické aporty, zjavenie Bafometa), zúčastňuje sa na špiritistických seansách i satanistickej čiernej omši. Blúdi temným hmlistým stokerovským Londýnom z čias fin de siécle, podzemnými katakombami tajomného mesta monštra so sekt ami špiritistov, satanistov, madame Blavatskou, rovnako ako blúdi aj v sebe samom, v stavoch svojho podvedomia. Je femme fatale Daisynaozaj vampír, ktorý ho vedie k šialenstvu a smrti?