Inaque.sk strana 13 z 24

LIST PRE D. je retrospektívny pohľad na viac než polstoročie vývoja západoeurópskeho ľavicového myslenia, obraz vnútorného rozpoltenia človeka na tenkej hrane medzi prežívaním osobného a spoločenského diania v labyrinte povojnového sveta, no najmä vyznanie toho, bez čoho v ňom nebolo možné ani prežiť, ani ho ovplyvňovať a zlepšovať: Vyznanie lásky, ktorá dala životu silu a zmysel. Gorzovo posledné dielo, List pre D., je náprotivkom a doplnením prvotiny, životopisnej eseje Zradca (Le Traître), ktorá stojí na začiatku jeho tvorby a myslenia. Narodil sa vo Viedni ako Gerhart Hirsch v židovsko-katolíckej rodine. V roku 1930 jeho otec v dôsledku stupňujúceho sa antisemitizmu konvertoval na katolícku vieru a priezvisko zmenil na Horst. Rasovému prenasledovaniu sa vyhol vďaka štúdiu na internátnej škole v Zürichu, ktorú po anšluse Rakúska v roku 1939 navštevoval na naliehanie matky. Toto odlúčenie zvýšilo pocit vnútorného exilu, „nevyliečiteľnej samoty“, ktorú sa počas celého života usiloval prekonávať a ktorú ako „morálnu konverziu“ spustilo oboznámenie sa s dielom Jeana-Paula Sartra Bytie a ničota. Sartre, s ktorým sa osobne zoznámil vo Švajčiarsku v roku 1946, a okruh parížskych intelektuálov formujúcich ľavicové myslenie povojnových rokov, boli rozhodujúce súradnice prvého obdobia jeho tvorby a ideologického sebazaradenia v päťdesiatych rokoch a ich myšlienkovo-politických zvratoch. Štúdium vo Švajčiarsku a odchod do Francúzska boli sprevádzané ešte jednou rozhodujúcou udalosťou Gorzovho života: V Lausanne sa zoznámil s Doreen Keirovou, ktorá sa stala jeho manželkou a ktorej prítomnosť v Gorzovom živote mala rozhodujúci vplyv aj na jeho politické myslenie a vnímanie seba ako individuality v odcudzenom svete. Ich vzájomný vzťah sprevádzal všetky spoločenské zmeny, a láska bola znepokojujúcim a zároveň nevyhnutným predpokladom hľadania svojbytného miesta vo svete ideí, ktoré význam intimity často odsúvali do vôd znepriatelených všeobecnej, objektívnej realite. Láska, ktorá sa napokon ukázala ako najbytostnejší, najzásadnejší predpoklad pre akúkoľvek zmenu v prospech všeľudskej reality. Od šesťdesiatych rokov bol Gorz pevne ukotvený na francúzskej intelektuálnej scéne. Zaoberal sa najmä myšlienkami spravodlivého prerozdelenia práce a marxistickou teóriou jej odcudzenia. V centre jeho myslenia sa najmä po roku 1968 natrvalo udomácňuje otázka decentralizovaného hospodárstva, autonómie indivídua a potreba ich začlenenia do marxistickej filozofie ako ďalšieho predpokladu oslobodenia človeka. Bol to začiatok obdobia presadzovania politickej ekológie, ktorá ako radikálne socialistické hnutie považovala zmenu ekologickej paradigmy za integrálnu podmienku rozširovania autonómneho priestoru, oslobodenia jednotlivca a nevyhnutnú súčasť boja proti kapitalizmu. Vrátane tzv. „zeleného kapitalizmu“ a tendenciám tradičnej ľavice, ktorá podľa Gorza používa tie isté nástroje technokratickej paradigmy. V Gorzovom diele vynikajú práce práve na túto tému: Le Socialisme difficile (Zložitý socializmus), 1967; Critique du capitalisme quotidien (Kritika každodenného kapitalizmu), 1973; Écologie et Politique (Ekológia a politika), 1975; Écologie et Liberté (Ekológia a sloboda), 1975; Adieux au prolétariat (Zbohom proletariátu), 1980; Capitalisme, Socialisme, Écologie (Kapitalizmus, socializmus, ekológia), 1991; Miseres du présent, richesse du possible (Bieda súčasného, bohatstvo možného), 1997. Vzťah s Dorine (francúzska podoba jej pôvodného mena) bol rozhodujúci aj pre spôsob, akým André Gorz rozvinul teoretické základy politickej ekológie. Potreba bojovania proti technokraticky orientovanej európskej politike sledujúcej výlučne materiálny rast sa prelínala s obdobím, keď Dorine diagnostikovali nevyliečiteľnú chorobu. Ako sa osobný život prelínal so spoločenskými problémami, nevyhnutnosť celospoločenskej zmeny čoraz väčšmi poukazovala na skutočnosť, ako veľmi je podmienená a poháňaná zmenami, ktoré sme schopní podstúpiť aj v osobnom živote. André Gorz zomrel v septembri 2007. S Dorine sa rozhodli opustiť svet spoločne.

Emma Reyes v sérii listov rozpráva o svojom detstve v Kolumbii na začiatku 20. storočia. Memoáre písala počas tridsiatich rokov a sú opisom neskutočného odhodlania a predstavivosti dievčaťa, ktoré vyrástlo v absolútnej chudobe. Emma Reyes bola nemanželské dieťa, žila v izbe bez okien, vody a záchoda v Bogote, kde so sestrou prežili len vďaka svojej vynaliezavosti. Keď ich matka opustila, zostali v katolíckom kláštore so stopäťdesiatimi sirotami, kde umývali podlahu a riady, žehlili a prali, šili odevy, vyšívali ozdoby pre mníšky a báli sa diabla. Negramotná Emma z kláštora utiekla, keď mala devätnásť rokov. Nakoniec sa stala maliarkou a spriatelila sa s Fridou Kahlo, Diegom Riverom a ďalšími umelcami a intelektuálmi. Portrét Emminho detstva vyskladaný z jej rozprávania je dôkazom spisovateľského talentu, ktorý zostal skrytý po celý Reyesovej život. Memoáre v listoch sú literárny objav.

Skvelá zabudnutá feministická klasika, ktorá kombinuje domácu drámu s medzinárodnými intrigami. Románik medzi Shirley a Coenraadom trvá už desiatky rokov, ale jej túžba po ňom je stále rovnako mocná ako na začiatku. Shirley je žena v domácnosti z Toronta, Coenraad pracuje pre medzinárodnú organizáciu známu iba ako Agentúra. Stretávajú sa v Tangeri, Hongkongu či Ríme a schôdzky si dohadujú pomocou zložitého kódu poznámok prepašovaných do časopisu National Geographic. On ju spoznáva podľa jej kostýmu: elegantných čiernych šiat a perlového náhrdelníka, sám však svoj vzhľad neustále mení. No niečo sa stalo, ich kód odhalili a Coenraad pošle Shirley (ktorá radšej vystupuje pod menom Lola Montezová) do Toronta, do posledného miesta, kam by chcela ísť. Pátranie po milencovi ju zavedie na miesta, kde prežila svoje detstvo v chudobe, až sa napokon dostane k sebe domov, kde zloží perly a vymení malé čierne za hodvábne šaty žiarivých farieb.

Emma Reyes v sérii listov rozpráva o svojom detstve v Kolumbii na začiatku 20. storočia. Memoáre písala počas tridsiatich rokov a sú opisom neskutočného odhodlania a predstavivosti dievčaťa, ktoré vyrástlo v absolútnej chudobe. Emma Reyes bola nemanželské dieťa, žila v izbe bez okien, vody a záchoda v Bogote, kde so sestrou prežili len vďaka svojej vynaliezavosti. Keď ich matka opustila, zostali v katolíckom kláštore so stopäťdesiatimi sirotami, kde umývali podlahu a riady, žehlili a prali, šili odevy, vyšívali ozdoby pre mníšky – a báli sa diabla. Negramotná Emma utiekla, keď mala devätnásť rokov, a nakoniec sa stala maliarkou, priateľkou Fridy Kahlo, Diega Riveru a európskych umelcov a intelektuálov. Portrét jej detstva vyskladaný z jej rozprávania je dôkazom spisovateľského talentu, ktorý zostal skrytý po celý Reyesovej život. Memoáre v listoch sú literárny objav.

Čo majú spoločné hurikány a infarkty s úmrtiami na diaľniciach, prečo by mali samovražední atentátnici kupovať životné poistky, prečo odísť autom z večierka býva bezpečnejšie než ísť pešo? Po veľkom úspechu Freakonomics jej autori čakali štyri roky , než svetu predstavili voľné pokračovanie. Kniha postavila na hlavu mnohé bežné predstavy, vrátane toho, akým témam sa môžu venovať ekonómovia. Robia to opäť zábavne, bez ohľadu na to, či sa zaoberajú tým, prečo tak klesli ceny orálneho sexu, alebo hľadajú riešenie globálneho otepľovania. - Prečo by si mal samovražedný terorista kúpiť životnú poistku? - Ako zabrániť tomu, aby vám dom neodniesol hurikán? - Čo majú prostitútky spoločné so Santa Clausom? - Môže jedenie kengúr zachrániť planét u? Odpovede nájdete v SuperFreakonomics, kde si autori pokračovania svetového bestselleru opäť kladú nezvyčajné otázky. Knihy ekonóma Stevena D. Levitta a novinára Stephena J. Dubnera sú skrížením prenikavého uvažovania a veľkého rozprávačského tal entu. Autorská metóda sa nezmenila, tentoraz sa popri každodenných problémoch venujú aj otázkam s oveľa širším dosahom. Ukazujú, že aj tie najväčšie svetové problémy sa dajú eliminovať bez obrovských investícii, najmä ak sa uplatní tvorivé myslenie a inovácie. Opäť píšu o netradičných témach, vrátane krvilačných slonov a bezzubých žralokov, spôsoboch ako oddialiť smrť, dobre zarobiť na vlastnom tele či skrotiť hurikány. Prekvapujúce ekonomické paralely nachádzajú medzi životom luxusných prostitú tok a realitnými maklérmi, skúmajú dopad televízie na ľudské správanie a na záver v kapitole o mikroekonómii uvažujú nad štúdiou, podľa ktorej by sa mohli opice naučiť zaobchádzať s peniazmi tak ako ľudia. A ak sa pozriete na priebeh ekonomickej kríz y, tak možno aj lepšie.

Ve svých temně laděných, absurdních povídkách hledá slovenský prozaik a loňský finalista ceny Anasoft litera Ondrej Štefánik (nar. 1978) s postmoderní vervou smysl života, který mu s postmoderní obratností také uniká. Čtenáři je umožněno takříkajíc pod drobnohledem sledovat marnou snahu svérázných postav o nalezení východiska z vlastní existenciální krize či „zlomového okamžiku“ jejich života. Autor postupně zkoumá možné únikové východy: altruismus, náboženství, profesní úspěch, lásku, radikální „proměnu“… Jak ovšem s typickým černým humorem nakonec konstatuje povídka, jejíž jméno nese celá kniha, pochybností a bolesti se nelze zbavit, aniž bychom současně přišli také o vlastní lidskost. Smysl pro pointu, ironický nadhled a autorovo tragikomické pojetí existence činí z jeho povídek velmi zábavné, nikoli však povrchní čtení.