Kalligram strana 46 z 70

Silne subjektívny, nepochopiteľne životne autentický ráz Slobodovej tvorby, jeho až neznesiteľne intenzívne a sebatrýznivé sebaskúmanie zo všetkých mysliteľných strán, ktoré samozrejme presahovalo aj do skúmania a komentovania fragmentov okolitej reality, a ďalej jeho neviazaný, esteticky nenormovaný, netradičný mix rozprávačských a sujetovo-kompozičných postupov so zameraním sa mikroúrovne textovej výstavby, na pointilistickú prácu so slovami a jednotlivými vetami a s využitím aj parodizujúcich, persiflážnych, apokryfných a iných podobných postupov, metodík a techník, predstavoval od samých publikačných začiatkov na prelome 50. a 60. rokov 20. storočia šokujúce nóvum v slovenskej literárnej situácii.

Už titul monografie signalizuje, že jej obsahom nie je len literárnohistorická reflexia Mináčovej tvorby. Zmeny Mináčovej poetiky sú totiž tesne späté s dobovým kontextom, ktorý ju spoluvytváral. Preto autor monografie upriamuje svoju pozornosť aj na sekundárne texty o Mináčovej tvorbe, prostredníctvom ktorých sa zviditeľňuje dobová rétorika, predstava o úlohe písania a spoločenskej funkcii spisovateľa. S takto načrtnutým konceptom úzko súvisí filozofická kategória subjektu, resp. podoby jeho transformácie.

Návštevníci koncertu zažijú prekvapenie: klavírny virtuóz Marek Olsberg náhle prestane hrať, vstane a odíde z pódia. Koncert je katalyzátorom, ktorý rozjatrí životné rany štrnástich románových postáv. Všetky navonok žijú usporiadane, no ich spokojnosť podkopáva neopätovaná láska, nevera, zrada a nedôvera. Postavy, miesta a udalosti sa prelínajú. Svet vypadol z rytmu a osudy všetkých lúčovito smerujú k bodu zlomu, kde sa v klamlivej pretvárke odhalí ich prázdny meštiacky život.

Expresionizmus v slovenskej literatúre medzivojnového obdobia je kapitolou, ktorá dlhodobo čaká na svoje adekvátne prečítanie a zhodnotenie. Staršie i novšie pokusy o uchopenie tohto fenoménu nepriniesli také výsledky, ktoré by dali jednoznačnú a komplexnú odpoveď na prítomnosť, povahu a podobu expresionizmu v kontexte našej literatúry. Antológia, ktorú edične pripravila Dagmar Kročanová, ide na to z opačnej strany: vracia sa späť k literárnym textom, ktoré, koniec koncov, musia byť na začiatku akéhokoľvek výskumu v tejto oblasti. Predkladaná antológia teda neponúka závery a rozhrešenia, ale naopak, uvádza nás do širokého korpusu textov, ktoré zastrešuje pojmom expresionizmu. Textová časť antológie je rozčlenená na deväť tematických celkov, ktoré svojím výberom a špecifikáciou dobre reprezentujú problémové a hodnotové okruhy expresionizmu. Texty v jednotlivých blokoch sú radené chronologicky, vďaka čomu vidieť akými modifikáciami a vývinom prechádzali témy aj ich spracovanie a výraz od dvadsiatych cez tridsiate až k štyridsiatym rokom 20. storočia. Editorka tak vytvára akýsi model expresionistického „tridsaťročia“ (1918 – 1939 – 1945), v ktorom, na rozdiel od nemeckého literárneho expresionizmu, nie je dominantou poézia (tá je vyslovene okrajová), ale próza a dráma. S ohľadom na heterogénnu a extrémne diferencovanú podobu dobovej literatúry predstavuje expresionizmus jednu z viacerých tendencií, ktoré v rôznej intenzite, v rôznom pomere a rôznym spôsobom prispeli k inovácii, dynamizácii a modernizácii slovenskej literatúry po roku 1918.