Kalligram strana 48 z 78

Dielo zachytáva pôsobenie rodu Coburg - Koháry na slovenskom území od začiatku 19.storočia po rok 1944.

Pre ľudí na Západe demokracia znamená liberálnu demokraciu, t. j. politický systém, ktorý sa vyznačuje nielen slobodnými a regulárnymi voľbami, ale aj právnym poriadkom, deľbou moci a ochranou základných slobôd prejavu, zhromažďovania sa, náboženstva a súkromného vlastníctva. Tento balík slobôd, ktorý možno označiť aj ako ústavný liberalizmus, nemá v skutočnosti nič do činenia s demokraciou, nie vždy išli ruka v ruke, dokonca ani na Západe. Koniec koncov, Adolf Hitler sa stal nemeckým kancelárom na základe slobodných volieb. Za posledné polstoročie demokracia a sloboda na Západe splynuli. No dnes oba prvky liberálnej demokracie, v západnom politickom systéme vzájomne prepletené, sa na celej zemeguli rozpadajú. Demokracia prekvitá, sloboda však nie. Na niektorých miestach, ako je Stredná Ázia, voľby vydláždili cestu diktatúram. V ďalších zhoršili konflikt medzi skupinami a vyvolali etnické napätie. Napríklad Juhoslávia aj Indonézia boli oveľa tolerantnejšie a sekulárnejšie, keď im vládli silní muži (Tito, respektíve Suharto), než sú dnes ako demokracie. A v mnohých nedemokratických režimoch by voľby situáciu veľmi nezlepšili. Vo svete, ktorý je čoraz demokratickejší, režimy, odolávajúce tomuto trendu, vytvárajú nefunkčné spoločnosti, ako napríklad v arabskom svete. Ich ľud pociťuje stratu slobody silnejšie ako kedykoľvek predtým, lebo pozná alternatívu.

Sándor Márai (vlastným menom Sándor Grosschmid, 1900 – 1989), košický rodák, patrí medzi tých maďarských spisovateľov dvadsiateho storočia, ktorých dielo doceňujeme u nás až v súčasnosti. Márai pochádzal z meštianskej rodiny a vypracoval sa na kozmopolitného intelektuála európskeho formátu. Vo svojich dielach nikdy neprestal obhajovať hodnoty meštianstva, ktoré pokladal za autentického nositeľa európskych ideálov. Hlboké sklamanie zo spoločenského vývoja vo východnej Európe po druhej svetovej vojne a presvedčenie, že v „násilníckych režimoch“ nastane okamih, keď „robotník ducha“ už „faktom svojej prítomnosti odobruje násilie“, rozhodli, že Márai v roku 1948 definitívne opustil Maďarsko. Tým však na dlhé štyri desaťročia zmizol aj z maďarskej literatúry. Po krátkom pobyte v západnej Európe (Švajčiarsko, Taliansko) sa usadil v USA. Písal po maďarsky, maďarčinu považoval za jediný vlastný priestor. Po smrti bratov, manželky, s ktorou žil od roku 1923, aj adoptívneho syna Márai svoj život v emigrácii dobrovoľne ukončil vo februári 1989. Vrchol jeho tvorby predstavujú prózy Spoveď občana (Egy polgár vallomásai, ) Zem, zem!... (Föld... föld) a románový cyklus Dielo Garrenovcov (Garrenek müve). Novela Sviečky zhoria do tla (A gyertyák csonkig égnek v slovenčine prvé vydanie pod názvom Sviece dohárajú, Kalligram 2003) bola preložená do niekoľkých európskych jazykov a vzbudila ohlas najmä v Taliansku. Okrem tejto novely na Slovensku dosiaľ vyšli Máraiho diela Košická pochôdzka. Košickí občania (Kassai örjárat. Kassai polgárok NAP 2000), Kniha byliniek (Füves könyv Kalligram 2001) a Nebo a zem (Ég és föld Kalligram 2003).

Ospanlivý život v provinčnom kúpeľnom meste narušia archeologické vykopávky rímskeho hradiska, ktoré ukrývajú masový hrob s podstatne mladšími ľudskými pozostatkami. V zmätku začiatku 90. rokov si každý prisvojuje právo objasniť drámu, zločin, tajoms tvo mŕtvol nahádzaných na kopu: polícia, tajná služba, tlač a miestna verejná mienka, občianska spoločnosť i vedecká obec. Nie náhodou patrí nespoľahlivý rozprávač príbehu k poslednej skupine, hoci je jeho hlas slabý, úprimný, popletený. Petruš je ml adý archeológ, ktorého stále prenasledujú záchvaty žalúdočného vredu, nemá výraznú povahu ani silné názory, no vedie ho odhodlanie, inštinkt a obdiv voči rôznorodosti života. Vytvára kroniku typického provinčného mestečka na hraniciach impérií, na ok raji okraja. Okrem akéhosi novorealizmu a kvázi detektívnosti deja nájdeme v románe i vedomé exkurzy do mysticizmu.

A genetikus textológia Magyarországon úttörő módszerével tesszük közzé Kosztolányi Dezső "Édes Anna" című regényét. A szöveget szokatlan formában adjuk közre: párhuzamosan közöljük a fennmaradt kézirat betűhű átiratát és az 1926-os első könyvkiadás ugyancsak betűhű szövegét (feltüntetve a "Nyugat"-ban megjelent változat eltéréseit is). Az olvasó így betekintést nyer Kosztolányi alkotói műhelyébe. Nemcsak a kézirat közlése számít forráskiadásnak, hanem a szerző gyorsírással írt, eddig ismeretlen színpadi forgatókönyvének közreadása is. Az "Édes Anna" kalandos utóéletét is részletesen bemutatjuk és dokumentáljuk. 1943 és 1963 között ugyanis nem jelenhetett meg a regény, később viszont Kosztolányi legtöbb kiadást megért műve lett. A kötet szöveggyűjteményként tartalmazza az "Édes Anná"-ról szóló gazdag irodalmat 1926-tól 2010-ig, s Kosztolányi vele kapcsolatos összes nyilatkozatát, írását. Az "Édes Anná"-val indul útjára az életmű régóta tervezett kritikai kiadása.

Robert Menasse zobrazuje portrét svojej generácie v spoločnosti kde sa bez erotického podtextu nepredá ani liter minerálky zábavne a s invenčnými pointami, s nadhľadom a odstupom. Aj keď jeho hrdina nedosiahne vykúpenie, po prečítaní tohto nezvyča jného vývojového románu dospejeme nielen k väčšiemu porozumeniu, ale aj k úteche. Takáto nežná irónia nás ľahko zvádza. Menasse nazrie cez kľúčovú dierku a vidí celú epochu: naše posledné polstoročie.

A Kilátás elbeszélője egy Kárpátalján élő lány, akinek vibráló, olykor szélsőségekre hajlamos, máskor tárgyilagos lelki „kívülállása” az a pozíció, ahonnan formálódik a regény. A stilizálást súlyos realizmussal keverő szöveg kisformákból építkezik. Az érzékileg fel- és lefokozott, illetve szenvtelen szavakkal teremtett szövegvilág képes aktivizálni az olvasó érdeklődősét. A szöveget gyakran a humor felszabadító erői uralják.

A neves magyar írókat népszerűsítő sorozat újabb kötetében a szerző Jókai Mór életművének alakulástörténetét tekinti át, értelmezi az író legfontosabb regényeit, miközben nem feledkezik meg az életútról. Úgy helyezi mindeddig ismeretlen megvilágításba a nagy mesemondóvá lett „komáromi fiú” munkásságát, hogy az ne csupán a szakmai, hanem az irodalomtörténeti kérdésekben kevésbé jártas, szélesebb olvasóközönség számára is jól áttekinthető legyen.

New Hont nie je zakreslený na mape, hovorí sa tam iba po maďarsky a slovensky a nechýba v ňom nič, čo robí mesto mestom.

Milan Rúfus bol žijúcim klasikom slovenskej umeleckej spisby. Výber Chlapec maľuje dúhu a iné, ktorý edične pripravila literárna vedkyňa Eva Jenčíková, sa usiluje v rámci daných možností jedného - hoci rozsiahleho - zväzku predstaviť básnické dielo Milana Rúfusa a jeho osobnosť čo najúplnejšie. Takto koncipovaný súbor umožňuje čitateľovi vytvoriť si predstavu o šírke básnikovho tematického záberu, o bohatosti motivickej výstavby jednotlivých básní a zbierok, o rozmanitosti umeleckého videnia a tvarovania lyrickej výpovede. Za náležité pokladáme aj to, že editorka neobišla ani tvorbu pre deti, ktorej Rúfus venoval nemálo zo svojho umeleckého talentu (i keď, prirodzene, nemá tu rovnaký priestor ako poézia pre dospelých).

Dielo zachytáva pôsobenie rodu Coburg - Koháry na slovenskom území od začiatku 19.storočia po rok 1944.

V Magrittovom obraze, kde je fajka a pod ňou nápis Toto nie je fajka, našiel autor knižky spochybnenie princípu napodobňovania, ktorý dlho vládol v západnom maliarstve a nielen tam. V Magrittovom maliarstve sa podľa Foucaulta dostáva do obehu obraz b ez vonkajšieho vzoru, bez imitácie niečoho daného. Takýto obraz Platón nazval simulakrom a jeho tvorcov odsúdil ako výrobcov preludov. A práve pojem simulakra nám umožňuje chápať mnohé fenomény súčasnej vizuálnej kultúry. Kaligram je teda tautológia. Ale nie taká ako v rétorike. Rétorika ťaží z nadbytku reči; využíva možnosť dvakrát povedať to isté rozličnými slovami; profituje z nadmerného bohatstva, ktoré nám dovoľuje jedným a tým istým slovom povedať dve rozličné v eci; podstatou rétoriky je alegória. Kaligram využíva tú vlastnosť písmen, že majú význam ako lineárne prvky, ktoré možno rozložiť v priestore, a zároveň ako znaky, ktoré treba rozvíjať v jednotnej reťazi zvukovej substancie. Znak, písmeno dovoľuje u rčiť slovo; čiara zasa dovoľuje stvárniť vec. Kaligram mieni teda hravo zotrieť najstaršie protiklady našej alfabetizovanej civilizácie: ukázať a pomenovať; stvárniť a povedať; reprodukovať a artikulovať; napodobniť a označiť; pozorovať a čítať.

Ospanlivý život v provinčnom kúpeľnom meste narušia archeologické vykopávky rímskeho hradiska, ktoré ukrývajú masový hrob s podstatne mladšími ľudskými pozostatkami. V zmätku začiatku 90. rokov si každý prisvojuje právo objasniť drámu, zločin, tajoms tvo mŕtvol nahádzaných na kopu: polícia, tajná služba, tlač a miestna verejná mienka, občianska spoločnosť i vedecká obec. Nie náhodou patrí nespoľahlivý rozprávač príbehu k poslednej skupine, hoci je jeho hlas slabý, úprimný, popletený. Petruš je ml adý archeológ, ktorého stále prenasledujú záchvaty žalúdočného vredu, nemá výraznú povahu ani silné názory, no vedie ho odhodlanie, inštinkt a obdiv voči rôznorodosti života. Vytvára kroniku typického provinčného mestečka na hraniciach impérií, na ok raji okraja. Okrem akéhosi novorealizmu a kvázi detektívnosti deja nájdeme v románe i vedomé exkurzy do mysticizmu.

Tento sugestívny román plný veľkých vášní, vydaný prvý raz roku 1942 – skvostný dôkaz autorovho štylistického majstrovstva – oslepujúcim jasom osvetľuje vír priateľstva, vernosti a zrady. Dvaja dávni priatelia sa po desaťročiach znovu stretnú a celú noc sa rozprávajú. Pri pohľade do minulosti sa z jedného stane obvinený, z druhého žalobca: jeden z nich kedysi zradil, dokonca takmer zabil svojho priateľa, zviedol jeho manželku, navždy mu zničil život. Za touto tragédiou sa však v skutočnosti neskrýva len prechodná slabosť: znamená zánik starého usporiadania sveta aj odklon od tradičných morálnych hodnôt.

Jedno zo zlomových diel ruskej náboženskej filozofie začiatku dvadsiateho storočia sa považuje za prácu inklinujúcu k existencialistickým trendom vo filozofii. Paradoxnosť Šestova spočívala v tom, že bol filozof, teda človek mysliaci a poznávajúci, a tragédiu ľudskej existencie spoznával negujúc poznanie. Bojoval proti tyranii rozumu, moci poznania, ktorá vyhnala človeka z raja na územie samotného poznania, pričom na tento zámer využila ako náradie ten istý rozum. Šestovov skeptický postoj k rozumu, jeho vystupovanie voči racionalizácii viery našlo výraz najmä v tejto knihe. Jeho nový iracionalizmus je výzvou k vnútornému obráteniu v duchu Kristovho učenia.