Kalligram strana 41 z 78

Kniha Jedna žena je veľkým vyznaním lásky aj pohŕdania, filozofickým prieskumom mnohých tvárí a masiek erosa. Autorov charakteristický verbálny ohňostroj je ódou na ženy krásne i škaredé, príjemné aj nevrlé, kypré i kostnaté, monogamné aj promiskuitn é, zvodné, odmietavé, spurné i nenásytné. deväťdesiatich siedmich krátkych kapitolách tohto erotikou sršiaceho románu uvažuje o láske, túžbe, sexe a nenávisti, všetko z pohľadu mužského rozprávača, ktorý sa považuje za úspešného milenca, sukničkára, muža, ktorý môže - no nemusí mať vzťah so všetkými ženami sveta.

Bubáky, fuky, love, prachy, šupy. Nazývajte si ich, ako chcete, dnes na nich záleží viac ako kedykoľvek predtým. Vo Vzostupe peňazí známy britský historik Niall Ferguson ukazuje, že za celou históriou treba vidieť dejiny financií. Od bankárskej dynas tie, ktorá financovala taliansku renesanciu, až po bublinu na akciovom trhu, kotrá zapríčinila Francúzsku revolúciu, je to rozprávanie o konjunktúrach a krachoch, o akých sa predtým nehovorilo. Nikdy nebol vhodnejší čas pochopiť vzostup a pád peňazí, ako vo chvíli, keď sa svet zmieta v najväčšej finančnej kríze od Veľkej hospodárskej krízy.

Bubáky, fuky, love, prachy, šupy. Nazývajte si ich, ako chcete, dnes na nich záleží viac ako kedykoľvek predtým. Vo Vzostupe peňazí známy britský historik Niall Ferguson ukazuje, že za celou históriou treba vidieť dejiny financií. Od bankárskej dynas tie, ktorá financovala taliansku renesanciu, až po bublinu na akciovom trhu, kotrá zapríčinila Francúzsku revolúciu, je to rozprávanie o konjunktúrach a krachoch, o akých sa predtým nehovorilo. Nikdy nebol vhodnejší čas pochopiť vzostup a pád peňazí, ako vo chvíli, keď sa svet zmieta v najväčšej finančnej kríze od Veľkej hospodárskej krízy.

Nenazývam tieto texty poviedkami. Poviedka je útvar pomerne presne definovaný a usiloval som sa prekračovať hranice tohto určenia. Mohli by sa teda nazvať neutrálne iba textami, ale ja som ich nechcel rozprávať neutrálnym spôsobom. Naopak, chcel som ich podať tak, ako keď sa do starého múru rýpe kúskom skla. A tak by som mohol svoj spôsob písania pomenovať ako vrypy do suroviny. Alebo ako vylomeniny, ak zabudneme na prvotný, komedianstský význam tohto slova. Vylomiť z podložia reality detail, zv äčšiť ho tak, že prevýši význam celku. Pohrávať sa s neuskutočnenými, ale možnými alternatívami, realizovať aspoň v jazyku to, čo sa (zatiaľ) nestalo. Vrátiť rozprávaniu jeho ustanoviteľskú, stvoriteľskú potenciu. Daniel Hevier

Pri príležitosti vzácneho životného jubilea svetoznámeho tenoristu Petra Dvorského prichádza kniha Legenda bez legiend - Peter Dvorský a jeho doba s ambíciou priblížiť život a dielo tohto operného velikána. O Petrovi Dvorskom sa v jeho vlasti napísalo veľa aj málo zároveň, ako píše autor knihy Jaroslav Blaho. Dvorského hviezdnu dráhu sme doposiaľ mali možnosť poznať iba torzovito, bez kontextu, často naozaj iba jej pozlátko. Preto táto publikácia vypĺňa prázdne miesto a predstavuje umeleckú a privátnu biografiu Petra Dvorského v kontexte doby, v ktorej žil a žije.

Pri príležitosti vzácneho životného jubilea svetoznámeho tenoristu Petra Dvorského prichádza kniha Legenda bez legiend - Peter Dvorský a jeho doba s ambíciou priblížiť život a dielo tohto operného velikána. O Petrovi Dvorskom sa v jeho vlasti napísalo veľa aj málo zároveň, ako píše autor knihy Jaroslav Blaho. Dvorského hviezdnu dráhu sme doposiaľ mali možnosť poznať iba torzovito, bez kontextu, často naozaj iba jej pozlátko. Preto táto publikácia vypĺňa prázdne miesto a predstavuje umeleckú a privátnu biografiu Petra Dvorského v kontexte doby, v ktorej žil a žije.

A kötetet szerkesztette és az eredetivel egybevetette Pálfalvi Lajos A háborús katasztrófa, a sztálini diktatúra és az emigráció sokkja mély válságba sodorta Mioszt az ötvenes évek elején. A Családias Európa az évtized végén, a személyiség reintegrá ciója után született. A szerző már túl volt a szellemi élet leigázását bemutató esszéin, az idilli gyermekkort és a háborút követő hatalomátvételt leíró regényeken. Ebben az esszékötetében szellemi önéletrajz keretében mutatja be azt a Közép-Európát, amelyet épp akkor próbáltak megfosztani kulturális identitásától. Miosz hű maradt a romantikus antropológiához, bármilyen rejtélyesnek is tartotta az identitást, hitt abban, hogy a látszatok, a maszkok mögött nem tűnik el a belső lényeg, az önvizs gálat során pedig eljuthatunk ide. Az önéletrajzi szólam megteremti a személyiség folytonosságát a litvániai gyerekkortól a franciaországi emigrációig, még akkor is, ha közben városok, országok tűnnek el a térképről. Miosz reménytelen helyzetben, a Közép-Európa-divatot évtizedekkel megelőzve hirdette az elszakított régió európaiságát.

Spoveď mešťana je svedectvom o období, "keď žilo niekoľko generácií, ktoré hlásali víťazstvo rozumu nad pudmi a verili v silu ducha, že dokáže pribrzdiť túžbu luzy po smrti". Prvá čať knihy je príbehom dospievania, príbehom prvých vnútorných kríz vnímavého, inteligentného chlapca, ktorý hľadá rovnováhu medzi túžbou po slobode a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa spoločenským normám. Slovenský čitateľ si tu nájde vykreslenie meštianskej atmosféry Košíc zo začiatku 20. storočia, videnej Máraiho chlapčenským pohľadom, ktorý láskavo, trochu nostalgicky, ale aj s jemnou iróniou odhaľuje miešaninu džentríckych a meštianskych hodnôt, vytvárajúcich nezameniteľný, postupne však zanikajúci pôvab tohto mesta. Druhá časť hovorí o nemeckých, francúzskych a talianskych rokoch začínajúceho novinára a spisovateľa, o hľadaní vlastnej cesty v prostredí mondénnej, ale rozvrátenej povojnovej Európy, v ktorej spodných prúdoch vrie nepokoj, spôsobený rozpadom hodnôt "starého sveta".

Sneží, sú Vianoce, desať rokov po veľkej vojne a pán daruje panej pod stromček psa. Čutoru. V tej chvíli zrejme ani jeden z nich netuší, ako toto rozhodnutie ovplyvní život celej rodiny a akú nezmazateľnú stopu v jej členoch zanechá. Na prvý pohľad sa môže zdať, že napísať knihu o psovi nie je až také zložité. Opak je pravdou. Za zdanlivou jednoduchosťou sa totiž ukrýva nevšedný príbeh, vypovedajúci nielen o vzťahu človeka a zvieraťa, ale aj o atmosfére starého Budína a živote jeho obyvateľov, o mnohorakých tvárach dobového meštianstva... Ak k tomu prirátame Máraiho podmanivý rozprávačský talent, nadčasový jazyk a vycibrený zmysel pre humor a iróniu, čitateľský zážitok je zaručený. Tak teda: „Čitateľ, pozor! Nasleduje príbeh o psovi.“

Prozaická kniha Náhody je druhou z dvoch posledných zbierok textov (prvou bol text Strácanie nájdeného času, Kalligram, 2010), ktoré profesor psychiatrie, publicista a spisovateľ Ivan Žucha (1935 – 2009) ešte sám pripravil na vydanie. Náhody sú zbierkou poetických pozastavení i hĺbavo sarkastických zamyslení o živote, o svete, o ľuďoch. Autor vo svojich riadkoch zachytáva plynúci čas i pasce metafyzickej nemennosti, no predovšetkým brilantne ľudským spôsobom tlmočí svoju vnútornú optiku.

Pasolini egy utcakölyök élettörténetén keresztül visz el bennünket az 1950-es évek Rómájának külvárosába. A főhősnek, Tommasónak, minden igyekezete ellenére lehetetlen szabadulnia abból a korrupt és erkölcs nélküli világból, ahol kegyetlen törvények uralkodnak.

V mene spravodlivosti je autobiografický príbeh zanieteného bojovníka s cammorou Raffaela Cantoneho. Cantone (1963, Neapol) vyrastal v regióne, ktorý bol pod silným vplyvom camorry. Vyštudoval právo a v rokoch 1999 - 2007 pôsobil ako vedúci štátny zá stupca v oddelení boja s mafiou v Neapole. Cantone podáva svedectvo o práci obrancov zákona, ktorých sa camorra pokúša odstrániť, o práci sprevádzanej stratou súkromia, ľudskou osamotenosťou a totálnym podriadením sa bezpečnostným opatreniam. Roberto Saviano, autor svetoznámeho románu Gomora, hovorí: "Bez Cantoneho zanietenosti by som už možno neexistoval."

V mene spravodlivosti je autobiografický príbeh zanieteného bojovníka s cammorou Raffaela Cantoneho. Cantone (1963, Neapol) vyrastal v regióne, ktorý bol pod silným vplyvom camorry. Vyštudoval právo a v rokoch 1999 - 2007 pôsobil ako vedúci štátny zá stupca v oddelení boja s mafiou v Neapole. Cantone podáva svedectvo o práci obrancov zákona, ktorých sa camorra pokúša odstrániť, o práci sprevádzanej stratou súkromia, ľudskou osamotenosťou a totálnym podriadením sa bezpečnostným opatreniam. Roberto Saviano, autor svetoznámeho románu Gomora, hovorí: "Bez Cantoneho zanietenosti by som už možno neexistoval."

V mene spravodlivosti je autobiografický príbeh zanieteného bojovníka s cammorou Raffaela Cantoneho. Cantone (1963, Neapol) vyrastal v regióne, ktorý bol pod silným vplyvom camorry. Vyštudoval právo a v rokoch 1999 - 2007 pôsobil ako vedúci štátny zá stupca v oddelení boja s mafiou v Neapole. Cantone podáva svedectvo o práci obrancov zákona, ktorých sa camorra pokúša odstrániť, o práci sprevádzanej stratou súkromia, ľudskou osamotenosťou a totálnym podriadením sa bezpečnostným opatreniam. Roberto Saviano, autor svetoznámeho románu Gomora, hovorí: "Bez Cantoneho zanietenosti by som už možno neexistoval."

V diele Posledný hrdina máme do činenia s fantastickými udalosťami umiestnenými v prostredí reálneho života. V Rusku 2096 je vybudované „Peklo túžby obklopené Peklom krutosti“. Hlavný hrdina je reprezentant moskovskej bohémy, popíjajúci spisovateľ – scenárista – výtvarník v jednej osobe. Náhle vysvitne, že v jeho živote existuje vážne predurčenie: on a jeho priatelia v kostýmoch zo štyridsiatych rokov na starých autách vtrhnú do čudného budúceho Ruska – sýteho i nudného, amerikanizovaného i vlasteneckého, tichého i tajne bojujúceho, žijúceho na základe vymysleného kalendára v nejasnej budúcnosti. A je to vôbec budúcnosť? Hrdina a hrdinka majú poslanie: svojou láskou otvoriť ľuďom oči, aby videli, čo sa deje okolo nich...

Aristoteles napísal spolu tri etiky: Veľkú etiku, Etiku Nikomachovu a jej inú verziu - Etiku Eudémovu. Aristoteles zakladá delenie spravodlivosti na zákonnú spravodlivosť a na spravodlivosť etickú. A práve etickej spravodlivosti sa venuje v diele Etika Nikomachova. Aristoteles ju považuje za spravodlivosť vo vlastnom zmysle slova, za rovnocennú s ostatnými etickými cnosťami (udatnosť, umiernenosť). To, čo má s nimi spoločné, je rovnosť, ktorej podstatu tvorí stred medzi dvoma krajnosťami. Ako udatnosť je stredom medzi strachom a smelosťou, ako je umiernenosť stredom medzi slasťou a strasťou, tak spravodlivosti patrí miesto v strede medzi páchaním krivdy a znášaním krivdy. Etická spravodlivosť patrí podľa Aristotela do oblasti dobrého a správneho konania, ktoré človeka vedie k jeho cieľu, plnému životu ako forme šťastia. Spravodlivosť teda nie je formou rozumovej cnosti ako schopnosti správneho teoretického poznania, nie je to cnosť, ktorá sa sprostredkúva učením a skúsenosťou. Je formou povahovej cnosti, ktorá sa získava nácvikom konania a privyknutím na konanie orientované na určitý cieľ.