Kalligram strana 41 z 78

Nenazývam tieto texty poviedkami. Poviedka je útvar pomerne presne definovaný a usiloval som sa prekračovať hranice tohto určenia. Mohli by sa teda nazvať neutrálne iba textami, ale ja som ich nechcel rozprávať neutrálnym spôsobom. Naopak, chcel som ich podať tak, ako keď sa do starého múru rýpe kúskom skla. A tak by som mohol svoj spôsob písania pomenovať ako vrypy do suroviny. Alebo ako vylomeniny, ak zabudneme na prvotný, komedianstský význam tohto slova. Vylomiť z podložia reality detail, zv äčšiť ho tak, že prevýši význam celku. Pohrávať sa s neuskutočnenými, ale možnými alternatívami, realizovať aspoň v jazyku to, čo sa (zatiaľ) nestalo. Vrátiť rozprávaniu jeho ustanoviteľskú, stvoriteľskú potenciu. Daniel Hevier

Pri príležitosti vzácneho životného jubilea svetoznámeho tenoristu Petra Dvorského prichádza kniha Legenda bez legiend - Peter Dvorský a jeho doba s ambíciou priblížiť život a dielo tohto operného velikána. O Petrovi Dvorskom sa v jeho vlasti napísalo veľa aj málo zároveň, ako píše autor knihy Jaroslav Blaho. Dvorského hviezdnu dráhu sme doposiaľ mali možnosť poznať iba torzovito, bez kontextu, často naozaj iba jej pozlátko. Preto táto publikácia vypĺňa prázdne miesto a predstavuje umeleckú a privátnu biografiu Petra Dvorského v kontexte doby, v ktorej žil a žije.

Pri príležitosti vzácneho životného jubilea svetoznámeho tenoristu Petra Dvorského prichádza kniha Legenda bez legiend - Peter Dvorský a jeho doba s ambíciou priblížiť život a dielo tohto operného velikána. O Petrovi Dvorskom sa v jeho vlasti napísalo veľa aj málo zároveň, ako píše autor knihy Jaroslav Blaho. Dvorského hviezdnu dráhu sme doposiaľ mali možnosť poznať iba torzovito, bez kontextu, často naozaj iba jej pozlátko. Preto táto publikácia vypĺňa prázdne miesto a predstavuje umeleckú a privátnu biografiu Petra Dvorského v kontexte doby, v ktorej žil a žije.

A kötetet szerkesztette és az eredetivel egybevetette Pálfalvi Lajos A háborús katasztrófa, a sztálini diktatúra és az emigráció sokkja mély válságba sodorta Mioszt az ötvenes évek elején. A Családias Európa az évtized végén, a személyiség reintegrá ciója után született. A szerző már túl volt a szellemi élet leigázását bemutató esszéin, az idilli gyermekkort és a háborút követő hatalomátvételt leíró regényeken. Ebben az esszékötetében szellemi önéletrajz keretében mutatja be azt a Közép-Európát, amelyet épp akkor próbáltak megfosztani kulturális identitásától. Miosz hű maradt a romantikus antropológiához, bármilyen rejtélyesnek is tartotta az identitást, hitt abban, hogy a látszatok, a maszkok mögött nem tűnik el a belső lényeg, az önvizs gálat során pedig eljuthatunk ide. Az önéletrajzi szólam megteremti a személyiség folytonosságát a litvániai gyerekkortól a franciaországi emigrációig, még akkor is, ha közben városok, országok tűnnek el a térképről. Miosz reménytelen helyzetben, a Közép-Európa-divatot évtizedekkel megelőzve hirdette az elszakított régió európaiságát.

Spoveď mešťana je svedectvom o období, "keď žilo niekoľko generácií, ktoré hlásali víťazstvo rozumu nad pudmi a verili v silu ducha, že dokáže pribrzdiť túžbu luzy po smrti". Prvá čať knihy je príbehom dospievania, príbehom prvých vnútorných kríz vnímavého, inteligentného chlapca, ktorý hľadá rovnováhu medzi túžbou po slobode a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa spoločenským normám. Slovenský čitateľ si tu nájde vykreslenie meštianskej atmosféry Košíc zo začiatku 20. storočia, videnej Máraiho chlapčenským pohľadom, ktorý láskavo, trochu nostalgicky, ale aj s jemnou iróniou odhaľuje miešaninu džentríckych a meštianskych hodnôt, vytvárajúcich nezameniteľný, postupne však zanikajúci pôvab tohto mesta. Druhá časť hovorí o nemeckých, francúzskych a talianskych rokoch začínajúceho novinára a spisovateľa, o hľadaní vlastnej cesty v prostredí mondénnej, ale rozvrátenej povojnovej Európy, v ktorej spodných prúdoch vrie nepokoj, spôsobený rozpadom hodnôt "starého sveta".

Sneží, sú Vianoce, desať rokov po veľkej vojne a pán daruje panej pod stromček psa. Čutoru. V tej chvíli zrejme ani jeden z nich netuší, ako toto rozhodnutie ovplyvní život celej rodiny a akú nezmazateľnú stopu v jej členoch zanechá. Na prvý pohľad sa môže zdať, že napísať knihu o psovi nie je až také zložité. Opak je pravdou. Za zdanlivou jednoduchosťou sa totiž ukrýva nevšedný príbeh, vypovedajúci nielen o vzťahu človeka a zvieraťa, ale aj o atmosfére starého Budína a živote jeho obyvateľov, o mnohorakých tvárach dobového meštianstva... Ak k tomu prirátame Máraiho podmanivý rozprávačský talent, nadčasový jazyk a vycibrený zmysel pre humor a iróniu, čitateľský zážitok je zaručený. Tak teda: „Čitateľ, pozor! Nasleduje príbeh o psovi.“

Prozaická kniha Náhody je druhou z dvoch posledných zbierok textov (prvou bol text Strácanie nájdeného času, Kalligram, 2010), ktoré profesor psychiatrie, publicista a spisovateľ Ivan Žucha (1935 – 2009) ešte sám pripravil na vydanie. Náhody sú zbierkou poetických pozastavení i hĺbavo sarkastických zamyslení o živote, o svete, o ľuďoch. Autor vo svojich riadkoch zachytáva plynúci čas i pasce metafyzickej nemennosti, no predovšetkým brilantne ľudským spôsobom tlmočí svoju vnútornú optiku.

Pasolini egy utcakölyök élettörténetén keresztül visz el bennünket az 1950-es évek Rómájának külvárosába. A főhősnek, Tommasónak, minden igyekezete ellenére lehetetlen szabadulnia abból a korrupt és erkölcs nélküli világból, ahol kegyetlen törvények uralkodnak.

V mene spravodlivosti je autobiografický príbeh zanieteného bojovníka s cammorou Raffaela Cantoneho. Cantone (1963, Neapol) vyrastal v regióne, ktorý bol pod silným vplyvom camorry. Vyštudoval právo a v rokoch 1999 - 2007 pôsobil ako vedúci štátny zá stupca v oddelení boja s mafiou v Neapole. Cantone podáva svedectvo o práci obrancov zákona, ktorých sa camorra pokúša odstrániť, o práci sprevádzanej stratou súkromia, ľudskou osamotenosťou a totálnym podriadením sa bezpečnostným opatreniam. Roberto Saviano, autor svetoznámeho románu Gomora, hovorí: "Bez Cantoneho zanietenosti by som už možno neexistoval."

V mene spravodlivosti je autobiografický príbeh zanieteného bojovníka s cammorou Raffaela Cantoneho. Cantone (1963, Neapol) vyrastal v regióne, ktorý bol pod silným vplyvom camorry. Vyštudoval právo a v rokoch 1999 - 2007 pôsobil ako vedúci štátny zá stupca v oddelení boja s mafiou v Neapole. Cantone podáva svedectvo o práci obrancov zákona, ktorých sa camorra pokúša odstrániť, o práci sprevádzanej stratou súkromia, ľudskou osamotenosťou a totálnym podriadením sa bezpečnostným opatreniam. Roberto Saviano, autor svetoznámeho románu Gomora, hovorí: "Bez Cantoneho zanietenosti by som už možno neexistoval."

V diele Posledný hrdina máme do činenia s fantastickými udalosťami umiestnenými v prostredí reálneho života. V Rusku 2096 je vybudované „Peklo túžby obklopené Peklom krutosti“. Hlavný hrdina je reprezentant moskovskej bohémy, popíjajúci spisovateľ – scenárista – výtvarník v jednej osobe. Náhle vysvitne, že v jeho živote existuje vážne predurčenie: on a jeho priatelia v kostýmoch zo štyridsiatych rokov na starých autách vtrhnú do čudného budúceho Ruska – sýteho i nudného, amerikanizovaného i vlasteneckého, tichého i tajne bojujúceho, žijúceho na základe vymysleného kalendára v nejasnej budúcnosti. A je to vôbec budúcnosť? Hrdina a hrdinka majú poslanie: svojou láskou otvoriť ľuďom oči, aby videli, čo sa deje okolo nich...

V mene spravodlivosti je autobiografický príbeh zanieteného bojovníka s cammorou Raffaela Cantoneho. Cantone (1963, Neapol) vyrastal v regióne, ktorý bol pod silným vplyvom camorry. Vyštudoval právo a v rokoch 1999 - 2007 pôsobil ako vedúci štátny zá stupca v oddelení boja s mafiou v Neapole. Cantone podáva svedectvo o práci obrancov zákona, ktorých sa camorra pokúša odstrániť, o práci sprevádzanej stratou súkromia, ľudskou osamotenosťou a totálnym podriadením sa bezpečnostným opatreniam. Roberto Saviano, autor svetoznámeho románu Gomora, hovorí: "Bez Cantoneho zanietenosti by som už možno neexistoval."

Benjamin Nathaniel Cardozo (1870 – 1938) po skončení právnického štúdia na Columbijskej univerzite (1891) začal pôsobiť ako advokát v New Yorku a pomerne zavčasu aj ako sudca. Predstavy o úlohe sudcu a o pochopení toho, čím sa sudca riadi pri rozhodovaní prípadov, zhrnul v mimoriadne úspešnej sérii prednášok uverejnených v roku 1921 pod názvom Podstata súdneho procesu (The Nature of Judicial Process). Táto knižka sa stala jeho najúspešnejším titulom. Cardozo navrhol metódy, ktorých vzájomnou kombináciou by sa mala zaručiť vyváženosť medzi požiadavkou stability a pokroku. Sú to: metóda filozofie alebo logiky, historická metóda, metóda tradície a sociologická metóda. Príťažlivosť Cardozovej koncepcie spočíva v tom, že ponúka kompromis medzi prekonanou predstavou, že sudcovia by nikdy nemali tvoriť právo, mali by ho iba vyslovovať, a radikálnou predstavou niektorých predstaviteľov amerického právneho realizmu, že sudcovia sú tí, ktorí výlučne určujú právo.

Benjamin Nathaniel Cardozo (1870 – 1938) po skončení právnického štúdia na Columbijskej univerzite (1891) začal pôsobiť ako advokát v New Yorku a pomerne zavčasu aj ako sudca. Predstavy o úlohe sudcu a o pochopení toho, čím sa sudca riadi pri rozhodovaní prípadov, zhrnul v mimoriadne úspešnej sérii prednášok uverejnených v roku 1921 pod názvom Podstata súdneho procesu (The Nature of Judicial Process). Táto knižka sa stala jeho najúspešnejším titulom. Cardozo navrhol metódy, ktorých vzájomnou kombináciou by sa mala zaručiť vyváženosť medzi požiadavkou stability a pokroku. Sú to: metóda filozofie alebo logiky, historická metóda, metóda tradície a sociologická metóda. Príťažlivosť Cardozovej koncepcie spočíva v tom, že ponúka kompromis medzi prekonanou predstavou, že sudcovia by nikdy nemali tvoriť právo, mali by ho iba vyslovovať, a radikálnou predstavou niektorých predstaviteľov amerického právneho realizmu, že sudcovia sú tí, ktorí výlučne určujú právo.

Kniha Dubček kontroverzná osobnosť poodhaľuje mýtotvorné faktory súvisiace s osobnosťou Alexandra Dubčeka. Sústreďuje sa na nové, resp. málo známe informácie, ktoré čitateľovi umožňujú získať iný pohľad na naše historické udalosti, a to nielen v roku 1968. Autor ľahkým, čitateľným jazykom a na konkrétnych príkladoch objasňuje hranice socializmu s ľudskou tvárou, a tým presne definuje pozície, ktoré komunisti vedení Dubčekom nemienili opustiť. Pri analýze zákulisia vstupu vojsk Varšavskej dohody do Československa sa opiera o prepisy augustových telefonických rozhovorov medzi Brežnevom a Dubčekom. Tie spochybňujú Dubčekovu verziu a naznačujú, že veľa okolností stále čaká na objasnenie. Záver knihy patrí triezvemu hodnoteniu Dubčekovho pôsobenia počas normalizácie a jeho nejasnému politickému vstupu v Novembri 89. Autor spochybňuje čoraz populárnejší názor glorifikujúci Dubčekove osobné zásluhy o demokraciu či o pád totality.

Július Barč-Ivan je známy predovšetkým ako dramatik. Zväzok Prózy predstavuje ďalšiu oblasť jeho spisovateľskej činnosti – prozaické dielo z tridsiatych a zo štyridsiatych rokov 20. storočia. Výber obsahuje novely zo súborov Pohádka, Predposledný život a Úsmev bolesti, román Železné ruky, ako aj doteraz neuverejnené filmové scenáre a rozprávky z pozostalosti. Do zväzku sú zaradené aj Barčove-Ivanove publicistické a esejistické práce. Výber poskytuje obraz o podobách a vývoji Barčovej-Ivanovej prózy a umožňuje porovnať ju s tvorbou iných autorov tohto obdobia. Zámerom zväzku je predstaviť tvorbu Júliusa Barča-Ivana ako druhovo a žánrovo rôznorodú a zároveň poukázať na jej ideovú, tematickú, kompozičnú i výrazovú vyhranenosť.