Kalligram strana 57 z 70

Mladá reštaurátorka Barbora žije v Prahe v čase vrcholiaceho stalinizmu. Cestou do práce míňa stavbu pomíka J.V. Stalinovi na Letnej, ktorého autorom je sochár Otakar Švec ( 1892-1955). Pamiatkový ústav ju poverí výskumom barokových sôch v Kukse pri Dvore Králové. Geniálny sochár Matyáš Bernard Braun (1684-1738) je autorom celej plejády sôch v sídle čudáckeho grófa Františka Antona Šporka ( 1662-1738). Sochár dostal za úlohu vytesať monumentálne plastiky do pieskovcových skalísk v Novom lese na Šporkovom panstve. Torzá Braunovych plastík, ničené po viac ako dve storočia vetrom, dažďom a nezáujmom ľudí sú pre Barboru príležitosťou presunúť sa z tiesnivej reality diktatúry do snového sureálne sveta vrcholiaceho baroka.

,,Keď som mala sedem rokov, volali ma Zlatíčko." Usmial sa. Určite mu to pripadalo ako pôvabné milé meno pre dievčatko. Jemu určite tiež jeho mama dala nejakú prezývku, ktorú mu večer šepkala do ucha pred bozkom na dobru noc. Pusík. Pinky. Pipuš. ,,Nie je to tak, ako si myslíte," vravím. ,, Bolo to moje umelecké meno." Nadvihol obočie. Nerozumel. V tom čase si aj moja matka dala umelecké meno: Sonia O´Dauyé. Po nejakom čase prestala používať falošný šľachtický titul, ale na malej pozlátenej menovke na dverách bytu naďalej zostalo: GRÓFKA SONIA O´DAUYÉ. ,,Vaše umelecké meno? "

Experimentálne ladené prózy mladého talentovaného autora nadväzujúce na poetiku nového románu. Spoločným motívom jednotlivých poviedok je hľadanie zmyslu života, tvorby, viery v Boha i viery v seba.

Rebrov, Štaube, Oľga a mladučký Serioža roztáčajú koleso šialenej akcie, aby sa dopracovali k nepochopiteľnej premene svojich sŕdc. Potrebujú na to jednu skvapalnenú matku a sériu prepadov, sadistických vrážd a sexuálnych excesov. Kto sú Rebrov, Štaube, Oľga a Serioža? Figúrky z brutálnej počítačovej hry, ľudia - stroje, cynickí kríženci, ktorých vyprodukoval socializmus a nový kapitalizmus, alebo zúfalí súčasníci, ktorí posadnuto veria, že nový poriadok možno nastoliť iba dekonštrukciou jestvujúceho poriadku, teda aj samých seba? Novela Srdcia štyroch predstavuje nosnú časť rovnako nazvanej konceptuálnej knihy Vladimíra Sorokina (1955). Jej súčasťou je aj próza Mesiac v Dachau a tri divadelné hry Dostojevskij trip, Peľmene, Hochzeitreise. Kniha Srdcia štyroch je po románoch Opričníkov deň (2008) a Ľad (2008) v poradí tretí Sorokinov titul, ktorý vychádza vo vydavateľstve Kalligram.

Akokoľvek sa V. Beniak opakovane potrvdzoval ako básnik rodu, vždy bol vzdielaný od úzkoprsého postoja kultúrne izolovaného nacionalistu, ktorý nevidí, nepozná a nedocení duchovnú kultúru iných národov. Aj záverečná štúdia Jána Gavuru sa dotýka citlivých miest spojenia básnictva a politických osudov národa. A dotýka sa ich citlivo. Vyhýba sa vyexponovanej dvojpólovosti: nadšeného "za" alebo odmietavého "proti", za ktorými by sa opäť dala tušiť ideológia alebo ignorovanie zložitosti historického obdobia. Ostatne, takto potrvrdzovaný i zatracovaný bol básnik počas svojho života a oba ideologicky motivané postoje spoločnosti si vyžiadali následnú "korekciu deformovanej predstavy o živote a diele V. Beniaka." Ján Gavura pristupuje k otázke nadosobného poslania básnictva najprv zvonku, cez básnikov iných národov, T.S Eliota aleb Cz. Milosza. Následne sa vecne, s vedome budovaným odstupom a so snahou o porozumenie pokúša o fenomenologickú interpretáciu tejto ťažiskovej polohy Beniakovej poézie v súhre s presvedčeniami básnika a s jeho životným svetom. J. Gavura nechce zahládzať disonancie, ktoré pritom vyvstávajú. Edita Príhodová

Pod názvom Ako zjesť žabu sa ukrýva upravený výber z glos a úvah Inge Hrubaničovej o súčasnom jazyku a súčasnej reči, ktoré boli publikované v denníku Sme v rokoch 2010 – 2013.

Posledné vojnové Vianoce (1944) v malej slovenskej dedine: Životom ubitá vdova cez kľúčovú dierku vidí svoju dcéru v objatí ruského partizána. Vtedy sa zvonku ozvú nemecké povely a streľba. Ráno zo snehu trčí sinavé partizánovo telo... O pár mesiacov mladú ženu, na ktorej ešte nevidno začínajúce tehotenstvo, odvážajú sovietski osloboditelia na výsluch. Obvinia ju, že zradila partizána. Skončí v gulagu, ktorému velí fanatická dôstojníčka. Za každú cenu sa tam prekračujú pracovné normy a tehotná trestankyňa je len na ťarchu... Ženy v baraku sa pripravujú na pôrod. Jedna z nich budúcej matke naznačí, že najneskôr o tri mesiace jej dieťa odoberú. Na to čaká aj fanatická veliteľka. Lenže raz zoberie do rúk plačúce dieťa a utíši ho... Príbeh sa končí po amnestii, ktorú zahraničným trestancom udelili po Stalinovej smrti v roku 1953. Žena zo Slovenska by sa mohla vrátiť konečne domov, lenže jej syn je už sovietsky občan a okolo krku má uviazanú pioniersku šatku... Gulag je jedna z veľkých drám 20. storočia. Osobitne traumatizujúci bol osud matiek a ich detí. Vo svete plnom bolesti a smrti žili svoje osobné príbehy lásky a strachu, ale aj drobných radostí. Pavol Rankov (1964) pracuje a žije v Bratislave. Vydal tri poviedkové zbierky a román Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), ktorý získal viacero ocenení a jeho dramatizáciu zaradilo do svojho repertoáru aj SND. Autorove knihy boli preložené do arabčiny, maďarčiny, poľštiny, češtiny, chorvátčiny, slovinčiny a bulharčiny.

Čo majú spoločné gotické katedrály a kapitalizmus? Bol by z Kunderu dobrý ekonóm? Možno Višňový sad čítať ako hru o európskej dlhovej kríze? Ako kríza ovplyvňuje vzťahy? Marcela Veselková vo svojom prozaickom debute inovatívne spája prozaické pasáže s esejisticky ladenými úvahami, ktorých spoločným menovateľom sú aktuálne dopady globálnej ekonomickej krízy. V dnešnom komerčne zameranom svete sa podľa autorky zatláčajú do úzadia všetky tradičné morálne hodnoty, rodina je devastovaná markatným nedostatkom času, preferenciou materiálnych hodnôt, idolmi trhu, zatiaľ čo univerzálne duchovné a etické princípy zakrnievajú, ba absentujú. Autorkine úvahy, ktorými je poprekladaná dejová linka románu sú natoľko špecifické, že zahŕňajú rôzne vedné oblasti, pričom porovnáva napr. stavbu gotickej katedrály so systémom kapitalizmu, autorka sa - svojím pohľadom z periférie - vedome vymedzuje voči dominantnému diskurzu krajín z jadra eurozóny. Jednou z nosných tém prózy je problematika identity, jej hľadania - s ňou sú spojené pocity vykorenenosti a dvojdomosti.

Kniha Historický žáner v slovenskej próze je prvou monograficky konštruovanou reflexiou historického žánru v kontexte slovenskej literatúry a literárnej vedy. Autor sa v nej sústreďuje na dva základné rozmery problematiky: na odkrytie žánrotvorných princípov historického žánru, teda na rozmer genologický a na analyticko-interpretačné čítanie reprezentatívnych próz napísaných v tomto žánri v slovenskej literatúre, ktoré predstavuje rozmer literárnohistorický. Na oboch týchto úrovniach produktívnym spôsobom posúva a precizuje doterajšie poznatky literárnej vedy o historicom žánri i jeho realizáciách v slovenskej próze.

A neves költő három és fél évtizedes lírai termésének eddigi legteljesebb összefoglalása. A már kötetekben megjelent anyagok mellett jó néhány újdonságot is tartalmaz, továbbá rendhagyó módon tartalmazza költészetének recepcióját, olvasói-kritikusi értelmezését, illetve annak változásait is az időben.

Monografia dokumentuje dvadsaťročnú činnosť legendárneho umeleckého združenia Štúdio erté v anglickom, slovenskom a maďarskom jazyku. Skupinu založili József R. Juhász, Ilona Németh, Ottó Mészáros a Attila Simon v roku 1987 v Nových Zámkoch. Počas svojho pôsobenia sa združenie preslávilo organizovaním festivalov alternatívneho, experimentálneho a multimediálneho umenia, umením performancie, výstavnou, ale aj edičnou a edukačnou činnosťou. Aktivity zoskupenia nie je možné vnímať mimo spoločensko-politického kontextu strednej Európy v 80. a 90. rokoch minulého storočia. Práve spoločenská realita totalitného systému a menšinového geta boli príčinou ich vzniku. Činnosť skupiny v knihe priblížia texty Gábora Hushegyiho a Zsolta Sőrésa a rozsiahla obrazová dokumentácia.

Lexikografická literárnohistorická príručka výberovo zahŕňa heslá diel slovenskej poézie a prózy vznikajúcich v 19. storočí, hoci vo viacerých prípadoch došlo k ich reálnemu publikovaniu až hlboko v 20. storočí. Objavovanie ponornej, pred zrakmi verejnosti dlhý čas skrytej línie slovenskej literatúry 19. storočia ukazuje, že slovenská literatúra 19. storočia je vnútorne oveľa vrstevnatejšia, ako sa tradovalo. Jednotlivé heslá reflektujú literárne diela, patriace do kontextu niekoľkých poetických smerov, ako sú klasicizmus, romantizmus, biedermeier, realizmus, parnasizmus, moderna. Heslá uvádzajú faktografické údaje a okolnosti, ale v zásade kladú dôraz na moment interpretácie a hodnotenia. Dôležitou súčasťou je výberová bibliografia k jednotlivým dielam, ktorá ponúka prehľad relevantnej odbornej literatúry

Čo majú spoločné gotické katedrály a kapitalizmus? Bol by z Kunderu dobrý ekonóm? Možno Višňový sad čítať ako hru o európskej dlhovej kríze? Ako kríza ovplyvňuje vzťahy? Marcela Veselková vo svojom prozaickom debute inovatívne spája prozaické pasáže s esejisticky ladenými úvahami, ktorých spoločným menovateľom sú aktuálne dopady globálnej ekonomickej krízy. V dnešnom komerčne zameranom svete sa podľa autorky zatláčajú do úzadia všetky tradičné morálne hodnoty, rodina je devastovaná markatným nedostatkom času, preferenciou materiálnych hodnôt, idolmi trhu, zatiaľ čo univerzálne duchovné a etické princípy zakrnievajú, ba absentujú. Autorkine úvahy, ktorými je poprekladaná dejová linka románu sú natoľko špecifické, že zahŕňajú rôzne vedné oblasti, pričom porovnáva napr. stavbu gotickej katedrály so systémom kapitalizmu, autorka sa - svojím pohľadom z periférie - vedome vymedzuje voči dominantnému diskurzu krajín z jadra eurozóny. Jednou z nosných tém prózy je problematika identity, jej hľadania - s ňou sú spojené pocity vykorenenosti a dvojdomosti.

Slovenská literatúra 19. storočia predstavuje rozsiahly korpus diel vznikajúcich v priebehu tzv. dlhého 19. storočia. Sú to texty, ktoré ich tvorcovia napísali na poetologickej línii od klasicizmu až po modernu, odzrkadľujúce nielen formovanie národného a literárneho jazyka, presun v chápaní autorského subjektu...