Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 52 z 69

Vo vetre života je slovenský preklad úspešného autorkinho románu Solo per amore (Len pre lásku), ktorý vyšiel v Taliansku v roku 2009 pod umeleckým menom Veronika Eva Belmonte (doslovný preklad jej originálneho priezviska do taliančiny). Román sa začína spomienkami hlavnej hrdinky Ester na minulosť. Prenáša nás cez druhú svetovú vojnu, ktorej bezcitnosť zažila ako malé dievčatko. Opisuje povojnové zmeny súvisiace s nastolením komunizmu. V týchto podmienkach sa stretáva so svojou prvou láskou. Dovolí nám nazrieť do zákulisia manželstva s homosexuálnym manželom. Vystrašená z okupácie Československa vojenskými jednotkami Varšavského paktu v auguste 1968 opúšťa milovanú vlasť. Pretĺka sa životom úplne sama, v cudzej krajine, v Taliansku. Zaujímavo vykresľuje svoj život, úspechy a pády, radosti a lásku, manželstvá a rozvody, ako aj pravú tvár talianskej spoločnosti. Toto všetko je zahalené láskou k mužovi – manželovi, predstaviteľovi tajnej organizácie, ktorý bol od nej o osemnásť rokov starší. Spisovateľka nám zanecháva odkaz, že chyby, neúspechy, sklamania, choroby, víťazstvá, pády, sebeckosť a povrchnosť sa dajú zvládnuť len vtedy, keď dokážeme milovať krásy života, pre ktoré sa nám oplatí ŽIŤ. Len pre zaujímavosť, za umelecké zásluhy autorke v roku 1987 udelil prezident Talianskej republiky F. Cossiga čestný doktorát a vyznamenanie – rad Cavaliere (Rytier) Talianskej republiky. V roku 1990 sa V. Krásnohorská vrátila na Slovensko.

V tomto diele prof. Štraus dotvára vlastné systematicky rozvíjané odborne propedeutické úsilie na pôde verzologickej aktivity k praktickému využívaniu, teoretických poznatkov pri rozbore a výklade rôznych foriem a podôb verša a to v širokom priestore celých dejín slovenskej literatúry. Autor sa zameriava predovšetkým na teoreticko-metodologickú koncepciu verša, ako predmetu svojho vedeckého skúmania, na druhej strane je práca výsledkom dlhodobého analytického skúmania venovaná dejinám slovenskej verzifikácie na rozľahlom historickom priestore od stredoveku až po súčasnosť. Dielo (tak ako aj Príručný slovník literárnovedných termínov) predstavuje špeciálnu textovú príručku a je určené pre študentov filologických odborov univerzít, filológov, učiteľov slovenského jazyka, vydavateľských i časopiseckých redaktorov, spisovateľov a všetkých tých, ktorí denne pracujú s písaným či hovoreným slovom.

Nora Krausová, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti v slovenskej literárnej vede. Svedčia o tom jej knižné vydania (počnúc knihou Ako rozoberáme verš, 1948 až po poslednú, Poetika v časoch za a proti, 1999) i početné štúdie a úvahy. Jej práce sú teoreticky fundované, aj vďaka tomu, že sa orientovala na najnovšie metódy literárnej vedy, na štrukturalizmus a semiológiu. Spĺňajú aj tie najnáročnejšie kritériá, sú podnetné a objavné. Za svoju vedecko-výskumnú činnosť sa jej dostalo najvyššie ocenenie - Zlatá medaila SAV. Naďalej píše o literárnych problémoch, o literárnych problémoch, o súčasnej literatúre a jej tvorcoch. Popri vedeckej práci prekladala diela nemeckých spisovateľov (T. Mann, E.T.A.Hoffman, E.M.Remarque, L.Feuchtwanger a i). V posledných dvoch desaťročiach sústavne publikuje úvahy a eseje o kultúrnom, spoločenskom a politickom dianí u nás i vo svete. Zaujíma ju aký je "svet, v ktorom žijeme", situácia jednotlivca a spoločnosti, národa a ľudstva. Reaguje na aktuálne problémy, zamýšľa sa a uvažuje, v problematike je zorientovaná a rozhľadená, jej úvahy a eseje na tému "my sa svet", "my vo svete", "svet okolo nás" sú na vysokej intelektuálnej a štylistickej úrovni, objavné i poučné a ako také si získali vďačných čitateľov a zároveň boli odmenené výročnou cenou Literárneho týždenníka. Myšlienkové bohatstvo esejí Nory Krausovej, jej prínos do slovenského spoločensko-vedného, či literárneho diskurzu je nespochybniteľný.

Rozpomienky Ivana Thurzu (1882 – 1964) sú významným svedectvom doby z pera žurnalistu a literáta, ktorý sa aktívne zúčastňoval na politickom a spoločenskom dianí, a dopĺňajú historickú pamäť národa o zaujímavé údaje. Memoáre (vydal Spolok slovenských spisovateľov, 2014) sa začínajú jeseňou 1918, keď autor nastupuje do kancelárie Slovenskej národnej rady, a venujú sa nasledujúcim udalostiam. Jednotlivé informácie Thurzo podáva ucelene a – ak je to potrebné – novinársky precízne načiera aj hlboko do minulosti, aby riešený problém detailne sprostredkoval čitateľovi. Takto pre budúce generácie z pohľadu priameho svedka zaznamenáva významné fakty, ako aj podrobnosti, ktoré obohacujú spoločenské poznanie. Ide o pútavé dielo vypovedajúce o období emancipácie slovenského národa po rozpade Rakúsko-Uhorska, o ktorom súčasné generácie už nemajú bližšiu predstavu.

Čitateľovi sa dostáva do rúk na Slovensku zatiaľ nepublikovaná kniha prvého pravoslávneho českého a moravskosliezskeho biskupa Gorazda (občianskym menom Matěja Pavlíka, 1879 1942), výnimočná komplexným pohľadom na problematiku misie svätého Cyrila a Metoda. Tento pohľad autora z pôvodného misijného územia sa neobmedzuje len na pôsobenie svätých bratov na Veľkej Morave, ale všíma si široké súvislosti, a to aj z historického, politického aj nábožensko-duchovného hľadiska. Autor dôverne poznal ta k katolícke, ako i pravoslávne prostredie, náhľady a interpretácie, čo výnimočne obohacuje celkovú výpoveď. Je to kniha misijná, pre slovenský národ mimoriadne potrebná a mal by po nej siahnuť každý, kto úprimne hľadá pravdu o vlastnej minulosti.

Román literárne činného autora Františka Jurigu Žiť cudzí život zobrazuje príbeh chlapcov Ondríka Puteru a Vlada Rančíka, ktorých starší bratia chceli, na protest proti poprave prezidenta SR ThDr. Jozefa Tisu, vyhodiť do vzduchu chemickú továreň. Polícia vec odhalila, bratov zatkla. Justícia ich odsúdila na trest smrti a boli popravení. Rodičov obidvoch odsúdených uväznili. Najviac však mali byť postihnutí Ondrík s Vladom, hoci v čase plánovanej explózie boli ešte malé deti. Nemali totiž nádej, aby sa mohli v ďalšom živote uplatniť podľa svojich schopností. Preto ich otcovia prepašovali do Francúzska, kde mal Ondríkov otec priateľa. Žiaľ, priateľ medzičasom zomrel a chlapci nenašli iné východisko, len vstúpiť do cudzineckej légie. V nej prišiel Vlado o život. Ondrík z légie utiekol a pod cudzím menom sa vrátil domov ako člen vládnucej kasty. Román sa začína krátko po páde komunistického režimu v ČSSR a návratmi do minulosti mapuje skôr psychické než spoločenské problémy jedinca v rôznych situáciách, ktoré sú navyše komplikované jeho dvojitou identitou.

Mária Bátorová je „dvojdomou autorkou“. Ako literárna vedkyňa zaujala na začiatku 90. rokov prácami, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami Biele miesta v slovenskej literatúre (1991, spoluautorka), Roky úzkosti a vzopätia (1992) a neskôr precíznou komparatívnou prácou J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (2000) prinášajúcou nové poznatky o väzbách medzi dielom J. C. Hronského a európskou literárnou modernou. Začiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavila aj ako prozaička. V roku 1991 vydala novelu Zvony v kameni. Bátorovej prozaickou doménou sú jemné psychologické sondy do ženského sveta, tak ako ich poznáme z kníh Tíš (1996), Tell (1999) a Biele steny (2003). Mária Bátorová píše aj svoje prozaické knihy od počiatku tak, že kombinuje prozaický text – poviedky a novely s básňami. Poézia v prozaických knihách je paritne zastúpená a stojí buď v kontrapunktickom postavení k próze, alebo je v súlade s ňou a lyricky podčiarkuje prozaický text. Dokonca román Stred (Ikar 2010) obsahuje dve básne. V roku 2008 vyšiel výber z poézie autorky pod názvom Púšte a oázy vo vydavateľstve Petrus. Tento raz predkladá autorka opäť projekt čisto poetický: Básnická zbierka Už sa skladá z troch oddielov predelených ilustráciou, v ktorých sú básne usporiadané zhruba podľa témy. Prvý oddiel obsahuje básne venované tým, ktorí už nežijú, druhý tvoria básne občiansko-spoločenské s motívmi sociálnymi a etickými, tretí oddiel tvoria básne intímnej reflexie. Samotný názov je zvolený trefne: „Už“ je krátke slovo, ktoré má významový potenciál štartu a zároveň redukcie smrti. Medzi týmito entitami sa pohybuje rozsah významov v tejto zbierke. Obraz Vladimíra Popoviča, ktorý dizajnér knihy František Hříbal zobral ako podklad pre obálku básnickej knihy, spočíva na motíve tancujúcich postáv, ktoré sa pohybujú v kruhu a pripomínajú večný kolobeh života.

Prozaické dielo Antona Pižurného (1961) Biela skrinka – krátke spomienky autora na detstvo v rodných Želiezovciach – sa vyznačuje mimoriadne zaujímavými textami, ktoré sú umeleckým aj emočným osviežením, dokonca aj pre „smartfónovú“ generáciu. Knižka je totiž vtipná, dynamická a ukazuje cestu hrdinu, ktorou autor kráčal od svojich mladých rokov až po niekedy neúspešnú, inokedy zase úspešnú dospelosť. Je to záznam skutočností, napísaný literárnym štýlom. Ladislav Mňačko by ju možno označil ako umeleckú reportáž. Spisovateľ Jaro Minárik na margo knihy napísal, že je to „smutnokrásna správa o svete, ktorý bol síce mizerný, pokrytecký, nedokonalý a šedivý vo svojej dobovej klietke, ale obdarený, ozvláštnený a naplnený ľuďmi, ktorých sme mali úprimne radi (a oni nás) a ktorí nás už nikdy neopustia, lebo...

Kniha je vyústením päťročnej práce autorskej dvojice. Má slúžiť ako inšpirácia pre dynamickú kreativitu v prostredí amatérskych a profesionálnych divadelných súborov. Samotná publikácia má za cieľ povzbudiť mladých nadšencov divadla, aby prekonali ostych a pustili sa do invenčnej tvorby. Scenáre odzrkadľujú vlastný pohľad autorov na dnešné, ale aj historické témy. Texty obsahujú teoreticko-praktickú problematizáciu podmienok života človeka a spoločnosti. Autori v dielach hľadajú odpovede na otázky o smerovaní civilizácie. Prvé texty sú napísané pre formáciu dvoch hercov. Potkan potkanovi človekom je trpkou demonštráciou ľudskosti vo všetkých jej odtieňoch. Komediálne spracovanie priateľstva na pozadí jedného z najkomickejších vojenských ťažení ľudstva nájdete v časti Trója – Apokalyptická dráma. Ostatné dva scenáre sú určené pre kolektívne produkcie. Ide o mierne eklektické dielo, v ktorom sa miešajú súčasné pohľady na Jánošíka s tými historickými, využívajú sa pasáže už nepísaných diel, povestí či básní. V hre (re)KLAMná ploCHÁ! sa už stretávame s omnoho aktuálnejšou, no zároveň nadčasovou problematikou politického boja o voliča. V diele sme konfrontovaní s ukážkami mechanizmov, ktoré si politici osvojili počas zápasov o moc. Kniha vyšla v Edícii mladých slovenských autorov časopisu Dotyky.

Básne Anity Tešovičovej často vídať v detských časopisoch Včielka, Zornička, Dúha. Autorka dobre pozná psychomentálne ustrojenie detí predškolského a mladšieho školského veku, preto sú jej básničky pútavé, svieže, rozvíjajú svet detskej fantázie. Dokumentuje to aj útla knižočka básničiek pod názvom Školská brána otvorená, ktorá je navyše ilustrovaná pôsobivými kresbami výtvarníčky Daniely Bobokovej.

Pes hore bez

V predhovore k tejto knihe, ktorý je z väčšej časti vlastne poviedkou, autor medziiným hovorí: „... znova som začal pracovať na knižke zobrazujúcej človeka v jeho rôznorodosti a rôznotvárnosti.“ Z kontextu nie je na prvý pohľad jasné, o akú knihu ide, ale môže to byť práve táto. Zodpovedá tomu zmysel citovanej vety. Hoci keď sa človek zamyslí nad Jurigovou tvorbou ako celkom, hodí sa v podstate na čokoľvek z jeho tvorby a je toho mnoho – kompozične, tematicky aj formou, od rozhlasových poviedok a hier, cez divadelné drámy, tvorbu pre deti a mládež až po opulentné romány. Problém človeka je v Jurigovej tvorbe trvalo prítomný a zásadný. Stvárňuje ho v rozličných rovinách od biologickej cez sociálnu či spoločensko-politickú až po duchovno-existencionálnu. A zároveň ho rieši v rozličných súvislostiach, ktoré tvoria pestrú paletu konkrétnych námetov, čo je zreteľné najmä v zbierke pätnástich poviedok Ajhľa, človek!, v ktorých je každá osnovaná na inom tematickom jadre. Vcelku však možno povedať, že autorovi je blízka spoločensko- politická oblasť ľudských aktivít, nebojí sa ísť do ideologických aj morálno-spoločenských zápasov, čo jednak niektoré príbehy vracia do čias, keď sa kládol dôraz na túto stránku umeleckej tvorby, a jednak znova aktualizuje tie problémy, ktoré v deväťdesiatych rokoch z literatúry vypadli a teraz v nej chýbajú, hoci zo života nezmizli, práve naopak, len sa zamietli pod koberec. Jurigove prózy tvoria reťazec spájajúci bez príkras, ale aj bez pľuvancov, minulosť s prítomnosťou, a to spolu s precítením človeka v rôznych spoločenských situáciách. Jurigova tvorba sa dobre číta a to nielen preto, že autor dokáže veľmi nenútene aj ťažkú atmosféru odľahčiť vtipným humorným podfarbením.

Pes hore bez

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov k 200. výročiu narodenia Jozefa M. Hurbana vydalo knihu pre staršie deti, ktorá má vekovej generácii 12-16-ročných vhodným spôsobom priblížiť život a dielo tohto velikána, ako aj ostatných štúrovcov. Kniha Ivy Vranskej Rojkovej Tatrínski orli pritom voľne nadväzuje na podobne koncipovanú autorkinu knihu Konštantínov sokol, ktorá sa týkala cyrilo-metodského obdobia. Príbeh sa odohráva v tej istej rodine Darekovcov o tri roky neskôr. Ich deti, ôsmačka Táňa a druhák na gymnáziu Ondrej, sa pustia do skúmania udalostí zo štúrovského obdobia. Prvotným podnetom je Tánino trápenie sa s písaním ypsilonov, zaujme ju jednoduchý štúrovský pravopis. Vhĺbia sa podrobnejšie do témy kodifikácie spisovného jazyka a jazykových reforiem a na základe informácií z kníh, s rozhovorov s otcom, dedom a kamarátmi sa rozvinie zaujímavý proces spoznávania procesu kodifikácie slovenčiny i slovenskej histórie. Zrazu to pre ne nie sú nudné historické a literárne informácie, ale pútavé ľudské príbehy osobností, ktoré húževnatou prácou mnoho dokázali. Príbeh doplnia historicky ladené ilustrácie akademickej maliarky Anny Gajovej s prienikom do života súčasnej slovenskej rodiny.

Po troch tituloch Všivavé osudy (VSSS 2008), Papendeklová idylka (VSSS 2009) a Bonvivánske chiaroscuro (VSSS 2010), v ktorých sa autorka vyrovnala s dneškom, najmä s jeho mravnou tvárou, v tejto románovej kompozícii sa sústredila na rozvetvené rodinné vzťahy štyroch generácií. Vznikla tak rozsiahla románová freska s príbehmi od devätnásteho storočia - s presahom do čias Márie Terézie - po súčasnosť. V zhustených a obsahom nabitých prehovoroch postáv sa pertraktujú dramatické osudy narátorov a ostatných protagonistov, podávané veľmi šťavnato a zároveň s nadhľadom, v ktorom nechýba humor ani irónia. V epicentre autorkinho zámeru sú individuálne životné fakty formujúce charaktery na pozadí životného kolobehu - narodenie, školy, citové a erotické fázy, manželstvá, deti, starnutie, choroby a smrť - a na pozadí historicko-spoločenských premien. Na margo knihy literárny kritik V. Petrík napísal: "Postupy, ktoré tu autorka použila, sú pre román dosť ojedinelé. V jednotlivých kapitolách sa striedajú - ako rozprávači - rodinní príslušníci, ktorí vidia tú istú realitu vždy z iného uhla pohľadu. Tým sa dosiahla plasticita románového sujetu i väčšia objektivita rozprávaného... Prehovory sú plné fakticity, teda obsažnosti. Román je koncipovaný originálne, prináša nielen nové poznanie, ale aj estetický efekt. Zaslúži si teda našu pozornosť."