Úkryt času

Keď stratíte svoje spomienky, môže sa to javiť ako najväčšia tragédia, no pre niektorých ľudí je to vykúpenie. Človek zabudne na strašné udalosti, ktoré zažil.
Avšak Gaustin, svojský človek, sa s tým nechce zmieriť a túži svojim klientom poskytnúť útočisko vybudované z predmetov, ktoré sú im známe. Myslí si, že takáto metóda by im mohla pomôcť, pretože pacienti nedokážu úplne zabudnúť. Pri strate pamäti je pre nich minulosť prítomnosťou. Nič iné nepoznajú.
Dobrý nápad ale naberie ozrutné rozmery. Zdraví ľudia sa chcú tiež vrátiť do minulosti, až tak, že celý príbeh spadne do satiry a čitateľ sa zamýšľa, či je prítomnosť naozaj taká strašná a neznesiteľná.

His memory is leaving him, just as his friends left him when he was blacklisted. He has no friends, no living relatives. No one to call. If we are not in someone else's memory, do we even exist at all?

Dostať sa do deja trošku trvalo, no keď sa odštartoval experiment, odpustila som autorovi túto komplikovanosť. V knihe bol cítiť kus ľudskosti. Pacienti dolovali vlastné spomienky a Georgi ich posúval do globálnej roviny. Spomenul dejiny ľudstva, najviac sa venoval socializmu a histórii Bulharska. Najprv ma tieto zamyslenia veľmi zaujímali. Spisovateľ filozofoval, spájal historické súvislosti, aby nám poskytol ucelený obraz sveta a mohol dať voľnosť svojim predstavám. Nútil nás tým premýšľať.

We eat time and produce the past.

Do polovice knihy som tieto skoky chápala, ale potom sa z toho stal veľmi rušivý element, ktorý mi znemožňoval plynulé čítanie. Autorove vsuvky do deja boli čoraz zložitejšie, až napokon splynuli s dejom načisto. Táto novinka nie je pre každého, no mohla by si nájsť čitateľov. Treba sa však pripraviť na zložitosť a filozofovanie, ktoré zasahuje do štruktúry príbehu a rozkladá ho doslova na poviedky. Úkryt času nám ukazuje, čo by sa stalo, ak by štáty disponovali úplnou slobodou a rozhodli sa vrátiť (prostredníctvom referenda, hlasu ľudu) do ľubovoľného obdobia svojich dejín. Myslím si, že táto téma je teraz mrazivo aktuálna.