Najpredávanejšie - Bestsellery - Filozofia strana 120 z 122

Materiály Scientológie obsahujú najväčší súbor znalostí, aké boli kedy zozbierané o mysli, duši a živote. Vďaka viac ako stovke kníh a publikácií,ďalších tisícov článkov a esejí a viac ako 3000 nahraných prednášok, zastrešujú práce L. Rona Hubbarda doslova každú stránku žitia. Tu je teda Scientológia: Nový pohľad na život, ktorá obsahuje nadčasový výber Ronových objavov z celého bohatstva jeho písomností, kde každá jeho časť predstavuje rozsiahly, no zároveň zrozumiteľný prehľad o využití Scientológie v konkrétnych oblastiach existencie - a všetky spolu tvoria prehľad o živote ako takom. V tejto knihe nájdete odpovede na otázky, ktoré si človek kládol už celé veky. Tu nájdete praktické odpovede, o ktorých ste vy dúfali, že sa niekde dajú nájsť.

V priebehu svojich dejín sa filozofia formovala a zaoberala množstvom otázok a problémov, na ktoré sa pokúšala hľadať odpovede a riešenia. Ako cesta hľadania pravdy a zmyslu sa stala neodmysliteľnou súčasťou ľudských dejín, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňovala spoluúčasťou pri formovaní svetonázorových orientácii ľudí. Prešla vývojom od predvedeckej formy až k postupnému systematickému mysleniu, ktoré sa diferencovalo v rozličných filozofických disciplínach, ako ich poznáme dnes. Stala sa súčasťou života v súvislosti s hľadaním zmyslu a životnej orientácie, ako aj súčasťou vedeckého bádania, ktoré sa snaží systematicky premyslieť nastolené otázky. Filozofovať však znamená viac, ako len si nezáväzne v dlhej chvíli položiť otázku o zmysle života. Je to zámer, ktorý vyplýva z nespokojnosti a túžby človeka po „inom“, ako aj túžby byť samým sebou. Preto sa filozofovanie môže stať „nebezpečným“, ak sa človek nachádza v prostredí, ktoré sa nekriticky riadi konformným správaním a myslením. Filozofia v takýchto situáciách zneisťuje a znepokojuje. Nie však kvôli neistote samej, ale kvôli túžbe poznať, ktorá sa s filozofickým hľadaním spája. Táto fundamentálna nespokojnosť vyplýva zo samotnej podstaty otázky ako takej, ktorá sa dotýka hraníc nášho poznania, našich istôt, tradícií a zabehnutého spôsobu života. Zvlášť je to nevyhnutné v dnešnej dobe médií, ktoré sa podľa J. Habermasa aktívne podieľajú na formovaní svetonázoru súčasného človeka, na vytváraní obrazu o našom svete a jeho interpretácii. Médiá v celom rozsahu prispievajú k našej predstave o čom je skutočný svet. Bez kritického myslenia filozofie je ťažké zostať nezávislým od splynutia s myslením davu. Preto sa filozofické pýtanie môže stať problémom pre ľudí, ktorí sa zaistili vo vlastnom poznaní, tým, že ho považujú za definitívne. Takéto postoje nazýva Solovjov duchovnou lenivosťou, ktorá nás nabáda uspokojiť sa s málom, s tým čo je dané a hotové, čo si od nás nevyžaduje vnútorné úsilie. Minulosť nás však neustále presviedča, že ako vo filozofických, tak aj v náboženských dejinách priniesli posun práve tí myslitelia, ktorí sa odvážili pýtať na hranice. Ich odvaha bola prejavom sily ducha, slobody a tvorivosti, ktoré nenašli vždy porozumenie u druhých. Sú to tí, ktorých odvaha a sloboda bola často spojená s daňou, aj najvyššou. To je údel filozofie v konformnom prostredí. No len slobodný a poctivý filozofický prístup nás môže uchrániť pred duchovnou lenivosťou, ktorá vždy napomáhala zrodu ideologických systémov a praktík. Filozofia nemôže zastať pred hranicou doposiaľ poznaného len preto, že sa obáva straty istoty a straty gnozeologického pohodlia. V duchu objasňovania a hlbšiemu porozumeniu bytia sa bude snažiť o neustále sebapresahovanie. To je vlastná povaha filozofie. Nesmieme si však pokrok filozofie zamieňať s technickým pokrokom, ktorý môžeme empirický merať. Ekonomicko-technická mentalita súčasnej spoločnosti sa snaží presadiť tento rozmer aj v humanitných vedách. Mnohé podnety, ktoré priniesli dejiny filozofie však môžu byť nanovo premyslené v kontexte dnešných historických situácii. Vo filozofii totiž nejde len o neustále nové a originálne. Ak sme k sebe úprimní, musíme priznať, že mnohé z toho čo a ako myslíme, je vďaka tomu, čo sme si prečítali a osvojili. Dnešný filozof preto bude viac sprostredkovateľ idey ako ich tvorca. Môže to však robiť vždy novým originálnym spôsobom. Preto je potreba filozofie stále aktuálna. Vymieňanie a spoznávanie iných názorov v dialogickom diskurze nás posúva v riešení otázok a problémov, ktoré prináša doba. To ešte neznamená, že sa z času na čas neobjaví originálny mysliteľ s novými ideami, ale to nie je prvoradým cieľom filozofie. Šťastie však praje pripraveným.

Publikácia ponúka čitateľovi prvý slovenský preklad Pseudo-Aristotelovho spisu s názvom Fysiognómonika a dvoch spisov z neskoršieho obdobia. Ide konkrétne o Adamantiov text s rovnomenným názvom a o dielo Anonyma Latinského s názvom Physiognomia, resp. Liber Physiognomoniae. Podstatnú časť monografia tvorí rozsiahla úvodná štúdia, pôvodné pramene a poznámkový aparát k jednotlivým textom. Autori sa vo vedeckej štúdii zamerali najmä na skúmanie rozličných foriem vzťahu medzi telom a dušou, ktoré pre antickú fysiognómoniku predstavujú akési hlavné východisko. Odpoveď na otázku, čo tvorí individualizujúci princíp, teda, čo konštituuje človeka ako takého, predstavuje hlavný cieľ štúdie. Autori sa tiež zameriavajú na problém autorstva Pseudo-Aristotelovho spisu a na niektoré vybrané témy a motívy, ktoré sa objavujú vo všetkých troch fysiognómonických spisoch

Autorka ve svém díle interpretuje Kantovo politické myšlení a analyzuje motivy politické soudnosti, obrazotvornosti a estetického vkusu.

Kniha uzatvára Višňovského trilógiu o filozofii pragmatizmu a neopragmatizmu, ktorej prvé dva zväzky vyšli vo Vede, vydavateľstve SAV (2009, 2014). Autor sa venuje rekonštrukcii filozofického dedičstva R. Rortyho, ale poukazuje aj na myšlienkovú kontinuitu medzi pragmatizmom a hegelianizmom. Podrobne analyzuje európske korene a kontexty filozofie pragmatizmu. V základných rysoch predstavuje koncepciu pragmatistického „nereduktívneho naturalizmu“, ako aj fundamentálne súvislosti medzi pragmatizmom, naturalizmom a empirizmom. Za jadro pragmatizmu (i každej filozofie) považuje odpoveď na otázku „čo znamená byť človekom?“. K tomu predkladá koncepciu pragmatistickej filozofickej antropológie a humanizmu, založenú na originálnej myšlienke ľudských sociokultúrnych praktík.

Pierre Teilhard de Chardin (18811955) byl francouzský jezuita, přírodovědec a filozof, který ve svém díle vytvořil teorii evoluce založenou na křesťanském myšlení. Protože jako kněz nesměl bojovat, účastnil se první světové války po celé čtyři roky jako nosič raněných. Při jejich zachraňování z bojiště prokazoval chladnokrevnou odvahu a ve chvílích mezi bitvami psal v zákopech dopisy své sestřenici Marguerite. Kromě barvitých popisů zážitků z války se v nich v zárodečné, ale pronikavé podobě objevují všechny myšlenky, které později tvoří pilíře jeho díla. Z válečných zákopů se postupně vynořuje Teilhardova vize evolučního vesmíru postupujícího tápavými pokusy, často za drastických okolností, ke sjednocení do jediného komplexního celku, jehož centrem je Bůh. Objevují se zde úvahy o významu energie uvolněné v krizové situaci pro vznik nových forem řádu, o smyslu smrti a lidského utrpení včetně možnosti jeho proměny v nový růst, to vše stále provázeno vědomím obklopujícího božského prostředí. Teilhardovy válečné dopisy mohou být čteny jako vhodný úvod do málo známých nebo zcela neznámých rozměrů jeho díla či jako brána k tomuto mysliteli pro novou generaci čtenářů.

Příspěvek k dějinám české filozofie: O Komenského škole stáří, o Bolzanově významu v našem duchovním vývoji a o Masarykově filozofickém mládí – se závěrečným odkazem k Patočkovi.

Korespondence s významným religionistou, filosofem Gerhardem (Gershomem) Scholemem začíná v době, kdy Hannah Arendtová zápasí ve francouzském exilu o holou existenci. Spojovacím článkem mezi nimi je osud Scholemova přítele Waltera Benjamina, s nímž se Arendtová seznámila v emigraci v Paříži a který jí před jejím odjezdem do USA svěřil své rukopisy. Benjaminovi se však z Evropy uniknout nepodařilo roku 1940 spáchal sebevraždu na francouzsko-španělské hranici. V jednom z prvních dopisů informuje Scholema, který v té době žije už skoro dvě desetiletí v Palestině, o jeho tragickém osudu. Rozbíhá se tak dlouholetý dialog mezi New Yorkem a Jeruzalémem a mezi dvěma protichůdnými osobnostmi nezávislou politickou teoretičkou Arendtovou a přesvědčeným sionistou Scholemem, profesorem na Hebrejské univerzitě v Jeruzalémě a autorem zásadního díla o židovské mystice a kabale (Major Trends in Jewish Mysticism).

Vstupujeme do zlatého věku hlouposti? A nahradí naše vlastní myšlení umělá inteligence? Hloupost a idiotství se nevyhýbá nikomu, ale dá se s nimi bojovat. Filozof Lars Fr. H. Svendsen se s typickou ironií a bystrým pozorovatelským okem noří do dějin myšlení i současné debaty o umělé inteligenci. Zkoumá, co vlastně znamená být hlupák nebo idiot, proč jsme k hlouposti náchylní a jak se hloupost či idiotství může projevovat i v době, kdy stroje začínají „myslet“ za nás. Ptá se, jak vypadá „hloupé myšlení“ a proč se chováme jako idioti, i když jsme přesvědčeni, že máme pravdu. Tato kniha je nejen vtipným a provokativním průvodcem světem hlouposti a idiotství, ale také praktickou příručkou kritického myšlení. Nabádá k sebereflexi, učí rozpoznávat laciné soudy, zaslepenost i intelektuální lenost. Připomíná, že hloupost a idiotství není jen problémem ostatních, ale i nás samých. A varuje: pokud přestaneme rozlišovat mezi racionálním argumentem, emocemi a prachobyčejnou hloupostí, ztrácíme schopnost orientovat se ve světě i sami v sobě.