Európa strana 3 z 47

Kniha Kríza moderného sveta z roku 1927 je Guénonovým najznámejším, ba najslávnejším dielom, v ktorom sa venuje jednej zo svojich ťažiskových tém: kritike moderného sveta a výkladu príčin, ktoré viedli k jeho vzniku. Na rozdiel od jeho neskoršieho diela Vláda kvantity a znamenia časov z roku 1945, ktorého preklad sme uverejnili v roku 2022, ide o prístupnú a pomerne ľahko zrozumiteľnú knihu. Pri jej čítaní si však uvedomíme, že za vonkajšou prístupnosťou sa skrýva hlboký a prenikavý pohľad, ku ktorému sa môžeme ako čitatelia opätovne vracať a nanovo vnímať jeho nástojčivosť a platnosť. Kniha sa v čase svojho vydania stretla s nečakaným ohlasom a surrealistický spisovateľ André Thirion sa vyjadril, že ľudia „poznali jej obsah aj bez toho, aby ju čítali“. Guénonov protimoderný a protidemokratický pohľad sa však iba veľmi na krátko stretol s prijatím v konzervatívnych a nacionalistických kruhoch. Autor totiž odmieta nacionalizmus ako skrz-naskrz moderný produkt, čiže výsledok rozpadu prirodzenejšieho, stavovského spoločenského usporiadania. René Guénon aj v tejto knihe potvrdzuje svoju dôsledne apolitickú univerzálnu metafyzickú perspektívu, ktorá je nadinidivuálna, takže si ju nemôže privlastniť nijaký jednotlivec či skupina.

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy. Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty.

Lady Macbeth z Mcenského okresu z roku 1865 je dramatický príbeh jednoduchej ruskej ženy, ktorá bola vďaka otrockému manželskému zväzku uvrhnutá do zatuchnutého kupeckého prostredia a snaží sa z neho vymaniť sériou krvavých zločinov. Novelu niekoľkokrát úspešne sfilmovali, ale celosvetovo ju preslávila najmä rovnomenná opera Dmitrija Šostakoviča. Ruská a neskôr sovietska kultúrna byrokracia Leskova považovala za otravného (buržoázneho) spisovateľa, ktorý svojou „surovou, erotickou a zločineckou“ novelou škodí dobrému menu ruskej literatúry a prózu bola ochotná akceptovať len ako odstrašujúci príklad neprístojnej ženskej zmyselnosti. Nepomohlo ani hudobné spracovanie a operu po niekoľkých reprízach stiahli z repertoáru moskovského Bolšovo teatra, pretože krátko po jej uvedení vyšiel v komunistickom denníku Pravda článok s názvom Chaos namiesto hudby. V texte, ktorého autorom bol zrejme sám Josif Stalin sa okrem iného píše: „Skladateľ zrejme úplne zabudol, čo od neho sovietski poslucháči očakávajú. Podľa všetkého úmyselne zašifroval svoju hudbu a zamotal jej znenie tak, aby ju ocenili len estéti-formalisti, ktorí stratili zdravý vkus.“ Tento postoj na dlhé desaťročia poznačil aj vnímanie samotnej predlohy. Aj ďalšie tri rozsiahle poviedky v tomto výbere zobrazujú zložité osudy žien v „tradičnej“ ruskej rodine a spoločnosti. Rozhodne sa však nedajú považovať za romantický pohľad do zákutí širokej ruskej duše, ale skôr za potvrdenie jej zlovestnej podstaty

Román Spreneverené nebo vznikol vo veľmi krátkom časovom období mája až júna roku 1939, teda v pochmúrnej atmosfére všadeprítomnej hrozby nacizmu. Franz Werfel spracoval skutočný životný „príbeh slúžky“ – ako znie aj podtitul knihy – kuchárky Agnes Hvizdovej, ktorá pracovala v domácnosti hudobného skladateľa Gustava Mahlera. Hlavná postava románu pochádzala z moravskej obce Hustopeče a počas služby v Rakúsku si uchovávala katolícku zbožnosť rodného prostredia. Pre Tetu Linekovú bola pozemská existencia len dlhou prípravou na večný život. Robila teda všetko pre to, aby sa jej túžba po dobrom mieste v nebi splnila. Jej cesta za spásou a teda „do neba“ bola pre ňu nesmierne zložitá a plná omylov, nie však zbytočná. Román mal u čitateľov veľký úspech a bol niekoľkokrát sfilmovaný.

Apokalyptická vízia budúcnosti od autorky románu Frankenstein. Mary Shelleyová (1797 – 1851) si v máji 1824 napísala do denníka: „Posledný človek! Presne tak, pocity tejto osamelej ľudskej bytosti viem opísať veľmi dobre. Sama si totiž pripadám ako posledný pozostatok milovanej rasy, keďže sa moji spoločníci do jedného pominuli ešte predo mnou.“ Autorka slávneho Frankensteina sa po smrti manžela P. B. Shelleyho vrátila do Anglicka, rozhodla sa spravovať jeho literárnu pozostalosť, no popritom nezabúdala ani na vlastné spisovateľské aktivity, ktorými si nepochybne kompenzovala všetky osobné straty. Okrem manžela jej totiž umreli aj deti (spolu tri – Clara, Clara Everina a William), ostal jej len syn Percy Florence. Autorka v priebehu desiatich rokov z romantického ošiaľu, ktorý sa niesol aj v znamení (nielen) jej osobnej sexuálnej revolúcie, zdá sa, celkom vytriezvela. Už to nebola len neplnoletá intelektuálka, dcéra známych spisovateľov W. Godwina a M. Wollstonecraftovej, plachá kráska s knihou v ruke, ktorej počaruje ženatý básnik pochybnej povesti. Rozhodla sa bojovať s nepriazňou osudu a postarať sa o posledného člena novej rodiny, aký jej ešte zostal, úplne sama. Pocit opustenosti položila na papier v knihe Posledný človek (The Last Man, 1826), v ktorom vzdáva hold ľudskosti v jej neuveriteľnej krehkosti. O svojom diele sa vyjadrila slovami: „Musím povedať, že Posledného človeka mám spomedzi svojich literárnych počinov najradšej, no chyby rozhodne neprehliadam.“ Román je príbehom priateľstva, je to filozofická úvaha o ľudskej náture, o zmysle života v spoločnosti, o duchovnom i intelektuálnom vyzrievaní v čase prevratných spoločenských zmien na pozadí katastrofy globálnych rozmerov. Dielo pôsobí v pandemickej ére priam prorocky. Po prvom vydaní v roku 1826 kniha zapadla prachom, vo svete ju vylovili z archívu až v roku 2008 a konečne si ju môžeme prečítať aj v prvom slovenskom preklade.

Konstantin Vaginov (1899 – 1934) – ruský básnik a prozaik, popredný a svojrázny predstaviteľ ruskej sovietskej postavantgardy a predchodca ruskej postmodernej literatúry, sa narodil v Petrohrade, ktorý bol preňho štvrtým Rímom a pre jeho poéziu a prózu sa stal celoživotnou témou. Jeho otec, žandársky podplukovník Konstantin Vagengejm (Wagenheim), pochádzal z povolžských Nemcov a keď sa začala prvá svetová vojna a v Rusku sa zdvihla vlna patriotizmu a protinemeckých nálad, požiadal o zmenu priezviska: výsledkom poruštenia nemeckého priezviska bolo priezvisko Vaginov. Vaginov patril takmer do všetkých petrohradských poetických združení a krúžkov (Cech básnikov N. Gumiľova, Kruh M. Bachtina, OBERIU a i.). Jeho básnická i prozaická tvorba sa pre svoju ironickosť, zložitosť, nesúdobosť, osobitosť a nezaradenosť do oficiálneho prúdu stretávala s odmietavým postojom angažovanej sovietskej kritiky. Zrejme preto ostal po smrti na dlhé roky zamlčaný, zabudnutý, vyradený z oficiálneho literárneho života až do r. 1989, keď začal v Rusku opäť vychádzať a pre priaznivcov náročnej, experimentálnej a slobodnej literatúry sa stal takmer kultovým autorom. Je jedným z tých ruských autorov, ktorých tvorba predbehla svoju dobu.

Román Spreneverené nebo vznikol vo veľmi krátkom časovom období mája až júna roku 1939, teda v pochmúrnej atmosfére všadeprítomnej hrozby nacizmu. Franz Werfel spracoval skutočný životný „príbeh slúžky“ – ako znie aj podtitul knihy – kuchárky Agnes Hvizdovej, ktorá pracovala v domácnosti hudobného skladateľa Gustava Mahlera. Hlavná postava románu pochádzala z moravskej obce Hustopeče a počas služby v Rakúsku si uchovávala katolícku zbožnosť rodného prostredia. Pre Tetu Linekovú bola pozemská existencia len dlhou prípravou na večný život. Robila teda všetko pre to, aby sa jej túžba po dobrom mieste v nebi splnila. Jej cesta za spásou a teda „do neba“ bola pre ňu nesmierne zložitá a plná omylov, nie však zbytočná. Román mal u čitateľov veľký úspech a bol niekoľkokrát sfilmovaný.

Mary Shelleyová (1797 – 1851) si v máji 1824 napísala do denníka: „Posledný človek! Presne tak, pocity tejto osamelej ľudskej bytosti viem opísať veľmi dobre. Sama si totiž pripadám ako posledný pozostatok milovanej rasy, keďže sa moji spoločníci do jedného pominuli ešte predo mnou.“ Autorka slávneho Frankensteina sa po smrti manžela P. B. Shelleyho vrátila do Anglicka, rozhodla sa spravovať jeho literárnu pozostalosť, no popritom nezabúdala ani na vlastné spisovateľské aktivity, ktorými si nepochybne kompenzovala všetky osobné straty. Okrem manžela jej totiž umreli aj deti (spolu tri – Clara, Clara Everina a William), ostal jej len syn Percy Florence. Autorka v priebehu desiatich rokov z romantického ošiaľu, ktorý sa niesol aj v znamení (nielen) jej osobnej sexuálnej revolúcie, zdá sa, celkom vytriezvela. Už to nebola len neplnoletá intelektuálka, dcéra známych spisovateľov W. Godwina a M. Wollstonecraftovej, plachá kráska s knihou v ruke, ktorej počaruje ženatý básnik pochybnej povesti. Rozhodla sa bojovať s nepriazňou osudu a postarať sa o posledného člena novej rodiny, aký jej ešte zostal, úplne sama. Pocit opustenosti položila na papier v knihe Posledný človek (The Last Man, 1826), v ktorom vzdáva hold ľudskosti v jej neuveriteľnej krehkosti. O svojom diele sa vyjadrila slovami: „Musím povedať, že Posledného človeka mám spomedzi svojich literárnych počinov najradšej, no chyby rozhodne neprehliadam.“ Román je príbehom priateľstva, je to filozofická úvaha o ľudskej náture, o zmysle života v spoločnosti, o duchovnom i intelektuálnom vyzrievaní v čase prevratných spoločenských zmien na pozadí katastrofy globálnych rozmerov. Dielo pôsobí v pandemickej ére priam prorocky. Po prvom vydaní v roku 1826 kniha zapadla prachom, vo svete ju vylovili z archívu až v roku 2008 a konečne si ju môžeme prečítať aj v prvom slovenskom preklade.

Konstantin Vaginov (1899 – 1934) – ruský básnik a prozaik, popredný a svojrázny predstaviteľ ruskej sovietskej postavantgardy a predchodca ruskej postmodernej literatúry, sa narodil v Petrohrade, ktorý bol preňho štvrtým Rímom a pre jeho poéziu a prózu sa stal celoživotnou témou. Jeho otec, žandársky podplukovník Konstantin Vagengejm (Wagenheim), pochádzal z povolžských Nemcov a keď sa začala prvá svetová vojna a v Rusku sa zdvihla vlna patriotizmu a protinemeckých nálad, požiadal o zmenu priezviska: výsledkom poruštenia nemeckého priezviska bolo priezvisko Vaginov. Vaginov patril takmer do všetkých petrohradských poetických združení a krúžkov (Cech básnikov N. Gumiľova, Kruh M. Bachtina, OBERIU a i.). Jeho básnická i prozaická tvorba sa pre svoju ironickosť, zložitosť, nesúdobosť, osobitosť a nezaradenosť do oficiálneho prúdu stretávala s odmietavým postojom angažovanej sovietskej kritiky. Zrejme preto ostal po smrti na dlhé roky zamlčaný, zabudnutý, vyradený z oficiálneho literárneho života až do r. 1989, keď začal v Rusku opäť vychádzať a pre priaznivcov náročnej, experimentálnej a slobodnej literatúry sa stal takmer kultovým autorom. Je jedným z tých ruských autorov, ktorých tvorba predbehla svoju dobu.

Jedna z najpopulárnejších kníh komunity spojenej s autizmom prichádza vo vylepšenej a zdokonalenej podobe! Nadčasová publikácia Ellen Notbohm prekypuje pochopením, súcitom a sviežim humorom. Opisuje desať charakteristík, ktoré pomáhajú objasniť – nie definovať – deti s autizmom. Toto rozšírené a aktualizované vydanie prináša širšie zamyslenie a obsiahlejšiu diskusiu týkajúcu sa komunikácie, sociálnej spôsobilosti a kľúčovej úlohy, ktorú pri vedení dieťaťa s autizmom k zmysluplnému, sebestačnému a produktívnemu životu zohráva postoj dospelého. V úplne novej časti skúma desať ďalších základných „vecí“, nútiacich k zamysleniu, spájajúcich sa s mladými ľuďmi počas ich prechodu do dospelosti a zasvätený dodatok ponúka vyše 70 otázok, vhodných na skupinovú diskusiu alebo sebareflexiu. Desať vecí, nestarnúci bestseller pojednávajúci o autizme, umožňuje čitateľovi hlbšie pochopiť potreby i potenciál každého dieťaťa s autizmom.

Čo je to konverzácia? Je to len nezáväzný spoločenský rozhovor alebo môže ísť aj o niečo viac? Ako prispieva konverzácia ku kultivovaniu jednotlivca a ako sa podieľa na utváraní a udržiavaní civilizovaných spoločenstiev? Nakoľko je neformálny rozhovor naozaj slobodný a nakoľko sú jeho pravidlá nepísané? Ako súvisí fenomén spoločenskej konverzácie s krásnou literatúrou či s inými druhmi umenia? A prečo má zmysel vnímať konverzáciu historicky? Do akej miery dokážeme dnes rekonštruovať spôsob, akým sa viedli neformálne rozhovory v uplynulých dobách, ktoré nepoznali zvukové záznamy? V historickom oblúku, siahajúcom od ranej moderny po koniec dlhého devätnásteho storočia, zachytilo umenie a literatúra pestrú realitu mnohohlasného a mnohojazyčného hovorenia bezpočtu družných generácií často len v náznakoch alebo štylizovane. To však neznamená, že k nemu nemáme prístup. Kniha Konverzácia a európska literatúra prináša plastický a v čase sa meniaci obraz vzťahov medzi spoločenskými normami a umelecky stvárňovanou realitou neformálneho hovorenia v rôznych častiach Európy. Odpovedá tak na otázky súvisiace s prchavým javom spoločenského rozhovoru a s jeho kultúrnym významom.

Čo je to konverzácia? Je to len nezáväzný spoločenský rozhovor alebo môže ísť aj o niečo viac? Ako prispieva konverzácia ku kultivovaniu jednotlivca a ako sa podieľa na utváraní a udržiavaní civilizovaných spoločenstiev? Nakoľko je neformálny rozhovor naozaj slobodný a nakoľko sú jeho pravidlá nepísané? Ako súvisí fenomén spoločenskej konverzácie s krásnou literatúrou či s inými druhmi umenia? A prečo má zmysel vnímať konverzáciu historicky? Do akej miery dokážeme dnes rekonštruovať spôsob, akým sa viedli neformálne rozhovory v uplynulých dobách, ktoré nepoznali zvukové záznamy? V historickom oblúku, siahajúcom od ranej moderny po koniec dlhého devätnásteho storočia, zachytilo umenie a literatúra pestrú realitu mnohohlasného a mnohojazyčného hovorenia bezpočtu družných generácií často len v náznakoch alebo štylizovane. To však neznamená, že k nemu nemáme prístup. Kniha Konverzácia a európska literatúra prináša plastický a v čase sa meniaci obraz vzťahov medzi spoločenskými normami a umelecky stvárňovanou realitou neformálneho hovorenia v rôznych častiach Európy. Odpovedá tak na otázky súvisiace s prchavým javom spoločenského rozhovoru a s jeho kultúrnym významom.

Nizozemsko-nemecký kultúrny a literárny historik André Jolles (1874 – 1946) patrí k nedoceneným postavám európskych humanitných vied a literatúry. Hoci za svojho života vydal len niekoľko kníh, ktoré sa stretli s väčším ohlasom (Vyvolané tóny, 1916; Inšpirácia a forma, 1923 a Jednoduché formy, 1930), dlhodobo nimi predznamenal premýšľanie o európskych literatúrach ako aj zmeny vo vedách o kultúre, ktoré nastali koncom 20. storočia. Ako „zázračné dieťa“, „kúzelník“ a „vzdelaný vagant“, no najmä ako predstaviteľ nizozemského modernizmu inšpiroval slávneho kultúrneho historika Johana Huizingu i zakladateľa modernej umenovednej ikonológie Abyho Warburga. Nedocenenosť Jollesa ako rozporuplnej osobnosti má svoje vedecko-historické i politicko-biografické dôvody, jeho myslenie sa však dodnes vyznačuje originálnosťou a podnetnosťou.

Nyolcéves korában az apja azt mondta neki, hogy egy semmirekellő gyerek, aki felnőttként a börtönben fog megrohadni. Ezt az útravalót kapta Ambrus Attila, a Viszkis rabló, aki eddigi élete során összesen tizenkilenc évet töltött a rácsok mögött.  Magányosan, harminchétezer forinttal a zsebében lépett ki a börtön kapuján, és a szabadulása óta eltelt tizenkét évben véghez vitte a lehetetlent: tökéletesen visszailleszkedett a társadalomba, sikeres üzletember lett, és családot alapított. Feleségével és két gyönyörű gyermekével az ország egyik legfestőibb környékén él.  Ez a könyv egy hihetetlenül személyes és őszinte, motivációs interjúkötet, amelyben Ambrus Attila megosztja saját élete tanulságait, és megpróbálja megmutatni a megoldást. Hogy mire? Elsősorban a túlélésre. Elmeséli, hogyan élte túl a bezártságot, a válságot, az anyagi csődöt, a különféle traumákat, és hogy milyen út vezet a pokol legmélyebb bugyrából, a börtöncellából az átlagember számára már-már álomszerű életig, amelyet ma él családja körében.

Más-más hagyományokkal, nézetekkel, más-más döntésekkel egymás mellett élő, gyakran egymással szembekerülő kortársakat köt össze a szerző, aki könyvében az életéről, pályájáról mesél.  Ő az egri diák, a szolnoki tanár, a színikritikus, a régi Magyar Napló, a Hajónapló, a Színház szerkesztője, színházszervező, a Bárka, majd az Ördögkatlan mindenese, emlékezetes előadások rendezője. Beszélgetőkönyvek sorát köszönhetjük neki, rendkívüli és szeretetre méltó művészek portréit (Cseh Tamás, Törőcsik Mari, Tompa Miklós, Kovács Lajos, Mucsi Zoltán, Szarvas József). E dialógusok hosszú sora érlelte a Kötőszavak megírását, amelyben sokoldalúságát kamatoztatva a szerző önmagával, a saját múltjával szembesül. A kapcsolódó, folyvást kiegészülő emlékeknek nincs időrendje, mintha egyetlen nagy csoportképen látnánk együtt korábbi hőseit s velük Paál Istvánt és Ács Jánost, Tompa Gábort és Rátóti Zoltánt, Csányi Jánost és a színpadi alkotótárs Háy Jánost, Ascher Tamást és Tim Carrollt, a két Vidnyánszkyt... Sokan szerepet kapnak ebben a számvetésben, ám a főszereplő ezúttal a közöttük munkálkodó, közvetítő, gyakran őrlődő ember: Bérczes László.

1993-ban ?a budapesti állatkert agg hím tigrise egy éjszakai etetés alkalmával megöli a személyzeti igazgatót. Kende Zalán az éj leple alatt elbujdosik a helyszínről, mert szentül hiszi, hogy ő tehet a tragédiáról. 2017-ben a Boráros téren leég egy könyvesbolt, az elszenesedett romok közt holttest fekszik. Novák Hunor épp csak megmenekül a lángok elől, meggyőződése, hogy miatta lobbant fel a tűz. Két, egymástól térben és időben is látszólag független esemény, melyek mégis kapcsolatban állnak egymással. A tragédiák valójában nem ott és akkor vették kezdetüket, okaik évtizedekre nyúlnak vissza a két fiatalember múltjába: testszagú kollégiumi szobák, koszos pesterzsébeti műhelyek, dzsungel közepén álló kalyibák, eldugott, dohos antikváriumok színtereire, kusza és olykor kibogozhatatlan családi kapcsolatok mélyére. Zalán és Hunor soha nem találkoztak, mégis hatással vannak a másik életére. Kovács Krisztián, a Hiányzó történetek szerzője második regényében négy évtized mozaikszerű eseményeiből tárja fel az emberi életeket mozgató és egymáshoz láncoló apró összefüggéseket és törvényszerűségeket, miközben arra keresi a választ, minden döntésünk a sajátunk-e, hogyan tudunk szembenézni a múlt hibáival, és hogyan vehetjük saját kezünkbe sorsunk irányítását.