Európa strana 5 z 43

Amerického spisovateľa Erica Hoffera (1902 – 1983) často nazývajú „filozofom z prístavných dokov“. Celý život pracoval ako robotník a vzdelával sa vo verejných knižniciach. Už jeho prvá kniha Pravoverný mu priniesla slávu a stala sa doslova súčasťou celosvetového filozofického kánonu. Vo svojom výročnom prejave z nej citoval dokonca aj prezident Dwight D. Eisenhower. Eric Hoffer, samovzdelaný robotník z prístavných dokov, napísal svoju knihu esejistickým štýlom vo forme kratších i dlhších aforizmov, vďaka čomu ju môžeme otvoriť na akejkoľvek strane a vždy objavíme vetu, ktorá nás donúti zamyslieť sa. Kniha Pravoverný, hoci napísaná roku 1951, je dnes možno ešte aktuálnejšia než kedykoľvek predtým. Zaoberá sa psychologickými príčinami vzniku masových hnutí a pomáha poodhaliť skryté dôvody udalostí, ktoré v prvej polovici 20. storočia takmer zničili ľudskú civilizáciu. Avšak nevenuje sa len problémom masových hnutí ako takých, ale predovšetkým povahou tých, ktorí sú k nim najviac priťahovaní – „pravoverných“ fanatikov a frustrovaných jednotlivcov. Skúma psychológiu sklamaných a nespokojných – tých, ktorí by sa dychtivo obetovali za akúkoľvek svätú vec, ideológiu či dogmu a tá by tak dala ich bezvýznamnému životu pocit dôležitosti. Takíto ľudia bez problémov prijímajú fanatické názory, ktoré sú podľa Hoffera v podstate iba „útekom od seba samého“. Roku 1983 udelil Ronald Reagan Ericovi Hofferovi prezidentskú Medailu slobody.

Marcellus Emants svojím románom Spoveď z pozostalosti presiahol horizont domácej literatúry. Nadviazal totiž na bohatý európsky topos literárnej spovede (sv. Augustín, J. J. Rousseau, A. de Musset) a dotiahol ho v istom zmysle do posledných dôsledkov. Román je sebaobnažujúcou autoanalýzou priemerného meštiaka, ktorý sa pokúša vyšvihnúť do vyššej spoločenskej triedy, avšak sociálna a biologická determinácia mu tento prechod neumožňuje realizovať. Spoveď z pozostalosti je jedným z mála Emantsových diel, ktoré preniklo do medzinárodného povedomia a bolo preložené do viacerých svetových jazykov. Ako autor, ktorý sa začleňuje do prúdu naturalizmu, stojí Emants v tieni svojho vzoru Emila Zolu. Napriek tomu však môžeme konštatovať, že román¸ v ktorom opísal životný osud mladého spoločenského arivistu Termeera a vraždu jeho manželky, patrí k tým skvostom európskej literatúry, ktoré ďaleko presahujú obzor provinčnosti.

Štyri príbehy debutujúceho päťdesiatnika Bohumila Vženteka sú autobiograficko-realistické prózy, v ktorých sa autor úprimne pokúša priradiť k poctivému príbehu a zobrazeniu hlbšie posolstvo. Organickú os štyroch poviedok tvoria nadväzujúce ročné obdobia – od leta cez jeseň a zimu po jar, čo v diele symbolizuje prechod od nádeje leta cez chorobu chladu a zimy k ironizovanej nádeji nastupujúcej jari. Každý príbeh má svojich konkrétnych hrdinov i viac-menej presné časové a priestorové určenie, čo napomáha k pomerne širokému záberu na porevolučné Slovensko z pohľadu „malého“ človeka, „zasiahnutého“ zmenou režimu zoči-voči „neznámej“ slobode. Autor má svoju koncepciu i písanie pod kontrolou, obdarúva čitateľa príbehom a pointou, „neotravuje“ ho subjektivizmami, pózami, nezrozumiteľnosťou a neohuruje exkluzívnosťami ani erotikou či vulgarizmami. Štylisticky i obsahovo čelí manierom postmoderny.  

Symbolizmus a expresionizmus v spojení s filozofickými náhľadmi na ľudský osud sa spájajú do celistvého celku v diele slávneho ruského spisovateľa Leonida Andrejeva. Múzami obdarený skeptik čelil celý život depresívnym stavom, a pretože neveril ani v Boha, v silu rozumu, ba ani v mravné hodnoty, veľmi bolestne prežíval svoje neľahké rozpoloženie. Ovplyvnený Schopenhauerovou teóriou životného pesimizmu sa dokonca niekoľkokrát pokúsil o samovraždu. A fascinácia smrťou je aj témou jeho majstrovských diel. V svojich prózach dokonale rozbúral obraz človeka, tak ako ho nezávisle od seba prácne budovali Lev N. Tolstoj i Fiodor M. Dostojevskij. Štylisticky a jazykovo výborne vybavený prozaik sa díva na človeka komplexne, tvrdiac, že osud ľudskej bytosti nepodlieha neviditeľným náhodám, ale autentickému uvažovaniu a schopnosti vidieť, vedieť, cítiť, poznať a oddeliť. Znie to nepravdepodobne, no sám introvert nabádal ľudí, aby sa neuzatvárali do seba, pretože sa dostanú do zlej spoločnosti. Jeho dielo desilo, no bolestný pesimizmus nikdy nevykazoval prvky pózerstva, vďaka čomu je Leonid Andrejev dodnes obdivovaným a milovaným spisovateľom.

Dielo najväčšieho ruského spisovateľa Alexandra Sergejeviča Puškina (1799 –1837) má v dejinách ruskej i svetovej literatúry epochálny význam. Puškin je tvorcom a kanonizátorom modernej spisovnej ruštiny, zakladateľom novej ruskej literatúry a zároveň aj vzácne harmonickým človekom, zápalistým vlastencom, nezlomným odporcom zla, bojovníkom za lepší osud svojho národa i celého ľudstva, skutočným stelesnením priamosti, činorodosti a optimizmu v živote i diele. Slávna novela Kapitánova dcéra (1836) zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde všetko to najcennejšie nevyplýva z konvencií a formalít, ale je výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že človek musí porušiť pravidlá. Podľa Puškina spoločnosť mala len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má podľa autora láska a schopnosť obetovať sa za druhého.

Z množstva chorobopisov svojich pacientov vybral Sigmund Freud niekoľko najzaujímavejších a rozhodol sa ich publikovať. Každý z nich určitým spôsobom ilustruje jeho chápanie neurotických ochorení a koncepciu psychoanalýzy. Okrem odbornej hodnoty majú tieto texty vynikajúcu literárnu úroveň. Dokazujú autorovu schopnosť majstrovsky analyzovať ľudské vnútro, odvahu povedať pravdu aj o jeho temných stránkach duše, správaní a motivácii človeka, o dobe a morálke. Portrétmi Dory, Malého Hansa, Človeka s potkanmi, dr. Schrebera i Človeka s vlkmi sa detektív erotických citov zaradil nielen ku klasikom psychoanalýzy, ale aj medzi významné literárne postavy svojej doby. Freudove Psychoanalytické chorobopisy sú teda nielen zárukou poučenia, ale aj hl bokého čitateľského zážitku.

Johan Huizinga (18721945) patrí k najvýznamnejším nizozemským historikom 20. storočia. Ako priekopník európskych kultúrnych dejín sa preslávil najmä veľkým opusom Jeseň stredoveku (1919, po slovensky 1990), venoval sa však aj otázkam filozofie hry ( Homo ludens, 1938, po slovensky 1990) a kultúrnej kritike (V tieňoch zajtrajška, 1935; Zhanobený svet, 1943, obe po slovensky 2002), písal však takisto o medievistických témach i dejinách Spojených štátov amerických. Ako súčasník francúzskych histori kov zoskupených okolo časopisu Les Annales bol sympatizantom nových metód v dejepisectve a interdisciplinarity v humanitných vedách, zaujímal sa tak o dejiny výtvarného umenia, ako aj o archeológiu, religionistiku a kultúrnu antropológiu. Dejiny Nizo zemska ho vedecky priťahovali už od roku 1905, tento záujem však vyvrcholil v roku 1941, keď prepracoval sériu svojich starších kultúrno-historických prednášok venovaných svojej vlasti v období jej najväčšieho rozkvetu. Huizingova Kultúra Nizozemska v 17. storočí je dnes už klasickým dielom, v ktorom autor spojil historickú erudíciu s múzickosťou a ukázal, ako je možné esejisticky pútavo priblížiť modernému človeku život a civilizáciu vzdialenej historickej epochy.

Kniha O želaní stať sa Indiánom patrí medzi najvýraznejšie diela modernej rakúskej literatúry. Rozpráva o fiktívnom stretnutí mladého a chudobného Franza Kafku so starnúcim spisovateľom Karlom Mayom na palube zaoceánskeho parníka smerujúceho do Spoje ných štátov. Úradník Franz Kafka sa viac-menej náhodným nalodením pokúša uniknúť z dosahu svojho despotického otca a zároveň túži skoncovať s neustálym nutkaním písať prózu. Súdnymi spormi a novinárskym očierňovaním štvaný autor dobrodružných románov Karl May si zase chce na svojej prvej oficiálnej ceste za veľkú mláku oddýchnuť a navštíviť miesta, ktoré tak farbisto opísal vo svojom diele. V novele Petra Henischa je to napokon práve May, kto počas dlhej plavby inšpiruje Kafku, aby napísal jedno z najslávnejších diel svetovej literatúry románu Amerika. Úchvatný opis stretnutia dvoch mentalít na ceste do Nového sveta je napísaný s veľkou erudíciou, ale aj s iróniou a nadhľadom. Je brilantnou úvahou o rozpade hodnôt na počiatku nového veku, o hľadaní porozumenia medzi starým a novým. Novela plná vtipu a irónie je zároveň majstrovským dielom literárnej reflexie. Süddeutsche Zeitung

V románe Vampír stretá poľský emigrant Zenon záhadnú osudovú ženu Daisy, ktorú neustále sprevádza čierny panter, a pod vplyvom jej hypnotickej manipulácie zažíva stavy na pokraji sna a bdenia, halucinácie, avšak i parapsychologické fenomény (rozdvojo vanie osôb, špiritistické aporty, zjavenie Bafometa), zúčastňuje sa na špiritistických seansách i satanistickej čiernej omši. Blúdi temným hmlistým stokerovským Londýnom z čias fin de siécle, podzemnými katakombami tajomného mesta monštra so sekt ami špiritistov, satanistov, madame Blavatskou, rovnako ako blúdi aj v sebe samom, v stavoch svojho podvedomia. Je femme fatale Daisynaozaj vampír, ktorý ho vedie k šialenstvu a smrti?

Autori: Ján Rybár, Dušana Dorjee, Igor Farkaš, František Gyárfáš, Martina Kabátová, Mária Markošová, Kristína Rebrová, Dana Retová, Miroslav Sirota, Tomáš Sollár, Martin Takáč Dá sa povedať, že v kognitívnej vede, napriek vzájomnej rivalite a nekompromisnej kritike, v súčasnosti koexistujú tri hlavné paradigmy: symbolová (podľa nej sa myseľ podobá na digitálny počítač, ktorý má k dispozícii symbolové reprezentácie a manipuluje s nimi podľa určitých syntaktických pravidiel), konekcionistická (v rámci ktorej sa kognitívne funkcie modelujú pomocou umelých neurónových sietí, inšpirovaných vlastnosťami mozgu) a stelesnenej kognície (ktorá kladie dôraz na senzomotorickú inteligenciu a ukotvenosť kognície v materiálnom a sociálnom prostredí). Hoci každá z týchto paradigiem vznikla v rôznej dobe, novšia paradigma nikdy celkom nedeštruovala predchádzajúce, skôr naopak: paradigmy sa navzájom doplňujú a stimulujú. Samozrejme, táto situácia má vplyv na riešenie aktuálnych problémov v rôznych oblastiach výskumu, ktorým sa venujú jednotliví autori monografie. Či už ide o oblasť intenzívneho skúmania vývinu kognície, nekonečné pokusy o pochopenie mentálnej kauzality, efektívnosť (resp. neefektívnosť) intuitívneho usudzovania, modulárnu alebo nemodulárnu povahu centrálnych kognitívnych procesov, explanačnú silu teórie zrkadliacich neurónov alebo o ďalšie problémy či oblasti. Autori monografie využívajú celú škálu metód skúmania od teoretických analýz, cez počítačové simulácie, až po experimentálne metódy. Súvisí to s podstatnou vlastnosťou kognitívnovedného skúmania, t. j. s jeho prierezovosťou a s využívaním metód všetkých relevantných disciplín. A práve preto je aj zloženie autorského tímu interdisciplinárne a tvoria ho filozofi, psychológovia i informatici.

Slávna „báseň o človeku“ s ilustráciami Jána Ťapáka. Martinus Nijhoff (1894—1953) patrí k najvýznamnejším severonizozemským básnikom 20. storočia. Za svojho života vydal tri básnické zbierky (Pútnik, 1916; Formy, 1924; Nové básne, 1934), množstvo esejí a takisto prekladov z angličtiny, francúzštiny a gréčtiny (T. S. Eliot, W. Shakespeare, A. Gide, Euripides). Ako predstaviteľ neskorej moderny zastával pozíciu autonómnosti poézie a vo svojom básnickom diele, ktoré sa vyznačuje jazykovou jasnosťou a komplexnosťou, nastoľoval existenciálne otázky moderného človeka postmetafyzickej doby. Jeho básnická skladba Awater (1934), ktorá vychádza v dvojjazyčnom nizozemsky-slovenskom vydaní, je jednou z najinterpretovanejších básní nizozemskej poézie.