Európa strana 5 z 47

Hrdinom legendárneho románu Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936) z roku 1925 je Michael Herne, hĺbavý knihovník na panstve lorda Seawooda, ktorému dcéra jeho zamestnávateľa zverí úlohu kráľa Richarda Levie srdce v divadelnom predstavení s názvom Trubadúr Blondel. Herne berie svoju postavu nesmierne vážne, dôkladne skúma stredovek a po skončení hry si na zdesenie ostatných spoluúčinkujúcich odmietne vyzliecť kostým a naďalej zotrváva v charaktere zverenej postavy. Nielen jeho pôvodné oblečenie, ale aj všetko naokolo mu zrazu pripadá zvláštne nepochopiteľné. S nesmiernymi rozpakmi hľadí na negatívne javy moderného sveta a postupne sa s fanatickou náruživosťou vteľuje do úlohy novodobého dona Quiota, ktorý má všetky tie neduhy napraviť. Cez postavu Michaela Herna autor svojím očarujúcim a nenapodobiteľným spôsobom analyzuje nedostatky, absurdnosť a nelogickosť fungovania ľudskej spoločnosti. Už v tomto románe však čiastočne opúšťa svoj nevyhranený pesimizmus a smeruje k tomu, čo Karel Čapek nazval „geniálnym optimizmom“.

Hrdinom legendárneho románu Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936) z roku 1925 je Michael Herne, hĺbavý knihovník na panstve lorda Seawooda, ktorému dcéra jeho zamestnávateľa zverí úlohu kráľa Richarda Levie srdce v divadelnom predstavení s názvom Trubadúr Blondel. Herne berie svoju postavu nesmierne vážne, dôkladne skúma stredovek a po skončení hry si na zdesenie ostatných spoluúčinkujúcich odmietne vyzliecť kostým a naďalej zotrváva v charaktere zverenej postavy. Nielen jeho pôvodné oblečenie, ale aj všetko naokolo mu zrazu pripadá zvláštne nepochopiteľné. S nesmiernymi rozpakmi hľadí na negatívne javy moderného sveta a postupne sa s fanatickou náruživosťou vteľuje do úlohy novodobého dona Quiota, ktorý má všetky tie neduhy napraviť.

Traja rozprávači na prelome rokov 1961/62 píšu tri knihy románu Psie roky, ktorý vychádza v roku 1963, a tak sa v predvojnovom, vojnovom a povojnovom období stávajú kronikármi „psích rokov“ dvadsiateho storočia. Sú nimi obeť Eddi Amsel, svedok Harry Liebenau a páchateľ Walter Matern. Na dlhom putovaní z Gdanska do západného Nemecka ich sprevádzajú nemecké vlčiaky Senta a Harras, Hitlerov obľúbený pes Princ a podsvetný pes Pluto, dievčatá Tulla a Jenny, strašiaky na vtáky, mechanické figúry a strašidlá. Román sa končí v bani, kde umelec Amsel alias Brauchsel priemyselne vyrába vtáčie strašiaky stvorené na obraz človeka a vyváža ich do sveta, pričom demaskuje reálny svet ako podsvetie. * * * Günter Grass (1927 Gdansk – 2015 Lübeck) bol popredný nemecký prozaik, básnik, dramatik a výtvarník. Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru. Vyučil sa za kamenára, vyštudoval grafiku a sochárstvo. V roku 1956 vydal prvú zvierku básní s vlastnými ilustráciami, v roku 1959 prvý román Plechový bubienok. Tvorí prvú časť Gdanskej trilógie, ktorá patrí k základným dielam nemeckej povojnovej literatúry. Jej druhou časťou je novela Mačka a myš a uzatvára ju román Psie roky. Autor opäť líči krajinu pri ústí Visly do Baltského mora, rozpráva o svojráznych Kašuboch, o ich dobrodružnej existencii síce v ústraní od veľkého sveta, ale uprostred dejín. Psie roky sa svojou rozmanitosťou a sugestívnosťou literárneho tvaru považujú za vrchol spisovateľovej tvorby. Tento názor zdieľajú aj spisovatelia John Irving a Salman Rushdie, ktorí patria k veľkým Grassovým obdivovateľom.

Salamandra (1924) je prvým románom najvýznamnejšieho poľského autora hororovej fantastiky Stefana Grabińského (1887 – 1936). Jeho hlavný hrdina Jerzy je spočiatku vystavený čudesným opakovaným stretnutiam na ulici s tými istými osobami, aby sa čoskoro dostal do krážov tých najtemnejších síl. Okultný vyšetrovateľ zahajuje pátranie po zdroji, z ktorého vychádza pôsobenie čiernej mágie. Objavuje sa osudová žena s ohnivočervenými vlasmi, účasť na čiernej omši, dom preludov v štvrtom rozmere, záhadná vražda na moste, blúdenie podzemím pod riečnym korytom. Niektoré scény sa odohrávajú v mátožnej halucinačnej atmosfére a hlavný hrdina si sám kladie otázku, čo z toho všetkého je pravda. Okultno-fantastický román Salamandra je popri napínavom deji zároveň aj encyklopédiou okultizmu, tajných náuk a mágie a jeho autor preukazuje v týchto oblastiach obdivuhodnú erudíciu.

Valdimar Ásmundsson (1852 - 1902) - zakladateľ, majiteľ a redaktor islandských novín Fjallkonan sa v roku 1900 rozhodol preložiť román Dracula, aby ho vo svojom denníku mohol vydávať na pokračovanie. O rok neskôr publikoval na Islande svoj preklad knižne pod názvom Makt Myrkranna (Moc temnoty) s predslovom Brama Stokera. Je však veľmi otázne, či autor tohto dnes už kultového diela o skrátenom a upravenom islandskom vydaní vôbec vedel. Islandský preklad slávneho románu vyšiel v Anglicku až v roku 2014 a medzi milovníkmi „upírskej literatúry“ vyvolal doslova senzáciu. Ásmundsson totiž k práci prekladateľa pristúpil veľmi kreatívne a v podstate vytvoril úplne novú verziu príbehu s novými postavami a výrazne prepracovanou zápletkou. Epištolárnu formu originálu zrušil úplne, pridal islandský nádych a použil aj množstvo odkazov na severskú mytológiu. Valdimar Ásmundsson navyše akoby sa pri písaní svojej verzie inšpiroval skôr sériovými vrahmi modernej doby, než historickou postavou valašského kniežaťa Vlada Ţepeşa a romantickými legendami o upíroch. Priamy odkaz na Thames Torso Murders - dodnes nevyriešenú sériu vrážd štyroch žien, ktorých zohavené torzá sa v rokoch 1887 až 1889 našli na brehu Temže a obyvateľom Londýna pripomenuli vyčíňanie Jacka Rozparovača - len dokresľuje jeho iný pohľad na krvilačného grófa. Výsledný román je kratší, dôraznejší, erotickejší a možno ešte aj napínavejší ako originál.

Valdimar Ásmundsson (1852 - 1902) - zakladateľ, majiteľ a redaktor islandských novín Fjallkonan sa v roku 1900 rozhodol preložiť román Dracula, aby ho vo svojom denníku mohol vydávať na pokračovanie. O rok neskôr publikoval na Islande svoj preklad knižne pod názvom Makt Myrkranna (Moc temnoty) s predslovom Brama Stokera. Je však veľmi otázne, či autor tohto dnes už kultového diela o skrátenom a upravenom islandskom vydaní vôbec vedel. Islandský preklad slávneho románu vyšiel v Anglicku až v roku 2014 a medzi milovníkmi „upírskej literatúry“ vyvolal doslova senzáciu. Ásmundsson totiž k práci prekladateľa pristúpil veľmi kreatívne a v podstate vytvoril úplne novú verziu príbehu s novými postavami a výrazne prepracovanou zápletkou. Epištolárnu formu originálu zrušil úplne, pridal islandský nádych a použil aj množstvo odkazov na severskú mytológiu. Valdimar Ásmundsson navyše akoby sa pri písaní svojej verzie inšpiroval skôr sériovými vrahmi modernej doby, než historickou postavou valašského kniežaťa Vlada Ţepeşa a romantickými legendami o upíroch. Priamy odkaz na Thames Torso Murders - dodnes nevyriešenú sériu vrážd štyroch žien, ktorých zohavené torzá sa v rokoch 1887 až 1889 našli na brehu Temže a obyvateľom Londýna pripomenuli vyčíňanie Jacka Rozparovača - len dokresľuje jeho iný pohľad na krvilačného grófa. Výsledný román je kratší, dôraznejší, erotickejší a možno ešte aj napínavejší ako originál.

Dve symfónie ruského spisovateľa a básnika symbolistu Andreja Belého (1880 – 1934) v slovenskom preklade prichádzajú po knižnom vydaní jeho tretej a štvrtej symfónie – Návrat a Pohár metelíc. Štyri experimentálne texty na pomedzí poézie a prózy predstavujú juvenílie autora, pričom osobitosťou je, že pri ich tvorbe vychádzal z hudobných princípov. Originálnymi symfóniami, ktoré Belyj napísal a vydal v priebehu rokov 1900 – 1908, sa stal jedným z tých, čo v ruskej literatúre novátorsky otvárali 20. storočie. Druhá symfónia (Dramatická) vyšla skôr než Prvá symfónia (Severná, hrdinská) a medzi čitateľmi spôsobila veľký rozruch. Dielo zaujalo nielen inovatívnosťou, ale aj autobiografizmom, kde sa v zrkadle autorovho duchovno-mystického vnímania odrážali reálne postavy a udalosti života Moskvy. Záujem vzbudzovalo zašifrované stvárnenie pikantnej histórie platonického milostného vzťahu mladého básnika k manželke moskovského mecenáša umenia M. A. Morozova.

Kedy strach a zimomriavky ovládnu dušu čitateľa? Keď Majster vzýva Diabla a vydáva sa na let ponad prekliatu Moskvu? Keď v laboratóriách jeho fantázie praskajú osudové vajcia, liahnu sa na svet príšery a ulice sa zapĺňajú ľuďmi so psími srdcami? Alebo vtedy, keď nám Michail Bulgakov vykresľuje realistické obrazy sovietskej Moskvy či predrevolučného virvaru? Realita je hroznejšia o to viac, že autor a jeho postavy si neodpustia, aby ju prikrášlili vidinami narkomana či démonickou hrou. Morfium – Diaboliáda – Moskva z červeného kameňa... Hrôza, hrôza, hrôza. Výber svojich časopiseckých próz plánoval Michail Bulgakov (1891 – 1940) vydať roku 1937 pod názvom O vášňach a nerestiach. Lenže v jednom z najhorších rokov krvavej ruskej histórie kniha nevyšla a jednotlivé poviedky sa dlhé roky po spisovateľovej smrti publikovali v najrozličnejších výberoch z jeho tvorby. Autorom koncipovaná zbierka tak vychádza v novom slovenskom preklade po prvý raz.

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 – 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera – dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Ako kvapky vody sú poviedky, z ktorých pozostáva Portrét Alexandra. Každá zrkadlí vlastný príbeh, ale spolu vytvárajú prúd spoločného plynutia času od konca devätnásteho storočia až po súčasnosť. Čas vo vnútri jednotlivých textov sa neraz skrúti do protipohybu, vráti na scénu vedľajšiu postavu alebo inak zmieša prítomnosť s minulosťou — barónsku nadradenosť s tajomstvom falzifikátu, víťaza prvých motocyklových pretekov s jeho poslednou milenkou, podvedeného emigranta s budúcim premiérom či amputovanú nohu s Van Goghovým odrezaným uchom. To hlavné je však rozprávanie o ubiehaní Alexandrovho života, ktorý koreňmi čiastočne siaha do vymretého aristokratického rodu, on sám je však priemerný človek dneška, ktorý nič významné nedosiahol, hoci sa o to pokúšal. Aj preto nostalgická konfrontácia toho akí sme boli, o čom sme snívali, s tým, čo sme urobili a kam sme dospeli, je v knihe neustále prítomná. Portrét Alexandra je fragmentárny neromán o pominuteľnosti a o náhodách, ktoré sa stávajú osudom. Je mozaikou skomponovanou z rozhodujúcich okamihov Alexandrovho života, ktorým často nerozumel, keď sa mu diali, z jeho najintímnejších spomienok, ale aj z toho, čo sám nezažil, z paralelných príbehov ľudí, ktorí mu skrížili cestu. Všetky postavy v knihe vlastne tvoria Portrét Alexandra. „Tých na druhom brehu rovnako pri sebe cítim ako tých, ktorých vidím očami,“ hovorí príznačne jeden z Alexandrových predkov, potulný maliar Benický.

Ako kvapky vody sú poviedky, z ktorých pozostáva Portrét Alexandra. Každá zrkadlí vlastný príbeh, ale spolu vytvárajú prúd spoločného plynutia času od konca devätnásteho storočia až po súčasnosť. Čas vo vnútri jednotlivých textov sa neraz skrúti do protipohybu, vráti na scénu vedľajšiu postavu alebo inak zmieša prítomnosť s minulosťou — barónsku nadradenosť s tajomstvom falzifikátu, víťaza prvých motocyklových pretekov s jeho poslednou milenkou, podvedeného emigranta s budúcim premiérom či amputovanú nohu s Van Goghovým odrezaným uchom. To hlavné je však rozprávanie o ubiehaní Alexandrovho života, ktorý koreňmi čiastočne siaha do vymretého aristokratického rodu, on sám je však priemerný človek dneška, ktorý nič významné nedosiahol, hoci sa o to pokúšal. Aj preto nostalgická konfrontácia toho akí sme boli, o čom sme snívali, s tým, čo sme urobili a kam sme dospeli, je v knihe neustále prítomná. Portrét Alexandra je fragmentárny neromán o pominuteľnosti a o náhodách, ktoré sa stávajú osudom. Je mozaikou skomponovanou z rozhodujúcich okamihov Alexandrovho života, ktorým často nerozumel, keď sa mu diali, z jeho najintímnejších spomienok, ale aj z toho, čo sám nezažil, z paralelných príbehov ľudí, ktorí mu skrížili cestu. Všetky postavy v knihe vlastne tvoria Portrét Alexandra. „Tých na druhom brehu rovnako pri sebe cítim ako tých, ktorých vidím očami,“ hovorí príznačne jeden z Alexandrových predkov, potulný maliar Benický.

Kedy strach a zimomriavky ovládnu dušu čitateľa? Keď Majster vzýva Diabla a vydáva sa na let ponad prekliatu Moskvu? Keď v laboratóriách jeho fantázie praskajú osudové vajcia, liahnu sa na svet príšery a ulice sa zapĺňajú ľuďmi so psími srdcami? Alebo vtedy, keď nám Michail Bulgakov vykresľuje realistické obrazy sovietskej Moskvy či predrevolučného virvaru? Realita je hroznejšia o to viac, že autor a jeho postavy si neodpustia, aby ju prikrášlili vidinami narkomana či démonickou hrou. Morfium - Diaboliáda - Moskva z červeného kameňa... Hrôza, hrôza, hrôza. Výber svojich časopiseckých próz plánoval Michail Bulgakov (1891 - 1940) vydať roku 1937 pod názvom O vášňach a nerestiach. Lenže v jednom z najhorších rokov krvavej ruskej histórie kniha nevyšla a jednotlivé poviedky sa dlhé roky po spisovateľovej smrti publikovali v najrozličnejších výberoch z jeho tvorby. Autorom koncipovaná zbierka tak vychádza v novom slovenskom preklade po prvý raz.

Dve symfónie ruského spisovateľa a básnika symbolistu Andreja Belého (1880 - 1934) v slovenskom preklade prichádzajú po knižnom vydaní jeho tretej a štvrtej symfónie - Návrat a Pohár metelíc. Štyri experimentálne texty na pomedzí poézie a prózy predstavujú juvenílie autora, pričom osobitosťou je, že pri ich tvorbe vychádzal z hudobných princípov. Originálnymi symfóniami, ktoré Belyj napísal a vydal v priebehu rokov 1900 - 1908, sa stal jedným z tých, čo v ruskej literatúre novátorsky otvárali 20. storočie. Druhá symfónia (Dramatická) vyšla skôr než Prvá symfónia (Severná, hrdinská) a medzi čitateľmi spôsobila veľký rozruch. Dielo zaujalo nielen inovatívnosťou, ale aj autobiografizmom, kde sa v zrkadle autorovho duchovno-mystického vnímania odrážali reálne postavy a udalosti života Moskvy. Záujem vzbudzovalo zašifrované stvárnenie pikantnej histórie platonického milostného vzťahu mladého básnika k manželke moskovského mecenáša umenia M. A. Morozova.

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 - 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera - dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Ako kvapky vody sú poviedky, z ktorých pozostáva Portrét Alexandra. Každá zrkadlí vlastný príbeh, ale spolu vytvárajú prúd spoločného plynutia času od konca devätnásteho storočia až po súčasnosť. Čas vo vnútri jednotlivých textov sa neraz skrúti do protipohybu, vráti na scénu vedľajšiu postavu alebo inak zmieša prítomnosť s minulosťou — barónsku nadradenosť s tajomstvom falzifikátu, víťaza prvých motocyklových pretekov s jeho poslednou milenkou, podvedeného emigranta s budúcim premiérom či amputovanú nohu s Van Goghovým odrezaným uchom. To hlavné je však rozprávanie o ubiehaní Alexandrovho života, ktorý koreňmi čiastočne siaha do vymretého aristokratického rodu, on sám je však priemerný človek dneška, ktorý nič významné nedosiahol, hoci sa o to pokúšal. Aj preto nostalgická konfrontácia toho akí sme boli, o čom sme snívali, s tým, čo sme urobili a kam sme dospeli, je v knihe neustále prítomná. Portrét Alexandra je fragmentárny neromán o pominuteľnosti a o náhodách, ktoré sa stávajú osudom. Je mozaikou skomponovanou z rozhodujúcich okamihov Alexandrovho života, ktorým často nerozumel, keď sa mu diali, z jeho najintímnejších spomienok, ale aj z toho, čo sám nezažil, z paralelných príbehov ľudí, ktorí mu skrížili cestu. Všetky postavy v knihe vlastne tvoria Portrét Alexandra. „Tých na druhom brehu rovnako pri sebe cítim ako tých, ktorých vidím očami,“ hovorí príznačne jeden z Alexandrových predkov, potulný maliar Benický.

Sváko Ragan patril medzi vychýrených brezovských garbiarov, známych nielen kvalitou svojich výrobkov, ale aj schopnosťou ich úspešne predať. Sváko sa veľa nachodil po jarmokoch i trhoch v blízkom aj vzdialenejšom okolí Brezovej. Na svojich potulkách zažil množstvo veselých príhod a spravil nejeden vydarený, ale i menej vydarený „gšeft".Sváko Ragan mal predlohu v reálnej postave – Martinovi Lackovi, ktorý sa kvôli drahej liečbe svojich chorľavých detí vrhol na obchodovanie. To znamenalo veľa cestovania po jarmokoch a na jednom z nich vo Vrbovom upútal pozornosť spisovateľa Ela Šándora.Dielo, čarovne zachytávajúce tradície a zvyky ľudí z kopaničiarskeho prostredia, sa stalo predlohou pre legendárny trojdielny televízny film scenáristu a režiséra Martina Ťapáka z roku 1976 s nezabudnuteľným Jozefom Kronerom v hlavnej úlohe.Prvá časť výberu z autorovej rozsiahlej prozaickej tvorby v tejto knihe vychádza z trojzväzkového diela Sváko Ragan z Brezovej (1927, 1929, 1931) a druhú časť tvoria humoresky z kníh Figliari (1933) a Rozprávky z priečinka (1946).