Európa strana 12 z 43

Súčasný nizozemský prozaik, básnik, dramatik a esejista Cees Nooteboom (1933) patrí k autorom, ktorí začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia najvýraznejšie prispeli k otvoreniu nizozemskej literatúry medzinárodnému publiku. Doma i v zahraničí sa preslávil najmä románmi Nasledujúci príbeh, V holandských horách (oba boli preložené aj do slovenčiny), Dušičky a Rituály, rád sa venuje mytologickým témam a pestuje aj žáner intelektuálneho cestopisu (Berlínske zápisky, Bývalé pasáže, Okľuka do Santiaga a i.). Vo svojom diele často spája zážitky z exotických prostredí s existenciálnymi skúsenosťami Európana na konci 20. storočia. „Vo svojom románe Nooteboom autenticky ukázal protiklad medzi moderným, zdanlivo len technickými pojmami uchopiteľným svetom, a snovým svetom zabudnutého raja. Spravil to naliehavým a pútavým spôsobom. Zároveň je jasné jeho posolstvo: Človek sa nesmie veľmi nádejať, pokiaľ ide o oživenie raja.“

Jedna z najpopulárnejších kníh komunity spojenej s autizmom prichádza vo vylepšenej a zdokonalenej podobe! Nadčasová publikácia Ellen Notbohm prekypuje pochopením, súcitom a sviežim humorom. Opisuje desať charakteristík, ktoré pomáhajú objasniť – nie definovať – deti s autizmom. Toto rozšírené a aktualizované vydanie prináša širšie zamyslenie a obsiahlejšiu diskusiu týkajúcu sa komunikácie, sociálnej spôsobilosti a kľúčovej úlohy, ktorú pri vedení dieťaťa s autizmom k zmysluplnému, sebestačnému a produktívnemu životu zohráva postoj dospelého. V úplne novej časti skúma desať ďalších základných „vecí“, nútiacich k zamysleniu, spájajúcich sa s mladými ľuďmi počas ich prechodu do dospelosti a zasvätený dodatok ponúka vyše 70 otázok, vhodných na skupinovú diskusiu alebo sebareflexiu. Desať vecí, nestarnúci bestseller pojednávajúci o autizme, umožňuje čitateľovi hlbšie pochopiť potreby i potenciál každého dieťaťa s autizmom.

Edita Steinová - Terézia Benedikta z Kríža (1891 - 1942) - bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore - pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia. Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.

Príbeh metafyzického thrilleru Muž, ktorý bol Štvrtok (1908) sa začína v edwardiánskom Londýne, kde mladý básnik Gabriel Syme vstupuje do služieb Scotland Yardu. Ako tajný agent špeciálneho policajného oddelenia na rozvrat anarchistického hnutia má za úlohu infiltrovať jednu z najmocnejších teroristických organizácií a v Paríži zabrániť bombovému atentátu na francúzskeho prezidenta. Románová fantázia, či skôr nočná mora, ktorú pri odhaľovaní obludného sprisahania zažíva hlavný hrdina patrí medzi najzaujímavejšie a zároveň najvtipnejšie literárne diela jedného z najplodnejších a najuznávanejších anglických prozaikov prvej polovice 20. storočia Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936).

Editorka medzinárodnej zbierky Jana B. Wild oslovila na spoluprácu nielen divadelných vedcov a kusthistorikov, ale aj vedcov a tvorcov, ktorí sa v shakespearovských ani vedeckých diskurzoch bežne neobjavujú. Shakespeare sa tu ocitá v medzipriestoroch kultúr, médií, dôb. Kniha prináša pohľady z oblasti filozofie a astrofyziky, informačných technológií a dejín divadla, stredoškolskej pedagogiky, antropológie a sociológie, kultúrnych štúdií a japonistiky, výtvarného umenia, filmu, tanca a opery, performancie a videoartu, z popkultúry a televízie, ako aj zo súčasnej drámy. Autorky a autori textov uvažujú o renesančnej astronómii a filozofii; o vnútornej slobode človeka v škrupinke mysle; o Veľkom tresku; o všadeprítomnosti všetkých minulostí; o kultúrnych kódoch a stereotypoch; o virtuálnych svetoch aj o materiálnom telesnom princípe; o slovách a obrazoch; o komikse; o vulgárnosti v rôznych jazykoch a médiách; o rituáloch; o nevysloviteľnom a (ne)viditeľnom; o apropriácii v rozličných kultúrach Európy a Ázie; o národných dejinách a národných animozitách; o hudbe, tele a pohybe; o inakosti; o ženskom princípe; o Rómoch; o legendách a mýtoch; o kultúrnej pamäti; o zabudnutých či nedokončených projektoch; o nových paradigmách; o rozdelenom aj globalizovanom svete. Zbierka s odporúčaním dvoch zahraničných recenzentov vyšla aj v angličine (Shakespeare in Between, VŠMU Bratislava 2018).

V novele Sny Márie Duninovej (1896) sa rozprávač – archeológ v divadle vnorí za oponu sna a uteká za neznámou dievčinou. Stretáva ju však v skutočnosti. Mária Duninová žije celý svoj život v snovej realite. Má čudesné sny, v ktorých ju prenasleduje záhadná postava neznámeho muža. Snové vidiny či telepatia? Archeológ jej sny analyzuje a usiluje sa polapiť snového fantóma v skutočnom svete. Sám sa zároveň ocitá v spároch akejsi tajnej spoločnosti, spájajúcej sa s osobami v okolí Márie Duninovej. Námestie sa v noci mení na svätyňu. Tajomné podzemie v bani, zvon a nositelia tajomstva. V hre nie je nič menšie ako svet. Tajomná symbolistická próza s nečakaným vyústením. Fantastické poviedky z prelomu 19. a 20. storočia prinášajú témy prielomu do inej skutočnosti. Vlakový vozeň so zatajeným číslom ako miesto prieniku s astrálnou ríšou. A, samozrejme, s knižkou Stefana Grabińského v ruke pasažiera. Láska až za hrob ústi v pokuse vyrobiť upíra, alebo v psychologických experimentoch dekadenta s vyvolávaním ducha a navodzovaním halucinačných stavov. Záhadná bytosť v hodinách nad smrteľnou posteľou, melódia pulzujúca na rozhraní nášho a druhého sveta. Môže osamotený hrdina v hotelovej izbe prežiť milostný vzťah druhých ľudí? Karol Irzykowski nás cez štrbinu pootvoreného okna pozýva na výlet do ďalekého sveta...

Jeden z najzásadnejších spisov nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942). Filozofické základy psychológie a duchovných vied tvoria dve štúdie: Psychická kauzalita (1918) a Indivíduum a spoločenstvo (1919). Pôvodne boli zamýšľané ako habilitačná práca a v roku 1922 publikované v Husserlovej Ročenke pre filozofiu a fenomenologický výskum. Autorka v nich pokračuje v skúmaní problémov načrtnutých vo svojej doktorskej práci. V prvej štúdii sa prostredníctvom fenomenologických prístupov venuje analýze osoby, jej štruktúry a fungovania, aby sa pokúsila o vlastné teoretické zdôvodnenie nového chápania psychológie a systematizáciu duchovných vied. V druhej sa venuje vzťahu indivídua a spoločenstva na základe chápania vzťahu tela, duše a ducha. Skúma význam nadindividuálnych vzťahov, sociálneho konania, intersubjektivity, slobody indivídua vo vzťahu k spoločenstvu a mechanizmov, ktoré v tomto vzťahu fungujú. Spolu s niekoľkými ďalšími textami však zároveň predstavujú záver jednej etapy jej fenomenologických skúmaní a postupný prechod k spájaniu husserlovskej fenomenológie s filozofiu Tomáša Akvinského a kresťanským chápaním sveta i človeka.

Outsider nizozemskej literatúry Jan Arends (Den Haag 1925 - Amstedam 1974) vytvoril rozsahom neveľké dielo, ktoré vypovedá o jeho vlastných skúsenostiach duševne narušeného a častého návštevníka psychiatrických zariadení. Dva útle zväzky jeho minimalistickej poézie (Básne, 1965 a Básne z obednej prestávky, 1974) sa často považujú za autorové psychogramy a jeho zbierka poviedok Keefman, ktorá vyšla po prvý raz v roku 1972, sa zvykne uvádzať do súvislosti s antipsychiatrickým hnutím sedemdesiatych rokov 20. storočia, svedčí však aj o plodnej konfrontácii s dielom Franza Kafku. Arendsov Keefman vychádza v slovenčine po prvý raz.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Spoločensko-kritický román Demokrati (1934 – 1938) je najrozsiahlejšia próza spisovateľa, básnika a prekladateľa Janka Jesenského. Na príbehu nerovného ľúbostného vzťahu medzi mladým okresným úradníkom doktorom Landíkom a kuchárkou Hankou autor zobrazuje spoločenské vzťahy a politickú situáciu v malom slovenskom meste tridsiatych rokov 20. storočia. Zarážajúco aktuálna epicko-satirická analýza parlamentnej demokracie z pera jej principiálneho obhajcu je jedným z najsilnejších diel slovenskej literatúry. Janko Jesenský sa narodil 30. 12. 1874 v Turčianskom sv. Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenských s predikátom z Horného Jasena. Po ukončení právnických štúdií a zložení advokátskej skúšky si v roku 1905 založil v Bánovciach nad Bebravou samostatnú advokátsku prax. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval k trenčianskemu pluku, no čoskoro ho ako „pansláva“ uväznili a v roku 1915 prevelili na ruský front. Krátko nato prebehol, pripojil sa k československým légiám a neskôr sa zúčastnil na bojoch proti boľševikom aj na legendárnej „sibírskej anabáze“. Stal sa podpredsedom Československej národnej rady a svoje literárne schopnosti osvedčil aj prácou na slovenskej prílohe vojenského časopisu Čechoslovan. Po skončení vojny sa v roku 1919 vrátil do ČSR a aktívne sa zapojil do politického života i literárneho života novej republiky. Dvakrát zastával funkciu župana, roku 1929 sa stal viceprezidentom krajinského úradu. V tom čase publikoval množstvo neobyčajne populárnych humoresiek, noviel a poviedok. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Svoj ostrý nesúhlas s rozbitím Československej republiky vyjadril podpisom protestného memoranda, ktoré 14. marca 1939 odoslali bývalí legionári poslancom Slovenského snemu. Na existenciu Slovenského štátu potom reagoval sériou politických básní a pamfletov, ktoré sa po ilegálnom vyvezení do Londýna stali súčasťou Československého vysielania BBC a neskôr vyšli knižne pod názvom Na zlobu dňa. Janko Jesenský zomrel 27. 12. 1945 v Bratislave.

Celosvetovo známy dramatik a prozaik Anton Pavlovič Čechov (1860 – 1904) podnikol v roku 1890 na svoju dobu bezprecedentnú cestu naprieč celým Ruskom na ostrov nútených prác – ostrov Sachalin. Zámerom spisovateľa bolo poukázať na rozpor medzi oficiálnym pohľadom na sachalinskú skutočnosť a objektívnymi výsledkami jeho výskumu; vytvoriť pravdivý obraz založený na presných faktoch, obraz ruských nútených prác a vzbudiť v spoločnosti záujem o „miesta neznesiteľných útrap“. Čechov trpiaci tuberkulózou, ktorou sa nakazil od jedného zo svojich pacientov, postupne zhromaždil usvedčujúce fakty o živote v trestaneckej kolónii a opísal otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Samotný Sachalin označil za „stelesnenie pekla“ a „miesto všadeprítomného zla“. Výsledkom jeho cesty bola kniha Ostrov Sachalin, ktorá doslova otriasla ruskou verejnosťou. „Ak by pán Čechov okrem tejto knihy už nič iné nenapísal, jeho meno by aj tak bolo navždy zapísané do histórie ruskej literatúry.“ Takto hodnotili Ostrov Sachalin novinové články. A čoskoro došlo k niečomu pre Rusko nevídanému: po vydaní knihy a obrovskom spoločenskom ohlase bola vláda nútená reformovať legislatívu týkajúcu sa nútených prác a vyhnancov.