Európa strana 19 z 43

Román Dom prízrakov (1931) žánrovo kombinuje detektívku s okultným hororom. Súkromný detektív Den prichádza na prosbu svojho priateľa Freda Podbereského na pohraničie v Podbereží do jeho paláca, v ktorom „straší". V jednej z komnát dochádza k nadprirodzeným úkazom: počuť v nej stony, zjavujú sa obrovské nenávistné zelené zrenice, neviditeľná ruka zovrie hrdlo obete... Zakrátko počas špiritistickej seansy dôjde aj k záhadnému úmrtiu. Pomôže prípad vyriešiť znalosť okultných náuk, alebo racionálne detektívne vyšetrovanie? Stanisław Antoni Wotowski patrí k najtajomnejším poľským spisovateľom medzivojnového obdobia 20. storočia. Bol vyšetrujúcim sudcom, policajným komisárom a v roku 1922 založil súkromnú detektívnu agentúru – pravdepodobne pobočku slávnej americkej Pinkertonovej agentúry. Potom, ako zanechal detektívnu prax, sa vrhol na tvorbu žánrovej literatúry. Ako autor sa špecializoval predovšetkým na okultistické detektívky (romány Čierny adept, Sekta diabla, Dom prízrakov), ale vytvoril aj kriminálny román (Človek, ktorý zabudol svoje meno). Písal tiež práce o okultizme a mágii (Tajomstvá čiernej a bielej mágie) a o slobodomurároch. V roku 1939 iba zázrakom prežil bombardovanie Brodov. No následne sa na hraničnom prechode v Zaleszczykach, keď na svitaní prekročila hranice Poľska Červená armáda, po ňom akákoľvek ďalšia stopa stráca. Jeho knihy boli v 30. rokoch minulého storočia mimoriadne úspešné, no počas Poľskej ľudovej republiky bol Wotowski zakázaným autorom – ani nie pre svoje politické postoje, ako skôr pre historické obdobie salónov, bankárov a barónov, ktoré vo svojich knihách zobrazoval. Román Dom prízrakov je založený na skutočnom kriminálnom prípade rodiny Potockých, ktorý Wotowski sám vyšetroval. Samozrejme, dofabuloval detektívnu záhadu strašidelnej komnaty a primiešal aj okultné ingrediencie.

Slávny román klasika svetovej literatúry.Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom „nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť.

Metafyzický príbeh inšpirovaný slávnym obrazom Edvarda Muncha.Maliar Gaštovt, prekliaty umelec osamotený uprostred davu ulice, začuje výkrik samovrahyne, ktorá skočila z mosta. Ten krik mu zjaví tajomstvo ulice. Posadnutý túžbou namaľovať krik, blúdi labyrintom halucinačného nočného mesta, aby rovnaký krik začul ešte raz. Cíti pritom, že ho niekto (alebo niečo?) prenasleduje. Záhadný neznámy, ktorý sa nečakane objavuje a mizne, monštruózna stonožka vyliezajúca zo škáry medzi stenami, drožka čakajúca pri rieke, labyrint bočných uličiek, malé pódium s predstavením zo snov pred ešte desivejším obecenstvom, pripomínajúcim voskové figuríny... Tváre postáv, ktoré sa vynárajú z davu, sa prelievajú a zamieňajú... Román Krik (1917) autor napísal na sklonku svojej umeleckej dráhy a razí už cestu vtedajšiemu novému umeleckému smeru – expresionizmu. Knižka je románovým dvojníkom slávneho obrazu Edvarda Muncha, dôverného priateľa Przybyszewského.

Smutno-úsmevné poviedky zo života východoeurópskej židovskej komunityAž do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil!" Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali Chasidské príbehy Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy" nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.

Edita Steinová – Terézia Benedikta z Kríža (1891 – 1942) – bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore – pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia. Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky. Doslov: sr. Dominika Alžbeta Dufferová.

Prvé slovenské vydanie brilantných esejí popredného európskeho mysliteľa.Nizozemský kultúrny historik Johan Huizinga (1872—1945) sa preslávil najmä dvoma knihami, medievistickou prácou Jeseň stredoveku (1919) a kultúrnofilozofickou štúdiou Homo ludens (1938). Okrem toho je však aj autorom mnohých ďalších kníh a esejí z oblasti ranomoderných európskych dejín (napr. Erasmus, Kultúra Nizozemska v 17. storočí), z dejín USA (Človek a dav v Amerike, Amerika ako žije a myslí), z indickej literatúry (Vidušaka) a takisto kritických diel o úpadku modernej západnej civilizácie v 20. storočí (V tieňoch zajtrajška, Zhanobený svet). Vo všetkých týchto dielach sa prejavil nielen ako brilantný mysliteľ, ale aj ako skvelý literát. Súčasný výber jeho esejí približuje túto veľkú osobnosť európskej vzdelanosti prvej polovice minulého storočia ako vnímavého kultúrneho historika, ktorý mal nielen presné predstavy o základoch európskej civilizácie a kultúrnom jestvovaní jednotlivca i spoločnosti, ale aj o poslaní modernej historickej vedy.

Temné rituály vúdú a iné hrôzostrašné úkazy v tajomnom Karibiku.Americký prozaik Henry S. Whitehead (1882 – 1932) dokázal spojiť nespútanú imagináciu s etnograficky precíznou znalosťou domorodého folklóru v Západnej Indii. Počas dlhoročného pobytu na Panenských ostrovoch sa tento pastor episkopálnej cirkvi dôverne oboznámil s praktikami vúdú a bol svedkom mnohých rituálov čiernej mágie. Vďaka svojmu neortodoxnému prístupu k poverami nasiaknutému všednému životu domorodého obyvateľstva a otvorenej mysli bol schopný zachytiť zanikajúci svet šamanizmu a mrazivo podrobne ho opísať. Henry S. Whitehead sa narodil v Elizabeth, v štáte New Jersey a s výnimkou kreatívne neuveriteľne stimulujúceho misionárskeho obdobia stráveného v Karibiku prežil väčšinu svojho života v Novom Anglicku. Jeho mrazivo hrôzostrašné príbehy sa začali objavovať v americkom pulp-fiction časopise Weird Tales a v mnohých podobných publikáciách od roku 1924. Avšak jeho prvotina Williamson, napísaná roku 1910, bola publikovaná až roku 1946 v posmrtne vydanej zbierke West India Lights, vďaka ktorej sa konečne zaradil medzi uznávaných velikánov žánru. Už táto pozoruhodná poviedka s ohromujúcim vyvrcholením obsahuje prvky, ktoré neskôr účinne využil vo všetkých svojich príbehoch: Napätie, tajomstvo, chladne nezúčastnený popis udalostí a pocit neodvratne postupujúcej hrôzy. Medzi veľkých obdivovateľov jeho tvorby patril aj slávny majster hororu H. P. Lovecraft, ktorý o svojom priateľovi povedal: „Whitehead rozhodne nepôsobí ako zatuchnutý klerik, rád nosí športový odev a občas dokonca hreší ako starý námorník. V jeho brilantných poviedkach cítiť dokonalú znalosť prostredia a neuveriteľnú lásku k temným príbehom."

Prvé slovenské vydanie klasického diela velikána svetovej literatúry.Stefan Zweig (1881 – 1942) – rakúsky spisovateľ, esejista, prekladateľ, pacifista, humanista bol vášnivý zástanca zjednotenej duchovnej Európy a spolunažívania národov i kultúr. Jeho život výrazne ovplyvnili obe svetové vojny. Proti prvej sa, napriek svojmu odporu k politike, verejne postavil. Tá druhá ho zlomila a stratiac svoje ideály si vzal život. Vo svojej tvorbe neúnavne zdôrazňoval právo človeka na uznanie jeho prirodzenosti, odmietal pokrytectvo a každý neprirodzený tlak. Silne ovplyvnený psychoanalýzou Sigmunda Freuda vykresľoval postavy zmietané vášňami a citmi, či to boli veľké osobnosti dejín alebo iba obyčajní, takmer bezvýznamní ľudia. V roku 1938 emigroval do Spojeného kráľovstva a v roku 1941 do brazílskeho Petrópolisu, kde spolu s manželkou spáchal samovraždu, keď sa k nemu dostali správy o ničení kultúrnych hodnôt nacistami. Jeho skvostný román Opojenie z premeny je príbehom dievčiny, ktorá sa z jednotvárneho života v malej obci dostáva na krátky čas do prostredia veľkomestskej spoločenskej smotánky, kde sa z tejto nenápadnej poštovej úradníčky stáva krásavica obletovaná vrstovníkmi z majetných rodín. Jej „opojenie z premeny" však netrvá dlho. Kniha je plná neuveriteľných kontrastov, pominuteľných stereotypov, vzrušujúcich nevšedností, či premien i neustáleho boja o priazeň a priateľstvo. Zároveň však dokonale vystihuje pocit vnútorného prázdna, ktorý sa po vojne usídlil v mysliach premýšľavých ľudí a zanechal v ich srdciach nezmazateľnú pachuť a trpkosť. Dielo vznikalo začiatkom v začiatkom tridsiatych rokov, no autora od práce na ňom odvádzala ekonomická a politická situácia v Európe. Napokon vyšlo až posmrtne v roku 1982.

Prvé slovenské vydanie zásadných štúdií otca psychoanalýzy.Výber štúdií Sigmunda Freuda Neurózy a sexualita je podriadený ústrednej myšlienke jeho psychoanalytickej teórie, ktorou je odhalenie významu etiologického momentu sexuality pre vznik neuróz a zdôraznenie existencie, vývinu a premien sexuálneho pudu v detstve pre psychosexuálny vývin dospelého človeka. Ústredným textom sú Tri štúdie k teórii sexuality, ktoré tvoria zásadný krok v tomto chápaní. Ďalšie práce sú rozpracovaním a ilustráciou jednotlivých aspektov tejto teórie pre vysvetlenie duševných procesov a zdravého alebo neurotického správania jednotlivca. Vysvetlenie línie vedúcej od infantilnej k zrelej sexualite v dospelosti otvára cestu k chápaniu napríklad homosexuality, sexuálnych perverzií, charakterových zvláštností a neurotických prejavov najrôznejšieho druhu. Prehodnotením významu sexuality v živote jedinca a novou teóriou neuróz položil Freud základ pre svoj ďalší výklad ľudských, spoločenských i kultúrnych fenoménov.

Nové vydanie slávneho románu klasika česko-slovenskej literatúry.Román Ladislava Mňačka (1919 – 1994) Smrť sa volá Engelchen je jedna z najsilnejších a najvydarenejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa. Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky. Hneď po svojom vyjdení v roku 1959 zaznamenala neobyčajný čitateľský, ale aj odborný ohlas. Literárny kritik a publicista Štefan Drug o nej v Kultúrnom živote 9. 1. 1960 napísal: „Jeho hrdinovia sa netvária nijako ,hrdinsky', ale celkom ľudsky, nepateticky. V ťažkých chvíľach nerečnia veľkými a prázdnymi slovami o vlasti, o budúcnosti. V boji sa zavše boja, víťazstvo neprežívajú ako výsledok úmornej práce, neumierajú radi, hoci vedia, že nie nadarmo. To všetko len zväčšuje, v nijakom prípade nezmenšuje a nedegraduje ich ozajstné, pravé hrdinstvo, spočívajúce v chlapskom prijímaní úderov, vo vyrovnávaní sa s ťažkosťami partizánskeho spôsobu života, v osobnom uvedomovaní si opodstatnenosti a cieľavedomosti svojej pôsobnosti..., v jeho partizánskom oddiele niet vlastne vynikajúcich, bezpríkladných individualít, ktoré v literatúre toho typu strhávajú ostatných svojím osobným, mimoriadnym zjavom a príkladom." Na záložke „prednormalizačného" vydania sa píše: „Mňačkova kniha varuje, je nadčasová. Engelchen je fašizmus, smrť sa volá fašizmus, a ten, hoci dobitý, znovu dvíha hlavu." Hoci tieto slová môžu znieť ako dobové ideologické klišé, začínajú byť opäť až nebezpečne aktuálne.

Nové vydanie úvah slávneho spisovateľa. Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 – 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: „Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.

Nové vydanie slávnej zbierky poviedok.Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu. Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa v nich o „temnom charaktere", o jeho „pochmúrnom pohľade na život", o „zabíjaní ľudských nádejí". Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: „Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?"

Podarí sa démonickému zloduchovi zmocniť mýtického kúzla Orientu a s jeho pomocou ovládnuť svet?Austrálsky spisovateľ Guy Newell Boothby (1867 – 1905) patril koncom 19. storočia medzi najpopulárnejších autorov kriminálno-mystických románov v po anglicky hovoriacom svete. Jeho verných čitateľov fascinovali mierne ironické bizarné príbehy plné dômyselne skonštruovaných zápletiek, exotických svetov a tajuplných mužov i žien. Boothby síce spočiatku tvoril poviedky z austrálskeho života, ale veľmi rýchlo pochopil, po čom milovníci dobrodružných knižiek prahnú a začal sa naplno venovať žánrovej literatúre. Čoskoro sa stal jedným z najvyhľadávanejších tvorcov detektívky, sci-fi a gotického hororu. Jeho dielo je doslova zaplnené množstvom nevšedných postáv, medzi ktorými vynikajú najmä oslniví darebáci. S veľkou obľubou opisoval klasických nadprirodzených diablov z fin-de-siecle gothic, miloval deformovaných šialencov, ale najväčšiu slávu mu priniesol sofistikovaný medzinárodný majstrovský zločinec doktor Nikola, ktorý sa neskôr stal predobrazom najväčšieho protivníka agenta 007 Jamesa Bonda v románoch Iana Fleminga. Najmä tvorcovia filmových „bondoviek" sa pri stvárňovaní nadnárodného ničomníka Ernsta Stavro Blofelda otvorene prihlásili k odkazu Boothbyho najznámejšej postavy. Oslnený čitateľským úspechom a podporou svojho priateľa Rudyarda Kiplinga chrlil Boothby jeden román za druhým a do svojej náhlej smrti ich publikoval vyše päťdesiat. Jeho najoslnivejším výtvorom však ostávajú knihy o nevšedných dobrodružstvách doktora Nikolu. Tohto nepolapiteľného a mefistofelovsky oslnivého zloducha s neuveriteľnými hypnotickými a okultnými schopnosťami označoval George Orwell za svojho literárneho miláčika. Román Tajomný doktor Nikola z roku 1895 je prvým zo slávnej série a v slovenskom preklade sa jedna z najinšpiratívnejších postáv pop-kultúry 20. storočia predstavuje po prvý raz.

Vstúpte do tajomného sveta hrôzostrašných úkazov a nemŕtvych bytostí!Francis Marion Crawford sa narodil roku 1854 v talianskom mestečku Bagni di Lucca ako jediný syn amerického sochára Thomasa Crawforda. Po ukončení štúdií na prestížnych školách v USA odišiel do Indie, kde pôsobil ako redaktor novín Herald. V britskej kolónii síce strávil len dva roky, ale tamojší mysticizmus výrazne ovplyvnil jeho neskoršiu literárnu tvorbu. V decembri roku 1882 publikoval svoj prvý román Pán Isaacs: Príbeh modernej Indie, v ktorom sa obraz anglo-indickej spoločnosti miesil s nádychom orientálneho tajomstva. Jeho prvotina zaznamenala veľký čitateľský ohlas a už nasledujúci rok vydal úspešnú tajuplnú novelu Dr. Claudius. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia sa vrátil do Talianska a natrvalo sa usídlil v mestečku Sant'Agnello, kde na jeseň 1885 kúpil Villu Renzi, ktorá je dnes známa ako Villa Crawford. Rok po roku publikoval čoraz obľúbenejšie diela a istý čas literárne spracovával aj taliansku históriu. Jeho beletrie boli medzi čitateľmi nesmierne populárne vďaka Crawfordovmu neobyčajnému rozprávačskému talentu plnému vitality, ale aj pre autorovu dokonalú znalosť historických i miestnych reálií. Nepochybne najznámejším dielom z tohto obdobia je román Corleone (1897), ktorý je zrejme prvým prozaickým dielom zaoberajúcim sa pôsobením sicílskej mafie. Preslávilo ho najmä dramatické zobrazenie vnútorného boja mladého kňaza, ktorý kvôli spovednému tajomstvu nedokáže zabrániť zločinu. Už pri písaní obsiahlej prózy Pražská čarodejnica (1891) však v sebe objavil talent vyvolávať u čitateľov príjemné zimomriavky. Hrôzostrašné poviedky uverejnené v tejto zbierke začal tvoriť na prelome storočia a patria do zlatého fondu svetovej hororovej literatúry. K jeho odkazu sa hrdo hlásili spisovatelia ako H. P. Lovecraft i Stephen King a v súčasnosti sa už bez jeho príbehov nezaobíde žiadna významnejšia antológia tohto žánru. Jeden z najväčších majstrov „Weird-Tales" zomrel roku 1909 v milovanom Sant'Agnello na infarkt a miestni obyvatelia si jeho pamiatku uctili pomenovaním hlavnej ulice na Corso Marion Crawford.

Slávna novela ruského spisovateľa, ktorý sa v emigrácii snažil opäť nájsť zmysel vlastnej existencie.V podmanivej, s noblesou napísanej románovej próze ruského emigrantského spisovateľa sleduje čitateľ vnútorný monológ autobiografickej postavy Nikolaja Sosedova, spojený s jeho podvedomím. Nikolaj hľadá vlastné ja, uvedomujúc si, že v emigrácii, v niečom ešte viac vnútornej než vonkajšej, môže stratiť sám seba. Na to, aby „znovunájdený" vstúpil do budúcnosti s nejasnými črtami a predzvesťou prázdna, sa v cudzej krajine medzi cudzími ľuďmi obracia k minulosti. Tam a vtedy ostalo teplo domova, ale i hrôzy občianskej vojny po boľševickej revolúcii, ktoré zažil na vlastnej koži, a skrýva sa v nej aj vysvetlenie ďalekej púti, ktorej zmysel si mladý muž nedokáže racionálne zdôvodniť. Zosobnením všetkých pocitov, ktorými je predchnutý, sa preňho stane záhadná a nepostihnuteľná Francúzka Claire, Nikolajova stratená láska z mladosti. Hľadajúc Claire, blúdi v myšlienkach úzkymi uličkami vlastnej pamäti a vie, že prázdnotu možno zaplniť len smrťou, fyzickou či morálnou, no jedine smrťou...

Satirický román Súdruh Münchhausen vyšiel roku 1972 zároveň po slovensky a nemecky v západonemeckom exilovom vydavateľstve Index. Mňačkov „orwellovsky" nekompromisný, no neobyčajne svieži pohľad na „normalizovaný" život v reálnom socializme patrí dodnes medzi vrcholné diela česko-slovenskej prózy a je dôkazom, že jedno z najtemnejších období našej histórie sa dá demaskovať s humorným nadhľadom.