Európa strana 21 z 43

Dielo F.M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. "Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva." Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.

Román My – pochmúrna vízia totalitného systému založeného na obludnom etatizme, krajnom racionalizme a mechanizovanom, totálnom kolektivizme – je doslova epochálnym literárnym dielom. Ovplyvnené fantastikou H. G. Wellsa, neorealistickým videním skutočnosti a intuitívne pochmúrnou predtuchou negatívneho vývoja civilizácie vyústilo do varovnej satiry, ktorá aj po rozpade Sovietskeho zväzu a odhalení zverstiev totalitných režimov, ktoré Európu ovládali v 20. storočí, nestráca svoju aktuálnosť. Dielo varuje pred odľudštením, mravným vákuom, umŕtvením myslenia a spoločenským úpadkom, ktorý musí zákonite viesť ku koncu modernej civilizácie. Zamiatin svojím románom výrazne ovplyvnil evolúciu žánru science-fiction a inšpiroval preslávené antiutópie Aldousa Huxleyho a Georga Orwella.

Stefan Grabiński (1887 – 1936) je podnes najznámejším poľským autorom hororovej fantastiky, respektíve weird fiction, ako znie anglosaský termín pre tento žáner. I keď Grabińského – najmä mimo jeho domoviny – s obdivom prezývajú „poľský Poe“, vypovedá to skôr o žánrovom zaradení jeho diela, pretože jeho tvorba na poli weird fiction je značne originálna. Bol majstrom poviedky (práve túto časť jeho tvorby vysoko oceňoval Stanisław Lem), zovretej kratšej prózy s pozvoľna hustnúcou temnou atmosférou, s gradovaním tajuplných úkazov a vyhrotenou pointou. Zároveň však napísal štyri vynikajúce romány: Salamander (1924), Tieň Bafometa (1926), Kláštor a more (1928) a Ostrov Itongo (1936). Ani v nich neopustil svoj milovaný žáner – strašidelnú fantastiku či, ako ju sám nazýval, „psychofantáziu“. Literárnej slávy v Poľsku i za hranicami sa tento modernistický spisovateľ dočkal až po smrti – veď predsa bol, ako ho nazval spisovateľ Karol Irzykowski, „špecialistom na záhrobie“. Jeho diela preložili do mnohých cudzích jazykov a štyri z jeho príbehov sa dočkali filmového spracovania.

Výber zo spisovateľovej tvorby vyšiel v Nemecku v prestížnej hororovej edícii Knižnica domu Usherovcov (1953) a v Spojených štátoch mu po vydaní rozsiahlej zbierky Temná oblasť (1993) dali okamžite prídomky „poľský Poe“ a „poľský Lovecraft“.Tri z jeho príbehov sa dočkali aj filmového spracovania. Literárne sa Grabińského tvorba napája z tradícií modernistickej psychologickej prózy. Autor bol fascinovaný fenoménmi psychopatológie, parapsychológiou i vtedajším revivalom okultných náuk, no predovšetkým vychádzal z tradície hororu a fantastiky 19. a začiatku 20. storočia. V Grabińského poviedkach sa obvykle začnú hlavnému hrdinovi zjavovať tajuplné nevysvetliteľné úkazy, ktoré vo finále vedú k jeho záhube – či už fyzickej alebo k psychickej deštrukcii a šialenstvu. Často nie je úplne jasné, či sú tieto záhadné javy len halucináciou, alebo ide skutočne o niečo paranormálne. Materiálny a psychický svet sa v jeho dielach vzájomne prelínajú. Zlá psychická energia dokáže nakaziť miesto deja a prostredníctvom tajomných udalostí preniká do reality desivý „iný svet“. Tieto hrôzostrašné príbehy ukazujú, že okolitý svet je nesmierne krehký a neustále vystavený riziku ohrozenia temnými silami zla. Hrôza číha na človeka v hlbinách jeho vlastnej duše, ale prichádza aj zvonka, spoza nášho sveta.

Najväčší ruský romantický básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) priviedol ruskú literatúru k „dospelosti“ a svojou tvorbou vydláždil cestu pre budúcu generáciu veľkých realistov. Ľahkosť s akou písal a tvoril príbehy je dokonalou ukážkou literárnej geniality. Majstrovská psychologická novela o hráčskej vášni a túžbe po bohatstve Piková dáma napísaná roku 1833 je skutočným skvostom svetovej prózy a poslúžila ako libreto pre rovnomennú operu P. I. Čajkovského. Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina z roku 1830 sú Puškinovým najvydarenejším prozaickým experimentom. Ucelený cyklus „tvorby“ nahlúpleho vidieckeho grafomana Belkina je svojráznou paródiou sentimentálnych príbehov, literárnou hrou, ktorou autor inicioval štýl umeleckej skratky a inšpiroval tvorbu A. P. Čechova. A. S. Puškin zomrel síce mladý, no zanechal po sebe dielo, vďaka ktorému ruská literatúra vkročila do kontextu svetového umenia.

Dielo najväčšieho ruského spisovateľa Alexandra Sergejeviča Puškina (1799 – 1837) má v dejinách ruskej i svetovej literatúry epochálny význam. Puškin je tvorcom a kanonizátorom modernej spisovnej ruštiny, zakladateľom novej ruskej literatúry a zároveň aj vzácne harmonickým človekom, zápalistým vlastencom, nezlomným odporcom zla, bojovníkom za lepší osud svojho národa i celého ľudstva, skutočným stelesnením priamosti, činorodosti a optimizmu v živote i diele. Slávna novela Kapitánova dcéra (1836) zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde všetko to najcennejšie nevyplýva z konvencií a formalít, ale je výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že človek musí porušiť pravidlá. Podľa Puškina spoločnosť mala len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má podľa autora láska a schopnosť obetovať sa za druhého.

Úchvatné literárne miniatúry Dejiny obce Goriuchina (1830), Roslavlev (1831) a Dubrovskij (1832 – 1833) patria k tým najlepším a najatraktívnejším dielam svetovej literatúry.

Maxim Gorkij (1868 – 1936) bol romantik a idealista. Možno to bolo zapríčinené tým, že od malička vyrastal v prostredí hodnom jeho pseudonymu – v prostredí s maximálne horkou príchuťou. „V detstve,“ píše Gorkij, „si sám seba predstavujem ako úľ, do ktorého rozliční jednoduchí, všední ľudia ako včely znášali med svojich vedomostí a myšlienok o živote a obohacovali moju dušu – kto čím mohol. Ten med bol často špinavý a trpký, ale každé poznanie je predsa len med.“ Áno, dôležité však je, čo z tohto poznania si človek vie vybrať, spracovať, urobiť z toho správne závery, k čomu sa prikloniť. Na prvý pohľad to, čo sa Gorkému vybavuje v pamäti, je peklo. Život dieťaťa vo svete násilia, despotizmu, primitivizmu, tmárstva, nenávisti, krutosti sa ani inak ako peklom nazvať nedá. Gorkého Detstvo (1913) poukazuje ešte na jeden dôležitý fakt zo spisovateľovho života. Napriek pekelnej atmosfére v dedovom dome mal Gorkij jedno veľké šťastie: šťastie na talentovaných rozprávačov. Zrejme tu sú korene jeho rozprávačského majstrovstva. Možno aj vďaka tomu kniha, v ktorej je tam veľa násilia, krutosti, ponižovania a nenávisti, v konečnom dôsledku zanecháva v čitateľovi radostný pocit.

Kniha Moje univerzity je knihou mučivých otázok o láske, milosrdenstve, pokore, násilí človeka na človeku, zmysle života a hľadaní odpovedí na nich. Gorkij ukazuje, že život sám ponúka konfrontáciu názorov a viac ako knihy reálne dokazuje pravdivosť niektorých a idealistickosť iných. Mrazivo výstižne znie názor jedného z múdrych ľudí, s ktorými život Gorkého na chvíľu spojil: „Škoda, že tento ľud zabíja svojich najlepších! Človek má pocit, že sa ich bojí. Nepasujú mu, ako tu vravia.“ Toto je jedna zo strašných právd, ktoré Gorkému odhalila jeho živá univerzita, možno jedna z tých, čo ho viedli k výberu pseudonymu Gorkij – Trpký. Je to pravda, ktorou sa vlastne končí novela Moje univerzity a ktorá vyháňa mladého Alexeja Peškova na putovanie po Rusku, keď sa začína najšťastnejšie obdobie jeho života.

Prípady detektíva Carnackiho – najslávnejšieho vyšetrovateľa paranormálnych záhad.

Napínavý kriminálny román z medzivojnovej Varšavy. Dvadsiate roky 20. storočia, medzivojnová Varšava s jej nočnými podnikmi, salónmi, hazardnými hrami a búrlivým spoločenským životom. V jednom z varšavských kabaretov máva predstavenie tajomná postava známa pod pseudonymom Červený šašo. Vystupuje v červenej maske a jeho identitu nikto nepozná. Vo svojich vystúpeniach satiricky zosmiešňuje vtedajších verejne činných ľudí – politikov a zbohatlíkov. Červený šašo sa stáva varšavskou legendou a divadlo noc čo noc praská vo švíkoch. No jedného dňa sa v jeho divadelnej šatni nájde mŕtve telo a Červený šašo bez stopy zmizne. Kto je zavraždený? Môže byť Červený šašo obeťou alebo dokonca vrahom? Skrýva sa vrah v zákulisí divadla, alebo medzi známymi obete Komisár Borewicz rozbieha vyšetrovanie a po čase zatkne prvého podozrivého... Je však komisár tým správnym detektívom pre tento prípad? Aleksander Błażejowski (1890 – 1940) – bol poľský novinár a spisovateľ. Vyštudoval právo, občas vykonával aj právnu prax. Je autorom siedmich kriminálnych, detektívnych a dobrodružných románov ako napríklad Červený šašo (1925), Súd nad Antikristom (1927), Tajomstvo doktora Hiwu (1928), Pomsta Gregora Burowa (1931) a ďalších. V roku 1914 bol odvelený na ruský front, padol do zajatia a z Ruska sa mu podarilo utiecť počas revolúcie v r. 1917. V roku 1940 ho deportovali do sovietskeho lágru, kde pravdepodobne zahynul. Iný zdroj informácií uvádza, že ho zastrelila NKVD. Za socializmu v období tzv. Poľskej ľudovej republiky sa jeho knihy nesmeli vydávať a boli stiahnuté aj z knižníc. Červený šašo je pokladaný za prvý poľský kriminálny román. Roku 1926 ho dokonca sfilmovali, no film sa nedochoval, len niekoľko fotografií.

Kráľ v žltom je nepochybne dielom skutočného majstra a právom sa považuje za jeden z medzníkov v dejinách weird literature. Autor zavrhol tradičné monštrá, ktoré tomuto žánru verne slúžili po celé roky – upírov, vlkolakov, duchov, alebo pekelné légie – dedičstvo tradičnej kresťanskej démonológie, a hľadá nové, originálne zdroje hrôzy – rozsiahlejšie, neľudské, jedným slovom, kozmické. Medzi ne patrí aj monštruózna zakázaná kniha, ktorej čítanie prináša strach, šialenstvo a skazu, a ktorá na pozadí voľne spája poviedky v zbierke. Azda najsilnejším príbehom je Žlté znamenie, v ktorom stretávame tichého a hrozivého strážcu cintorína s tvárou tučného bieleho červa z hrobu. Mladíka, popisujúceho bitku s týmto netvorom, striasa a napína, keď si spomenie na istý detail: „Dobre, pane, ako že je Boh nado mnou, keď som mu vrazil, zdrapil ma za zápästie, pane, a keď som mu vykrúcal ten jeho hubovitý pazúr, jeden z jeho prstov mi ostal v ruke.“ Umelec, ktorý strážnika pozoruje z okna svojho bytu, z hrôzou zisťuje, že on i jeho modelka videli rovnakého muža vo sne. Až napokon počas vychádzky strážnik na umelca prehovorí a huhňavým hlasom, ktorý pripomína hustý mastný dym zo suda škvariaceho sa mäsa alebo ako zápach nechutného rozkladu, mu kladie otázku: „Našiel si Žlté znamenie?“ Robert William Chambers (1865 – 1933) – americký spisovateľ z Brooklynu, ktorý po skončení štúdií v Paríži pracoval ako ilustrátor v New Yorku. Jeho prvá kniha In the Quarter (1894) bola zbierkou spomienok na Paríž. V roku 1895 vychádza Kráľ v žltom. Kniha okamžite získava obrovský ohlas a Chambers sa zaradil medzi úspešných autorov. Vo svojich ďalších dielach The Maker of Moons (1896) a The Slayer of Souls (1920) sa snaží pokračovať v podobnom fantastickom tóne. Postupne prechádza viacerými žánrami, napríklad science-fiction (In Search of the Unknown (1904) a Police!!! (1915)), aby nakoniec zamieril k historickým a sentimentálnym príbehom o newyorskej strednej vrstve. Celkovo napísal asi 70 poviedok, ale ani jedna z nich nikdy nedosiahla úspech Kráľa v žltom.

"Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky. Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka? Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťastie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho tajnými výčitkami a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Ó, nikdy, nikdy! Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu! Bože môj! Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život?..."

Veľkosť a mnohotvárnosť tvorby, hýrivosť talentu veľkého klasika ruskej literatúry 19. storočia F. M. Dostojevského, autora slávnych románov Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Idiot, Biele noci, Hráč a mnohých iných, netreba slovenskému čitateľovi nijako osobitne zdôrazňovať. O týchto dielach sa zvyčajne hovorí ako o jedinečných eposoch hľadania podstatných právd o človeku. Literárny kritik Alexander Matuška o ňom povedal, že ide o zosobnenú „očistu“. Myslel tým celú tvorbu F. M. Dostojevského, zo všetkých podzemí i výšav, lebo každá, aj tá najnepatrnejšia jeho postava „v citovom a myšlienkovom tranze búcha na brány večnosti“. Dostojevského kratšie prozaické útvary ostávajú neprávom tak trochu v tieni Dostojevského veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky z podzemia z roku 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do „podzemia v duši“ sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela, publikované v tejto knihe, jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: že niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele a že každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti.

Chestertonove detektívne poviedky môžeme smelo zaradiť k najlepším dielam klasickej detektívky a najmä k románom sira Arthura Conana Doyla. Nenápadný, ošumelý, postavou ťarbavý, na prvý pohľad naivný, ba až smiešny katolícky kňaz postupne rozuzlí navonok neriešiteľné kriminálne prípady a svojím racionalizmom a dôsledne logickým myšlienkovým postupom prekvapuje aj najskúsenejších profesionálnych detektívov. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa, ktorý pri práci používa aj vedecké metódy, otec Brown dedukuje svoje závery pri odhaľovaní zločinu či zdanlivo nevysvetliteľnej "nadprirodzenej" situácie na základe dokonalej znalosti ľudskej povahy a psychológie.

Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) začínal ako básnik a ako básnik sa prejavuje aj v umeleckej próze. Realista v ňom nepotlačil poetu. Veď poézia, ako to skvelo vystihol André Maurois, je „umenie znovu vytvoriť, pretvoriť svet pre človeka, totiž vnútiť mu tvar a hlavne rytmus. Vybudovať znovu tú tajomnú jednotu, spojiť prírodu so záchvevmi ľudskej duše, umiestniť opäť ľudské príbehy do tých obrovských rytmických záchvevov oblakov a slnka, jari a zimy, mladosti a staroby, to znamená byť básnikom a zároveň románopiscom.“ Tento básnik a realista dlho ostával nepochopeným prorokom vo svojej krajine. Kedysi povedal istému svojmu priateľovi: „Len trpezlivosť! Až zomrieme, uvidíš, ako s nami budú pekne zaobchádzať!“ Nemýlil sa. Jeho smrť a pohreb v Petrohrade sprevádzali prejavy veľkej úcty práve tej mládeže, ktorej nedôveru vo svojom živote tak trpko pociťoval. Politickí väzni zo všetkých ruských väzení dali mu na hrob položiť veniec s nápisom: „Mŕtvi Nesmrteľnému“. Dozaista medzi nimi bolo aj množstvo ľudí, ktorých osudy skoncentroval do hlavnej postavy svojho generačného románu Otcovia a deti a dokázal tak pretvoriť realitu na poéziu.