Európa strana 21 z 47

A Föld teljes lakossága tisztában van vele, hogy az idegenek hajói úton vannak a naprendszerünk felé. Négyszáz év múlva fognak megérkezni, és akkor elözönlik és leigázzák a bolygónkat. Az idegenek földi segítőit már sikerült legyőzni, de itt vannak közöttük a sophonok. Ezeknek a szubatomi részecskéknek a segítségével a trisolarisiak mindent le tudnak hallgatni, így sebezhetővé válik az érkező flotta elleni védelmi terv is. Az emberi elme marad egyedül hozzáférhetetlen az idegenek számára – erre épül a falképző projekt. Négy kiválasztott ember megkap minden létező erőforrást, hogy egyenként előálljanak egy-egy titkos tervvel, melybe senkit sem avatnak be - nehogy a sophonokon keresztül az ellenség is megneszelje a részleteket. Mi jár a falképzők fejében? Azt még földiek sem tudhatják, hiszen csak így lehet megőrizni a bolygó biztonságát. A négy falképző közül hárman befolyásos államférfiak és tudósok, egyet azonban előzőleg senki se ismert. A kínai Luo Ji csillagász és szociológus számára hamar kiderül, hogy a négy falképző közül ő az egyetlen, akinek a trisolarisiak a halálát kívánják.

Aleister Crowley (1875 - 1947) - britský okultista, spisovateľ, horolezec, šachista, maliar, astrológ, básnik, prozaik, jogín a kritik spoločnosti. Vplyvný člen niekoľkých okultných organizácií vrátane spoločností Zlatý úsvit, Argenteum Astrum, Ordo Templi Orientis. Býval označovaný za "najskazenejšieho muža sveta". Dnes je považovaný za jednu z najvplyvnejších osobností britskej histórie. Svojím životom a dielom inšpiroval mnoho významných umelcov. Jeho portrét sa nachádza na obale slávneho albumu Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), Ozzy Osbourne má na platni Blizzard of Ozz (1981) skladbu Mr. Crowley, Iron Maiden mu venovali niekoľko piesní na albumoch Piece of Mind (1983), Powerslave (1984) a Seventh Son of a Seventh Son (1988). Veľkým priaznivcom Aleistera Crowleyho je aj gitarista Led Zeppelin Jimmy Page a David Bowie v pesničke Quicksand z albumu Hunky Dory (1971) spieva: "Som bližšie k Zlatému úsvitu, ponorený do tvaru Crowleyho vízie". V Crowleyho bohatej básnickej a prozaickej tvorbe vynikajú príbehy jedného z najbizarnejších detektívov na svete menom Simon Iff, známeho pod prezývkou Skromný Simon. Autorovo literárne alter ego je už pán v požehnanom veku, napriek tomu vykazujúci fyzickú aj intelektuálnu vitalitu mladíka. Iff dodržiava zdravú životosprávu, cvičí jogu, ale nepohrdne kvalitným mokom a obľúbeným fajčivom. Je skvelý šachista a zároveň znalec západných aj východných ezoterických systémov, dokáže sa blysnúť taoistickými múdrosťami, je vyznávačom thelémskej filozofie a zároveň má v malíčku poznatky modernej hlbinnej psychológie, stojí skrátka rozkročený medzi nadzmyslovým svetom a moderným svetom vedy, hoci v tom prvom sa evidentne cíti lepšie. Skromný Simon nepotrebuje klasické detektívne propriety ani vyšetrovacie postupy a pátranie v teréne, pretože v konfrontácii s jeho brilantnou mysľou, vycvičenou v mágii, šachu aj psychoanalýze, by boli krvopotne získavané stopy a fakty zbytočnou nadprácou.

Detektívne poviedky autora, ktorý inšpiroval Beatles, Led Zeppelin, Ozzyho Osbourna, Iron Maiden aj Davida Bowieho. Aleister Crowley (1875 – 1947) – britský okultista, spisovateľ, horolezec, šachista, maliar, astrológ, básnik, prozaik, jogín a kritik spoločnosti. Vplyvný člen niekoľkých okultných organizácií vrátane spoločností Zlatý úsvit, Argenteum Astrum, Ordo Templi Orientis. Býval označovaný za „najskazenejšieho muža sveta". Dnes je považovaný za jednu z najvplyvnejších osobností britskej histórie. Svojím životom a dielom inšpiroval mnoho významných umelcov. Jeho portrét sa nachádza na obale slávneho albumu Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), Ozzy Osbourne má na platni Blizzard of Ozz (1981) skladbu Mr. Crowley, Iron Maiden mu venovali niekoľko piesní na albumoch Piece of Mind (1983), Powerslave (1984) a Seventh Son of a Seventh Son (1988). Veľkým priaznivcom Aleistera Crowleyho je aj gitarista Led Zeppelin Jimmy Page a David Bowie v pesničke Quicksand z albumu Hunky Dory (1971) spieva: „Som bližšie k Zlatému úsvitu, ponorený do tvaru Crowleyho vízie". V Crowleyho bohatej básnickej a prozaickej tvorbe vynikajú príbehy jedného z najbizarnejších detektívov na svete menom Simon Iff, známeho pod prezývkou Skromný Simon. Autorovo literárne alter ego je už pán v požehnanom veku, napriek tomu vykazujúci fyzickú aj intelektuálnu vitalitu mladíka. Iff dodržiava zdravú životosprávu, cvičí jogu, ale nepohrdne kvalitným mokom a obľúbeným fajčivom. Je skvelý šachista a zároveň znalec západných aj východných ezoterických systémov, dokáže sa blysnúť taoistickými múdrosťami, je vyznávačom thelémskej filozofie a zároveň má v malíčku poznatky modernej hlbinnej psychológie, stojí skrátka rozkročený medzi nadzmyslovým svetom a moderným svetom vedy, hoci v tom prvom sa evidentne cíti lepšie. Skromný Simon nepotrebuje klasické detektívne propriety ani vyšetrovacie postupy a pátranie v teréne, pretože v konfrontácii s jeho brilantnou mysľou, vycvičenou v mágii, šachu aj psychoanalýze, by boli krvopotne získavané stopy a fakty zbytočnou nadprácou.

Peter Altenberg (1859 – 1919) patrí životom i tvorbou k najoriginálnejším autorom modernej rakúskej literatúry. Vytvoril svojrázne, umelecky jedinečné dielo s neopakovateľným pohľadom na človeka a jeho život. Altenberg je básnik bežného života. Tohto „lačného rybára na brehu oceána všedného dňa" priťahoval pôvab každodennosti, objavovanie „malej" skutočnosti obyčajného dňa. Preslávil sa krátkymi prózami, stručnými tesanými škicami, impresiami, novinárskou beletriou, kurzívami, postrehmi na okraj dňa. Sám ich nazýval extraktmi života, črepinami, autogramami a telegramami duše. Sú to často pravé básne v próze, bez dekoratívnosti a krasorečnenia, s geniálnou kompozíciou, vyhraneným krédom, ľudsky účastným, filozoficky hlbokým a kriticky prenikavým. Výber z rozsiahlej tvorby tohto „posledného trubadúra a minnesängra" sa usiluje zachytiť celé jej rozpätie. Od impresionistického opojenia životným momentom, lásky k žene a dieťaťu, až po reflexie životného filozofa a kritika. Len málo diel zo svetovej literatúry sa čitateľovi prihovára tak sviežo a bezprostredne, a iba neveľa próz vie na malom priestore povedať tak veľa o človeku, živote, kráse vecí, krajiny, o radosti, tragike a najmä o zážitku duše.

Posledné dielo veľkého mysliteľa Vo svojom poslednom diele sa zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939) vracia k problematike náboženstva, tentoraz však z iného, menej kritického aspektu, ako v predchádzajúcich prácach. Svoju pozornosť sústreďuje na postavu Mojžiša a jeho úlohu pri vzniku monoteistického židovského náboženstva a formovaní židovského národa. Vyslovuje pritom viacero odvážnych hypotéz a nových pohľadov. Vychádzajúc z psychoanalytického chápania (trauma – latencia – návrat potlačeného) skúma vznik a fenomén náboženskej viery u Židov a kresťanov a rozoberá podstatu i príčiny antisemitizmu a nenávisti voči Židom. V tejto práci sa Freud pokúsil o istý druh psycho-historického skúmania a zároveň vyjadril aj svoje osobné názory na dobu, v ktorej žil. Hoci mnohé jeho postoje sú dodnes predmetom búrlivej diskusie, kniha je cenným príspevkom k psychológii náboženstva, antropológii a teórii kultúry.

Slávny román o hrôzach fašizmu. „V apríli roku 1965 som bol v Drážďanoch. Celú noc som prechodil po meste, ktoré sa dodnes nespamätalo zo strašných následkov vojny. Keď som sa vrátil domov, začal som písať túto knihu. Nie je to autobiografia, ale môže si niekto vymyslieť niečo, čo sa nikdy nestalo?" L. M. Legendárny slovenský prozaik Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch. Po rozbití Československej republiky sa roku 1939 snažil ujsť do Sovietskeho zväzu a o rok sa pokúsil prekročiť nemecko-holandské hranice. Pri tomto druhom pokuse ho chytili a odvliekli do koncentračného tábora Hunswikl. Z nútených prác v „ríši" utiekol, vrátil sa na Moravu a zapojil sa do partizánskych akcií proti okupantom. V rokoch 1945 – 1953 bol redaktorom komunistických denníkov Rudé právo a Pravda. Je autorom legendárnych románov Smrť sa volá Engelchen (1959), Ako chutí moc (1968) a knihy Oneskorené reportáže (1963). V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani československej vlády emigroval do Izraela a bol zbavený československého občianstva. Po „oteplení" politických pomerov v roku 1968 sa vrátil domov, no po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 odišiel do Rakúska. Tam žil, pracoval a tvoril až do novembra 1989. Do vlasti sa vrátil roku 1990, no po rozpade Československa sa rozhodol žiť v Prahe. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave. Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.

Až do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil!" Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali „Chasidské príbehy" Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy" nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.

Edita Steinová – Terézia Benedikta z Kríža (1891 – 1942) – bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore – pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia. Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky. Doslov: sr. Dominika Alžbeta Dufferová.

Posledné dielo veľkého mysliteľaVo svojom poslednom diele sa zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939) vracia k problematike náboženstva, tentoraz však z iného, menej kritického aspektu, ako v predchádzajúcich prácach. Svoju pozornosť sústreďuje na postavu Mojžiša a jeho úlohu pri vzniku monoteistického židovského náboženstva a formovaní židovského národa. Vyslovuje pritom viacero odvážnych hypotéz a nových pohľadov. Vychádzajúc z psychoanalytického chápania (trauma – latencia – návrat potlačeného) skúma vznik a fenomén náboženskej viery u Židov a kresťanov a rozoberá podstatu i príčiny antisemitizmu a nenávisti voči Židom. V tejto práci sa Freud pokúsil o istý druh psycho-historického skúmania a zároveň vyjadril aj svoje osobné názory na dobu, v ktorej žil. Hoci mnohé jeho postoje sú dodnes predmetom búrlivej diskusie, kniha je cenným príspevkom k psychológii náboženstva, antropológii a teórii kultúry. „Judaizmus bol náboženstvom otca; kresťanstvo sa stalo náboženstvom syna."Sigmund Freud

Slávny román o hrôzach fašizmu.„V apríli roku 1965 som bol v Drážďanoch. Celú noc som prechodil po meste, ktoré sa dodnes nespamätalo zo strašných následkov vojny. Keď som sa vrátil domov, začal som písať túto knihu. Nie je to autobiografia, ale môže si niekto vymyslieť niečo, čo sa nikdy nestalo?" Ladislav Mňačko Legendárny slovenský prozaik Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch. Po rozbití Československej republiky sa roku 1939 snažil ujsť do Sovietskeho zväzu a o rok sa pokúsil prekročiť nemecko-holandské hranice. Pri tomto druhom pokuse ho chytili a odvliekli do koncentračného tábora Hunswikl. Z nútených prác v „ríši" utiekol, vrátil sa na Moravu a zapojil sa do partizánskych akcií proti okupantom. V rokoch 1945 – 1953 bol redaktorom komunistických denníkov Rudé právo a Pravda. Je autorom legendárnych románov Smrť sa volá Engelchen (1959), Ako chutí moc (1968) a knihy Oneskorené reportáže (1963). V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani československej vlády emigroval do Izraela a bol zbavený československého občianstva. Po „oteplení" politických pomerov v roku 1968 sa vrátil domov, no po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 odišiel do Rakúska. Tam žil, pracoval a tvoril až do novembra 1989. Do vlasti sa vrátil roku 1990, no po rozpade Československa sa rozhodol žiť v Prahe. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave. Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.

Edita Steinová - Terézia Benedikta z Kríža (1891 - 1942) - bola nemecko-židovská katolícka filozofka, mystička, mučeníčka. V roku 1912 sa stala žiačkou Edmunda Husserla na univerzite v Göttingene, neskôr pôsobila ako jeho asistentka na univerzite vo Freiburgu. Ako žene jej neumožnili habilitovať sa u Husserla ani na iných univerzitách vo vtedajšom Nemecku. Pri práci na preklade spisu Tomáša Akvinského O pravde sa bližšie zoznámila s katolíckou filozofiou. V roku 1922 bola pokrstená a o jedenásť rokov vstúpila do karmelitánskeho kláštora. V roku 1932 začala prednášať na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela miesto opustiť. Dňa 2. augusta 1942 ju v kláštore zatklo Gestapo, spolu s jej rodnou sestrou Rózou, ktorá ako konvertitka tiež vstúpila do karmelitánskeho rádu. Obe transportovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynuli v plynovej komore - pravdepodobne 9. augusta 1942. Edita Steinová sa stala prvou kanonizovanou ženou židovského pôvodu. Pápež Ján Pavol II. ju 1. októbra 1998 vyhlásil za svätú a súčasne za spolupatrónku Európy. Jej osud, ale aj rozsiahle filozofické dielo, v ktorom sa pokúsila o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu patria k základným pilierom európskeho duchovného vedomia. Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.

Smutno-úsmevné poviedky zo života východoeurópskej židovskej komunityAž do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil!" Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali Chasidské príbehy Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy" nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.

Kniha esejí o slávnom dramatikovi.Peter Altenberg (1859 – 1919) patrí životom i tvorbou k najoriginálnejším autorom modernej rakúskej literatúry. Vytvoril svojrázne, umelecky jedinečné dielo s neopakovateľným pohľadom na človeka a jeho život. Altenberg je básnik bežného života. Tohto „lačného rybára na brehu oceána všedného dňa" priťahoval pôvab každodennosti, objavovanie „malej" skutočnosti obyčajného dňa. Preslávil sa krátkymi prózami, stručnými tesanými škicami, impresiami, novinárskou beletriou, kurzívami, postrehmi na okraj dňa. Sám ich nazýval extraktmi života, črepinami, autogramami a telegramami duše. Sú to často pravé básne v próze, bez dekoratívnosti a krasorečnenia, s geniálnou kompozíciou, vyhraneným krédom, ľudsky účastným, filozoficky hlbokým a kriticky prenikavým. Výber z rozsiahlej tvorby tohto „posledného trubadúra a minnesängra" sa usiluje zachytiť celé jej rozpätie. Od impresionistického opojenia životným momentom, lásky k žene a dieťaťu, až po reflexie životného filozofa a kritika. Len málo diel zo svetovej literatúry sa čitateľovi prihovára tak sviežo a bezprostredne, a iba neveľa próz vie na malom priestore povedať tak veľa o človeku, živote, kráse vecí, krajiny, o radosti, tragike a najmä o zážitku duše.

Je možné namaľovať krik umierajúcej ženy? Metafyzický príbeh inšpirovaný slávnym obrazom Edvarda Muncha. Maliar Gaštovt, prekliaty umelec osamotený uprostred davu ulice, začuje výkrik samovrahyne, ktorá skočila z mosta. Ten krik mu zjaví tajomstvo ulice. Posadnutý túžbou namaľovať krik, blúdi labyrintom halucinačného nočného mesta, aby rovnaký krik začul ešte raz. Cíti pritom, že ho niekto (alebo niečo?) prenasleduje. Záhadný neznámy, ktorý sa nečakane objavuje a mizne, monštruózna stonožka vyliezajúca zo škáry medzi stenami, drožka čakajúca pri rieke, labyrint bočných uličiek, malé pódium s predstavením zo snov pred ešte desivejším obecenstvom, pripomínajúcim voskové figuríny... Tváre postáv, ktoré sa vynárajú z davu, sa prelievajú a zamieňajú... Román Krik (1917) autor napísal na sklonku svojej umeleckej dráhy a razí už cestu vtedajšiemu novému umeleckému smeru – expresionizmu. Knižka je románovým dvojníkom slávneho obrazu Edvarda Muncha, dôverného priateľa Przybyszewského.

Podarí sa prelomiť starodávnu kliatbu a premôcť mýtického netvora? Slávny viktoriánsky hororový román.Richard Marsh, vlastným menom Richard Bernard Heldmann (1857 – 1915), začínal ako autor dobrodružných príbehov pre chlapcov. Po odpykaní trestu za falšovanie šekov prijal pseudonym, pod ktorým vstúpil do sveta literatúry ako tvorca slávnych mysterióznych príbehov. Vo viktoriánskom období patril k nesmierne populárnym a plodným prozaikom, vydal zhruba osemdesiat románov a množstvo poviedok. Venoval sa najmä tvorbe gotického hororu, kriminálnej literatúry, no písal aj romance a humoristické prózy. Marshovým najúspešnejším dielom však bol gotický horor Pomsta posvätného chrobáka z roku 1897. Vyšiel zhruba dva mesiace pred románom Brama Stokera Dracula, s ktorým ho často porovnávali, a v časoch svojho prvého vydania sa dokonca predával lepšie ako Stokerovo legendárne dielo. Na rozdiel od neho sa však v neskoršej dobe nestal súčasťou kánonu populárnej literatúry, zapadol prachom a známy bol naozaj len gurmánskym znalcom hororového žánru a zberateľom zaprášených starých knižných kuriozít. Dnes sa však jedno z klasických diel svetovej hororovej prózy opäť stalo vyhľadávanou literárnou lahôdkou pre všetkých skutočných milovníkov žánru. Popri dobovom kolorite, koloniálnych koncepciách Orientu a exotike z Marshovho bizarne mysteriózneho príbehu o vražednom monštre doslova dýcha všetka viktoriánska mrazivá tajomnosť. Ak bude odteraz v láskavom čitateľovi bzukot chrobáka vzbudzovať, povedzme, ak už nie priamo údes, tak aspoň ľahučké chvenie, potom môžeme skonštatovať, že sa mu tento sugestívny viktoriánsky gotický román vpísal pod kožu, podmanil si ho, ba priam kolonizoval...

Kniha esejí o slávnom dramatikovi. Kniha esejí SHAKESPEARE. ZOOMING približuje anglického dramatika z rôznych strán a pozícií. Voľne sa pohybuje v rôznych kultúrno-geografických teritóriách, obdobiach aj žánroch, zaostruje pozornosť raz na veľké celky, inokedy na menšie detaily. Slovenský Shakespeare sa tu ukazuje napríklad v súvislostiach s antickými satirikmi, Erazmom Rotterdamským a Lasicom a Satinským. Cez knižné vydávanie Shakespeara na Slovensku sa reflektuje stav našej (ne)pripravenosti viesť s autorom dialóg. Analýza prekladov niektorých pasáží do slovenčiny a češtiny poukazuje na rôzne kultúrne polia, do ktorých sa texty dostávajú v rôznych dobách. V zornom poli autorky ocitajú preklady aj adaptácie, divadelné uvedenia aj knižné vydania, anglofónne aj domáce režijné aj herecké prístupy ako aj zahraničná kritická reflexia Shakespeara. Kniha ponúka osciláciu medzi blízkym a vzdialeným, domácim a cudzím, detailom a celkom, históriou a súčasnosťou, textom a meta-textom.