Európa strana 23 z 47

Az ég gyökerei után itt a folytatás, A gyermekek keresztes háborúja, egy trilógiára tervezett mű második része. A Tribuláció után sötétség borult a világra. Sötétség és fagy. Vegetáció csak a metró állomásain. Élelem, ivóvíz alig. Hús: jobb esetben patkány, a rosszabbikról hallgatunk. Gyerek? Kevés. Városok csakis a föld alatt - egyáltalán mi az, hogy város? Például Velencét ez a generáció már hírből sem ismeri.John Daniels atya pedig éppen onnan érkezett háromhavi fényes nappal megtett út után a szánjával, amelyen egy nukleáris robbanófejet vontatott a valaha volt Milánóig embertelen körülmények között, egyes-egyedül.„ – És hol az a bizonyos szán? A felderítők, akik összeszedtek téged, semmiféle szánt nem láttak. – Ellopták. – Vagy úgy. És ki lopta el? Azok, akik kis híján agyonvertek? – Nem azok voltak, hanem a szektatársaik. Más arcok, de ugyanaz a népség. – A Harag Fiai? – Ezek szerint ti így hívjátok őket. – És mit vittél a szánkón? Netán ajándékokat a jó gyerekeknek?Daniels elmosolyodott.– Igazából csak egyetlen ajándék volt rajta. Egy nagyon rossz embernek vittem volna. De sajnos ellopták. – Te a rosszaknak hozol ajándékot? – Ajándéka válogatja.”Az ég gyökerei-ben megismert John Daniels ennek az „ajándéknak” a visszaszerzéséhez keres szövetségeseket Milánó romjai között. Nem a legjobb lelkiismerettel, félig-meddig vakon, öregen. Mert mindenképpen át akarja adni. Talán a bosszúért. Talán a gyerekekért. Talán az égi – vagy a földi – szerelemért.

A történész és blogger Konok Péter rendületlenül mondja a magáét erről a mi mostanság igencsak furán működő országunkról - követőinek és lájkolóinak nagy örömére; másokat meg bizonyára bosszantva, de hát hadd örüljünk és hadd bosszankodjunk, elvégre szabad országban élünk, právdá? Konok szerint ez a fura ország már túl van valamin, de ugyanakkor valamin meg még azért innen van Hogy min túl és min innen, az derüljön ki a kötetből, amely azért nemcsak politikai publicisztikákat és szatírákat tartalmaz, hanem elragadóan eleven írásokat is a szerző életéről: egy értelmiségi pár mindennapjairól, a gyerekről (akinek meg kellene fogalmaznia a munkafüzetében három sorban a saját hazafiságát), gyáva kutyáról, gőgös macskáról, pisáló békáról, kuvikoló kuvikról, a kocsmáról, ahol magvas beszélgetések zajlanak, Joszif Visszarionovicsról, kinek életéről megejtő részleteket tudhatunk meg, Kádár és Czinege elvtársakról, írókról és zenészekről (Bob Dylanről, Hrabalról, Kerouacról, Brautiganről), ifjúkori kalandokról és álmokról, meg általában arról a keserves, de néha mégis szép dologról, amit életnek nevezünk.

Heten voltak. Hét kiskamasz barát, akiknek szembe kellett szállniuk a városukat terrorizáló rémmel. A csatornákban, a lefolyókban, a kanálisban lakó Az időről időre felszínre bukkant, és akkor útját hullák szegélyezték. Sok hulla. De Derry városában ezen senki sem lepődött meg. Az emberek halandóak, a gyerekek meg főleg. Egészen addig, amíg ők heten össze nem fogtak, hogy legyőzzék Azt. Bill, a vezér, aki az öccse halálát akarja megbosszulni. Ben, akinek a könyvek a barátai, na meg az ennivaló. Richie, akinek mindig rosszkor jár a szája, ráadásul különféle Hangokon. Stan, aki gyűlöli a rendetlenséget és a piszkot. Eddie, akinek asztmája van és tankszerű anyja. Michael, a néger. És Beverly, a lány, akit ver az apja és akibe ketten is szerelmesek. De hogyan szállhat szembe hét gyerek az egész várost megfertőző gonosszal? Stephen King hatalmas regénye vérfagyasztó izgalmak során válaszolja meg a kérdést. És mesél még gyerekkorról és felnőttségről, pénzről és szegénységről, barátságról és kirekesztettségről, lányról és fiúról. Szóval az életről.

Amerika egyik legtöbb díjjal jutalmazott fiatal újságírója, Julian Rubinstein a magyar Viszkis rabló történetét találta a legalkalmasabbnak arra, hogy bemutassa a kelet-európai országok zűrzavaros átmenetét a kommunizmusból a kapitalizmusba. Ambrus Attila Ceauşescu rémuralmának vége felé szökik át Erdélyből Magyarországra, az Ígéret Földjére. De csak értetlenséget, gúnyolódást, kirekesztést talál. Kínkeservesen próbálja megvetni a lábát, és nem kell hozzá sok idő, hogy rájöjjön: az egyenes út nem vezet sehová. Amikor először téved a törvényen kívülre, rögtön jobbra fordul a sorsa. Egyre merészebb bank- és postarablások, egyre több pénz, egyre több nő, egyre több ital végül pedig a börtön. Az olvasó nem egyszerűen egy bűnügyi dokumentumregényt tart a kezében, hanem a 90-es évek Magyarországának korrajzát is - amerikai szemüvegen keresztül. A hároméves oknyomozással készült könyv nemcsak a rablások izgalmas részleteivel ejti majd rabul az olvasókat, de azzal is, ahogy a távolról jött amerikai újságíró bennünket, magyarokat lát.

Fiatalok és öregek, férfiak és nők, szépek vagy csúnyák, buják vagy erkölcsösek, műveltek vagy tanulatlanok, egyvalami közös bennük: a bűn. Bűnt követtek el. Hirtelen felindulásból vagy előre megfontolt szándékkal. Szerelemféltésből, érdekből, politikai okokból, a maffia megbízásából, vagy csak úgy, unalmukban. Minden napra egy bűntény: a kötet harminc elbeszélést tartalmaz, egy hónapra való izgalmat - és képzeletbeli utazást Szicíliába. Montalbano felügyelőt Andrea Camilleri magyarul is megjelent krimijei (A víz alakja, Az agyagkutya, Az uzsonnatolvaj, A hegedű hangja, A prestoni serfőző) és egy tévésorozat jóvoltából sokan megkedveltük. Pedig néha csúnyán beszél, nem valami pedáns, nincs igazán rendben a magánélete, és megvannak a maga kis emberi játszmái. Vagy talán éppen ezért: gyarlóságaiért, a stílusáért, remek humoráért. És mert olyan válogatós, annyira szeret jókat enni, hogy azt olvasni is élvezet.

Vstúpte do tajomného sveta hrôzostrašných úkazov a nemŕtvych bytostí!Francis Marion Crawford sa narodil roku 1854 v talianskom mestečku Bagni di Lucca ako jediný syn amerického sochára Thomasa Crawforda. Po ukončení štúdií na prestížnych školách v USA odišiel do Indie, kde pôsobil ako redaktor novín Herald. V britskej kolónii síce strávil len dva roky, ale tamojší mysticizmus výrazne ovplyvnil jeho neskoršiu literárnu tvorbu. V decembri roku 1882 publikoval svoj prvý román Pán Isaacs: Príbeh modernej Indie, v ktorom sa obraz anglo-indickej spoločnosti miesil s nádychom orientálneho tajomstva. Jeho prvotina zaznamenala veľký čitateľský ohlas a už nasledujúci rok vydal úspešnú tajuplnú novelu Dr. Claudius. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia sa vrátil do Talianska a natrvalo sa usídlil v mestečku Sant'Agnello, kde na jeseň 1885 kúpil Villu Renzi, ktorá je dnes známa ako Villa Crawford. Rok po roku publikoval čoraz obľúbenejšie diela a istý čas literárne spracovával aj taliansku históriu. Jeho beletrie boli medzi čitateľmi nesmierne populárne vďaka Crawfordovmu neobyčajnému rozprávačskému talentu plnému vitality, ale aj pre autorovu dokonalú znalosť historických i miestnych reálií. Nepochybne najznámejším dielom z tohto obdobia je román Corleone (1897), ktorý je zrejme prvým prozaickým dielom zaoberajúcim sa pôsobením sicílskej mafie. Preslávilo ho najmä dramatické zobrazenie vnútorného boja mladého kňaza, ktorý kvôli spovednému tajomstvu nedokáže zabrániť zločinu. Už pri písaní obsiahlej prózy Pražská čarodejnica (1891) však v sebe objavil talent vyvolávať u čitateľov príjemné zimomriavky. Hrôzostrašné poviedky uverejnené v tejto zbierke začal tvoriť na prelome storočia a patria do zlatého fondu svetovej hororovej literatúry. K jeho odkazu sa hrdo hlásili spisovatelia ako H. P. Lovecraft i Stephen King a v súčasnosti sa už bez jeho príbehov nezaobíde žiadna významnejšia antológia tohto žánru. Jeden z najväčších majstrov „Weird-Tales" zomrel roku 1909 v milovanom Sant'Agnello na infarkt a miestni obyvatelia si jeho pamiatku uctili pomenovaním hlavnej ulice na Corso Marion Crawford.

Podarí sa démonickému zloduchovi zmocniť mýtického kúzla Orientu a s jeho pomocou ovládnuť svet? Austrálsky spisovateľ Guy Newell Boothby (1867 – 1905) patril koncom 19. storočia medzi najpopulárnejších autorov kriminálno-mystických románov v po anglicky hovoriacom svete. Jeho verných čitateľov fascinovali mierne ironické bizarné príbehy plné dômyselne skonštruovaných zápletiek, exotických svetov a tajuplných mužov i žien. Boothby síce spočiatku tvoril poviedky z austrálskeho života, ale veľmi rýchlo pochopil, po čom milovníci dobrodružných knižiek prahnú a začal sa naplno venovať žánrovej literatúre. Čoskoro sa stal jedným z najvyhľadávanejších tvorcov detektívky, sci-fi a gotického hororu. Jeho dielo je doslova zaplnené množstvom nevšedných postáv, medzi ktorými vynikajú najmä oslniví darebáci. S veľkou obľubou opisoval klasických nadprirodzených diablov z fin-de-siecle gothic, miloval deformovaných šialencov, ale najväčšiu slávu mu priniesol sofistikovaný medzinárodný majstrovský zločinec doktor Nikola, ktorý sa neskôr stal predobrazom najväčšieho protivníka agenta 007 Jamesa Bonda v románoch Iana Fleminga. Najmä tvorcovia filmových „bondoviek" sa pri stvárňovaní nadnárodného ničomníka Ernsta Stavro Blofelda otvorene prihlásili k odkazu Boothbyho najznámejšej postavy. Oslnený čitateľským úspechom a podporou svojho priateľa Rudyarda Kiplinga chrlil Boothby jeden román za druhým a do svojej náhlej smrti ich publikoval vyše päťdesiat. Jeho najoslnivejším výtvorom však ostávajú knihy o nevšedných dobrodružstvách doktora Nikolu. Tohto nepolapiteľného a mefistofelovsky oslnivého zloducha s neuveriteľnými hypnotickými a okultnými schopnosťami označoval George Orwell za svojho literárneho miláčika. Román Tajomný doktor Nikola z roku 1895 je prvým zo slávnej série a v slovenskom preklade sa jedna z najinšpiratívnejších postáv pop-kultúry 20. storočia predstavuje po prvý raz.

Podarí sa démonickému zloduchovi zmocniť mýtického kúzla Orientu a s jeho pomocou ovládnuť svet?Austrálsky spisovateľ Guy Newell Boothby (1867 – 1905) patril koncom 19. storočia medzi najpopulárnejších autorov kriminálno-mystických románov v po anglicky hovoriacom svete. Jeho verných čitateľov fascinovali mierne ironické bizarné príbehy plné dômyselne skonštruovaných zápletiek, exotických svetov a tajuplných mužov i žien. Boothby síce spočiatku tvoril poviedky z austrálskeho života, ale veľmi rýchlo pochopil, po čom milovníci dobrodružných knižiek prahnú a začal sa naplno venovať žánrovej literatúre. Čoskoro sa stal jedným z najvyhľadávanejších tvorcov detektívky, sci-fi a gotického hororu. Jeho dielo je doslova zaplnené množstvom nevšedných postáv, medzi ktorými vynikajú najmä oslniví darebáci. S veľkou obľubou opisoval klasických nadprirodzených diablov z fin-de-siecle gothic, miloval deformovaných šialencov, ale najväčšiu slávu mu priniesol sofistikovaný medzinárodný majstrovský zločinec doktor Nikola, ktorý sa neskôr stal predobrazom najväčšieho protivníka agenta 007 Jamesa Bonda v románoch Iana Fleminga. Najmä tvorcovia filmových „bondoviek" sa pri stvárňovaní nadnárodného ničomníka Ernsta Stavro Blofelda otvorene prihlásili k odkazu Boothbyho najznámejšej postavy. Oslnený čitateľským úspechom a podporou svojho priateľa Rudyarda Kiplinga chrlil Boothby jeden román za druhým a do svojej náhlej smrti ich publikoval vyše päťdesiat. Jeho najoslnivejším výtvorom však ostávajú knihy o nevšedných dobrodružstvách doktora Nikolu. Tohto nepolapiteľného a mefistofelovsky oslnivého zloducha s neuveriteľnými hypnotickými a okultnými schopnosťami označoval George Orwell za svojho literárneho miláčika. Román Tajomný doktor Nikola z roku 1895 je prvým zo slávnej série a v slovenskom preklade sa jedna z najinšpiratívnejších postáv pop-kultúry 20. storočia predstavuje po prvý raz.

Vstúpte do tajomného sveta hrôzostrašných úkazov a nemŕtvych bytostí! Francis Marion Crawford sa narodil roku 1854 v talianskom mestečku Bagni di Lucca ako jediný syn amerického sochára Thomasa Crawforda. Po ukončení štúdií na prestížnych školách v USA odišiel do Indie, kde pôsobil ako redaktor novín Herald. V britskej kolónii síce strávil len dva roky, ale tamojší mysticizmus výrazne ovplyvnil jeho neskoršiu literárnu tvorbu. V decembri roku 1882 publikoval svoj prvý román Pán Isaacs: Príbeh modernej Indie, v ktorom sa obraz anglo-indickej spoločnosti miesil s nádychom orientálneho tajomstva. Jeho prvotina zaznamenala veľký čitateľský ohlas a už nasledujúci rok vydal úspešnú tajuplnú novelu Dr. Claudius. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia sa vrátil do Talianska a natrvalo sa usídlil v mestečku Sant'Agnello, kde na jeseň 1885 kúpil Villu Renzi, ktorá je dnes známa ako Villa Crawford. Rok po roku publikoval čoraz obľúbenejšie diela a istý čas literárne spracovával aj taliansku históriu. Jeho beletrie boli medzi čitateľmi nesmierne populárne vďaka Crawfordovmu neobyčajnému rozprávačskému talentu plnému vitality, ale aj pre autorovu dokonalú znalosť historických i miestnych reálií. Nepochybne najznámejším dielom z tohto obdobia je román Corleone (1897), ktorý je zrejme prvým prozaickým dielom zaoberajúcim sa pôsobením sicílskej mafie. Preslávilo ho najmä dramatické zobrazenie vnútorného boja mladého kňaza, ktorý kvôli spovednému tajomstvu nedokáže zabrániť zločinu. Už pri písaní obsiahlej prózy Pražská čarodejnica (1891) však v sebe objavil talent vyvolávať u čitateľov príjemné zimomriavky. Hrôzostrašné poviedky uverejnené v tejto zbierke začal tvoriť na prelome storočia a patria do zlatého fondu svetovej hororovej literatúry. K jeho odkazu sa hrdo hlásili spisovatelia ako H. P. Lovecraft i Stephen King a v súčasnosti sa už bez jeho príbehov nezaobíde žiadna významnejšia antológia tohto žánru. Jeden z najväčších majstrov „Weird-Tales" zomrel roku 1909 v milovanom Sant'Agnello na infarkt a miestni obyvatelia si jeho pamiatku uctili pomenovaním hlavnej ulice na Corso Marion Crawford.

Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu. Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby - hovorilo sa v nich o "temnom charaktere", o jeho "pochmúrnom pohľade na život", o "zabíjaní ľudských nádejí". Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: "Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?"

Román Ladislava Mňačka (1919 - 1994) Smrť sa volá Engelchen je jedna z najsilnejších a najvydarenejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa. Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky. Hneď po svojom vyjdení v roku 1959 zaznamenala neobyčajný čitateľský, ale aj odborný ohlas. Literárny kritik a publicista Štefan Drug o nej v Kultúrnom živote 9. 1. 1960 napísal: "Jeho hrdinovia sa netvária nijako ,hrdinsky', ale celkom ľudsky, nepateticky. V ťažkých chvíľach nerečnia veľkými a prázdnymi slovami o vlasti, o budúcnosti. V boji sa zavše boja, víťazstvo neprežívajú ako výsledok úmornej práce, neumierajú radi, hoci vedia, že nie nadarmo. To všetko len zväčšuje, v nijakom prípade nezmenšuje a nedegraduje ich ozajstné, pravé hrdinstvo, spočívajúce v chlapskom prijímaní úderov, vo vyrovnávaní sa s ťažkosťami partizánskeho spôsobu života, v osobnom uvedomovaní si opodstatnenosti a cieľavedomosti svojej pôsobnosti..., v jeho partizánskom oddiele niet vlastne vynikajúcich, bezpríkladných individualít, ktoré v literatúre toho typu strhávajú ostatných svojím osobným, mimoriadnym zjavom a príkladom." Na záložke "prednormalizačného" vydania sa píše: "Mňačkova kniha varuje, je nadčasová. Engelchen je fašizmus, smrť sa volá fašizmus, a ten, hoci dobitý, znovu dvíha hlavu." Hoci tieto slová môžu znieť ako dobové ideologické klišé, začínajú byť opäť až nebezpečne aktuálne.

Nové vydanie úvah slávneho spisovateľa. Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 – 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: „Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.

Nové vydanie slávnej zbierky poviedok.Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu. Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby – hovorilo sa v nich o „temnom charaktere", o jeho „pochmúrnom pohľade na život", o „zabíjaní ľudských nádejí". Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: „Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?"

Nové vydanie slávneho románu klasika česko-slovenskej literatúry.Román Ladislava Mňačka (1919 – 1994) Smrť sa volá Engelchen je jedna z najsilnejších a najvydarenejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa. Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky. Hneď po svojom vyjdení v roku 1959 zaznamenala neobyčajný čitateľský, ale aj odborný ohlas. Literárny kritik a publicista Štefan Drug o nej v Kultúrnom živote 9. 1. 1960 napísal: „Jeho hrdinovia sa netvária nijako ,hrdinsky', ale celkom ľudsky, nepateticky. V ťažkých chvíľach nerečnia veľkými a prázdnymi slovami o vlasti, o budúcnosti. V boji sa zavše boja, víťazstvo neprežívajú ako výsledok úmornej práce, neumierajú radi, hoci vedia, že nie nadarmo. To všetko len zväčšuje, v nijakom prípade nezmenšuje a nedegraduje ich ozajstné, pravé hrdinstvo, spočívajúce v chlapskom prijímaní úderov, vo vyrovnávaní sa s ťažkosťami partizánskeho spôsobu života, v osobnom uvedomovaní si opodstatnenosti a cieľavedomosti svojej pôsobnosti..., v jeho partizánskom oddiele niet vlastne vynikajúcich, bezpríkladných individualít, ktoré v literatúre toho typu strhávajú ostatných svojím osobným, mimoriadnym zjavom a príkladom." Na záložke „prednormalizačného" vydania sa píše: „Mňačkova kniha varuje, je nadčasová. Engelchen je fašizmus, smrť sa volá fašizmus, a ten, hoci dobitý, znovu dvíha hlavu." Hoci tieto slová môžu znieť ako dobové ideologické klišé, začínajú byť opäť až nebezpečne aktuálne.

Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 - 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: "Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.

Sigmund Freud (1856 - 1939) – rakúsky lekár, neurológ a psychiater. Tvorca psychoanalýzy a psychoanalytickej terapie neuróz a nervových ochorení. Jeden z najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia. Vo svojich dielach vychádzal z chápania primátu nevedomia a nevedomých duševných procesov v psychike jednotlivca. Svojím konceptom nevedomia a jeho dynamiky, chápaním štruktúry osobnosti, detskej sexuality, psychického vývinu, obranných mechanizmov a procesu psychoterapie zásadným spôsobom ovplyvnil prístupy a uvažovanie v súčasnej psychológii, medicíne, antropológii, pedagogike, ale aj v teórii kultúry, až po skúmanie náboženstva a semiotiku. Hoci Freudova teória prešla od jeho čias mnohými zmenami, diskusie o nej a jej rozvíjanie pokračujú aj v súčasnosti. Dielo Sigmunda Freuda svojím rozsahom presahuje možnosti čitateľa oboznámiť sa s ním v jeho celku. Výber z myšlienok a úvah chce uľahčiť orientáciu v chápaní duševného sveta zakladateľa psychoanalýzy a zároveň priblížiť hlavné okruhy problémov a témy, ktorými sa zaoberal. Ukážky z Freudových prác sú preto zvolené tak, aby poskytli celkový a čo najkomplexnejší pohľad na psychoanalýzu a jej aplikácie v rozličných oblastiach i na život jej tvorcu. Zároveň však tieto texty nie sú natoľko teoreticky náročné, aby bežnému čitateľovi neposkytli skutočný čitateľský zážitok a aby ho neviedli a nepodnecovali k vlastným úvahám o človeku a jeho mieste v celku bytia.