Európa strana 24 z 43

Slávna lesbicko-upírska novela. Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille. Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Ak ste si obľúbili nezameniteľný štýl brilantných ruských humoristov, ich tvorba vás ani tentoraz nesklame. Iľf a Petrov boli v prvom rade poviedkári. Ich dielo je dodnes výrazným monumentom svetovej literatúry a ťažkým kameňom na pleciach všetkých idiotov, ktorých púť históriou nepomohli zastaviť ani revolúcie, ani kontrarevolúcie. Pod pláštikom výsmechu „starých“ poriadkov sa vysmievali nezmyselnosti režimu, v ktorom boli a sú nútení žiť ich čitatelia. A to aj napriek zmenám farieb na zástavách. Smiech je jedinou zbraňou bezmocných platiteľovov daní. Verte, že Iľf a Petrov vám ju do rúk vkladajú v tej najefektívnejšej podobe. Väčšina poviedok obsiahnutých v tomto výbere nebola na Slovensku nikdy publikovaná a aj v Rusku vyšli iba nedávno v edícii Zo zapečateného archívu. Súčasťou tejto knihy sú doteraz nepublikované časti románu Dvanásť stoličiek.

Lenin a Stalin by boli šokovaní, aký akčný a humorom nabitý príbeh sa môže odohrávať v boľševickej realite vytvorenej ich zločineckými mozgami. Brilianty nesmiernej hodnoty sú ukryté v jednej z dvanástich čalúnených stoličiek madam Petuchovovej. Divoký západ nebol nikdy tak nebezpečný ako boľševické Rusko v časoch, keď Ostap Bender so svojim kumpánom putoval za týmto pokladom. Pripravte svojich susedov na salvy smiechu, ktoré sa budú ozývať z vášho príbytku pri čítaní tejto obrovskej srandy. Chrumkavý text nenechá vašu bránicu ani na chvíľu v kľude. Akčný a nesmierne vtipný príbeh Dvanásť stoličiek sa zaradí medzi klenoty vašej knižnice. O jeho kvalitách svedčí aj fakt, že poslúžil ako námet k ôsmym filmovým prepisom a viacerým divadelným dramatizáciám. Najznámejším je rovnomenný americký film držiteľa Oscara Mela Brooksa z roku 1970.

Táto kniha nie je román, ktorý Jevgenij Petrov nestihol napísať o svojom spoluautorovi Iľjovi Iľfovi. Jej zostavovateľke Alexandre Iľfovej, dcére Iľju Iľfa, sa však kombináciou poznámok a náčrtov Jevgenija Petrova, spomienok súčasníkov Iľju Iľfa, literárnych kritík, fragmentov ohlasov z dobovej tlače a dokumentov zo štátnych archívov i z osobného archívu zostavovateľky podarilo splniť sen Jevgenija Petrova o knihe, ktorá by zachytávala desať rokov jeho jedinečnej spolupráce s Iľfom, "o Iľfovi, jeho živote a smrti". Táto kniha predstavuje výber z ruského originálu - je to výber toho najpodstatnejšieho, čo charakterizuje spoluprácu dvoch výnimočných autorov a dobu, v ktorej žili. Valerij Kupka

Vynikajúci slovenský herec Jozef Kroner bol aj skvelým spoločníkom s obdivuhodným darom pútavo rozprávať príbehy zo svojho života, ktoré vedel iskrivo precifrovať s dostatočnou mierou dôveryhodnosti. Jeho knižka poviedok, fejtónov, causerií a impresií je predovšetkým knihou úsmevov, dobromyseľnosti a bezprostrednej zábavy. Raz zavedie čitateľov do zákulisia divadle, či k fígľovaniu hercov na scéne, raz do ich súkromných „vylomenín“, inokedy sa zabáva so svojou súkromnou vášňou – rybárčením – a v poslednej časti knihy sa stretávame zväčša s jeho príbuznými a príbehmi, ktoré sa odohrali v rodine Krónerovcov. Skvelá kniha je nielen úžasnou spomienkou na famózneho umelca, ale je aj skutočne vynikajúcim čítaním. Vydanie knihy Jozefa Kronera sprevádzajú majstrove väčšinou ešte nepublikované a nesmierne pôvabné ilustrácie. Písanie je pre mňa príjemným osviežením, milou zábavou. Nehrám sa na spisovateľa, som herec, alebo presnejšie povedané robotník herectva. Keď som knihy písal, nemyslel som na žiaden literárny ani novinársky útvar. Písal som, čo som cítil, a bolo mi úplne jedno, kto a ako moje výplody nazve a aký žáner im prisúdi. Podľa mňa sú moje písačky iba čriepkami zo života, nič viac, nič menej. Keďže sa cítim byť väčšmi rozprávačom ako pisateľom, väčšinu príbehov som si najprv narozprával na magnetofón a potom prepisoval. Svojho poslucháča som mal neustále pred očami, isto i vďaka tomu je jazyk čistejší, bez literárneho balastu, a scény plastickejšie. To si však uvedomujem až teraz, po niekoľkých rokoch, keď sa do svojich kníh začítam.

Od spisovateľa mám ďaleko, i keď mnohí hovoria, že okrem rozprávačského talentu mám dar príbeh originálne vypointovať písomne. Herci väčšinou píšu svoje memoáre, pričom im často ktosi pomáha alebo všetko píše za nich. Moje knihy sú len moje. Ani v jednej z nich som sa nechcel štylizovať ani mudrovať, písal som tak, ako som cítil, a do ničoho som sa nenútil. S každou knihou som predstupoval pred čitateľa s úctou a prvé ohlasy som očakával s takým vzrušením ako na premiére reakcie prvých divákov. Na javisku i pri písaní treba vychádzať z poznania a z poznávania človeka. Väčšinou ide o veci veľmi intuitívne a vy musíte nájsť tú najvhodnejšiu formu obnažovania sa. Písanie ani hranie nie sú ľahké, jedno i druhé je dráždivé až do špiku kostí. A to sa mi páči. Ak by som nebol hercom, časom by som sa určite prepracoval k literárnej tvorbe. Jozef Kroner

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby", akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku". Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa", to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou" a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).

Paradoxy pána Ponda je posledná kniha detektívnych príbehov od slávneho britského prozaika, novinára a katolíckeho filozofa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Poviedky sa najprv objavovali v literárnom časopise Storyteller a knižne vyšli až po spisovateľovej smrti. Hlavným hrdinom zbierky je bývalý štátny zamestnanec pán Pond, ktorý sa doslova vyžíva vo vyslovovaní svojráznych paradoxných výrokov a priateľov neprestáva ohromovať opisom svojich prazvláštnych životných skúseností. Vďaka nezvyčajnému pohľadu na svet a zmyslu pre detailný rozbor akokoľvek zložitej situácie si dokáže poradiť aj s tým najzamotanejším prípadom. Sám autor o svojej poslednej veľkej literárnej postave napísal: „Väčšina tých, čo hovoria v paradoxoch, sa len vyťahujú. No Pond je iný. On to robí, pretože sa vyťahovať nechce. Vieš, vyzerá ako taký sedavý typ, vedecký mužíček, akoby bol navždy prikovaný k stolu či písaciemu stroju, no zažil niekoľko skutočne vzrušujúcich príhod. Nerád o nich hovorí, to vlastne ani nechce. Najradšej by sa rozprával o úsudku, filozofii a teoretických veciach z kníh – dobre predsa vieš ako nesmierne miluje racionálnu literatúru osemnásteho storočia. Lenže počas toho abstraktného rozprávania občas znenazdania natrafí na čosi, čo sa mu aj naozaj stalo. No a vtedy – aby som to tak povedal – to všetko zhúžva dokopy. Snaží sa to natlačiť do malého priestoru a potom to jednoducho znie protichodne. Takmer každá z tých jeho pološialených viet predstavuje nejaké rozsiahlejšie dobrodružstvo v živote, ktorý by väčšina ľudí nazvala veľmi nedobrodružným."

Autorom detektívneho thrilleru O bývalom vojakovi, ktorý v období mieru zabíjal nudu je britský vojnový veterán Herman Cyril McNeile (1888 1937). Svoje skúsenosti zo zákopov prvej svetovej vojny zúročil tvorbou dobrodružných poviedok, ktoré začal uverejňovať v denníku Daily Mail. Dôstojníkom britskej armády v aktívnej službe však nebolo povolené publikovať pod vlastným menom, preto prijal pseudonym Sapper, ktorý pripomínal jeho príslušnosť k ženijnému zboru Royal Engineers. V medzivojnovom období sa už ako H. C. McNeile preslávil tvorbou napínavých próz s kriminálnou zápletkou. Hlavnou postavou románu je kapitán Hugh Drummond, ktorý sa po odchode do civilu nedokáže zmieriť s ubíjajúcou všednosťou povojnového života. V snahe uniknúť každodennej nude sa preto rozhodne inzerátom ponúknuť svoje služby súkromného detektíva. Už čoskoro sa ocitne vo víre vrážd, únosov a medzinárodného sprisahania, ktorého cieľom je rozbiť poriadok západného sveta. Fyzicky neobyčajne zdatný anglický džentlmen s vynikajúcim intelektom sa nielen vďaka láske k suchému martini stal priznaným inšpiračným zdrojom pre jednu z najslávnejších postáv svetovej popkultúry Jamesa Bonda. Príbehy kapitána Hugha Drummonda sa vo Veľkej Británii dodnes tešia nesmiernej popularite a stali sa predlohou pre mnohé filmové i televízne spracovania, rozhlasové hry, aj grafické romány.

Klasické dielo slávneho nizozemského historika. Johan Huizinga (1872 – 1945) patrí k najvýznamnejším nizozemským historikom 20. storočia. Ako priekopník európskych kultúrnych dejín sa preslávil najmä veľkým opusom Jeseň stredoveku (1919, po slovensky 1990), venoval sa však aj otázkam filozofie hry (Homo ludens, 1938, po slovensky 1990) a kultúrnej kritike (V tieňoch zajtrajška, 1935; Zhanobený svet, 1943, obe po slovensky 2002), písal však takisto o medievistických témach i dejinách Spojených štátov amerických. Ako súčasník francúzskych historikov zoskupených okolo časopisu Les Annales bol sympatizantom nových metód v dejepisectve a interdisciplinarity v humanitných vedách, zaujímal sa tak o dejiny výtvarného umenia, ako aj o archeológiu, religionistiku a kultúrnu antropológiu. Dejiny Nizozemska ho vedecky priťahovali už od roku 1905, tento záujem však vyvrcholil v roku 1941, keď prepracoval sériu svojich starších kultúrno-historických prednášok venovaných svojej vlasti v období jej najväčšieho rozkvetu. Huizingova Kultúra Nizozemska v 17. storočí je dnes už klasickým dielom, v ktorom autor spojil historickú erudíciu s múzickosťou a ukázal, ako je možné esejisticky pútavo priblížiť modernému človeku život a civilizáciu vzdialenej historickej epochy.

Monografia akademického sochára Jána Ťapáka je splatením dávneho dlhu voči tomuto výnimočnému slovenskému výtvarníkovi. Vzťah k prírode, k starobylým kultúram a k poézii spája Ján Ťapák do osobitej metafory. Minulé s prítomným, drsné a krehké, monumentálne i komorné, zhutnený dej, krehkosť osudov, slávne okamihy aj všedné chvíle, tradícia i súčasnosť. Ján Ťapák vstúpil do tvorivého života so širokou znalosťou abecedy sochárskej tvorby, ktorú obohatil poučením z diel svetových umeleckých veličín. Kniha bude atraktívnou galériou zachytávajúcou to najlepšie z jeho tvorby.

Vynikajúci psychologický román Podnájom pre vraha (1913) je považovaný za najlepšie literárne spracovanie príbehu Jacka Rozparovača. Klaustrofobický thriller plný hrôzy a napätia bol niekoľkokrát sfilmovaný a v roku 1927 sa stal predlohou pre prvé divácky úspešné režijné dielo Alfreda Hitchcocka The Lodger. V hmlou zahalených nočných uliciach Londýna už niekoľko týždňov dochádza s beštiálnym vraždám, ku ktorým sa hlási tajomný páchateľ známy pod prezývkou Pomstiteľ. Starnúci manželský pár Buntingovcov však v tom čase trápi niečo iné. Po dlhých rokoch strávených v službách majetných rodín sa im na staré kolená prestalo dariť a zúfalo preto potrebujú aspoň aký-taký finančný príjem. Jedného večera sa na ich prahu objaví záhadný muž a hľadá izbu na prenájom. Pán Sleuth platí viac než slušne a pôsobí dojmom síce svojrázneho, no neškodného džentlmena, ale keď sa miesta činu sériového vraha začnú objavovať čoraz bližšie k ich domovu, pani Buntingová sa rozhodne venovať väčšiu pozornosť zvláštnym experimentom svojho hosťa a jeho neobvyklým nočným vychádzkam.

Egy perccel a halála után Tequila Leila tudata elkezdett zsibbadni, olyan lassan és fokozatosan, ahogyan a visszahúzódó dagály hullámai csillapodnak. Mivel az agysejtjei nem jutottak vérhez, ekkorra már teljes oxigénhiányos állapot lépett fel. Az agyműködése mégsem állt le teljesen. Legalábbis nem azonnal. Mert a halál utáni percekben, miközben teste egy szemeteskonténerben hever, Leila elméje sorra előhívja az emlékeket: a fűszeres kecskepörkölt ízét, amivel kisöccse rég várt születését ünnepelték; a fortyogó citromos cukorgyanta látványát, amivel a nők szőrtelenítették a lábukat, míg a férfiak a mecsetbe mentek; a kardamomos kávé illatát, amit egy jóképű egyetemistával osztott meg a bordélyházban, ahol dolgozott. És minden emlék felidézi a barátokat, akikkel élete legfontosabb pillanatait megosztotta - a barátokat, akik most kétségbeesetten próbálják megtalálni őt… Elif Shafak legújabb regénye a modern Isztambul számkivetettjeit: prostituáltakat, transzvesztitákat, menekülteket, a családon belüli erőszak elől megszökő, napjaikat a becsületgyilkosságtól rettegve élő nőket mutatja be. Ám ebben a sötét, kegyetlen világban, melyben sem együttérzés, sem segítség nem adatik azoknak, akik nem törődnek bele isten, a sors vagy a hatalommal bíró férfiak rendelésébe, mégis van valami remény. A barátság és a szerelem, ha meg nem is váltja a szenvedésekből, de megajándékozza őket azzal a méltósággal és örömmel, ami az életet élhetővé, az embert emberré teszi.

Dallas, ?1963. november 22. Három lövés dördül. John F. Kennedy, az Egyesült Államok elnöke halott. „Pörög egy tízcentes, és tótágast áll a világ. Ki tudhatja, mikor múlik egy pillanaton az élet, és miért?” Jake Epping kisvárosi angoltanár, jóképű, művelt, harmincas fiatalember. Amikor a gimnázium felnőtt angol kurzusán „A nap, amelyen megváltozott az életem” címmel íratott dolgozatokat javítja, elé kerül a pedellus fogalmazása: Harry Dunning ötven évvel azelőtt valahogyan túlélte, ahogy az apja lemészárolta a tulajdon családját. Jake teljesen odavan… ám kisvártatva még nagyobb titok birtokába jut, amikor öreg barátja, Al, az egyik helyi bisztró tulajdonosa azzal a bizarr kéréssel áll elő, hogy előzze meg azt az eseményt, amelytől ő Amerika és a világ romlását datálja: akadályozza meg Lee Harvey Oswaldot Kennedy elnök meggyilkolásában. Hogy hogyan? Egyszerű. Lépjen át a bisztró spájzában nyíló időkapun, és térjen vissza a nagy amerikai kocsik, Elvis Presley és az általános dohányzás korába. Jake az idő előrehaladtával nem tudja eldönteni, áldja-e vagy átkozza Alt, amiért erre a küldetésre rávette, azt azonban egyre biztosabban tudja, hogy a múltban vagy a jövőben szeretne-e élni. Stephen King regénye nem pusztán zseniális időutazás és páratlanul izgalmas, váratlan fordulatokban gazdag történet, hanem a véletlenről, a választásainktól és a sorsról szóló tűnődés is. Letehetetlen.

"Üdvözlet az egyformaság korából, a magányosság korából, a Nagy Testvér korából, a duplagondol korából" – írja a naplójába Winston Smith, a lázadó, a gondolatbűnöző, aki nem hajlandó elismerni, hogy a 2x2 a Párt akarata szerint lehet három vagy öt. Talán valóban "csak" keserű üdvözlet lesz ez a regény a jövőben, örök emlékeztető a totalitárius XX. századra, és persze szellemes szatíra, mint a nagy példakép, Swift Gulliver-e. Talán. De most még a zsigereinkben érezzük, mit jelent a Nagy Testvér, a gondolatbűn, a gondolatrendőrség, az újbeszél, a duplagondol; s az óceániai Párt három jelmondata is hátborzongatóan ismerős: A háború: Béke A szabadság:  A tudatlanság: Erő S bár sok mindent be tudunk helyettesíteni a történelem valós alakjaival, eszméivel, intézményeivel, ebben a regényben mégis az írói fantázia a leglenyűgözőbb; 1948-ban, betegen, kiábrándultan Orwell olyan regényvilágot alkotott, amely borzongató realitásával rabul ejti az olvasót akkor is, ha közben könnyedén – talán túlságosan is könnyedén – azt mondja: Orwell jóslata, hála istennek, nem teljesedett be.

Gerald Durrell – a Családom és egyéb állatfajták és sok más vidám és megható könyv szerzője – kétéves kora óta gyűjtögette gyufaskatulyákba és a zsebébe a legkülönfélébb állatokat. Hatévesen kijelentette az anyjának, hogy saját állatkertje lesz – ahová majd őt is odaköltözteti... Felnőttként pedig minden álmát és ígéretét valóra váltotta. Temérdek anyagi, erkölcsi és technikai nehézséget legyőzve Jersey szigetén felépítette a „Bárkát”, ahol a veszélyeztetett állatfajok szaporítása, majd természetes élőhelyükre való visszatelepítése érdekében tenyészkolóniákat hozott össze igen kalandos és sokszor finom diplomáciát igénylő körülmények közepette. Az állatkertet 1959 húsvétján avatták fel. Könyvében Durrell ennek a modern Noé bárkájának a történetét írta meg az állatkert fennállásának huszonötödik évfordulójára.