Európa strana 26 z 47

Najväčší ruský romantický básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) priviedol ruskú literatúru k „dospelosti“ a svojou tvorbou vydláždil cestu pre budúcu generáciu veľkých realistov. Ľahkosť s akou písal a tvoril príbehy je dokonalou ukážkou literárnej geniality. Majstrovská psychologická novela o hráčskej vášni a túžbe po bohatstve Piková dáma napísaná roku 1833 je skutočným skvostom svetovej prózy a poslúžila ako libreto pre rovnomennú operu P. I. Čajkovského. Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina z roku 1830 sú Puškinovým najvydarenejším prozaickým experimentom. Ucelený cyklus „tvorby“ nahlúpleho vidieckeho grafomana Belkina je svojráznou paródiou sentimentálnych príbehov, literárnou hrou, ktorou autor inicioval štýl umeleckej skratky a inšpiroval tvorbu A. P. Čechova. A. S. Puškin zomrel síce mladý, no zanechal po sebe dielo, vďaka ktorému ruská literatúra vkročila do kontextu svetového umenia.

Maxim Gorkij (1868 – 1936) bol romantik a idealista. Možno to bolo zapríčinené tým, že od malička vyrastal v prostredí hodnom jeho pseudonymu – v prostredí s maximálne horkou príchuťou. „V detstve,“ píše Gorkij, „si sám seba predstavujem ako úľ, do ktorého rozliční jednoduchí, všední ľudia ako včely znášali med svojich vedomostí a myšlienok o živote a obohacovali moju dušu – kto čím mohol. Ten med bol často špinavý a trpký, ale každé poznanie je predsa len med.“ Áno, dôležité však je, čo z tohto poznania si človek vie vybrať, spracovať, urobiť z toho správne závery, k čomu sa prikloniť. Na prvý pohľad to, čo sa Gorkému vybavuje v pamäti, je peklo. Život dieťaťa vo svete násilia, despotizmu, primitivizmu, tmárstva, nenávisti, krutosti sa ani inak ako peklom nazvať nedá. Gorkého Detstvo (1913) poukazuje ešte na jeden dôležitý fakt zo spisovateľovho života. Napriek pekelnej atmosfére v dedovom dome mal Gorkij jedno veľké šťastie: šťastie na talentovaných rozprávačov. Zrejme tu sú korene jeho rozprávačského majstrovstva. Možno aj vďaka tomu kniha, v ktorej je tam veľa násilia, krutosti, ponižovania a nenávisti, v konečnom dôsledku zanecháva v čitateľovi radostný pocit.

Napínavý kriminálny román z medzivojnovej Varšavy. Dvadsiate roky 20. storočia, medzivojnová Varšava s jej nočnými podnikmi, salónmi, hazardnými hrami a búrlivým spoločenským životom. V jednom z varšavských kabaretov máva predstavenie tajomná postava známa pod pseudonymom Červený šašo. Vystupuje v červenej maske a jeho identitu nikto nepozná. Vo svojich vystúpeniach satiricky zosmiešňuje vtedajších verejne činných ľudí – politikov a zbohatlíkov. Červený šašo sa stáva varšavskou legendou a divadlo noc čo noc praská vo švíkoch. No jedného dňa sa v jeho divadelnej šatni nájde mŕtve telo a Červený šašo bez stopy zmizne. Kto je zavraždený? Môže byť Červený šašo obeťou alebo dokonca vrahom? Skrýva sa vrah v zákulisí divadla, alebo medzi známymi obete Komisár Borewicz rozbieha vyšetrovanie a po čase zatkne prvého podozrivého... Je však komisár tým správnym detektívom pre tento prípad? Aleksander Błażejowski (1890 – 1940) – bol poľský novinár a spisovateľ. Vyštudoval právo, občas vykonával aj právnu prax. Je autorom siedmich kriminálnych, detektívnych a dobrodružných románov ako napríklad Červený šašo (1925), Súd nad Antikristom (1927), Tajomstvo doktora Hiwu (1928), Pomsta Gregora Burowa (1931) a ďalších. V roku 1914 bol odvelený na ruský front, padol do zajatia a z Ruska sa mu podarilo utiecť počas revolúcie v r. 1917. V roku 1940 ho deportovali do sovietskeho lágru, kde pravdepodobne zahynul. Iný zdroj informácií uvádza, že ho zastrelila NKVD. Za socializmu v období tzv. Poľskej ľudovej republiky sa jeho knihy nesmeli vydávať a boli stiahnuté aj z knižníc. Červený šašo je pokladaný za prvý poľský kriminálny román. Roku 1926 ho dokonca sfilmovali, no film sa nedochoval, len niekoľko fotografií.

Veľkosť a mnohotvárnosť tvorby, hýrivosť talentu veľkého klasika ruskej literatúry 19. storočia F. M. Dostojevského, autora slávnych románov Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Idiot, Biele noci, Hráč a mnohých iných, netreba slovenskému čitateľovi nijako osobitne zdôrazňovať. O týchto dielach sa zvyčajne hovorí ako o jedinečných eposoch hľadania podstatných právd o človeku. Literárny kritik Alexander Matuška o ňom povedal, že ide o zosobnenú „očistu“. Myslel tým celú tvorbu F. M. Dostojevského, zo všetkých podzemí i výšav, lebo každá, aj tá najnepatrnejšia jeho postava „v citovom a myšlienkovom tranze búcha na brány večnosti“. Dostojevského kratšie prozaické útvary ostávajú neprávom tak trochu v tieni Dostojevského veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky z podzemia z roku 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do „podzemia v duši“ sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela, publikované v tejto knihe, jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: že niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele a že každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti.

Slávna lesbicko-upírska novela. Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille. Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Slávny ruský realista Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) vo svojej jedinečnej zbierke krátkych próz neobyčajne kriticky zobrazil život na ruskom vidieku, no protiváhou smutným svedectvám krutej doby je jeho poetický opis prírody a vzťahu človeka k nej. Poľovníkove zápisky patria k vrcholom ruskej prózy a klenotom svetovej literatúry. Turgenev v maximálne dokonalej umeleckej forme predstavil Rusko svetu a zanechal nám obdivuhodne sugestívny portrét svojej vlasti. Po prečítaní tejto zbierky sa francúzska spisovateľka George Sandová vyjadrila: „To je nový svet a vy ste nám umožnili doň preniknúť, ani jedna historická pamiatka nemôže nám ukázať Rusko lepšie ako vaše postavy, ktoré ste tak dobre preštudovali, a spôsob ich života, ktorý ste tak dobre postrehli... Máte hlbokú úctu ku každej ľudskej bytosti, nech by sa zahaľovala do akýchkoľvek zdrapov a nech by živorila pod hocijakým jarmom. Ste realista, ktorý všetko vidí, básnik, ktorý vie všetko skrášliť, máte veľké srdce a preto môžete všetkých pochopiť a všetko poľutovať.“

Sigmund Freud (1856 - 1939) – rakúsky lekár, neurológ a psychiater. Tvorca psychoanalýzy a psychoanalytickej terapie neuróz a nervových ochorení. Jeden z najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia. Vo svojich dielach vychádzal z chápania primátu nevedomia a nevedomých duševných procesov v psychike jednotlivca. Svojím konceptom nevedomia a jeho dynamiky, chápaním štruktúry osobnosti, detskej sexuality, psychického vývinu, obranných mechanizmov a procesu psychoterapie zásadným spôsobom ovplyvnil prístupy a uvažovanie v súčasnej psychológii, medicíne, antropológii, pedagogike, ale aj v teórii kultúry, až po skúmanie náboženstva a semiotiku. Hoci Freudova teória prešla od jeho čias mnohými zmenami, diskusie o nej a jej rozvíjanie pokračujú aj v súčasnosti. Dielo Sigmunda Freuda svojím rozsahom presahuje možnosti čitateľa oboznámiť sa s ním v jeho celku. Výber z myšlienok a úvah chce uľahčiť orientáciu v chápaní duševného sveta zakladateľa psychoanalýzy a zároveň priblížiť hlavné okruhy problémov a témy, ktorými sa zaoberal. Ukážky z Freudových prác sú preto zvolené tak, aby poskytli celkový a čo najkomplexnejší pohľad na psychoanalýzu a jej aplikácie v rozličných oblastiach i na život jej tvorcu. Zároveň však tieto texty nie sú natoľko teoreticky náročné, aby bežnému čitateľovi neposkytli skutočný čitateľský zážitok a aby ho neviedli a nepodnecovali k vlastným úvahám o človeku a jeho mieste v celku bytia.

Z množstva chorobopisov svojich pacientov vybral Sigmund Freud niekoľko najzaujímavejších a rozhodol sa ich publikovať. Každý z nich určitým spôsobom ilustruje jeho chápanie neurotických ochorení a koncepciu psychoanalýzy. Okrem odbornej hodnoty majú tieto texty vynikajúcu literárnu úroveň. Dokazujú autorovu schopnosť majstrovsky analyzovať ľudské vnútro, odvahu povedať pravdu aj o jeho temných stránkach duše, správaní a motivácii človeka, o dobe a morálke. Portrétmi Dory, Malého Hansa, Človeka s potkanmi, dr. Schrebera i Človeka s vlkmi sa „detektív erotických citov“ zaradil nielen ku klasikom psychoanalýzy, ale aj medzi významné literárne postavy svojej doby. Freudove Psychoanalytické chorobopisy sú teda nielen zárukou poučenia, ale aj hlbokého čitateľského zážitku.

Duch Llana Estacada patrí medzi najznámejšie a najvydarenejšie diela slávneho saského spisovateľa Karla Maya. V príbehu o tajomnom jazdcovi odetom v koži posvätného bieleho bizóna, ktorý sa na svojom vraníkovi preháňa po púšti a každého zloducha skolí ranou doprostred čela sa objavujú takmer všetky slávne postavy Mayovho panteónu hrdinov: lovec s najtvrdším úderom a najpresnejšou muškou na celom Západe - Old Shatterhand, jeho pokrvný brat - statočný a ušľachtilý náčelník Apačov Winnetou, zneuznaný intelektuál Hobble-Frank, tajomný Bloody-Fox, nerozluční zálesáci Tučný Jemmy a Dlhý Davy, Lovec medveďov i jeho syn Martin, detektívi prérie bratia Nosáči, obratný kaukliar Juggle-Fred, kmeň bojachtivých Komančov a neuveriteľne podlí banditi zvaní ,supi púšte', ktorí v Llane Estacade vražia a okrádajú bezbranných pútnikov. Dielo vychádza k 120. výročiu prvého knižného publikovania v pôvodnej a neskrátenej podobe. Táto kompletná verzia sa aj v autorovej vlasti objavuje len veľmi sporadicky a do žiadneho cudzieho jazyka nebola dosiaľ preložená. "Nedávno jsem mluvil s mužem, který ponejprv v životě prečetl mayovku. Učinil tak ve zralém věku a odhodil knihu, cítil se podvedený. Dobře mu tak, byl to trest za to, že promarnil své mládí." Jan Skácel

Mysteriózny román z pera nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Poľský spisovateľ Władysław S. Reymont (1867 – 1925), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1924), je významným autorom obdobia modernizmu, preslávený najmä svojimi románmi Sedliaci a Zasľúbená zem. V r. 1894 vycestoval do Londýna na zjazd Teozofickej spoločnosti a odvtedy sa datuje jeho celoživotný záujem o špiritizmus, o kontakty so svetom duchov a okultné náuky. V románe Vampír stretá poľský emigrant Zenon záhadnú osudovú ženu Daisy, ktorú neustále sprevádza čierny panter, a pod vplyvom jej hypnotickej manipulácie zažíva stavy na pokraji sna a bdenia, halucinácie, avšak i parapsychologické fenomény (rozdvojovanie osôb, špiritistické aporty, zjavenie Bafometa), zúčastňuje sa na špiritistických seansách i satanistickej čiernej omši. Blúdi temným hmlistým „stokerovským“ Londýnom z čias fin de siécle, podzemnými katakombami tajomného mesta – monštra so sektami špiritistov, satanistov, madame Blavatskou, rovnako ako blúdi aj v sebe samom, v stavoch svojho podvedomia. Je femme fatale Daisynaozaj vampír, ktorý ho vedie k šialenstvu a smrti?

Zápisky na manžetách Michaila Bulgakova sú autobiografickou novelou, ktorá má formu denníkových zápiskov a zachytáva prvé dva roky (1920 – 1921) jeho formovania ako spisovateľa. Zápisky, ktoré pôvodne pozostávali z troch častí, ale zachovali sa iba prvé dve, zaznamenávajú dôležité momenty z Bulgakovovho života vo Vladikavkaze, kde sa ocitol počas občianskej vojny ako vojenský lekár bielogvardejcov, jeho prvé novinárske kroky, prvé dramatické a prozaické pokusy, hľadanie vlastného rukopisu, svojho osobitého pohľadu na novú realitu a jej literárne stvárnenie. Chýbajúcu tretiu časť Zápiskov v tejto knihe nahrádzajú poviedky z rokov 1921 – 1924, predstavujúce Bulgakovov satirický pohľad na obdobie začiatkov boľševického štátu, obdobie novej reality, s ktorou akoby sa spisovateľ nikdy nezmieril.

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911. Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.

Dve novely gotického romantizmu v jednej knihe Seweryn Goszczyński bol poľský básnik a prozaik, významný predstaviteľ tzv. ukrajinskej školy poľského romantizmu. Román Kráľ zámku (1839/40) vznikal vo francúzskej emigrácii. Spájajú sa v ňom žánre čiernoromantického gotického románu s tajomstvom, iniciačného románu a národnej alegórie. Rozprávač, romantický tulák, stretáva v ruinách odrzykońského zámku záhadného blázna Machnického, ktorý ich stráži a vyhlasuje sa za posledného poľského kráľa. Machnicki sa ukazuje byť výnimočnou romantickou osobnosťou s nespútanou imagináciou – a jeho šialenstvo zasa privilegovaným prístupom k mystickým víziám, v ktorých ožíva dávna minulosť. Machnicki zasvätí rozprávača do tajomstva svojich mystických videní a poodhalí, čo skrýva podzemie zámku i tajomná kniha. V texte nachádzame priam emblematické motívy romantizmu: ruiny ako hieroglyf slávnej minulosti a alegória pominuteľnosti, no zároveň ako mystické vnútorné miesto duše. Nie je blázon jediným rozumným človekom medzi „normálnymi“ bláznami, ktorí žijú v zabudnutí a neslobode? Władysław Łoziński bol poľský románopisec, historik a novinár. Novela Zapatan (1874) je tajomnou prózou, reprezentantom žánru strašidelnej fantastiky 19. storočia, no zároveň aj prózou historického žánru, ktorej dej je situovaný do 18. storočia. Rozprávač, rotmajster Vít Narwoj, i vojaci jeho pluku sú konfrontovaní s tajomnou postavou démonického Zapatana, ktorý sa zaoberá alchýmiou a azda vládne aj nadprirodzenými silami. Ba možno je vyslancom samého pekla. K rozprávačovi doliehajú len útržky tajomného príbehu a nevysvetliteľných hrôzostrašných udalostí: sú to halucinačné vízie či naozaj zásah nadprirodzených síl? Text poodhalí len cíp závoja tej temnej oblasti. Aj čitateľ zostáva na konci prózy sám so svojimi otázkami. Vracia sa nakoniec Zapatan? A predovšetkým: odkiaľ?

Stefan Grabiński (1887 – 1936) je podnes najznámejším poľským autorom hororovej fantastiky, respektíve weird fiction, ako znie anglosaský termín pre tento žáner. I keď Grabińského – najmä mimo jeho domoviny – s obdivom prezývajú „poľský Poe“, vypovedá to skôr o žánrovom zaradení jeho diela, pretože jeho tvorba na poli weird fiction je značne originálna. Bol majstrom poviedky (práve túto časť jeho tvorby vysoko oceňoval Stanisław Lem), zovretej kratšej prózy s pozvoľna hustnúcou temnou atmosférou, s gradovaním tajuplných úkazov a vyhrotenou pointou. Zároveň však napísal štyri vynikajúce romány: Salamander (1924), Tieň Bafometa (1926), Kláštor a more (1928) a Ostrov Itongo (1936). Ani v nich neopustil svoj milovaný žáner – strašidelnú fantastiku či, ako ju sám nazýval, „psychofantáziu“. Literárnej slávy v Poľsku i za hranicami sa tento modernistický spisovateľ dočkal až po smrti – veď predsa bol, ako ho nazval spisovateľ Karol Irzykowski, „špecialistom na záhrobie“. Jeho diela preložili do mnohých cudzích jazykov a štyri z jeho príbehov sa dočkali filmového spracovania.

Prípady slepého detektíva, ktorý vďaka svojim geniálnym dedukčným schopnostiam rozlúšti akúkoľvek záhadu a vyrieši každý zločin! Výberom poviedok Oči Maxa Carradosa sa čitateľovi po prvý raz predstavuje jeden z klasických veľkých detektívov, ktorí hojne zaľudňujú príbehy detektívneho žánru – nevidiaci detektív Max Carrados anglického autora Ernesta Bramaha (1869? – 1942). „Prečo nemať slepého detektíva? Naozaj slepého...“ napadlo Ernestovi Bramahovi, keď v divadle sledoval jednu mizernú detektívnu hru, v ktorej sa vyšetrovateľ správal ako hlupák. Jeho slepý detektív Max Carrados vidí najviac, pretože vidí inak: očami svojho rozumu a ostatných nadmieru vyvinutých zmyslov. Môže robiť obhliadku miesta činu aj za absolútnej tmy. Vidiace oči možno zaslepiť ilúziou alebo oklamať – no nie Carradosov sluch, čuch či hmat. Max Carrados vyrieši prípad zdanlivo nemožnej krádeže vzácnej knihy na aukcii, logickým postupom uvažovania odhalí ducha v Massinghamskom činžiaku či bude pátrať po zmiznutom dievčatku. Jeho triezvo racionálnym prístupom neotrasie ani kaluž krvi, tajomne postupujúca po schodoch k obeti, na ktorú má dopadnúť kliatba v Dunstanovej veži, ani druidský oltár. A je oprávnené presvedčenie pána Enniscorthyho, že na divadelných doskách nevystupuje slečna Roscastleová, hoci zamestnanci divadla tvrdia opak? V Prípade nezvestnej herečky rozlúskne Max Carrados aj túto bizarnú záhadu, ktorej začiatok nám pripomenie neuchopiteľne snovú atmosféru hitchcockovských filmov. Carradosove riešenia záhad bývajú vskutku nečakané... Max Carrados, podobne ako Sherlock Holmes, vyšetruje skôr bizarné, čudesné záhady než vraždy, i keď nejaká mŕtvola na čitateľa číha aj v tejto knižke...

Dielo najväčšieho ruského spisovateľa Alexandra Sergejeviča Puškina (1799 – 1837) má v dejinách ruskej i svetovej literatúry epochálny význam. Puškin je tvorcom a kanonizátorom modernej spisovnej ruštiny, zakladateľom novej ruskej literatúry a zároveň aj vzácne harmonickým človekom, zápalistým vlastencom, nezlomným odporcom zla, bojovníkom za lepší osud svojho národa i celého ľudstva, skutočným stelesnením priamosti, činorodosti a optimizmu v živote i diele. Slávna novela Kapitánova dcéra (1836) zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde všetko to najcennejšie nevyplýva z konvencií a formalít, ale je výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že človek musí porušiť pravidlá. Podľa Puškina spoločnosť mala len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má podľa autora láska a schopnosť obetovať sa za druhého.