Európa strana 27 z 47

Chestertonove detektívne poviedky môžeme smelo zaradiť k najlepším dielam klasickej detektívky a najmä k románom sira Arthura Conana Doyla. Nenápadný, ošumelý, postavou ťarbavý, na prvý pohľad naivný, ba až smiešny katolícky kňaz postupne rozuzlí navonok neriešiteľné kriminálne prípady a svojím racionalizmom a dôsledne logickým myšlienkovým postupom prekvapuje aj najskúsenejších profesionálnych detektívov. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa, ktorý pri práci používa aj vedecké metódy, otec Brown dedukuje svoje závery pri odhaľovaní zločinu či zdanlivo nevysvetliteľnej "nadprirodzenej" situácie na základe dokonalej znalosti ľudskej povahy a psychológie.

Ivan Sergejevič Turgenev (1818 - 1883) vytvoril na sklonku svojho života lyricko-filozofické Básne v próze, ktoré dodnes žiaria ako moderný skvost v diele tohto svetového klasika, predstavujú prozaikov vrcholný tvorivý čin a popri Charlesovi Baudelairovi z neho urobili nesmrteľného majstra tohto náročného literárneho žánru. Autor sám pokladal tieto miniatúry za náčrty, za prípravu motívov, ktoré by sa dali použiť vo väčších epických útvaroch. Keďže mnohé mali osobný pôvod a zreteľne sa v nich zrkadlili spory s kritikou, spomienky či bolestné pocity starnúceho a na smrť chorého človeka, nepomýšľal na ich vydanie. Bol presvedčený, že sú vhodné len pre úzky kruh poslucháčov, pre intímny kontakt s vnímavým čitateľom.

Ak ste si obľúbili nezameniteľný štýl brilantných ruských humoristov, ich tvorba vás ani tentoraz nesklame. Iľf a Petrov boli v prvom rade poviedkári. Ich dielo je dodnes výrazným monumentom svetovej literatúry a ťažkým kameňom na pleciach všetkých idiotov, ktorých púť históriou nepomohli zastaviť ani revolúcie, ani kontrarevolúcie. Pod pláštikom výsmechu „starých“ poriadkov sa vysmievali nezmyselnosti režimu, v ktorom boli a sú nútení žiť ich čitatelia. A to aj napriek zmenám farieb na zástavách. Smiech je jedinou zbraňou bezmocných platiteľovov daní. Verte, že Iľf a Petrov vám ju do rúk vkladajú v tej najefektívnejšej podobe. Väčšina poviedok obsiahnutých v tomto výbere nebola na Slovensku nikdy publikovaná a aj v Rusku vyšli iba nedávno v edícii Zo zapečateného archívu. Súčasťou tejto knihy sú doteraz nepublikované časti románu Dvanásť stoličiek.

Moderný preklad najslávnejšieho a celosvetovo najvydávanejšieho Freudovho diela. Na počiatku štúdia problematiky obsiahnutej v tejto práci stojí konštatovanie Sigmunda Freuda, že fantázie neurotikov sa podobajú mýtom a kozmogóniám starých národov. Eseje zhrnuté do diela Totem a tabu predstavujú pokus o aplikáciu psychoanalýzy na problematiku etnológie, etnografie, antropológie a náboženstva. Freud sa vracia k fenoménu totemizmu ako nábožensko-sociálnej sústavy a jeho funkcie v regulácii sociálnych vzťahov v primitívnych spoločnostiach. Originálny je však jeho prístup pri analýze tabu a jeho podobnosti v správaní nutkavých neurotikov, popis vzniku svedomia a citovej ambivalencie. Podobnosti a odlišnosti tabu a neurózy nachádza aj pri skúmaní všemohúcnosti myslenia a vzniku oidipovského komplexu u detí. Hypotéza totemickej hostiny ako pripomenutia otcovraždy na úsvite dejín sa stáva Freudovi východiskom pre skúmanie nielen totemizmu ale aj vzniku náboženstva ako sociálneho javu. Názorom, vysloveným v tejto knihe môžeme veriť, alebo k nim pristupovať skepticky, nenechajú nás však ľahostajnými a nútia k zamysleniu nad problémami človeka a jeho duševného života. Originálne a podnetné myšlienky autora pôsobia inšpiratívne až po súčasnosť a sú predmetom neustálych diskusií nielen v oblasti psychoanalýzy ale aj ostatných humanitných vied.

Štúdie o hystérii, ktoré spoločne napísali a roku 1895 vydali Josef Breuer (1842 – 1925) a Sigmund Freud (1856 – 1939), sa dnes považuje za prvú prácu klasickej psychoanalýzy. Autori sa v nej síce venujú problematike chápania a liečenia vtedy módnej choroby – hystérie a pokúšajú sa o jej nový koncept v podobe tzv. konverznej hystérie, ale zároveň ponúkajú nový pohľad na duševný život jednotlivca, popisujú účinnosť novej psychoterapeutickej metódy (katartnej techniky) a nové pojmy, čo postupne vedie k vytvoreniu metód a prístupov psychoanalýzy. Slovenský preklad obsahuje okrem slávneho prípadu Anny O. (vlastným menom Bertha Pappenheim) a ďalších, aj príspevok Josefa Breuera, čo umožňuje porovnať odlišné prístupy Breuera a Freuda k podstate hystérie a spôsobom liečenia. Hoci základné pojmy psychoanalýzy a jej dôležité myšlienky v práci ešte nie sú plne sformované a mnohé časom podľahli pretvoreniu, možno ich v nej už nájsť v zárodočnej podobe. Aj preto ju treba chápať ako základný a východiskový text pre štúdium a skúmanie ďalšieho vývinu psychoanalytického myslenia a terapeutickej praxe.

Symbolizmus a expresionizmus v spojení s filozofickými náhľadmi na ľudský osud sa spájajú do celistvého celku v diele slávneho ruského spisovateľa Leonida Andrejeva. Múzami obdarený skeptik čelil celý život depresívnym stavom, a pretože neveril ani v Boha, v silu rozumu, ba ani v mravné hodnoty, veľmi bolestne prežíval svoje neľahké rozpoloženie. Ovplyvnený Schopenhauerovou teóriou životného pesimizmu sa dokonca niekoľkokrát pokúsil o samovraždu. A fascinácia smrťou je aj témou jeho majstrovských diel. V svojich prózach dokonale rozbúral obraz človeka, tak ako ho nezávisle od seba prácne budovali Lev N. Tolstoj i Fiodor M. Dostojevskij. Štylisticky a jazykovo výborne vybavený prozaik sa díva na človeka komplexne, tvrdiac, že osud ľudskej bytosti nepodlieha neviditeľným náhodám, ale autentickému uvažovaniu a schopnosti vidieť, vedieť, cítiť, poznať a oddeliť. Znie to nepravdepodobne, no sám introvert nabádal ľudí, aby sa neuzatvárali do seba, pretože sa dostanú do zlej spoločnosti. Jeho dielo desilo, no bolestný pesimizmus nikdy nevykazoval prvky pózerstva, vďaka čomu je Leonid Andrejev dodnes obdivovaným a milovaným spisovateľom.

Anton Jurovský – duchovný otec slovenskej psychológie, autor prvej slovenskej vysokoškolskej učebnice psychológie, zakladateľ prvého vysokoškolského štúdia psychológie na Univerzite Komenského, rozvíjateľ praktickej psychologickej činnosti, organizátor odborného života, šíriteľ psychologických poznatkov a prístupov k životu jednotlivcov a spoločenstiev. Okrem základného diela strategického dosahu Psychológia, vytvoril množstvo knižných publikácií, napísal dve desiatky štúdií a vyše tristo odborných a informačných článkov. Psychológiu, najmä edukačnú, pracovno-organizačnú a sociálnu, všestranne popularizoval živými vystúpeniami a príspevkami v tlači. Jeho profesionálnu kariéru, žiaľ, poznačili represie socialistického totalitarizmu nielen koncom 50. rokov, ale najmä v období „normalizácie“. Spomienky tejto jedinečnej osobnosti slovenskej vedy ponúkajú čitateľovi pozoruhodnú výpoveď o búrlivom vývoji našej spoločnosti v 20. storočí. Je to neobyčajne plastický pohľad na všetky politicko-spoločenské zvraty, ktorými Slovensko prešlo za uplynulých sto rokov. Nejde však o vedecko-historický spis. Nie je to ani typický výtvor memoárového charakteru. Je to najmä životopis zrodu a inkulturizácie psychológie ako modernej vedy a odborno-praktickej činnosti na Slovensku v kontexte spoločenského vývoja a prevratných zmien z pozície jej prvého budovateľa.

Michail Afanasievič Bulgakov (1891 Kyjev – 1940 Moskva) patrí medzi najznámejších a najvydávanejších ruských prozaikov 20. storočia. Trochu v tieni jeho slávneho románu Majster a Margaréta ostáva fascinujúca románová freska Biela garda. Toto veľkolepé dielo písal Bulgakov v čase, keď ľudský život nemal veľkú cenu – v čase občianskej vojny v Rusku po boľševickej revolúcii. V období, keď to zdanlivo nové a dobré vznikalo v močiaroch presýtených krvou tisícov nevinných obetí. Spisovateľova umelecká pamäť hľadala obrazy a postavy, ktoré by sa stali opornými bodmi vo všadeprítomnom chaose a smrti. Našiel ich v trochu nostalgických spomienkach na otcovu zelenú lampu v pracovni a kachlicovú pec – symboloch rodinného kozuba Turbinovcov. No spisovateľ postupne opúšťa múry domu, jeho pohľad sa stáva panoramatickým, výpoveď drsnejšou, ale o to úprimnejšou. Vtedy ešte mladý prozaik majstrovsky zachytil revolučné vrenie na Ukrajine a podal jeho neobyčajne plastický a autentický obraz. Vznikla tak veľkolepá freska, ktorá je porovnateľná azda iba so slávnym románom Borisa Pasternaka Doktor Živago. Udalosti vníma očitý svedok, kronikár a analyzátor, ale najmä citlivý umelec, ktorý cíti zodpovednosť za každé svoje slovo i svoju myšlienku.

Dielo F.M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. "Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva." Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.

Americký spisovateľ a novinár Mark Twain (1835 – 1910), vlastným menom Samuel Clemens, je známy svojím neuveriteľným vtipom, šarmom, ale aj sarkazmom a kritickými názormi na ľudskú civilizáciu. Preslávil sa najmä dielami Dobrodružstvá Toma Sawyera a Dobrodružstvá Huckleberryho Finna. Nemenej brilantná je však aj jeho posledná kniha Listy zo Zeme. Keď roku 1902 zomrela jeho milovaná manželka (dve z ich detí zomreli ešte predtým), Twain sa cítil nesmierne osamelý. Posledné roky života strávil na cestách a práve v tomto období napísal množstvo esejí, cestovateľských čŕt a dokonca fragment mysticko-dobrodružnej novely. V týchto svojich textoch sa naplno prejavil ako silný kritik spoločnosti, náboženských dogiem a Biblie. V Listoch zo Zeme nám, okrem iného, ponúka predstavu, že Satan navštívil Zem, aby skontroloval život pozemšťanov a píše svojim anjelským bratom do neba, s akým bláznovstvom sa tu stretáva. Kniha patrí ku klasickým hlasom „voľnomyšlienkarstva“. Spisovateľova dcéra Clara Clemensová preto dlho namietala proti jej publikovaniu. Svoj postoj zmenila, až keď sa verejná mienka začala voči podobným názorom stavať tolerantnejšie. Roku 1939 poverila literárneho vedca a veľkého znalca Twainovho diela Bernarda DeVota, aby pozostalosť doplnil poznámkami a pripravil na vydanie.

Výber zo spisovateľovej tvorby vyšiel v Nemecku v prestížnej hororovej edícii Knižnica domu Usherovcov (1953) a v Spojených štátoch mu po vydaní rozsiahlej zbierky Temná oblasť (1993) dali okamžite prídomky „poľský Poe“ a „poľský Lovecraft“.Tri z jeho príbehov sa dočkali aj filmového spracovania. Literárne sa Grabińského tvorba napája z tradícií modernistickej psychologickej prózy. Autor bol fascinovaný fenoménmi psychopatológie, parapsychológiou i vtedajším revivalom okultných náuk, no predovšetkým vychádzal z tradície hororu a fantastiky 19. a začiatku 20. storočia. V Grabińského poviedkach sa obvykle začnú hlavnému hrdinovi zjavovať tajuplné nevysvetliteľné úkazy, ktoré vo finále vedú k jeho záhube – či už fyzickej alebo k psychickej deštrukcii a šialenstvu. Často nie je úplne jasné, či sú tieto záhadné javy len halucináciou, alebo ide skutočne o niečo paranormálne. Materiálny a psychický svet sa v jeho dielach vzájomne prelínajú. Zlá psychická energia dokáže nakaziť miesto deja a prostredníctvom tajomných udalostí preniká do reality desivý „iný svet“. Tieto hrôzostrašné príbehy ukazujú, že okolitý svet je nesmierne krehký a neustále vystavený riziku ohrozenia temnými silami zla. Hrôza číha na človeka v hlbinách jeho vlastnej duše, ale prichádza aj zvonka, spoza nášho sveta.

Úchvatné literárne miniatúry Dejiny obce Goriuchina (1830), Roslavlev (1831) a Dubrovskij (1832 – 1833) patria k tým najlepším a najatraktívnejším dielam svetovej literatúry.

Prípady detektíva Carnackiho – najslávnejšieho vyšetrovateľa paranormálnych záhad.

"Možno slnečný lúč, čo náhle vykukol spoza oblaku, znova sa schoval za dažďový mrak a všetko v mojich očiach znova otmavelo; alebo sa možno predo mnou mihla tak nevľúdne a smutne celá perspektíva mojej budúcnosti a ja som sa videl v tej istej situácii o pätnásť rokov, ostarený, v tej istej izbe, rovnako opustený, s tou istou Matrionou, ktorá vôbec nezmúdrela za všetky tie roky. Ale že by som si pamätal svoju krivdu, Nastenka? Že by som privolal temnú chmáru na tvoje jasné, ničím nerušené šťastie, že by som trpkou výčitkou privial smútok na tvoje srdce, zranil ho tajnými výčitkami a prinútil clivo tĺcť vo chvíli blaženosti, že by som skrkval čo len jediný z tých nežných kvietkov, ktoré si si vplietla do čiernych kučier, keď si spolu s ním vykročila k oltáru... Ó, nikdy, nikdy! Nech je vždy jasné tvoje nebo, nech je vždy radostný a ničím neskalený tvoj milý úsmev, buď požehnaná za tú minútu blaženosti a šťastia, ktoré si dala inému, opustenému, vďačnému srdcu! Bože môj! Celá minúta blaženosti! Vari je to málo, hoc aj na celý ľudský život?..."

Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) začínal ako básnik a ako básnik sa prejavuje aj v umeleckej próze. Realista v ňom nepotlačil poetu. Veď poézia, ako to skvelo vystihol André Maurois, je „umenie znovu vytvoriť, pretvoriť svet pre človeka, totiž vnútiť mu tvar a hlavne rytmus. Vybudovať znovu tú tajomnú jednotu, spojiť prírodu so záchvevmi ľudskej duše, umiestniť opäť ľudské príbehy do tých obrovských rytmických záchvevov oblakov a slnka, jari a zimy, mladosti a staroby, to znamená byť básnikom a zároveň románopiscom.“ Tento básnik a realista dlho ostával nepochopeným prorokom vo svojej krajine. Kedysi povedal istému svojmu priateľovi: „Len trpezlivosť! Až zomrieme, uvidíš, ako s nami budú pekne zaobchádzať!“ Nemýlil sa. Jeho smrť a pohreb v Petrohrade sprevádzali prejavy veľkej úcty práve tej mládeže, ktorej nedôveru vo svojom živote tak trpko pociťoval. Politickí väzni zo všetkých ruských väzení dali mu na hrob položiť veniec s nápisom: „Mŕtvi Nesmrteľnému“. Dozaista medzi nimi bolo aj množstvo ľudí, ktorých osudy skoncentroval do hlavnej postavy svojho generačného románu Otcovia a deti a dokázal tak pretvoriť realitu na poéziu.

Obsiahla zbierka trinástich strašidelných poviedok slávneho írskeho spisovateľa Brama Stokera. Literárny otec vládcu temnôt a kráľa upírov grófa Draculu sa slovenským čitateľom konečne predstavuje ako poviedkar a potvrdzuje svoju pozíciu najvplyvnejšieho a najzásadnejšieho hororového tvorcu v dejinách svetovej literatúry. Ponorte sa do pavučín viktoriánskeho sveta hrôzy a zažijete nevídanú čitateľskú rozkoš uprostred zavýjania vlkov a trepotania netopierích krídel. Kniha je doplnená zasväteným doslovom Petra Uličného.