Európa strana 27 z 47

Popri Frankensteinovi a Draculovi tretí pilier svetovej hororovej literatúry. Román anglického spisovateľa Geralda Bissa (1876 – 1922) Kliatba vlkolaka je stavebným kameňom hororového subžánru s témou lykantropie a pre čitateľov v anglosaskom svete je čímsi ako „vlkolačou bibliou“. Mesiac v splne môže v niekom spúšťať romantické chvenie v hrudi, či potrebu písať zádumčivé verše, no ľudia so záľubou v temných príbehoch spozornejú. Najmä ak voskový mesačný svit začne prepožičiavať okolitému svetu mŕtvolný nádych... a do toho sa ešte nebodaj ozve zavýjanie odporných chlpatých beštií. Vtedy nastáva nebezpečný čas a poučený človek vie, že bez striebornej munície neradno vystrčiť z dverí čo i len prst – romantika by sa ľahko mohla zvrhnúť na krvavé orgie...

Sir Arthur Conan Doyle (1859 – 1930) sa do sŕdc čitateľov zapísal predovšetkým ako stvoriteľ najslávnejšieho literárneho detektíva Sherlocka Holmesa, ktorý je známy naozaj po celom svete. Aj holmesovské detektívky vedeli byť značne hrôzostrašné, nuž nečudo, že Doyle svoje spisovateľské zručnosti zúročil i na teréne žánru hororovej fantastiky. K tomuto žánru ho viedol i jeho celoživotný záujem o špiritizmus (stal sa aktívnym členom slávnej Society for Psychical Research). Paradoxne ho práve racionalistická metóda, vychádzajúca z medicínskeho školenia primäla k otvorenosti voči mysterióznym fenoménom a k tomu, že sa nimi začal zaoberať i vo svojich prózach. V jeho tajuplných poviedkach väčšinou skeptický racionalistický hrdina, najčastejšie rozprávač (ktorý akoby z oka vypadol Dr. Watsonovi), býva konfrontovaný s tajuplnými úkazmi, ktoré ich nedovoľujú racionálne, prirodzene vysvetliť. Doylove prózy zručne dávkujú napätie a otvárajú šerosvit dohadov, až kým príde záverečný šok. No neurčitosť zostáva. „Loď, plaviacu sa polárnymi pláňami, čosi prenasleduje a kapitán Polárky upiera zrak do diaľky, kde niečo vidí len on... Tajuplné prastaré egyptské receptúry na oživovanie mŕtvych, jednoruká mátoha v lekárskom laboratóriu, médiá na špiritistických seansách, špiritistické materializácie, čosi hrôzostrašné číhajúce v temnej jaskyni, vývojové mutácie, vyžarovanie duchovnej energie z predmetu, diabolská pomsta – to všetko sú témy, sľubujúce správny zážitok pre labužníkov hororovej fantastiky. Doyle však nikdy nevyužíva lacné nadprirodzené efekty – naopak, všetky mysteriózne javy sa usiluje preskúmať s priam vedeckou metodickosťou. Akoby sa Sherlock Holmes so svojou dedukčnou metódou odrazu ocitol v temnej ríši okultných javov. Doyle predsa písal v časoch, keď špiritizmus bol rovnakou vedou ako kriminológia...“ Tomáš Horváth

Román My – pochmúrna vízia totalitného systému založeného na obludnom etatizme, krajnom racionalizme a mechanizovanom, totálnom kolektivizme – je doslova epochálnym literárnym dielom. Ovplyvnené fantastikou H. G. Wellsa, neorealistickým videním skutočnosti a intuitívne pochmúrnou predtuchou negatívneho vývoja civilizácie vyústilo do varovnej satiry, ktorá aj po rozpade Sovietskeho zväzu a odhalení zverstiev totalitných režimov, ktoré Európu ovládali v 20. storočí, nestráca svoju aktuálnosť. Dielo varuje pred odľudštením, mravným vákuom, umŕtvením myslenia a spoločenským úpadkom, ktorý musí zákonite viesť ku koncu modernej civilizácie. Zamiatin svojím románom výrazne ovplyvnil evolúciu žánru science-fiction a inšpiroval preslávené antiutópie Aldousa Huxleyho a Georga Orwella.

Román Sendivoj v sebe spája žáner biografického a okultno-démonologického románu. Toto zvláštne spojenie vyplýva zo skutočnosti, že jeho príbeh je založený na osudoch skutočnej postavy poľského alchymistu Michala Sendivoja (1566 – 1636). Historickú postavu Sendivoja však autor poníma romanticky „byronovsky“ ako hrdinu zmietaného prudkými vášňami, ktorý si musí faustovsky zvoliť medzi nadľudským poznaním a prostým ľudským šťastím. Ukazuje sa, že do sveta temných síl nemožno nahliadnuť beztrestne a cenou za poznanie býva nezriedka vlastné šťastie i životy najbližších... V románe nájdeme množstvo elementov romantického goticizmu: postavy zmietané temnými vášňami, záhadnú postavu mudrca Kozmopolitu, scénu vyrabovania hrobky, infernálnu víziu ožívajúceho kostola, nadprirodzený motív neviditeľnosti, ruiny kláštora, tajomný alchymistov dom, kameň mudrcov, elixír nesmrteľnosti, zjavenie nadprirodzených mocností...

Najväčší ruský romantický básnik a prozaik Alexander Sergejevič Puškin (1799 – 1837) priviedol ruskú literatúru k „dospelosti“ a svojou tvorbou vydláždil cestu pre budúcu generáciu veľkých realistov. Ľahkosť s akou písal a tvoril príbehy je dokonalou ukážkou literárnej geniality. Majstrovská psychologická novela o hráčskej vášni a túžbe po bohatstve Piková dáma napísaná roku 1833 je skutočným skvostom svetovej prózy a poslúžila ako libreto pre rovnomennú operu P. I. Čajkovského. Poviedky nebohého Ivana Petroviča Belkina z roku 1830 sú Puškinovým najvydarenejším prozaickým experimentom. Ucelený cyklus „tvorby“ nahlúpleho vidieckeho grafomana Belkina je svojráznou paródiou sentimentálnych príbehov, literárnou hrou, ktorou autor inicioval štýl umeleckej skratky a inšpiroval tvorbu A. P. Čechova. A. S. Puškin zomrel síce mladý, no zanechal po sebe dielo, vďaka ktorému ruská literatúra vkročila do kontextu svetového umenia.

Maxim Gorkij (1868 – 1936) bol romantik a idealista. Možno to bolo zapríčinené tým, že od malička vyrastal v prostredí hodnom jeho pseudonymu – v prostredí s maximálne horkou príchuťou. „V detstve,“ píše Gorkij, „si sám seba predstavujem ako úľ, do ktorého rozliční jednoduchí, všední ľudia ako včely znášali med svojich vedomostí a myšlienok o živote a obohacovali moju dušu – kto čím mohol. Ten med bol často špinavý a trpký, ale každé poznanie je predsa len med.“ Áno, dôležité však je, čo z tohto poznania si človek vie vybrať, spracovať, urobiť z toho správne závery, k čomu sa prikloniť. Na prvý pohľad to, čo sa Gorkému vybavuje v pamäti, je peklo. Život dieťaťa vo svete násilia, despotizmu, primitivizmu, tmárstva, nenávisti, krutosti sa ani inak ako peklom nazvať nedá. Gorkého Detstvo (1913) poukazuje ešte na jeden dôležitý fakt zo spisovateľovho života. Napriek pekelnej atmosfére v dedovom dome mal Gorkij jedno veľké šťastie: šťastie na talentovaných rozprávačov. Zrejme tu sú korene jeho rozprávačského majstrovstva. Možno aj vďaka tomu kniha, v ktorej je tam veľa násilia, krutosti, ponižovania a nenávisti, v konečnom dôsledku zanecháva v čitateľovi radostný pocit.

Napínavý kriminálny román z medzivojnovej Varšavy. Dvadsiate roky 20. storočia, medzivojnová Varšava s jej nočnými podnikmi, salónmi, hazardnými hrami a búrlivým spoločenským životom. V jednom z varšavských kabaretov máva predstavenie tajomná postava známa pod pseudonymom Červený šašo. Vystupuje v červenej maske a jeho identitu nikto nepozná. Vo svojich vystúpeniach satiricky zosmiešňuje vtedajších verejne činných ľudí – politikov a zbohatlíkov. Červený šašo sa stáva varšavskou legendou a divadlo noc čo noc praská vo švíkoch. No jedného dňa sa v jeho divadelnej šatni nájde mŕtve telo a Červený šašo bez stopy zmizne. Kto je zavraždený? Môže byť Červený šašo obeťou alebo dokonca vrahom? Skrýva sa vrah v zákulisí divadla, alebo medzi známymi obete Komisár Borewicz rozbieha vyšetrovanie a po čase zatkne prvého podozrivého... Je však komisár tým správnym detektívom pre tento prípad? Aleksander Błażejowski (1890 – 1940) – bol poľský novinár a spisovateľ. Vyštudoval právo, občas vykonával aj právnu prax. Je autorom siedmich kriminálnych, detektívnych a dobrodružných románov ako napríklad Červený šašo (1925), Súd nad Antikristom (1927), Tajomstvo doktora Hiwu (1928), Pomsta Gregora Burowa (1931) a ďalších. V roku 1914 bol odvelený na ruský front, padol do zajatia a z Ruska sa mu podarilo utiecť počas revolúcie v r. 1917. V roku 1940 ho deportovali do sovietskeho lágru, kde pravdepodobne zahynul. Iný zdroj informácií uvádza, že ho zastrelila NKVD. Za socializmu v období tzv. Poľskej ľudovej republiky sa jeho knihy nesmeli vydávať a boli stiahnuté aj z knižníc. Červený šašo je pokladaný za prvý poľský kriminálny román. Roku 1926 ho dokonca sfilmovali, no film sa nedochoval, len niekoľko fotografií.

Veľkosť a mnohotvárnosť tvorby, hýrivosť talentu veľkého klasika ruskej literatúry 19. storočia F. M. Dostojevského, autora slávnych románov Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Idiot, Biele noci, Hráč a mnohých iných, netreba slovenskému čitateľovi nijako osobitne zdôrazňovať. O týchto dielach sa zvyčajne hovorí ako o jedinečných eposoch hľadania podstatných právd o človeku. Literárny kritik Alexander Matuška o ňom povedal, že ide o zosobnenú „očistu“. Myslel tým celú tvorbu F. M. Dostojevského, zo všetkých podzemí i výšav, lebo každá, aj tá najnepatrnejšia jeho postava „v citovom a myšlienkovom tranze búcha na brány večnosti“. Dostojevského kratšie prozaické útvary ostávajú neprávom tak trochu v tieni Dostojevského veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky z podzemia z roku 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do „podzemia v duši“ sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela, publikované v tejto knihe, jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: že niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele a že každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti.

Slávna lesbicko-upírska novela. Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille. Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Slávny ruský realista Ivan Sergejevič Turgenev (1818 – 1883) vo svojej jedinečnej zbierke krátkych próz neobyčajne kriticky zobrazil život na ruskom vidieku, no protiváhou smutným svedectvám krutej doby je jeho poetický opis prírody a vzťahu človeka k nej. Poľovníkove zápisky patria k vrcholom ruskej prózy a klenotom svetovej literatúry. Turgenev v maximálne dokonalej umeleckej forme predstavil Rusko svetu a zanechal nám obdivuhodne sugestívny portrét svojej vlasti. Po prečítaní tejto zbierky sa francúzska spisovateľka George Sandová vyjadrila: „To je nový svet a vy ste nám umožnili doň preniknúť, ani jedna historická pamiatka nemôže nám ukázať Rusko lepšie ako vaše postavy, ktoré ste tak dobre preštudovali, a spôsob ich života, ktorý ste tak dobre postrehli... Máte hlbokú úctu ku každej ľudskej bytosti, nech by sa zahaľovala do akýchkoľvek zdrapov a nech by živorila pod hocijakým jarmom. Ste realista, ktorý všetko vidí, básnik, ktorý vie všetko skrášliť, máte veľké srdce a preto môžete všetkých pochopiť a všetko poľutovať.“

Sigmund Freud (1856 - 1939) – rakúsky lekár, neurológ a psychiater. Tvorca psychoanalýzy a psychoanalytickej terapie neuróz a nervových ochorení. Jeden z najvýznamnejších mysliteľov 20. storočia. Vo svojich dielach vychádzal z chápania primátu nevedomia a nevedomých duševných procesov v psychike jednotlivca. Svojím konceptom nevedomia a jeho dynamiky, chápaním štruktúry osobnosti, detskej sexuality, psychického vývinu, obranných mechanizmov a procesu psychoterapie zásadným spôsobom ovplyvnil prístupy a uvažovanie v súčasnej psychológii, medicíne, antropológii, pedagogike, ale aj v teórii kultúry, až po skúmanie náboženstva a semiotiku. Hoci Freudova teória prešla od jeho čias mnohými zmenami, diskusie o nej a jej rozvíjanie pokračujú aj v súčasnosti. Dielo Sigmunda Freuda svojím rozsahom presahuje možnosti čitateľa oboznámiť sa s ním v jeho celku. Výber z myšlienok a úvah chce uľahčiť orientáciu v chápaní duševného sveta zakladateľa psychoanalýzy a zároveň priblížiť hlavné okruhy problémov a témy, ktorými sa zaoberal. Ukážky z Freudových prác sú preto zvolené tak, aby poskytli celkový a čo najkomplexnejší pohľad na psychoanalýzu a jej aplikácie v rozličných oblastiach i na život jej tvorcu. Zároveň však tieto texty nie sú natoľko teoreticky náročné, aby bežnému čitateľovi neposkytli skutočný čitateľský zážitok a aby ho neviedli a nepodnecovali k vlastným úvahám o človeku a jeho mieste v celku bytia.

Z množstva chorobopisov svojich pacientov vybral Sigmund Freud niekoľko najzaujímavejších a rozhodol sa ich publikovať. Každý z nich určitým spôsobom ilustruje jeho chápanie neurotických ochorení a koncepciu psychoanalýzy. Okrem odbornej hodnoty majú tieto texty vynikajúcu literárnu úroveň. Dokazujú autorovu schopnosť majstrovsky analyzovať ľudské vnútro, odvahu povedať pravdu aj o jeho temných stránkach duše, správaní a motivácii človeka, o dobe a morálke. Portrétmi Dory, Malého Hansa, Človeka s potkanmi, dr. Schrebera i Človeka s vlkmi sa „detektív erotických citov“ zaradil nielen ku klasikom psychoanalýzy, ale aj medzi významné literárne postavy svojej doby. Freudove Psychoanalytické chorobopisy sú teda nielen zárukou poučenia, ale aj hlbokého čitateľského zážitku.

Duch Llana Estacada patrí medzi najznámejšie a najvydarenejšie diela slávneho saského spisovateľa Karla Maya. V príbehu o tajomnom jazdcovi odetom v koži posvätného bieleho bizóna, ktorý sa na svojom vraníkovi preháňa po púšti a každého zloducha skolí ranou doprostred čela sa objavujú takmer všetky slávne postavy Mayovho panteónu hrdinov: lovec s najtvrdším úderom a najpresnejšou muškou na celom Západe - Old Shatterhand, jeho pokrvný brat - statočný a ušľachtilý náčelník Apačov Winnetou, zneuznaný intelektuál Hobble-Frank, tajomný Bloody-Fox, nerozluční zálesáci Tučný Jemmy a Dlhý Davy, Lovec medveďov i jeho syn Martin, detektívi prérie bratia Nosáči, obratný kaukliar Juggle-Fred, kmeň bojachtivých Komančov a neuveriteľne podlí banditi zvaní ,supi púšte', ktorí v Llane Estacade vražia a okrádajú bezbranných pútnikov. Dielo vychádza k 120. výročiu prvého knižného publikovania v pôvodnej a neskrátenej podobe. Táto kompletná verzia sa aj v autorovej vlasti objavuje len veľmi sporadicky a do žiadneho cudzieho jazyka nebola dosiaľ preložená. "Nedávno jsem mluvil s mužem, který ponejprv v životě prečetl mayovku. Učinil tak ve zralém věku a odhodil knihu, cítil se podvedený. Dobře mu tak, byl to trest za to, že promarnil své mládí." Jan Skácel

Mysteriózny román z pera nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Poľský spisovateľ Władysław S. Reymont (1867 – 1925), nositeľ Nobelovej ceny za literatúru (1924), je významným autorom obdobia modernizmu, preslávený najmä svojimi románmi Sedliaci a Zasľúbená zem. V r. 1894 vycestoval do Londýna na zjazd Teozofickej spoločnosti a odvtedy sa datuje jeho celoživotný záujem o špiritizmus, o kontakty so svetom duchov a okultné náuky. V románe Vampír stretá poľský emigrant Zenon záhadnú osudovú ženu Daisy, ktorú neustále sprevádza čierny panter, a pod vplyvom jej hypnotickej manipulácie zažíva stavy na pokraji sna a bdenia, halucinácie, avšak i parapsychologické fenomény (rozdvojovanie osôb, špiritistické aporty, zjavenie Bafometa), zúčastňuje sa na špiritistických seansách i satanistickej čiernej omši. Blúdi temným hmlistým „stokerovským“ Londýnom z čias fin de siécle, podzemnými katakombami tajomného mesta – monštra so sektami špiritistov, satanistov, madame Blavatskou, rovnako ako blúdi aj v sebe samom, v stavoch svojho podvedomia. Je femme fatale Daisynaozaj vampír, ktorý ho vedie k šialenstvu a smrti?

Zápisky na manžetách Michaila Bulgakova sú autobiografickou novelou, ktorá má formu denníkových zápiskov a zachytáva prvé dva roky (1920 – 1921) jeho formovania ako spisovateľa. Zápisky, ktoré pôvodne pozostávali z troch častí, ale zachovali sa iba prvé dve, zaznamenávajú dôležité momenty z Bulgakovovho života vo Vladikavkaze, kde sa ocitol počas občianskej vojny ako vojenský lekár bielogvardejcov, jeho prvé novinárske kroky, prvé dramatické a prozaické pokusy, hľadanie vlastného rukopisu, svojho osobitého pohľadu na novú realitu a jej literárne stvárnenie. Chýbajúcu tretiu časť Zápiskov v tejto knihe nahrádzajú poviedky z rokov 1921 – 1924, predstavujúce Bulgakovov satirický pohľad na obdobie začiatkov boľševického štátu, obdobie novej reality, s ktorou akoby sa spisovateľ nikdy nezmieril.

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911. Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.