Európa strana 25 z 47

Dr. Natasha Campbell-McBride založila roku 1998 The Cambridge Nutrition Clinic, na ktorej sa venuje problémom vzťahu výživy a ľudskej psychiky. Ako matka dieťaťa s diagnózou poruchy učenia dobre vedela o ťažkostiach rodičov v podobnej situácii a všetok svoj čas preto venovala pomoci takýmto rodinám. Uvedomovala si, že v boji s postihnutím detí i dospelých zohráva výživa významnú úlohu a stala sa priekopníčkou využívania probiotík v tejto oblasti. Ochota podeliť sa o získané vedomosti ju viedla k spolupráci na mnohých odborných publikáciách, ako aj k prezentácii na nespočetných seminároch a konferenciách s témou porúch učenia a trávenia. Táto kniha zhŕňa jej skúsenosti i vedomosti a predstavuje aj jej najnovší výskum. Autorka je presvedčená, že spojitosť medzi poruchami učenia, potravinami a nápojmi, ktoré konzumujeme, a stavom tráviacej sústavy je nespochybniteľná. Toto tvrdenie podporujú aj výsledky dlhoročného výskumu. Na klinike s ňou rodičia hovoria o všetkých aspektoch stavu svojho dieťaťa a uvedomujú si, že sa nerozprávajú iba s profesionálom, ale aj s matkou s podobnými skúsenosťami. Dokonale a hlboko rozumie výzvam, ktorým títo rodičia čelia, a preto sú jej rady neoceniteľné. Autorka má medicínske a postgraduálne tituly z neurológie aj z oblasti ľudskej výživy. Na svojej klinike sa špecializuje na výživu detí i dospelých s poruchami správania a učenia, ako aj na poruchy trávenia a imunity u dospelých.

Dá sa povedať, že v kognitívnej vede, napriek vzájomnej rivalite a nekompromisnej kritike, v súčasnosti koexistujú tri hlavné paradigmy: symbolová (podľa nej sa myseľ podobá na digitálny počítač, ktorý má k dispozícii symbolové reprezentácie a manipuluje s nimi podľa určitých syntaktických pravidiel), konekcionistická (v rámci ktorej sa kognitívne funkcie modelujú pomocou umelých neurónových sietí, inšpirovaných vlastnosťami mozgu) a stelesnenej kognície (ktorá kladie dôraz na senzomotorickú inteligenciu a ukotvenosť kognície v materiálnom a sociálnom prostredí). Hoci každá z týchto paradigiem vznikla v rôznej dobe, novšia paradigma nikdy celkom nedeštruovala predchádzajúce, skôr naopak: paradigmy sa navzájom doplňujú a stimulujú. Samozrejme, táto situácia má vplyv na riešenie aktuálnych problémov v rôznych oblastiach výskumu, ktorým sa venujú jednotliví autori monografie. Či už ide o oblasť intenzívneho skúmania vývinu kognície, nekonečné pokusy o pochopenie mentálnej kauzality, efektívnosť (resp. neefektívnosť) intuitívneho usudzovania, modulárnu alebo nemodulárnu povahu centrálnych kognitívnych procesov, explanačnú silu teórie zrkadliacich neurónov alebo o ďalšie problémy či oblasti. Autori monografie využívajú celú škálu metód skúmania od teoretických analýz, cez počítačové simulácie, až po experimentálne metódy. Súvisí to s podstatnou vlastnosťou kognitívnovedného skúmania, t. j. s jeho prierezovosťou a s využívaním metód všetkých relevantných disciplín. A práve preto je aj zloženie autorského tímu interdisciplinárne a tvoria ho filozofi, psychológovia i informatici.

Vynikajúci slovenský herec Jozef Kroner bol aj skvelým spoločníkom s obdivuhodným darom pútavo rozprávať príbehy zo svojho života, ktoré vedel iskrivo precifrovať s dostatočnou mierou dôveryhodnosti. Jeho knižka poviedok, fejtónov, causerií a impresií je predovšetkým knihou úsmevov, dobromyseľnosti a bezprostrednej zábavy. Raz zavedie čitateľov do zákulisia divadle, či k fígľovaniu hercov na scéne, raz do ich súkromných „vylomenín“, inokedy sa zabáva so svojou súkromnou vášňou – rybárčením – a v poslednej časti knihy sa stretávame zväčša s jeho príbuznými a príbehmi, ktoré sa odohrali v rodine Krónerovcov. Skvelá kniha je nielen úžasnou spomienkou na famózneho umelca, ale je aj skutočne vynikajúcim čítaním. Vydanie knihy Jozefa Kronera sprevádzajú majstrove väčšinou ešte nepublikované a nesmierne pôvabné ilustrácie. Písanie je pre mňa príjemným osviežením, milou zábavou. Nehrám sa na spisovateľa, som herec, alebo presnejšie povedané robotník herectva. Keď som knihy písal, nemyslel som na žiaden literárny ani novinársky útvar. Písal som, čo som cítil, a bolo mi úplne jedno, kto a ako moje výplody nazve a aký žáner im prisúdi. Podľa mňa sú moje písačky iba čriepkami zo života, nič viac, nič menej. Keďže sa cítim byť väčšmi rozprávačom ako pisateľom, väčšinu príbehov som si najprv narozprával na magnetofón a potom prepisoval. Svojho poslucháča som mal neustále pred očami, isto i vďaka tomu je jazyk čistejší, bez literárneho balastu, a scény plastickejšie. To si však uvedomujem až teraz, po niekoľkých rokoch, keď sa do svojich kníh začítam.

Slávny britský humorista Saki, vlastným menom Hector Hugh Munro, sa narodil 18. decembra roku 1870 v meste Akyab v Barme. K výberu pseudonymu Saki ho inšpirovala zbierka epigramov perzského polyhistora a básnika Omara Chajjáma s názvom Rubáiyát. Práve v týchto veršoch vystupuje postava sluhu, ktorý podáva víno. Volal sa Sákí. Vo svojej tvorbe vtipne glosuje predvojnové obdobie a pomery v Anglicku, kritizuje snobstvo a pokrytectvo vyššej vrstvy, rebeluje proti tvrdohlavým a úzkoprsým autoritám, a to najmä prostredníctvom postáv, akými sú mladíci Reginald alebo Clovis. Jeho poviedky majú neraz autobiografický charakter. Anglický spisovateľ Graham Greene podotkol, že „najlepšie Munroove poviedky sú poviedky detstva, detského humoru a anarchie, ako aj krutosti a biedy života“. Saki zomrel predčasne, v zákopoch prvej svetovej vojny v novembri 1916. Zbierka Krvilačné tety a iné zvery predstavuje úplne prvý slovenský knižný preklad Sakiho. Ide o výber toho najlepšieho – poviedky pochádzajú zo zbierky The Best of Saki. K nej pridávame šesť menej známych poviedok, ktoré Sakiho životopisec A. J. Langguth objavil v archívoch Britskej knižnice a vydal až v roku 1982 ako prílohu k Sakiho životopisu.

Od spisovateľa mám ďaleko, i keď mnohí hovoria, že okrem rozprávačského talentu mám dar príbeh originálne vypointovať písomne. Herci väčšinou píšu svoje memoáre, pričom im často ktosi pomáha alebo všetko píše za nich. Moje knihy sú len moje. Ani v jednej z nich som sa nechcel štylizovať ani mudrovať, písal som tak, ako som cítil, a do ničoho som sa nenútil. S každou knihou som predstupoval pred čitateľa s úctou a prvé ohlasy som očakával s takým vzrušením ako na premiére reakcie prvých divákov. Na javisku i pri písaní treba vychádzať z poznania a z poznávania človeka. Väčšinou ide o veci veľmi intuitívne a vy musíte nájsť tú najvhodnejšiu formu obnažovania sa. Písanie ani hranie nie sú ľahké, jedno i druhé je dráždivé až do špiku kostí. A to sa mi páči. Ak by som nebol hercom, časom by som sa určite prepracoval k literárnej tvorbe. Jozef Kroner

Územčistý, okrúhly človiečik v ošumelých šatách a v čiernom klobúku, s röntgenovým pohľadom schovaným za silnými okuliarmi, muž, ktorý sa zjaví všade tam, kde dôjde k záhadnému zločinu, a obyčajne vždy vtedy, keď už skúsení kriminalisti hádžu flintu do žita – to je otec Brown. Poradí si s nevysvetliteľnými zločinmi, uvedie na pravú stopu pátranie polície, vyvracia falošné dedukcie, očisťuje nevinných a zdanlivo nadprirodzeným záhadám dáva reálnu tvár. Slávny literárny kolega Sherlocka Holmesa a Hercula Poirota sa vracia.

Táto kniha nie je román, ktorý Jevgenij Petrov nestihol napísať o svojom spoluautorovi Iľjovi Iľfovi. Jej zostavovateľke Alexandre Iľfovej, dcére Iľju Iľfa, sa však kombináciou poznámok a náčrtov Jevgenija Petrova, spomienok súčasníkov Iľju Iľfa, literárnych kritík, fragmentov ohlasov z dobovej tlače a dokumentov zo štátnych archívov i z osobného archívu zostavovateľky podarilo splniť sen Jevgenija Petrova o knihe, ktorá by zachytávala desať rokov jeho jedinečnej spolupráce s Iľfom, "o Iľfovi, jeho živote a smrti". Táto kniha predstavuje výber z ruského originálu - je to výber toho najpodstatnejšieho, čo charakterizuje spoluprácu dvoch výnimočných autorov a dobu, v ktorej žili. Valerij Kupka

R. Wayne Gilpin, ktorý zostavil túto knihu, je otcom Alexa, šestnásťročného autistického mladého muža. Wayne je bývalým prezidentom a tajomníkom Americkej autistickej spoločnosti. Ako autor sa profesionálne venuje vzdelávaniu a publicistike.

Rodina Karamazovovcov predstavuje charakteristický predobraz vtedajšej zdeformovanej spoločnosti. Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov. Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom...

Zápisky na manžetách Michaila Bulgakova sú autobiografickou novelou, ktorá má formu denníkových zápiskov a zachytáva prvé dva roky (1920 – 1921) jeho formovania ako spisovateľa. Zápisky, ktoré pôvodne pozostávali z troch častí, ale zachovali sa iba prvé dve, zaznamenávajú dôležité momenty z Bulgakovovho života vo Vladikavkaze, kde sa ocitol počas občianskej vojny ako vojenský lekár bielogvardejcov, jeho prvé novinárske kroky, prvé dramatické a prozaické pokusy, hľadanie vlastného rukopisu, svojho osobitého pohľadu na novú realitu a jej literárne stvárnenie. Chýbajúcu tretiu časť Zápiskov v tejto knihe nahrádzajú poviedky z rokov 1921 – 1924, predstavujúce Bulgakovov satirický pohľad na obdobie začiatkov boľševického štátu, obdobie novej reality, s ktorou akoby sa spisovateľ nikdy nezmieril.

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911. Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.

Dve novely gotického romantizmu v jednej knihe Seweryn Goszczyński bol poľský básnik a prozaik, významný predstaviteľ tzv. ukrajinskej školy poľského romantizmu. Román Kráľ zámku (1839/40) vznikal vo francúzskej emigrácii. Spájajú sa v ňom žánre čiernoromantického gotického románu s tajomstvom, iniciačného románu a národnej alegórie. Rozprávač, romantický tulák, stretáva v ruinách odrzykońského zámku záhadného blázna Machnického, ktorý ich stráži a vyhlasuje sa za posledného poľského kráľa. Machnicki sa ukazuje byť výnimočnou romantickou osobnosťou s nespútanou imagináciou – a jeho šialenstvo zasa privilegovaným prístupom k mystickým víziám, v ktorých ožíva dávna minulosť. Machnicki zasvätí rozprávača do tajomstva svojich mystických videní a poodhalí, čo skrýva podzemie zámku i tajomná kniha. V texte nachádzame priam emblematické motívy romantizmu: ruiny ako hieroglyf slávnej minulosti a alegória pominuteľnosti, no zároveň ako mystické vnútorné miesto duše. Nie je blázon jediným rozumným človekom medzi „normálnymi“ bláznami, ktorí žijú v zabudnutí a neslobode? Władysław Łoziński bol poľský románopisec, historik a novinár. Novela Zapatan (1874) je tajomnou prózou, reprezentantom žánru strašidelnej fantastiky 19. storočia, no zároveň aj prózou historického žánru, ktorej dej je situovaný do 18. storočia. Rozprávač, rotmajster Vít Narwoj, i vojaci jeho pluku sú konfrontovaní s tajomnou postavou démonického Zapatana, ktorý sa zaoberá alchýmiou a azda vládne aj nadprirodzenými silami. Ba možno je vyslancom samého pekla. K rozprávačovi doliehajú len útržky tajomného príbehu a nevysvetliteľných hrôzostrašných udalostí: sú to halucinačné vízie či naozaj zásah nadprirodzených síl? Text poodhalí len cíp závoja tej temnej oblasti. Aj čitateľ zostáva na konci prózy sám so svojimi otázkami. Vracia sa nakoniec Zapatan? A predovšetkým: odkiaľ?

Stefan Grabiński (1887 – 1936) je podnes najznámejším poľským autorom hororovej fantastiky, respektíve weird fiction, ako znie anglosaský termín pre tento žáner. I keď Grabińského – najmä mimo jeho domoviny – s obdivom prezývajú „poľský Poe“, vypovedá to skôr o žánrovom zaradení jeho diela, pretože jeho tvorba na poli weird fiction je značne originálna. Bol majstrom poviedky (práve túto časť jeho tvorby vysoko oceňoval Stanisław Lem), zovretej kratšej prózy s pozvoľna hustnúcou temnou atmosférou, s gradovaním tajuplných úkazov a vyhrotenou pointou. Zároveň však napísal štyri vynikajúce romány: Salamander (1924), Tieň Bafometa (1926), Kláštor a more (1928) a Ostrov Itongo (1936). Ani v nich neopustil svoj milovaný žáner – strašidelnú fantastiku či, ako ju sám nazýval, „psychofantáziu“. Literárnej slávy v Poľsku i za hranicami sa tento modernistický spisovateľ dočkal až po smrti – veď predsa bol, ako ho nazval spisovateľ Karol Irzykowski, „špecialistom na záhrobie“. Jeho diela preložili do mnohých cudzích jazykov a štyri z jeho príbehov sa dočkali filmového spracovania.

Prípady slepého detektíva, ktorý vďaka svojim geniálnym dedukčným schopnostiam rozlúšti akúkoľvek záhadu a vyrieši každý zločin! Výberom poviedok Oči Maxa Carradosa sa čitateľovi po prvý raz predstavuje jeden z klasických veľkých detektívov, ktorí hojne zaľudňujú príbehy detektívneho žánru – nevidiaci detektív Max Carrados anglického autora Ernesta Bramaha (1869? – 1942). „Prečo nemať slepého detektíva? Naozaj slepého...“ napadlo Ernestovi Bramahovi, keď v divadle sledoval jednu mizernú detektívnu hru, v ktorej sa vyšetrovateľ správal ako hlupák. Jeho slepý detektív Max Carrados vidí najviac, pretože vidí inak: očami svojho rozumu a ostatných nadmieru vyvinutých zmyslov. Môže robiť obhliadku miesta činu aj za absolútnej tmy. Vidiace oči možno zaslepiť ilúziou alebo oklamať – no nie Carradosov sluch, čuch či hmat. Max Carrados vyrieši prípad zdanlivo nemožnej krádeže vzácnej knihy na aukcii, logickým postupom uvažovania odhalí ducha v Massinghamskom činžiaku či bude pátrať po zmiznutom dievčatku. Jeho triezvo racionálnym prístupom neotrasie ani kaluž krvi, tajomne postupujúca po schodoch k obeti, na ktorú má dopadnúť kliatba v Dunstanovej veži, ani druidský oltár. A je oprávnené presvedčenie pána Enniscorthyho, že na divadelných doskách nevystupuje slečna Roscastleová, hoci zamestnanci divadla tvrdia opak? V Prípade nezvestnej herečky rozlúskne Max Carrados aj túto bizarnú záhadu, ktorej začiatok nám pripomenie neuchopiteľne snovú atmosféru hitchcockovských filmov. Carradosove riešenia záhad bývajú vskutku nečakané... Max Carrados, podobne ako Sherlock Holmes, vyšetruje skôr bizarné, čudesné záhady než vraždy, i keď nejaká mŕtvola na čitateľa číha aj v tejto knižke...

Dielo najväčšieho ruského spisovateľa Alexandra Sergejeviča Puškina (1799 – 1837) má v dejinách ruskej i svetovej literatúry epochálny význam. Puškin je tvorcom a kanonizátorom modernej spisovnej ruštiny, zakladateľom novej ruskej literatúry a zároveň aj vzácne harmonickým človekom, zápalistým vlastencom, nezlomným odporcom zla, bojovníkom za lepší osud svojho národa i celého ľudstva, skutočným stelesnením priamosti, činorodosti a optimizmu v živote i diele. Slávna novela Kapitánova dcéra (1836) zodpovedala Puškinovmu videniu sveta, kde všetko to najcennejšie nevyplýva z konvencií a formalít, ale je výsledkom osobných vzťahov, obetovania sa a lásky aj za cenu, že človek musí porušiť pravidlá. Podľa Puškina spoločnosť mala len tvoriť rámec a dopĺňať harmonické väzby medzi ľuďmi. Najvyššiu hodnotu má podľa autora láska a schopnosť obetovať sa za druhého.

Kniha Moje univerzity je knihou mučivých otázok o láske, milosrdenstve, pokore, násilí človeka na človeku, zmysle života a hľadaní odpovedí na nich. Gorkij ukazuje, že život sám ponúka konfrontáciu názorov a viac ako knihy reálne dokazuje pravdivosť niektorých a idealistickosť iných. Mrazivo výstižne znie názor jedného z múdrych ľudí, s ktorými život Gorkého na chvíľu spojil: „Škoda, že tento ľud zabíja svojich najlepších! Človek má pocit, že sa ich bojí. Nepasujú mu, ako tu vravia.“ Toto je jedna zo strašných právd, ktoré Gorkému odhalila jeho živá univerzita, možno jedna z tých, čo ho viedli k výberu pseudonymu Gorkij – Trpký. Je to pravda, ktorou sa vlastne končí novela Moje univerzity a ktorá vyháňa mladého Alexeja Peškova na putovanie po Rusku, keď sa začína najšťastnejšie obdobie jeho života.