Európa strana 20 z 43

Jedno z najvýznamnejších diel česko-slovenskej literatúry.Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry nielen v československom kontexte, ale aj európskom. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Ladislavom Mňačkom tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v ktorom naša spoločnosť žila v päťdesiatych rokoch, nik tak dôrazne nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá nás halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stránkach legendárneho týždenníka Kultúrny život. Kniha Oneskorené reportáže pôvodne vyšla takmer zároveň s celosvetovým publikovaním slávnej novely Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča a dodnes ostáva jedným zo svetlých kamienkov hľadania pravdy v našej literatúre. Nové vydanie Mňačkovej zásadnej knihy je nielen pripomenutím skvelého autora, ale aj snahou o oživenie našej pamäte.

Inšpiratívne dielo veľmajstra hororu a napínavých príbehov.Dobrodružné príbehy Arthura Gordona Pyma z Nantucketu sú jedinečným dôkazom literárneho majstrovstva slávneho amerického básnika a prozaika. Svoj jediný román publikoval roku 1837 v mesačníku "Southern Literary Messenger" v Richmonde a už o rok vyšiel knižne v New Yorku a Londýne. Neobyčajne dômyselný námornícky román, prešpikovaný prvkami exotiky, hororu a tajomna sa okamžite stretol s obrovským čitateľským záujmom na oboch stranách Atlantiku, pretože v ničom nezaostáva za autorovými famóznymi poviedkami. Edgar Allan Poe svojím dielom inšpiroval Fiodora Michailoviča Dostojevského, Howarda Phillipsa Lovecrafta i Arthura Conana Doyla a jeho veľký obdivovateľ Jules Verne vydal roku 1897 román Ľadová sfinga, ktorý je priamym pokračovaním Pymových príhod.

Kniha esejí o slávnom dramatikovi.Peter Altenberg (1859 – 1919) patrí životom i tvorbou k najoriginálnejším autorom modernej rakúskej literatúry. Vytvoril svojrázne, umelecky jedinečné dielo s neopakovateľným pohľadom na človeka a jeho život. Altenberg je básnik bežného života. Tohto „lačného rybára na brehu oceána všedného dňa" priťahoval pôvab každodennosti, objavovanie „malej" skutočnosti obyčajného dňa. Preslávil sa krátkymi prózami, stručnými tesanými škicami, impresiami, novinárskou beletriou, kurzívami, postrehmi na okraj dňa. Sám ich nazýval extraktmi života, črepinami, autogramami a telegramami duše. Sú to často pravé básne v próze, bez dekoratívnosti a krasorečnenia, s geniálnou kompozíciou, vyhraneným krédom, ľudsky účastným, filozoficky hlbokým a kriticky prenikavým. Výber z rozsiahlej tvorby tohto „posledného trubadúra a minnesängra" sa usiluje zachytiť celé jej rozpätie. Od impresionistického opojenia životným momentom, lásky k žene a dieťaťu, až po reflexie životného filozofa a kritika. Len málo diel zo svetovej literatúry sa čitateľovi prihovára tak sviežo a bezprostredne, a iba neveľa próz vie na malom priestore povedať tak veľa o človeku, živote, kráse vecí, krajiny, o radosti, tragike a najmä o zážitku duše.

Posledné dielo veľkého mysliteľaVo svojom poslednom diele sa zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939) vracia k problematike náboženstva, tentoraz však z iného, menej kritického aspektu, ako v predchádzajúcich prácach. Svoju pozornosť sústreďuje na postavu Mojžiša a jeho úlohu pri vzniku monoteistického židovského náboženstva a formovaní židovského národa. Vyslovuje pritom viacero odvážnych hypotéz a nových pohľadov. Vychádzajúc z psychoanalytického chápania (trauma – latencia – návrat potlačeného) skúma vznik a fenomén náboženskej viery u Židov a kresťanov a rozoberá podstatu i príčiny antisemitizmu a nenávisti voči Židom. V tejto práci sa Freud pokúsil o istý druh psycho-historického skúmania a zároveň vyjadril aj svoje osobné názory na dobu, v ktorej žil. Hoci mnohé jeho postoje sú dodnes predmetom búrlivej diskusie, kniha je cenným príspevkom k psychológii náboženstva, antropológii a teórii kultúry. „Judaizmus bol náboženstvom otca; kresťanstvo sa stalo náboženstvom syna."Sigmund Freud

Slávny román o hrôzach fašizmu.„V apríli roku 1965 som bol v Drážďanoch. Celú noc som prechodil po meste, ktoré sa dodnes nespamätalo zo strašných následkov vojny. Keď som sa vrátil domov, začal som písať túto knihu. Nie je to autobiografia, ale môže si niekto vymyslieť niečo, čo sa nikdy nestalo?" Ladislav Mňačko Legendárny slovenský prozaik Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch. Po rozbití Československej republiky sa roku 1939 snažil ujsť do Sovietskeho zväzu a o rok sa pokúsil prekročiť nemecko-holandské hranice. Pri tomto druhom pokuse ho chytili a odvliekli do koncentračného tábora Hunswikl. Z nútených prác v „ríši" utiekol, vrátil sa na Moravu a zapojil sa do partizánskych akcií proti okupantom. V rokoch 1945 – 1953 bol redaktorom komunistických denníkov Rudé právo a Pravda. Je autorom legendárnych románov Smrť sa volá Engelchen (1959), Ako chutí moc (1968) a knihy Oneskorené reportáže (1963). V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani československej vlády emigroval do Izraela a bol zbavený československého občianstva. Po „oteplení" politických pomerov v roku 1968 sa vrátil domov, no po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 odišiel do Rakúska. Tam žil, pracoval a tvoril až do novembra 1989. Do vlasti sa vrátil roku 1990, no po rozpade Československa sa rozhodol žiť v Prahe. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave. Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.

Detektívne poviedky autora, ktorý inšpiroval Beatles, Led Zeppelin, Ozzyho Osbourna, Iron Maiden aj Davida Bowieho. Aleister Crowley (1875 – 1947) – britský okultista, spisovateľ, horolezec, šachista, maliar, astrológ, básnik, prozaik, jogín a kritik spoločnosti. Vplyvný člen niekoľkých okultných organizácií vrátane spoločností Zlatý úsvit, Argenteum Astrum, Ordo Templi Orientis. Býval označovaný za „najskazenejšieho muža sveta". Dnes je považovaný za jednu z najvplyvnejších osobností britskej histórie. Svojím životom a dielom inšpiroval mnoho významných umelcov. Jeho portrét sa nachádza na obale slávneho albumu Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), Ozzy Osbourne má na platni Blizzard of Ozz (1981) skladbu Mr. Crowley, Iron Maiden mu venovali niekoľko piesní na albumoch Piece of Mind (1983), Powerslave (1984) a Seventh Son of a Seventh Son (1988). Veľkým priaznivcom Aleistera Crowleyho je aj gitarista Led Zeppelin Jimmy Page a David Bowie v pesničke Quicksand z albumu Hunky Dory (1971) spieva: „Som bližšie k Zlatému úsvitu, ponorený do tvaru Crowleyho vízie". V Crowleyho bohatej básnickej a prozaickej tvorbe vynikajú príbehy jedného z najbizarnejších detektívov na svete menom Simon Iff, známeho pod prezývkou Skromný Simon. Autorovo literárne alter ego je už pán v požehnanom veku, napriek tomu vykazujúci fyzickú aj intelektuálnu vitalitu mladíka. Iff dodržiava zdravú životosprávu, cvičí jogu, ale nepohrdne kvalitným mokom a obľúbeným fajčivom. Je skvelý šachista a zároveň znalec západných aj východných ezoterických systémov, dokáže sa blysnúť taoistickými múdrosťami, je vyznávačom thelémskej filozofie a zároveň má v malíčku poznatky modernej hlbinnej psychológie, stojí skrátka rozkročený medzi nadzmyslovým svetom a moderným svetom vedy, hoci v tom prvom sa evidentne cíti lepšie. Skromný Simon nepotrebuje klasické detektívne propriety ani vyšetrovacie postupy a pátranie v teréne, pretože v konfrontácii s jeho brilantnou mysľou, vycvičenou v mágii, šachu aj psychoanalýze, by boli krvopotne získavané stopy a fakty zbytočnou nadprácou.

Podarí sa prelomiť starodávnu kliatbu a premôcť mýtického netvora? Slávny viktoriánsky hororový román.Richard Marsh, vlastným menom Richard Bernard Heldmann (1857 – 1915), začínal ako autor dobrodružných príbehov pre chlapcov. Po odpykaní trestu za falšovanie šekov prijal pseudonym, pod ktorým vstúpil do sveta literatúry ako tvorca slávnych mysterióznych príbehov. Vo viktoriánskom období patril k nesmierne populárnym a plodným prozaikom, vydal zhruba osemdesiat románov a množstvo poviedok. Venoval sa najmä tvorbe gotického hororu, kriminálnej literatúry, no písal aj romance a humoristické prózy. Marshovým najúspešnejším dielom však bol gotický horor Pomsta posvätného chrobáka z roku 1897. Vyšiel zhruba dva mesiace pred románom Brama Stokera Dracula, s ktorým ho často porovnávali, a v časoch svojho prvého vydania sa dokonca predával lepšie ako Stokerovo legendárne dielo. Na rozdiel od neho sa však v neskoršej dobe nestal súčasťou kánonu populárnej literatúry, zapadol prachom a známy bol naozaj len gurmánskym znalcom hororového žánru a zberateľom zaprášených starých knižných kuriozít. Dnes sa však jedno z klasických diel svetovej hororovej prózy opäť stalo vyhľadávanou literárnou lahôdkou pre všetkých skutočných milovníkov žánru. Popri dobovom kolorite, koloniálnych koncepciách Orientu a exotike z Marshovho bizarne mysteriózneho príbehu o vražednom monštre doslova dýcha všetka viktoriánska mrazivá tajomnosť. Ak bude odteraz v láskavom čitateľovi bzukot chrobáka vzbudzovať, povedzme, ak už nie priamo údes, tak aspoň ľahučké chvenie, potom môžeme skonštatovať, že sa mu tento sugestívny viktoriánsky gotický román vpísal pod kožu, podmanil si ho, ba priam kolonizoval...

Výber umenovedných štúdií, úvah a básní všestranného nizozemského umelca a teoretika umeniaTheo van Doesburg (1883—1931), vlastným menom Christiaan Emiel Marie Küpper, bol abstraktný avantgardný umelec, architekt, teoretik umenia, autor manifestov a kritík modernej architektúry, zakladateľ konštruktivistického hnutia De Stijl a od roku 1917 redaktor rovnomenného časopisu, ale pod pseudonymami I. K. Bonset a Aldo Camini aj dadaistický básnik a provokatér. Vo svojich statiach o výtvarnom umení a architektúre, v umeleckých a literárnych manifestoch, v kritikách súčasnej európskej architektúry, v mnohých prednáškach a napokon aj vo svojich experimentálnych literárnych textoch formuloval v priebehu zhruba pätnástich rokov myšlienky, ktoré v dvadsiatom storočí zásadným spôsobom ovplyvnili chápanie moderného stavania i výtvarníctva. Spoločne s Pietom Mondriaanom formuloval program tzv. nového stvárňovania (neoplasticizmu) a sám sa zasadzoval za dynamizáciu umeleckého výrazu, ktorá by bola v súlade so životom moderného človeka. Ako autor spisu Základné pojmy nového stvárňujúceho umenia (1925) vplýval aj na orientáciu nemeckej umelecko-remeselnej školy Bauhaus. Prvý slovenský výber z Van Doesburgovho písomného diela prináša prierez tvorivým myslením tejto výnimočnej osobnosti modernej nizozemskej, ale aj svetovej kultúry.

Stefan Grabiński (1887 – 1936) je dnes najznámejším poľským autorom hororovej fantastiky, weird fiction, zároveň však aj literárne ambicióznym modernistickým spisovateľom. Bol predovšetkým majstrom fantastickej psychologickej poviedky s pozvoľna hustnúcou temnou atmosférou, s gradovaním tajuplných úkazov a vyhrotenou, no nejednoznačnou pointou. Zbierka Mŕtvy priestor je výber próz, ktoré autor za svojho života publikoval len časopisecky. Stefan Grabiński bol tvorcom špecifickej odrody fantastiky, metafyzickej fantastiky či psychofantázie. Za dominantu svojej tvorby označil pocit obrovského údivu z tajuplnosti života, ktorý však prechádza do údesu z neznáma. Symbolizmom je inšpirovaná jeho koncepcia tajuplnej „inej skutočnosti“, ktorá do nášho trojrozmerného sveta preniká prostredníctvom tajomstiev, bizarných fenoménov, tajomných súvislostí medzi javmi, výstražných udalostí či neuveriteľných zhôd okolností. Tie akoby mala na svedomí akási neurčitá zlovoľná sila. Jeho hrdinovia sa zmietajú v bludnom kruhu svojich nutkavých ideí a dotýkajú sa hranice šialenstva, keď uvzato chcú poodhrnúť závoj tajomstva. To však nie je možné urobiť beztrestne. A tak spoznáme neurotického hrdinu s jeho vyšinutou matematickou teóriou súvislostí medzi udalosťami, projektovanými do modelu kriviek a priamok. Alebo tiež milovníka spomienok, ktorý chce pomocou stôp udalostí, odtlačených do astrálnej fotografickej dosky transcendentnej ríše, vyvolať minulosť späť na tento svet – aj za cenu obrovskej katastrofy. Mŕtvy priestor ožíva prízrakmi minulých udalostí; zlá traumatická udalosť sa opakuje donekonečna premietnutá vo svojej ozvene ako tieň. Otázka, či je to sen alebo skutočnosť, nie je správne položená: Sen je skutočnosť – iná skutočnosť. Opustené železničné staničky, tunel vedúci do nepredpokladanej hĺbky evolučného času, koľajnice ubiehajúce do diaľky mimo tohto sveta. Dobová železničná neuróza, freudovský a bergsonovský vlak; umenie ako plameň stravujúci dušu umelca.

Zbierka detektívnych poviedok Muž, ktorý vedel priveľa vyšla po prvý raz v roku 1922 a ide zrejme o najtemnejšie a najcynickejšie dielo slávneho britského prozaika, novinára, esejistu, historika a teológa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Hrdinom mimoriadnych príbehov je Horne Fischer, ktorý vďaka svojej bystrej mysli a vynikajúcim deduktívnym schopnostiam dokáže vyriešiť aj tie najkomplikovanejšie kriminálne prípady. Spolu so začínajúcim novinárom Haroldom Marchom sa však pohybuje vo vyšších kruhoch britskej spoločnosti a výsledky svojho vyšetrovania musí podriadiť spoločenským a politickým záujmom krajiny. Problémom totiž nie je odhalenie páchateľa, ale či je vôbec vhodné postaviť ho pred súd. Horne Fisher je totiž spriaznený s takmer všetkými významnými aristokratmi aj vplyvnými politikmi krajiny a dobre preto pozná zákulisné zlozvyky ostrovného kráľovstva. Jednoducho vie priveľa, aby sa mohol rozhodovať len podľa litery zákona a svojich morálnych zásad.

Stefan Grabiński (1887 – 1936) je dnes najznámejším poľským autorom hororovej fantastiky, weird fiction, zároveň však aj literárne ambicióznym modernistickým spisovateľom. Bol predovšetkým majstrom fantastickej psychologickej poviedky s pozvoľna hustnúcou temnou atmosférou, s gradovaním tajuplných úkazov a vyhrotenou, no nejednoznačnou pointou. Zbierka Mŕtvy priestor je výber próz, ktoré autor za svojho života publikoval len časopisecky. Stefan Grabiński bol tvorcom špecifickej odrody fantastiky, metafyzickej fantastiky či psychofantázie. Za dominantu svojej tvorby označil pocit obrovského údivu z tajuplnosti života, ktorý však prechádza do údesu z neznáma. Symbolizmom je inšpirovaná jeho koncepcia tajuplnej „inej skutočnosti“, ktorá do nášho trojrozmerného sveta preniká prostredníctvom tajomstiev, bizarných fenoménov, tajomných súvislostí medzi javmi, výstražných udalostí či neuveriteľných zhôd okolností. Tie akoby mala na svedomí akási neurčitá zlovoľná sila. Jeho hrdinovia sa zmietajú v bludnom kruhu svojich nutkavých ideí a dotýkajú sa hranice šialenstva, keď uvzato chcú poodhrnúť závoj tajomstva. To však nie je možné urobiť beztrestne. A tak spoznáme neurotického hrdinu s jeho vyšinutou matematickou teóriou súvislostí medzi udalosťami, projektovanými do modelu kriviek a priamok. Alebo tiež milovníka spomienok, ktorý chce pomocou stôp udalostí, odtlačených do astrálnej fotografickej dosky transcendentnej ríše, vyvolať minulosť späť na tento svet – aj za cenu obrovskej katastrofy. Mŕtvy priestor ožíva prízrakmi minulých udalostí; zlá traumatická udalosť sa opakuje donekonečna premietnutá vo svojej ozvene ako tieň. Otázka, či je to sen alebo skutočnosť, nie je správne položená: Sen je skutočnosť – iná skutočnosť. Opustené železničné staničky, tunel vedúci do nepredpokladanej hĺbky evolučného času, koľajnice ubiehajúce do diaľky mimo tohto sveta. Dobová železničná neuróza, freudovský a bergsonovský vlak; umenie ako plameň stravujúci dušu umelca.

Prvé slovenské vydanie slávneho predposledného románu autora „nesmrteľného“ Draculu. Prízrak tajomnej ženy v pohrebnom rubáši unášaný vlnami Jadranského mora v plavidle podobnom truhle... Takýmto lákavým obrázkom nás privíta Bram Stoker, autor nesmrteľného Draculu, vo svojom predposlednom románe z roku 1909. Na čitateľa prvého slovenského prekladu tohto diela však čakajú aj iné prekvapenia a napokon zistí, že legendárny autor sa na staré kolená rozhodol namiešať koktejl z viacerých žánrov. Dáma v rubáši totiž kombinuje prvky hororu, romanticko-dobrodružného príbehu, verneovsky ladenej sci-fi aj politickej utópie. Vydajme sa teda na tajomný hrad Vissarion v Modrých horách a do jeho okolia, kde na hrdinu príbehu, Ruperta Sent Legera, čakajú mnohé nástrahy, pozemné, vzdušné i morské súboje so ľstivými nepriateľmi, ale najmä osudové stretnutie. Stretnutie s uhrančivou dámou v rubáši, ktoré navždy zmení nielen jeho život, ale aj život obyvateľov Modrých hôr a celého Balkánu.

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911. Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.