Európa strana 13 z 43

Lenin a Stalin by boli šokovaní, aký akčný a humorom nabitý príbeh sa môže odohrávať v boľševickej realite vytvorenej ich zločineckými mozgami. Brilianty nesmiernej hodnoty sú ukryté v jednej z dvanástich čalúnených stoličiek madam Petuchovovej. Ani divoký západ nebol taký nebezpečný ako boľševické Rusko v časoch, keď Ostap Bender so svojím kumpánom putovali za pokladom. Tento akčný a nesmierne vtipný príbeh sa zaradí medzi klenoty vašej knižnice. O jeho kvalitách svedčí aj fakt, že poslúžil ako námet k ôsmim filmovým prepisom a viacerým divadelným dramatizáciám. Najznámejší je rovnomenný americký film držiteľa Oscara Mela Brooksa z roku 1970. Pripravte svojich susedov na salvy smiechu, ktoré sa pri čítaní budú ozývať z vášho príbytku. Chrumkavý text nenechá vašu bránicu ani na chvíľu v pokoji...

Život v pokojnom vidieckom mestečku Wildshott rozbúri nález mŕtveho tela mladej slúžky. Polícia je bezradná a komplikovaného prípadu brutálnej vraždy sa ujíma šikovný mladý detektív, seržant Ridgway. Do vyšetrovania sa púšťa aj tajomný barón Le Sage, veľký milovník šachu, ktorého pohnútky však nie sú úplne jasné. Bernard Edward Joseph Capes (1854 1918) bol úspešný viktoriánsky autor spoločenských románov, hororových príbehov, zbierok poézie a historických próz, ktoré sa tešili veľkému uznaniu na oboch stranách Atlantického oceánu. Vraždu vo Wildshotte napísal priamo na objednávku vydavateľstva HarpersCollins a bola prvým dielom detektívneho žánru, ktoré v tomto prestížnom vydavateľskom dome vyšlo. Capesova jediná próza s kriminálnou zápletkou zaznamenala obrovský čitateľský ohlas, v priebehu desiatich rokov sa dočkala ôsmich reedícií a knihy o zločine začali byť konečne ovažované za serióznu literatúru. Autor sa však úspechu svojho diela nedožil. V roku 1918 zomrel na španielsku chrípku a je pochovaný vo Winchesterskej katedrále. Román vychádza s dobovým predslovom Gilberta Keitha Chestertona (1874 1936) k prvému vydaniu z roku 1919.

Paradoxy pána Ponda je posledná kniha detektívnych príbehov od slávneho britského prozaika, novinára a katolíckeho filozofa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Poviedky sa najprv objavovali v literárnom časopise Storyteller a knižne vyšli až po spisovateľovej smrti. Hlavným hrdinom zbierky je bývalý štátny zamestnanec pán Pond, ktorý sa doslova vyžíva vo vyslovovaní svojráznych paradoxných výrokov a priateľov neprestáva ohromovať opisom svojich prazvláštnych životných skúseností. Vďaka nezvyčajnému pohľadu na svet a zmyslu pre detailný rozbor akokoľvek zložitej situácie si dokáže poradiť aj s tým najzamotanejším prípadom. Sám autor o svojej poslednej veľkej literárnej postave napísal: „Väčšina tých, čo hovoria v paradoxoch, sa len vyťahujú. No Pond je iný. On to robí, pretože sa vyťahovať nechce. Vieš, vyzerá ako taký sedavý typ, vedecký mužíček, akoby bol navždy prikovaný k stolu či písaciemu stroju, no zažil niekoľko skutočne vzrušujúcich príhod. Nerád o nich hovorí, to vlastne ani nechce. Najradšej by sa rozprával o úsudku, filozofii a teoretických veciach z kníh – dobre predsa vieš ako nesmierne miluje racionálnu literatúru osemnásteho storočia. Lenže počas toho abstraktného rozprávania občas znenazdania natrafí na čosi, čo sa mu aj naozaj stalo. No a vtedy – aby som to tak povedal – to všetko zhúžva dokopy. Snaží sa to natlačiť do malého priestoru a potom to jednoducho znie protichodne. Takmer každá z tých jeho pološialených viet predstavuje nejaké rozsiahlejšie dobrodružstvo v živote, ktorý by väčšina ľudí nazvala veľmi nedobrodružným.“

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby“, akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou“ a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).

Autorom detektívneho thrilleru O bývalom vojakovi, ktorý v období mieru zabíjal nudu je britský vojnový veterán Herman Cyril McNeile (1888 – 1937). Svoje skúsenosti zo zákopov prvej svetovej vojny zúročil tvorbou dobrodružných poviedok, ktoré začal uverejňovať v denníku Daily Mail. Dôstojníkom britskej armády v aktívnej službe však nebolo povolené publikovať pod vlastným menom, preto prijal pseudonym „Sapper“, ktorý pripomínal jeho príslušnosť k ženijnému zboru Royal Engineers. V medzivojnovom období sa už ako H. C. McNeile preslávil tvorbou napínavých próz s kriminálnou zápletkou. Hlavnou postavou románu je kapitán Hugh Drummond, ktorý sa po odchode do civilu nedokáže zmieriť s ubíjajúcou všednosťou povojnového života. V snahe uniknúť každodennej nude sa preto rozhodne inzerátom ponúknuť svoje služby súkromného detektíva. Už čoskoro sa ocitne vo víre vrážd, únosov a medzinárodného sprisahania, ktorého cieľom je rozbiť poriadok západného sveta. Fyzicky neobyčajne zdatný anglický džentlmen s vynikajúcim intelektom sa nielen vďaka láske k suchému martini stal priznaným inšpiračným zdrojom pre jednu z najslávnejších postáv svetovej popkultúry Jamesa Bonda. Príbehy kapitána Hugha Drummonda sa vo Veľkej Británii dodnes tešia nesmiernej popularite a stali sa predlohou pre mnohé filmové i televízne spracovania, rozhlasové hry, aj grafické romány.

Bývalého amerického novinára Jimmieho Halletta strateného v opare hustej londýnskej hmly osloví vystrašená mladá žena, ktorá mu podá tajomný balíček a potom utečie. Už o niekoľko hodín sa mládenec ocitne v úradovni Scotland Yardu, kde ho vypočúvajú kvôli vražde otca tej neznámej dievčiny a nechtiac sa čoraz hlbšie ponára do nebezpečného medzinárodného sprisahania. Spočiatku zdanlivo jednoduchého prípadu sa ujíma skúsený vrchný inšpektor Weir Menzies, ktorý sa s pomocou všetkých zdrojov Scotland Yardu pokúsi odhaliť a dolapiť nebezpečný gang dobre organizovaných zlodejov a zabijakov. Autorom vzrušujúceho kriminálneho románu Zločinecký syndikát (1916) je jeden z najrešpektovanejších inšpektorov v histórii Scotland Yardu Frank Castle Froëst (1858 – 1930), ktorý sa po odchode na dôchodok rozhodol zúročiť svoju dlhoročnú prax tvorbou detektívnych próz zachytávajúcich autentické policajné postupy. Súdobí novinári ho opisovali ako muža, ktorý bol vždy v nepoškvrnenom obleku, na hlave mal hodvábny klobúk a v ruke starostlivo zvinutý dáždnik. Keď bol okolnosťami nútený nosiť uniformu, pripomínal skôr pruského poľného maršala a jeho podriadení mu dali prezývku „muž so železnými rukami“, pretože dokázal roztrhnúť balíček kariet na polovicu a kovovú mincu rozdrviť medzi prstami ako sušienku. Jeho najslávnejšie literárne dielo sa v roku 1917 stalo predlohou pre úspešný americký film Dobrodružstvo milionára Halletta (Millionaire Hallet’s Adventure).

René Jean-Marie Joseph Guénon (15. november 1886, Blois, Francúzsko – 7. januára 1951, Káhira, Egypt) bol francúzsky metafyzický spisovateľ. V roku 1930 po manželkinej smrti opustil Európu a natrvalo sa usadil v Káhire. Mimo priameho dosahu tlakov prostredia, ktorého nepochopenie, ba až nevraživosť, mu v rodnom Francúzsku strpčovali život, sa tu v plnej miere mohol venovať písaniu a praktizovaniu súfijskej duchovnej cesty. V roku 1949 získal egyptské občianstvo. K hlavným témam Guénonovho diela patrí vzťah západného a východného sveta; možnosť prístupu k Tradícii, ktorá sprostredkuje skutočné, nie iba intelektuálne Poznanie, a ktorá sa naprieč rôznymi formami sprostredkovania vo svojej podstate nemení a nepodlieha dobovým vplyvom; štúdium symbolov a ich miesto na ceste Poznania; tajné vedy; kríza moderného sveta, ktorý Guénon chápe ako úchylku scestnej, teda západnej civilizácie. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria okrem predkladaného titulu knihy Kríza moderného sveta, Kráľ sveta, Všeobecný úvod do štúdia hinduistických náuk, Človek a jeho naplnenie podľa védánty (slov. 2015) či Symbolika kríža (slov. 2016). Po období, keď bolo Guénonovo dielo s výnimkou úzkeho okruhu čitateľov prehliadané a marginalizované, sa v posledných desaťročiach stáva čoraz viac predmetom záujmu aj v rámci akademického prostredia. Kniha Vláda kvantity a znamenia časov z roku 1945 je pokladaná za Guénonovo opus magnum.

Svetoznámy výtvarný umelec Piet Mondrian (pôvodným menom Pieter Cornelis Mondriaan, 7. 3. 1872, Amersfoort – 1. 2. 1944, New York), priekopník abstraktnej maľby, napísal počas svojho plodného života rad teoretických článkov a esejí, osvetľujúcich princípy „nového stvárňovania“ či „neoplasticizmu“ – výtvarnej avantgardy, ktorá vznikla okolo nizozemského umeleckého časopisu De Stijl (1917-1931). Obdobie medzi svetovými vojnami strávil v Paríži, kde pod vplyvom výtvarného kubizmu a módnej teozofie rozvíjal a vo svojej výtvarnej tvorbe do dokonalosti doviedol princípy abstrakcie. Vo svojich príležitostných článkoch sa vyjadroval okrem výtvarného umenia aj k súčasnej hudbe, architektúre a urbanistike, a krátky čas sa takisto venoval literárnemu experimentovaniu. Tesne pred druhou svetovou vojnou emigroval do Londýna a potom do New Yorku, kde zomrel ako svetovo uznávaný umelec. Prvý slovenský výber z Mondrianovho esejistického a literárneho diela prináša tú jeho časť, ktorá vznikla v čase od roku 1914 do roku 1938 v autorovom rodnom jazyku.

Román Ničiteľ duší (1920) sa odohráva po prvej svetovej vojne a rozpráva o obludnom sprisahaní proti západnej civilizácii. Nemecké militaristické kruhy, bezbožní ruskí boľševici, najrôznejšie anarchistické i nacionalistické skupiny a dokonca aj robotnícke hnutie v Spojených štátoch sa spojili do odhodlaného útoku proti základom demokracie. Hlavnou hnacou silou tejto vražednej operácie je prastarý kult Asasínov a uctievačov diabla, ktorí už v prvých mesiacoch roku 1919 spustili operáciu na ovládnutie myslí a duší obyvateľov Ameriky. Rozpúta sa nerovný zápas, pretože proti nadprirodzeným silám majú agenti tajnej služby len malú nádej na úspech. Našťastie sa im však podarí získať pre spoluprácu mladú dievčinu Tressu Nornovú, ktorá vďaka rokom stráveným v najvyššom chráme kultu ovládla magické sily a dokáže sa postaviť aj vodcovi zlovestného komlotu, samotnému Ničiteľovi duší. S jej pomocou majú teraz agenti tajnej služby ďaleko väčšiu šancu čeliť silám Zla.

Tri rozsiahle štúdie tejto knihy spája fascinácia obrazmi. Do obrazov vstupujú spomienky. Spomienky – obrazy vynárajúce sa z úložnej pamäti – sú v rozpore s verejným naratívom. Rozpor je produktívny. Posúva; presúva, aktivizuje nové konfigurácie medzi pamäťou a dejinami; prepisuje; reaktualizuje obrazy minulosti. Tri uvedenia Shakespeara v slovenskom divadle: jedno zabudnuté, druhé „kultové“, tretie neznáme. Všetky tri potvrdzujú radikálnu tézu T. Hawkesa: „Shakespeare nemá významy, to my cez neho významy generujeme.“ Divadlo: verejný priestor. Pozície tvorcov, divákov (aj historikov): pevne ukotvené v ich dobe a spoločnosti.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Po nemecky píšuci prozaik Gustav Meyrink (1868 – 1932) sa síce narodil vo Viedni, ale jeho tvorbu výrazne ovplyvnila tajuplná atmosféra starej Prahy a najmä jej židovského geta. Popri športe, finančníctve a literatúre sa po celý život zaujímal o mystiku, venoval sa budhizmu a staroindickým imaginačným učeniam. Rok po vydaní svojho najznámejšieho a svetovo najuznávanejšieho románu Golem (1915) publikoval slávnu poviedkovú zbierku Netopiere. Aj v tejto knihe, rovnako ako v takmer celej jeho tvorbe, sa stretávame so stratenými dušami, blúdiacimi duchmi, netelesnými bytosťami a ľuďmi, ktorí obývajú svet len ako mŕtve škrupiny. V prekvapivo vypointovaných poviedkach s hororovými prvkami a mystickými námetmi sa autor pokúša odhaľovať tajomstvo prírody a ľudského bytia. Meyrinkova bujná a často morbídna fantázia spracováva príbehy, v ktorých vždy pôsobia temné psychické sily alebo prírodná mágia a majú neblahé dôsledky na duševnú rovnováhu jeho postáv.

Boris Piľňak (vl. m. Boris Vogau; 1894 – 1838) – ruský sovietsky prozaik rusko-nemeckého pôvodu. Jeho rozporuplnú literárnu kariéru odštartoval kaleidoskopický román Holý rok (1922) o októbrovej revolúcii 1917 a porevolučnom vývoji v Rusku. Tento a nasledujúci, rovnako kontroverzný román Stroje a vlky (1925) urobil z Piľňaka jedného z najvydávanejších a najdiskutovanejších spisovateľov 20. rokov 20. storočia v sovietskom Rusku. V jeho na prvý pohľad roztrieštených (ako samotná porevolučná realita), zdanlivo chaoticky zmontovaných dielach prebieha neľútostný zápas starej a prastarej reality v metelici revolúcie o svoje miesto v mozaike nového, ešte sa len formujúceho sveta. Piľňakovou tragédiou bolo, že vytváral príliš svojskú a príliš nezávislú a odvážnu predstavu o tejto epizóde ruských dejín. Prinieslo mu to najprv obdiv a slávu a neskôr, ku koncu 20. rokov, po vyjdení noviel Nezhasnutý mesiac (1926) a Mahagón (1929), čoraz agresívnejšiu a nenávistnejšiu kritiku, čo koncom 30. rokov vyústilo až do obvinení z trockizmu a špionáže a do jeho popravy v roku 1938. Ale život spisovateľa sa nikdy bodkou nekončí.

Tri teatrologické štúdie o Shakespearovi v slovenskom divadle. Tri rozsiahle štúdie tejto knihy spája fascinácia obrazmi. Do obrazov vstupujú spomienky. Spomienky – obrazy vynárajúce sa z úložnej pamäti – sú v rozpore s verejným naratívom. Rozpor je produktívny. Posúva; presúva, aktivizuje nové konfigurácie medzi pamäťou a dejinami; prepisuje; reaktualizuje obrazy minulosti. Tri uvedenia Shakespeara v slovenskom divadle: jedno zabudnuté, druhé „kultové“, tretie neznáme. Všetky tri potvrdzujú radikálnu tézu T. Hawkesa: „Shakespeare nemá významy, to my cez neho významy generujeme.“ Divadlo: verejný priestor. Pozície tvorcov, divákov (aj historikov): pevne ukotvené v ich dobe a spoločnosti.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.