Európa strana 6 z 43

Antoni Lange (1861-1929) – poľský modernistický lyrický básnik, dramatik, prozaik fantastickej literatúry, člen krakovskej bohémy, ľavicový publicista. Medzi jeho najznámejšie fantastické prózy patrí okultistický román Miranda (1924) a predovšetkým zbierka poviedok Vládca času z roku 1911. Táto zbierka sa ocitá na rozhraní medzi tajomnou metafyzicko-okultistickou fantastikou a zárodkami science fiction, keďže Lange invenčne tematicky využíva a domýšľa aj súveké vedecké objavy, ako napr. problém omladzovania, teóriu relativity, či najrôznejšie technické vynálezy. Na kompozičnej i tematicko-dejovej úrovni textu Lange často využíva postupy pozastavenia uplývajúceho času, cyklickosti, cesty v čase, obrátenie behu času a jeho relativitu. Zaujímajú ho tiež psychologické i parapsychologické fenomény – napr. motívy dvojníctva, hypnózy, telepatie, splynutia dvoch duší, a naopak aj psychopatologického rozštiepenia osobnosti, reinkarnácie: vďaka využívaniu týchto „nevšedných“ motívov je nezriedka dej v jeho prózach opradený tajomstvom. Osudy postáv často ovládajú tajomné sily, o ktorých ani netušia.

Chestertonove detektívne poviedky môžeme smelo zaradiť k najlepším dielam klasickej detektívky a najmä k románom sira Arthura Conana Doyla. Nenápadný, ošumelý, postavou ťarbavý, na prvý pohľad naivný, ba až smiešny katolícky kňaz postupne rozuzlí navonok neriešiteľné kriminálne prípady a svojím racionalizmom a dôsledne logickým myšlienkovým postupom prekvapuje aj najskúsenejších profesionálnych detektívov. Na rozdiel od Sherlocka Holmesa, ktorý pri práci používa aj vedecké metódy, otec Brown dedukuje svoje závery pri odhaľovaní zločinu či zdanlivo nevysvetliteľnej „nadprirodzenej“ situácie na základe dokonalej znalosti ľudskej povahy a psychológie. Treba priznať, že nejedna detektívka je preplnená senzačnými zločinmi ako Shakespearova dráma. Gilbert Keith Chesterton

Štúdie o hystérii, ktoré spoločne napísali a roku 1895 vydali Josef Breuer (1842 – 1925) a Sigmund Freud (1856 – 1939), sa dnes považuje za prvú prácu klasickej psychoanalýzy. Autori sa v nej síce venujú problematike chápania a liečenia vtedy módnej choroby – hystérie a pokúšajú sa o jej nový koncept v podobe tzv. konverznej hystérie, ale zároveň ponúkajú nový pohľad na duševný život jednotlivca, popisujú účinnosť novej psychoterapeutickej metódy (katartnej techniky) a nové pojmy, čo postupne vedie k vytvoreniu metód a prístupov psychoanalýzy. Slovenský preklad obsahuje okrem slávneho prípadu Anny O. (vlastným menom Bertha Pappenheim) a ďalších, aj príspevok Josefa Breuera, čo umožňuje porovnať odlišné prístupy Breuera a Freuda k podstate hystérie a spôsobom liečenia. Hoci základné pojmy psychoanalýzy a jej dôležité myšlienky v práci ešte nie sú plne sformované a mnohé časom podľahli pretvoreniu, možno ich v nej už nájsť v zárodočnej podobe. Aj preto ju treba chápať ako základný a východiskový text pre štúdium a skúmanie ďalšieho vývinu psychoanalytického myslenia a terapeutickej praxe.

Silvia Goralová žije so svojou mamou Klárou v rodinnom dome na okraji mesta. V susedstve býva Klárina sesternica Tereza Poláková so svojimi synmi Gregorom a Danielom. Všetky tri deti sú polovičné siroty a preto vyrastajú ako súrodenci s dvoma mamami. Tato rodinná idyla sa začne drobiť, keď sa matky rozhodnú, že by sa Silvia a Gregor mali zobrať, aby ich pozemky zostali pekne pohromade. Ale deti majú iné plány – Silvia miluje Daniela a Daniel ju a tiež holuby, ktoré mu daroval obľúbený dedinský farár. Ten si rôznymi darčekmi kupuje mlčanie miništrantov, ktorých na fare sexuálne obťažuje. Keď Daniel v auguste roku 1968 po začiatku okupácie Československa vojskami Varšavského paktu náhle zmizne, Silvia sa ho vyberie hľadať do sveta... * * * Román rakúskej spisovateľky Zdenky Beckerovej je príbehom detstva a dospievania v Československu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov a hľadania samého seba uprostred marazmu komunistickej spoločnosti.

Kroniky poblúznených rokov sú košatým rozprávaním Eduarda Matáka o živote na Slovensku v medzivojnovom období. Pred čitateľom v ňom defilujú skutočné historické postavy i postavy regionálnej mikrohistórie, tak ako sa o nich autor dočítal a dopočúval od svojich predkov i starších súčasníkov. Poblúznenie – tak rozprávač s miernou iróniou pomenoval stav vedomia svojich protagonistov, liptovského farára Jozefa Kačku i spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského, ale aj amerického Slováka Eda Beliša a jeho synovca, pltníckeho chlapca Jurka Danáka – im neraz sťažovalo ich osobnú ľudskú situáciu a prebíjanie sa životom či už v Ružomberku, v Bratislave alebo hoci v americkom exile, uprostred nepokojného, meniaceho sa sveta a v dotyku so slovenskou národnou i regionálnou, československou, nemeckou, maďarskou, americkou, ruskou či židovskou kultúrou. Toto poblúznenie si však dodnes zaslúži rešpekt, pretože svedčí o vôli a tvorivosti, o ideáloch a životných métach, bez ktorých nie je ľudský život plnohodnotný. Aj keď nie všetky postavy týchto kroník mohli prejsť do kolektívneho kultúrneho povedomia, niet tu azda takej, ktorá by si nezaslúžila, aby po nej zostala stopa v našej pamäti – hoci pre poučenie do budúcnosti.

Americký spisovateľ a novinár Mark Twain (1835 – 1910), vlastným menom Samuel Clemens, je známy svojím neuveriteľným vtipom, šarmom, ale aj sarkazmom a kritickými názormi na ľudskú civilizáciu. Preslávil sa najmä dielami Dobrodružstvá Toma Sawyera a Dobrodružstvá Huckleberryho Finna. Nemenej brilantná je však aj jeho posledná kniha Listy zo Zeme. Keď roku 1902 zomrela jeho milovaná manželka (dve z ich detí zomreli ešte predtým), Twain sa cítil nesmierne osamelý. Posledné roky života strávil na cestách a práve v tomto období napísal množstvo esejí, cestovateľských čŕt a dokonca fragment mysticko-dobrodružnej novely. V týchto svojich textoch sa naplno prejavil ako silný kritik spoločnosti, náboženských dogiem a Biblie. V Listoch zo Zeme nám, okrem iného, ponúka predstavu, že Satan navštívil Zem, aby skontroloval život pozemšťanov a píše svojim anjelským bratom do neba, s akým bláznovstvom sa tu stretáva. Kniha patrí ku klasickým hlasom „voľnomyšlienkarstva“. Spisovateľova dcéra Clara Clemensová preto dlho namietala proti jej publikovaniu. Svoj postoj zmenila, až keď sa verejná mienka začala voči podobným názorom stavať tolerantnejšie. Roku 1939 poverila literárneho vedca a veľkého znalca Twainovho diela Bernarda DeVota, aby pozostalosť doplnil poznámkami a pripravil na vydanie.

Seweryn Goszczyński bol poľský básnik a prozaik, významný predstaviteľ tzv. ukrajinskej školy poľského romantizmu. Román Kráľ zámku (1839/40) vznikal vo francúzskej emigrácii. Spájajú sa v ňom žánre čiernoromantického gotického románu s tajomstvom, iniciačného románu a národnej alegórie. Rozprávač, romantický tulák, stretáva v ruinách odrzykońského zámku záhadného blázna Machnického, ktorý ich stráži a vyhlasuje sa za posledného poľského kráľa. Machnicki sa ukazuje byť výnimočnou romantickou osobnosťou s nespútanou imagináciou – a jeho šialenstvo zasa privilegovaným prístupom k mystickým víziám, v ktorých ožíva dávna minulosť. Machnicki zasvätí rozprávača do tajomstva svojich mystických videní a poodhalí, čo skrýva podzemie zámku i tajomná kniha. V texte nachádzame priam emblematické motívy romantizmu: ruiny ako hieroglyf slávnej minulosti a alegória pominuteľnosti, no zároveň ako mystické vnútorné miesto duše. Nie je blázon jediným rozumným človekom medzi „normálnymi“ bláznami, ktorí žijú v zabudnutí a neslobode? Władysław Łoziński bol poľský románopisec, historik a novinár. Novela Zapatan (1874) je tajomnou prózou, reprezentantom žánru strašidelnej fantastiky 19. storočia, no zároveň aj prózou historického žánru, ktorej dej je situovaný do 18. storočia. Rozprávač, rotmajster Vít Narwoj, i vojaci jeho pluku sú konfrontovaní s tajomnou postavou démonického Zapatana, ktorý sa zaoberá alchýmiou a azda vládne aj nadprirodzenými silami. Ba možno je vyslancom samého pekla. K rozprávačovi doliehajú len útržky tajomného príbehu a nevysvetliteľných hrôzostrašných udalostí: sú to halucinačné vízie či naozaj zásah nadprirodzených síl? Text poodhalí len cíp závoja tej temnej oblasti. Aj čitateľ zostáva na konci prózy sám so svojimi otázkami. Vracia sa nakoniec Zapatan? A predovšetkým: odkiaľ?

Sir Arthur Conan Doyle (1859 – 1930) sa do sŕdc čitateľov zapísal predovšetkým ako stvoriteľ najslávnejšieho literárneho detektíva Sherlocka Holmesa, ktorý je známy naozaj po celom svete. Aj holmesovské detektívky vedeli byť značne hrôzostrašné, nuž nečudo, že Doyle svoje spisovateľské zručnosti zúročil i na teréne žánru hororovej fantastiky. K tomuto žánru ho viedol i jeho celoživotný záujem o špiritizmus (stal sa aktívnym členom slávnej Society for Psychical Research). Paradoxne ho práve racionalistická metóda, vychádzajúca z medicínskeho školenia primäla k otvorenosti voči mysterióznym fenoménom a k tomu, že sa nimi začal zaoberať i vo svojich prózach. V jeho tajuplných poviedkach väčšinou skeptický racionalistický hrdina, najčastejšie rozprávač (ktorý akoby z oka vypadol Dr. Watsonovi), býva konfrontovaný s tajuplnými úkazmi, ktoré ich nedovoľujú racionálne, prirodzene vysvetliť. Doylove prózy zručne dávkujú napätie a otvárajú šerosvit dohadov, až kým príde záverečný šok. No neurčitosť zostáva. „Loď, plaviacu sa polárnymi pláňami, čosi prenasleduje a kapitán Polárky upiera zrak do diaľky, kde niečo vidí len on... Tajuplné prastaré egyptské receptúry na oživovanie mŕtvych, jednoruká mátoha v lekárskom laboratóriu, médiá na špiritistických seansách, špiritistické materializácie, čosi hrôzostrašné číhajúce v temnej jaskyni, vývojové mutácie, vyžarovanie duchovnej energie z predmetu, diabolská pomsta – to všetko sú témy, sľubujúce správny zážitok pre labužníkov hororovej fantastiky. Doyle však nikdy nevyužíva lacné nadprirodzené efekty – naopak, všetky mysteriózne javy sa usiluje preskúmať s priam vedeckou metodickosťou. Akoby sa Sherlock Holmes so svojou dedukčnou metódou odrazu ocitol v temnej ríši okultných javov. Doyle predsa písal v časoch, keď špiritizmus bol rovnakou vedou ako kriminológia...“ Tomáš Horváth

Karl May (1842 – 1912) je autor, ktorý sa viac než celé storočie teší mimoriadnej popularite. Jeho romány dosahujú obrovské náklady. Jeho postavy Winnetou a Old Shatterhand vtlačili generáciám čitateľov nezmazateľný obraz indiánskeho Divokého západu a posmrtne v 60-tych rokoch 20. storočia inšpiroval jednu z najúspešnejších filmových sérií v dejinách nemeckej kinematografie. Zároveň sa však názory na Maya už oddávna výrazne rozchádzajú. Napríklad Arno Schmidt povyšuje niektoré jeho neskoré romány na úroveň svetovej literatúry, zatiaľ čo Klaus Mann vidí priame spojenie medzi „spôsobmi a taktikou Old Shatterhanda“ a krutosťami národného socializmu. Životopis jedného z najčítanejších nemeckých autorov predstavuje muža, ktorý ustavične a intenzívne blúdi medzi Ardistanom a Džinistanom, medzi úbohosťou biednych pomerov a rozprávkovým spisovateľským úspechom, medzi skutočnosťou a fantáziou ako máloktorí iní literáti a zároveň je hlboko presvedčený, že vo svojom živote kráča priamou cestou. Obsiahla záverečná kapitola sa venuje najrozličnejším úpravám a prepisovaniu spisovateľových textov, jeho zneužívaniu nacistami a neskôr komunistami, ale aj silnej inšpirácii filmárov a mnohých súčasných literátov životom a dielom Karla Maya.

Ježiš Nazaretský predstavuje dominantnú postavu v západnej civilizácii už viac než 2 000 rokov, odkedy žil a zomrel v rímskej Palestíne v 1. storočí. Postupne sa stal ústrednou postavou aj v nastupujúcej globálnej kultúre. Jeho príbeh sa počas storočí po jeho smrti pretransformoval na rôzne vizuálne formy a je preto logické, že s nástupom „pohyblivých obrázkov“ sa stal jedným z prvých námetov pre filmových tvorcov. Kniha amerického profesora religionistiky a filmového kritika W. Barnesa Tatuma je dôslednou analýzou zobrazovania postavy Ježiša Krista vo filme a zároveň je osobitým pohľadom na dejiny svetovej kinematografie. Autor si pre svoj rozbor „Ježiša vo filme“ vybral zásadné diela strieborného plátna. Slávne snímky Od jasličiek ku krížu (1912), Intolerancia (1916), Kráľ kráľov (1927), Quo vadis (1951), Rúcho (1953), Ben Hur (1959), Kráľ kráľov (1961), Barabáš (1962), Najväčší príbeh všetkých čias (1965), Evanjelium sv. Matúša (1964), Jesus Christ Superstar (1973), Godspell (1973), Ježiš Nazaretský (1977), Život Briana (1979), Ježiš (1979), Posledné pokušenie Krista (1988), Ježiš z Montrealu (1989), Ježiš (1999), Evanjelium podľa Jána (2003), Umučenie Krista (2004) a Syn človeka (2006) rozoberá z rôznych uhlov. Opisuje okolnosti ich vzniku a venuje sa forme i obsahu Ježišovho príbehu na plátne s osobitým dôrazom na scenáristické využitie evanjelií. Skúma akými prostriedkami je Ježiš zobrazený ako filmová postava, ktoré výroky sprevádzajú jeho stvárnenie a zároveň sumarizuje a hodnotí reakcie verejnosti i kritiky. Aj keď uznáva umelecké či kinematografické kvality jednotlivých snímok, dôraz kladie na ich biblický, historický a teologický rozmer. Pre diváka filmu o Ježišovi možno problém filmového Ježiša vyjadriť ako štvorakú otázku: Do akej miery je snímka o Ježišovi nielen filmársky zaujímavá, ale aj literárne ohľaduplná k prameňom evanjelií, historicky pravdepodobná a teologicky uspokojivá? Filmoví tvorcovia, ktorí si trúfli priviesť Ježiša na plátno, čelili skutočne náročnej úlohe a aj vďaka nim je jeho miesto v kultúre rovnako veľké ako v cirkvi.

Jan Jacob Slauerhoff (1898 – 1936) bol popredný severonizozemský prozaik a básnik; ako lodný lekár precestoval krajiny východnej Ázie, Južnej Ameriky i severnej Afriky. V 1930tych rokoch patril k prominentným predstaviteľom generácie okolo časopisu Forum. Vo svojom diele, silne poznačenom romantizmom i dekadenciou, s obľubou stvárňoval životy vyvrheľov spoločnosti v exotických prostrediach. Vydal: Archipel (1923, poézia), Clair-obscur (1927, poézia), Eldorado (1928, poézia), Fleurs de marécage (1929, poézia), Serenade (1930, poézia), Yoeng Poe Tsjoeng (1930, poézia), Een eerlijk zeemansgraf (Čestný námorníkov hrob, 1936, poézia); Het verboden rijk (Zakázaná ríša, 1932; po slovensky 2007), Het leven op aarde (Život na zemi, 1934) a De opstand op Guadalajara (Povstanie na Guadalajare, 1937).

Monografia akademického sochára Jána Ťapáka je splatením dávneho dlhu voči tomuto výnimočnému slovenskému výtvarníkovi. Vzťah k prírode, k starobylým kultúram a k poézii spája Ján Ťapák do osobitej metafory. Minulé s prítomným, drsné a krehké, monumentálne i komorné, zhutnený dej, krehkosť osudov, slávne okamihy aj všedné chvíle, tradícia i súčasnosť. Ján Ťapák vstúpil do tvorivého života so širokou znalosťou abecedy sochárskej tvorby, ktorú obohatil poučením z diel svetových umeleckých veličín. Kniha bude atraktívnou galériou zachytávajúcou to najlepšie z jeho tvorby.

Román Sendivoj v sebe spája žáner biografického a okultno-démonologického románu. Toto zvláštne spojenie vyplýva zo skutočnosti, že jeho príbeh je založený na osudoch skutočnej postavy poľského alchymistu Michala Sendivoja (1566 – 1636). Historickú postavu Sendivoja však autor poníma romanticky „byronovsky“ ako hrdinu zmietaného prudkými vášňami, ktorý si musí faustovsky zvoliť medzi nadľudským poznaním a prostým ľudským šťastím. Ukazuje sa, že do sveta temných síl nemožno nahliadnuť beztrestne a cenou za poznanie býva nezriedka vlastné šťastie i životy najbližších... V románe nájdeme množstvo elementov romantického goticizmu: postavy zmietané temnými vášňami, záhadnú postavu mudrca Kozmopolitu, scénu vyrabovania hrobky, infernálnu víziu ožívajúceho kostola, nadprirodzený motív neviditeľnosti, ruiny kláštora, tajomný alchymistov dom, kameň mudrcov, elixír nesmrteľnosti, zjavenie nadprirodzených mocností... Józef Bohdan Dziekoński (1816 – 1855) bol poľský prozaik obdobia romantizmu, dnes patrí k takmer zabudnutým autorom. V tvorbe ho inšpiroval najmä nemecký a francúzsky čierny romantizmus, predovšetkým hrôzostrašná fantastika nemeckého autora E. T. A. Hoffmanna, kresťanská mystika a okultné náuky. Po Dziekońského smrti v súlade s jeho testamentom väčšinu jeho diela spálili.

Menno ter Braak (1902—1940), pôvodným školením historik, je najvýznamnejším predstaviteľom medzivojnovej nizozemskej literárnej kritiky. Ako spoluzakladateľ literárneho časopisu Forum bol obávaným polemikom, no zároveň presvedčeným demokratom a „europeizátorom“ provinčných pomerov v holandskej kultúre. Dôsledne presadzoval nové personalistické kritériá posudzovania domácej literárnej tvorby, otváral svojim krajanom obzory smerom k západo- i východoeurópskym literatúram a angažoval sa aj za avantgardné filmové umenie. Počas svojho krátkeho, no mimoriadne plodného života plného bojov napísal niekoľko kníh esejí (Politik bez strany, Rozlúčka s krajinou pastorov, O starých a nových kresťanoch, Karneval mešťanov, Demaskovanie krásy, Cinema militans a i.). Bol jediným nizozemským intelektuálom, ktorý sa v roku 1938 vyslovil proti mníchovskej zrade a rozbitiu ČeskoSlovenska. V deň okupácie Nizozemska hitlerovským Nemeckom odišiel dobrovoľne zo života.