Európa strana 8 z 43

Nizozemský kultúrny historik Johan Huizinga (1872-1945) sa preslávil najmä dvoma knihami, medievistickou prácou Jeseň stredoveku (1919) a kultúrnofilozofickou štúdiou Homo ludens (1938). Okrem toho je však aj autorom mnohých ďalších kníh a esejí z oblasti ranomoderných európskych dejín (napr. Erasmus, Kultúra Nizozemska v 17. storočí), z dejín USA (Človek a dav v Amerike, Amerika ako žije a myslí), z indickej literatúry (Vidušaka) a takisto kritických diel o úpadku modernej západnej civilizácie v 20. storočí (V tieňoch zajtrajška, Zhanobený svet). Vo všetkých týchto dielach sa prejavil nielen ako brilantný mysliteľ, ale aj ako skvelý literát. Súčasný výber jeho esejí približuje túto veľkú osobnosť európskej vzdelanosti prvej polovice minulého storočia ako vnímavého kultúrneho historika, ktorý mal nielen presné predstavy o základoch európskej civilizácie a kultúrnom jestvovaní jednotlivca i spoločnosti, ale aj o poslaní modernej historickej vedy.

Neurózy a sexualita ...prvé slovenské vydanie zásadných štúdií otca psychoanalýzy. Výber štúdií Sigmunda Freuda Neurózy a sexualita je podriadený ústrednej myšlienke jeho psychoanalytickej teórie, ktorou je odhalenie významu etiologického momentu sexuality pre vznik neuróz a zdôraznenie existencie, vývinu a premien sexuálneho pudu v detstve pre psychosexuálny vývin dospelého človeka. Ústredným textom sú Tri štúdie k teórii sexuality, ktoré tvoria zásadný krok v tomto chápaní. Ďalšie práce sú rozpracovaním a ilustráciou jednotlivých aspektov tejto teórie pre vysvetlenie duševných procesov a zdravého alebo neurotického správania jednotlivca. Vysvetlenie línie vedúcej od infantilnej k zrelej sexualite v dospelosti otvára cestu k chápaniu napríklad homosexuality, sexuálnych perverzií, charakterových zvláštností a neurotických prejavov najrôznejšieho druhu. Prehodnotením významu sexuality v živote jedinca a novou teóriou neuróz položil Freud základ pre svoj ďalší výklad ľudských, spoločenských i kultúrnych fenoménov. * * * "Súčasťou bežnej mienky o pohlavnom pude je, že v detstve chýba a prebúdza sa iba v období života, ktoré označujeme ako puberta. Takýto názor nie je iba nesprávny, ale má vážne dôsledky, lebo práve táto predstava z najväčšej časti zavinila našu súčasnú neznalosť základných okolností sexuálneho života." "Dispozícia k perverziám je prapôvodnou a všeobecnou dispozíciou ľudského pohlavného pudu a z nej sa vyvinie normálne sexuálne správanie v dôsledku organických zmien a psychických zábran v priebehu dospievania." "Sexuálnu etiológiu majú teda všetky prípady neurózy; ale pri neurasténii je to etiológia, ktorá sa vzťahuje na súčasnosť, pri psychoneuróze sú to momenty, ktoré patria do detstva." Sigmund Freud

Stefan Zweig (1881 - 1942) - rakúsky spisovateľ, esejista, prekladateľ, pacifista, humanista bol vášnivý zástanca zjednotenej duchovnej Európy a spolunažívania národov i kultúr. Jeho život výrazne ovplyvnili obe svetové vojny. Proti prvej sa, napriek svojmu odporu k politike, verejne postavil. Tá druhá ho zlomila a stratiac svoje ideály si vzal život. Vo svojej tvorbe neúnavne zdôrazňoval právo človeka na uznanie jeho prirodzenosti, odmietal pokrytectvo a každý neprirodzený tlak. Silne ovplyvnený psychoanalýzou Sigmunda Freuda vykresľoval postavy zmietané vášňami a citmi, či to boli veľké osobnosti dejín alebo iba obyčajní, takmer bezvýznamní ľudia. V roku 1938 emigroval do Spojeného kráľovstva a v roku 1941 do brazílskeho Petrópolisu, kde spolu s manželkou spáchal samovraždu, keď sa k nemu dostali správy o ničení kultúrnych hodnôt nacistami. Jeho skvostný román Opojenie z premeny je príbehom dievčiny, ktorá sa z jednotvárneho života v malej obci dostáva na krátky čas do prostredia veľkomestskej spoločenskej smotánky, kde sa z tejto nenápadnej poštovej úradníčky stáva krásavica obletovaná vrstovníkmi z majetných rodín. Jej "opojenie z premeny" však netrvá dlho. Kniha je plná neuveriteľných kontrastov, pominuteľných stereotypov, vzrušujúcich nevšedností, či premien i neustáleho boja o priazeň a priateľstvo. Zároveň však dokonale vystihuje pocit vnútorného prázdna, ktorý sa po vojne usídlil v mysliach premýšľavých ľudí a zanechal v ich srdciach nezmazateľnú pachuť a trpkosť. Dielo vznikalo začiatkom v začiatkom tridsiatych rokov, no autora od práce na ňom odvádzala ekonomická a politická situácia v Európe. Napokon vyšlo až posmrtne v roku 1982.

Podarí sa démonickému zloduchovi zmocniť mýtického kúzla Orientu a s jeho pomocou ovládnuť svet? Austrálsky spisovateľ Guy Newell Boothby (1867 – 1905) patril koncom 19. storočia medzi najpopulárnejších autorov kriminálno-mystických románov v po anglicky hovoriacom svete. Jeho verných čitateľov fascinovali mierne ironické bizarné príbehy plné dômyselne skonštruovaných zápletiek, exotických svetov a tajuplných mužov i žien. Boothby síce spočiatku tvoril poviedky z austrálskeho života, ale veľmi rýchlo pochopil, po čom milovníci dobrodružných knižiek prahnú a začal sa naplno venovať žánrovej literatúre. Čoskoro sa stal jedným z najvyhľadávanejších tvorcov detektívky, sci-fi a gotického hororu. Jeho dielo je doslova zaplnené množstvom nevšedných postáv, medzi ktorými vynikajú najmä oslniví darebáci. S veľkou obľubou opisoval klasických nadprirodzených diablov z fin-de-siecle gothic, miloval deformovaných šialencov, ale najväčšiu slávu mu priniesol sofistikovaný medzinárodný majstrovský zločinec doktor Nikola, ktorý sa neskôr stal predobrazom najväčšieho protivníka agenta 007 Jamesa Bonda v románoch Iana Fleminga. Najmä tvorcovia filmových „bondoviek" sa pri stvárňovaní nadnárodného ničomníka Ernsta Stavro Blofelda otvorene prihlásili k odkazu Boothbyho najznámejšej postavy. Oslnený čitateľským úspechom a podporou svojho priateľa Rudyarda Kiplinga chrlil Boothby jeden román za druhým a do svojej náhlej smrti ich publikoval vyše päťdesiat. Jeho najoslnivejším výtvorom však ostávajú knihy o nevšedných dobrodružstvách doktora Nikolu. Tohto nepolapiteľného a mefistofelovsky oslnivého zloducha s neuveriteľnými hypnotickými a okultnými schopnosťami označoval George Orwell za svojho literárneho miláčika. Román Tajomný doktor Nikola z roku 1895 je prvým zo slávnej série a v slovenskom preklade sa jedna z najinšpiratívnejších postáv pop-kultúry 20. storočia predstavuje po prvý raz.

Vstúpte do tajomného sveta hrôzostrašných úkazov a nemŕtvych bytostí! Francis Marion Crawford sa narodil roku 1854 v talianskom mestečku Bagni di Lucca ako jediný syn amerického sochára Thomasa Crawforda. Po ukončení štúdií na prestížnych školách v USA odišiel do Indie, kde pôsobil ako redaktor novín Herald. V britskej kolónii síce strávil len dva roky, ale tamojší mysticizmus výrazne ovplyvnil jeho neskoršiu literárnu tvorbu. V decembri roku 1882 publikoval svoj prvý román Pán Isaacs: Príbeh modernej Indie, v ktorom sa obraz anglo-indickej spoločnosti miesil s nádychom orientálneho tajomstva. Jeho prvotina zaznamenala veľký čitateľský ohlas a už nasledujúci rok vydal úspešnú tajuplnú novelu Dr. Claudius. V polovici osemdesiatych rokov 19. storočia sa vrátil do Talianska a natrvalo sa usídlil v mestečku Sant'Agnello, kde na jeseň 1885 kúpil Villu Renzi, ktorá je dnes známa ako Villa Crawford. Rok po roku publikoval čoraz obľúbenejšie diela a istý čas literárne spracovával aj taliansku históriu. Jeho beletrie boli medzi čitateľmi nesmierne populárne vďaka Crawfordovmu neobyčajnému rozprávačskému talentu plnému vitality, ale aj pre autorovu dokonalú znalosť historických i miestnych reálií. Nepochybne najznámejším dielom z tohto obdobia je román Corleone (1897), ktorý je zrejme prvým prozaickým dielom zaoberajúcim sa pôsobením sicílskej mafie. Preslávilo ho najmä dramatické zobrazenie vnútorného boja mladého kňaza, ktorý kvôli spovednému tajomstvu nedokáže zabrániť zločinu. Už pri písaní obsiahlej prózy Pražská čarodejnica (1891) však v sebe objavil talent vyvolávať u čitateľov príjemné zimomriavky. Hrôzostrašné poviedky uverejnené v tejto zbierke začal tvoriť na prelome storočia a patria do zlatého fondu svetovej hororovej literatúry. K jeho odkazu sa hrdo hlásili spisovatelia ako H. P. Lovecraft i Stephen King a v súčasnosti sa už bez jeho príbehov nezaobíde žiadna významnejšia antológia tohto žánru. Jeden z najväčších majstrov „Weird-Tales" zomrel roku 1909 v milovanom Sant'Agnello na infarkt a miestni obyvatelia si jeho pamiatku uctili pomenovaním hlavnej ulice na Corso Marion Crawford.

Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 - 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: "Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.

Román Ladislava Mňačka (1919 - 1994) Smrť sa volá Engelchen je jedna z najsilnejších a najvydarenejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa. Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky. Hneď po svojom vyjdení v roku 1959 zaznamenala neobyčajný čitateľský, ale aj odborný ohlas. Literárny kritik a publicista Štefan Drug o nej v Kultúrnom živote 9. 1. 1960 napísal: "Jeho hrdinovia sa netvária nijako ,hrdinsky', ale celkom ľudsky, nepateticky. V ťažkých chvíľach nerečnia veľkými a prázdnymi slovami o vlasti, o budúcnosti. V boji sa zavše boja, víťazstvo neprežívajú ako výsledok úmornej práce, neumierajú radi, hoci vedia, že nie nadarmo. To všetko len zväčšuje, v nijakom prípade nezmenšuje a nedegraduje ich ozajstné, pravé hrdinstvo, spočívajúce v chlapskom prijímaní úderov, vo vyrovnávaní sa s ťažkosťami partizánskeho spôsobu života, v osobnom uvedomovaní si opodstatnenosti a cieľavedomosti svojej pôsobnosti..., v jeho partizánskom oddiele niet vlastne vynikajúcich, bezpríkladných individualít, ktoré v literatúre toho typu strhávajú ostatných svojím osobným, mimoriadnym zjavom a príkladom." Na záložke "prednormalizačného" vydania sa píše: "Mňačkova kniha varuje, je nadčasová. Engelchen je fašizmus, smrť sa volá fašizmus, a ten, hoci dobitý, znovu dvíha hlavu." Hoci tieto slová môžu znieť ako dobové ideologické klišé, začínajú byť opäť až nebezpečne aktuálne.

Zbierka poviedok Za súmraku vyšla roku 1897. A. P. Čechov mal vtedy dvadsaťsedem rokov a v literárnych kruhoch i u čitateľskej verejnosti bol známy ako autor humoristických poviedok. V tom čase považovala verejnosť spisovateľa humoristu skôr za zabávača a tvorcu ľahkého odpočinkového čítania. No Čechov svojou zbierkou rozbil tieto klamlivé predstavy a dokázal, že humoristická poviedka nemusí byť vždy len prvoplánovo vtipná, ale v jej podtexte sa môže skrývať odkaz tragikomickosti ľudského bytia a v jej texte originálne slovesné majstrovstvo a obrazná virtuozita. Mnohých preto nesmierne udivilo, že rok po publikovaní udelila Ruská akadémia vied Čechovovi prestížnu Puškinovu cenu. Pri zostavovaní knihy autor neponechal nič na náhodu. Svedčí o tom neobyčajne sebakritický prístup k výberu poviedok. Z približne sto dvadsiatich nakoniec zaradil do zborníka iba šestnásť. Veľkú pozornosť venoval najmä ich poradiu. Zbierka vyvolala množstvo pozitívnych i negatívnych ohlasov. Práve tie negatívne paradoxne možno najlepšie vyjadrili podstatu Čechovovej tvorby - hovorilo sa v nich o "temnom charaktere", o jeho "pochmúrnom pohľade na život", o "zabíjaní ľudských nádejí". Sám Čechov na tieto a podobné názory reagoval po svojom: "Čítam to a nijako neviem pochopiť, či ma chvália alebo oplakávajú moju stratenú dušu?"

Román Dom prízrakov (1931) žánrovo kombinuje detektívku s okultným hororom. Súkromný detektív Den prichádza na prosbu svojho priateľa Freda Podbereského na pohraničie v Podbereží do jeho paláca, v ktorom "straší". V jednej z komnát dochádza k nadprirodzeným úkazom: počuť v nej stony, zjavujú sa obrovské nenávistné zelené zrenice, neviditeľná ruka zovrie hrdlo obete... Zakrátko počas špiritistickej seansy dôjde aj k záhadnému úmrtiu. Pomôže prípad vyriešiť znalosť okultných náuk, alebo racionálne detektívne vyšetrovanie? Román Dom prízrakov je založený na skutočnom kriminálnom prípade rodiny Potockých, ktorý Wotowski sám vyšetroval. Samozrejme, dofabuloval detektívnu záhadu strašidelnej komnaty a primiešal aj okultné ingrediencie.

„Normalizácia“ – jedno z najodpornejších období v našich dejinách vo skvelej satirickej próze klasika česko-slovenskej literatúry. Ladislav Mňačko (1919 – 1994) patril medzi najvýznamnejších česko-slovenských spisovateľov. V počiatkoch svojej literárnej tvorby sa prejavoval najmä ako angažovaný básnik a dramatik, ale už jeho prvé prozaické dielo, protivojnový román Smrť sa volá Engelchen, sa stretlo s nevídaným čitateľským ohlasom a dočkalo sa dvoch výnimočných filmových spracovaní. Roku 1963 opísal temné zákulisie politických procesov v 50. tych rokoch v slávnej knihe Oneskorené reportáže, ktorá mala na domácich čitateľov rovnaký dopad ako v približne rovnakom čase publikovaná novela Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča. Napísal množstvo reportáží, vydal niekoľko poviedok i noviel a v prelomovom roku 1968 mu vyšiel dnes už kultový román Ako chutí moc. V roku 1967 bol za svoj nekompromisný postoj proti podporovaniu arabskej politiky voči Izraelu zbavený československého občianstva a rozhodol sa preto ostať v zahraničí. O niekoľko mesiacov síce opäť zavítal do vlasti, ale po okupácii Československa armádami Varšavskej zmluvy odišiel na dve desaťročia do emigrácie, kde naďalej aktívne pôsobil a tvoril. Začiatkom roku 1990 sa vrátil na Slovensko, ale o dva roky sa ako kritik rozpadu spoločného štátu Čechov a Slovákov usídlil v Prahe. Satirický román Súdruh Münchhausen vyšiel roku 1972 zároveň po slovensky a nemecky v západonemeckom exilovom vydavateľstve Index. Mňačkov „orwellovsky“ nekompromisný, no neobyčajne svieži pohľad na „normalizovaný“ život v reálnom socializme patrí dodnes medzi vrcholné diela česko-slovenskej prózy a je dôkazom, že jedno z najtemnejších období našej histórie sa dá demaskovať s humorným nadhľadom.

Slávna novela ruského spisovateľa, ktorý sa v emigrácii snažil opäť nájsť zmysel vlastnej existencie. V podmanivej, s noblesou napísanej románovej próze ruského emigrantského spisovateľa sleduje čitateľ vnútorný monológ autobiografickej postavy Nikolaja Sosedova, spojený s jeho podvedomím. Nikolaj hľadá vlastné ja, uvedomujúc si, že v emigrácii, v niečom ešte viac vnútornej než vonkajšej, môže stratiť sám seba. Na to, aby „znovunájdený“ vstúpil do budúcnosti s nejasnými črtami a predzvesťou prázdna, sa v cudzej krajine medzi cudzími ľuďmi obracia k minulosti. Tam a vtedy ostalo teplo domova, ale i hrôzy občianskej vojny po boľševickej revolúcii, ktoré zažil na vlastnej koži, a skrýva sa v nej aj vysvetlenie ďalekej púti, ktorej zmysel si mladý muž nedokáže racionálne zdôvodniť. Zosobnením všetkých pocitov, ktorými je predchnutý, sa preňho stane záhadná a nepostihnuteľná Francúzka Claire, Nikolajova stratená láska z mladosti. Hľadajúc Claire, blúdi v myšlienkach úzkymi uličkami vlastnej pamäti a vie, že prázdnotu možno zaplniť len smrťou, fyzickou či morálnou, no jedine smrťou... „Kniha spomedzi najmilších, čo v rôznych obdobiach ulahodili duši.“ Vladimír Nabokov

„Ak ste túto knižku ešte nečítali, tak si dajte Pozor! Prečo pozor? Pretože táto kniha vyžaduje pozornosť. Ale ak ste ju už dočítali, tak si môžete dať Pohov. Prečo pohov? Pretože ste si v nej pohoveli. Jana B. Wild je pozor-uhodná, ale aj pohov-uhodná osôbka. Už len to jej meno. Všetci vieme, že wild znamená divoký, nespútaný, odviazaný... Ale čo to B uprostred? To značí, že Jana B. je blásnivá (bláznivá + básnivá zároveň), alebo aj budrá (bodrá a múdra dohromady), alebo ešte aj bezjará (čiže bezuzdne bujará). Ale nemyslite si, (nemyslím tým, aby ste nemysleli, pretože táto knižka je pre tých, ktorí myslia!), teda nemyslite si, že táto knižka je bezmyšlienkovitá. Práve kapoan – je prekvypujúco (iste ste sa dovtípili, že to znamená prekvapujúco a prekypujúco súčasne) myšlienkovitá. Až je to skoro nemysliteľné. A prekvypuje nápadmi, poznatkami, ktoré nám doteraz škola, rodina aj google zatajovali. Napríklad to, že jedlo je iba vtedy, keď je, čiže keď sa neje. Pretože keď sa už zjedlo, tak to nie je jedlo, ale bolodlo. Ale načo vám to hovoRÝM. Keď ste už túto knihu dočítali, viete svoje. A keď ju ešte len budete čítať, tak sa dozviete nielen svoje, ale aj jej. Jany Bewildovej. Knihou som očarený. Také niečo tu ešte nebolo.

Dobrodružné príbehy Arthura Gordona Pyma z Nantucketu sú jedinečným dôkazom literárneho majstrovstva slávneho amerického básnika a prozaika. Svoj jediný román publikoval roku 1837 v mesačníku "Southern Literary Messenger" v Richmonde a už o rok vyšiel knižne v New Yorku a Londýne. Neobyčajne dômyselný námornícky román, prešpikovaný prvkami exotiky, hororu a tajomna sa okamžite stretol s obrovským čitateľským záujmom na oboch stranách Atlantiku, pretože v ničom nezaostáva za autorovými famóznymi poviedkami. Edgar Allan Poe svojím dielom inšpiroval Fiodora Michailoviča Dostojevského, Howarda Phillipsa Lovecrafta i Arthura Conana Doyla a jeho veľký obdivovateľ Jules Verne vydal roku 1897 román Ľadová sfinga, ktorý je priamym pokračovaním Pymových príhod.

Oneskorené reportáže patria medzi najvýznamnejšie prozaické diela v slovenskej literatúre. Po prvý raz vyšli v roku 1963 a v istom zmysle otvárali novú etapu našej literatúry nielen v československom kontexte, ale aj európskom. Etapu úporného pokusu o pravdu. Nik pred Ladislavom Mňačkom tak drsne a rúhavo nepomenoval stav, v ktorom naša spoločnosť žila v päťdesiatych rokoch, nik tak dôrazne nerozptyľoval jedovatú hmlu, ktorá nás halila. Autorovo slovo sa tak stalo jedným z dôležitých katalyzátorov atmosféry, umožňujúcej odbojný zdvih nášho umenia, výrazný najmä na Slovensku, najplastickejšie na stránkach legendárneho týždenníka Kultúrny život. Kniha Oneskorené reportáže pôvodne vyšla takmer zároveň s celosvetovým publikovaním slávnej novely Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča a dodnes ostáva jedným zo svetlých kamienkov hľadania pravdy v našej literatúre. Nové vydanie Mňačkovej zásadnej knihy je nielen pripomenutím skvelého autora, ale aj snahou o oživenie našej pamäte