Európa strana 7 z 43

„Dosahuje nadpozemské výšiny nekonečného strachu.“ H. P. Lovecraft „Najdôležitejšia kniha americkej fantastickej literatúry od čias Edgara Allana Poea až dodnes.“ E. F. Bleiler „Známy je príbeh tejto knihy, ktorá sa šírila ako nákazlivá choroba od mesta k mestu, z kontinentu na kontinent, niekde zakázaná, inde zhabaná, zatratená v tlači i z kazateľnice, odsúdená aj tými najväčšími literárnymi anarchistami. Stránky plné nemorálneho textu priamo neporušovali žiadne zákony, nepropagovali žiadnu doktrínu, neodsudzovali nikoho presvedčenie. Nebolo možné na ňu uplatniť žiadne známe meradlá, ale i tak, hoci sa uznávalo, že Kráľ v žltom patrí k vrcholu umeleckého snaženia, všetci cítili, že takú záťaž ľudská prirodzenosť nedokáže zniesť a žiadne pozdvihnutie neprinesú človeku slová, v ktorých sa skrýva najčistejší jed. Samotná banalita a neškodnosť prvého dejstva len umocňovali úder, ktorý potom dopadá s oveľa väčšou silou.“ R. W. Chambers Kráľ v žltom je nepochybne dielom skutočného majstra a právom sa považuje za jeden z medzníkov v dejinách weird literature. Autor zavrhol tradičné monštrá, ktoré tomuto žánru verne slúžili po celé roky – upírov, vlkolakov, duchov, alebo pekelné légie – dedičstvo tradičnej kresťanskej démonológie, a hľadá nové, originálne zdroje hrôzy – rozsiahlejšie, neľudské, jedným slovom, kozmické. Medzi ne patrí aj monštruózna zakázaná kniha, ktorej čítanie prináša strach, šialenstvo a skazu, a ktorá na pozadí voľne spája poviedky v zbierke. Azda najsilnejším príbehom je Žlté znamenie, v ktorom stretávame tichého a hrozivého strážcu cintorína s tvárou tučného bieleho červa z hrobu. Mladíka, popisujúceho bitku s týmto netvorom, striasa a napína, keď si spomenie na istý detail: „Dobre, pane, ako že je Boh nado mnou, keď som mu vrazil, zdrapil ma za zápästie, pane, a keď som mu vykrúcal ten jeho hubovitý pazúr, jeden z jeho prstov mi ostal v ruke.“ Umelec, ktorý strážnika pozoruje z okna svojho bytu, z hrôzou zisťuje, že on i jeho modelka videli rovnakého muža vo sne. Až napokon počas vychádzky strážnik na umelca prehovorí a huhňavým hlasom, ktorý pripomína hustý mastný dym zo suda škvariaceho sa mäsa alebo ako zápach nechutného rozkladu, mu kladie otázku: „Našiel si Žlté znamenie?“ Robert William Chambers (1865 – 1933) – americký spisovateľ z Brooklynu, ktorý po skončení štúdií v Paríži pracoval ako ilustrátor v New Yorku. Jeho prvá kniha In the Quarter (1894) bola zbierkou spomienok na Paríž. V roku 1895 vychádza Kráľ v žltom. Kniha okamžite získava obrovský ohlas a Chambers sa zaradil medzi úspešných autorov. Vo svojich ďalších dielach The Maker of Moons (1896) a The Slayer of Souls (1920) sa snaží pokračovať v podobnom fantastickom tóne. Postupne prechádza viacerými žánrami, napríklad science-fiction (In Search of the Unknown (1904) a Police!!! (1915)), aby nakoniec zamieril k historickým a sentimentálnym príbehom o newyorskej strednej vrstve. Celkovo napísal asi 70 poviedok, ale ani jedna z nich nikdy nedosiahla úspech Kráľa v žltom.

Na počiatku štúdia problematiky obsiahnutej v tejto práci stojí konštatovanie Sigmunda Freuda, že fantázie neurotikov sa podobajú mýtom a kozmogóniám starých národov. Eseje zhrnuté do diela Totem a tabu predstavujú pokus o aplikáciu psychoanalýzy na problematiku etnológie, etnografie, antropológie a náboženstva. Freud sa vracia k fenoménu totemizmu ako nábožensko-sociálnej sústavy a jeho funkcie v regulácii sociálnych vzťahov v primitívnych spoločnostiach. Originálny je však jeho prístup pri analýze tabu a jeho podobnosti v správaní nutkavých neurotikov, popis vzniku svedomia a citovej ambivalencie. Podobnosti a odlišnosti tabu a neurózy nachádza aj pri skúmaní všemohúcnosti myslenia a vzniku oidipovského komplexu u detí. Hypotéza totemickej hostiny ako pripomenutia otcovraždy na úsvite dejín sa stáva Freudovi východiskom pre skúmanie nielen totemizmu ale aj vzniku náboženstva ako sociálneho javu. Názorom, vysloveným v tejto knihe môžeme veriť, alebo k nim pristupovať skepticky, nenechajú nás však ľahostajnými a nútia k zamysleniu nad problémami človeka a jeho duševného života. Originálne a podnetné myšlienky autora pôsobia inšpiratívne až po súčasnosť a sú predmetom neustálych diskusií nielen v oblasti psychoanalýzy ale aj ostatných humanitných vied.

Kniha Moje univerzity je knihou mučivých otázok o láske, milosrdenstve, pokore, násilí človeka na človeku, zmysle života a hľadaní odpovedí na nich. Gorkij ukazuje, že život sám ponúka konfrontáciu názorov a viac ako knihy reálne dokazuje pravdivosť niektorých a idealistickosť iných. Mrazivo výstižne znie názor jedného z múdrych ľudí, s ktorými život Gorkého na chvíľu spojil: „Škoda, že tento ľud zabíja svojich najlepších! Človek má pocit, že sa ich bojí. Nepasujú mu, ako tu vravia.“ Toto je jedna zo strašných právd, ktoré Gorkému odhalila jeho živá univerzita, možno jedna z tých, čo ho viedli k výberu pseudonymu Gorkij – Trpký. Je to pravda, ktorou sa vlastne končí novela Moje univerzity a ktorá vyháňa mladého Alexeja Peškova na putovanie po Rusku, keď sa začína najšťastnejšie obdobie jeho života.