Európa strana 7 z 47

Vajon milyen lenne a világ, ha a trianoni békediktátum után Felvidék továbbra is Magyarország része marad, és sosem jön létre Szlovákia? Mi lett volna a szlovákokkal? Michal Hvorecký regényében az erőszakos asszimiláció hatására kivándorló népesség a Csendes-óceán közepén, Francia Polinéziában, a Paul Gauguin által is oly festőinek talált Tahiti gyönyörű szigetén lel új hazára, távol a nyugati civilizációtól. A híres diplomata, csillagász, költő, pilóta és tábornok, Milan Rastislav Štefánik vezényletével a Tátra és a Duna pokoli katlanából a földi paradicsomba érkező, szabadságra vágyó nemzet déltengeri álma azonban a magukkal hordozott tradíciók, az újjáéledő nacionalizmus és a kulturális különbségek kiváltotta összecsapások miatt hamar légvárnak bizonyul. Kelet-Közép-Európa huszadik századi históriájáról, és a jelenét is meghatározó legrosszabb társadalmi beidegződésekről (nacionalizmus, antidemokratizmus) ennyire hátborzongatóan szórakoztató módon még sehol nem olvashattunk, mint ebben, az általunk ismert történelmet fenekestül felforgató utópisztikus-szatirikus regényben.

Kniha obsahuje dve zo štyroch Symfónií ruského básnika, spisovateľa-symbolistu Andreja Belého (1880 – 1934), v poradí tretiu – Návrat a štvrtú - Pohár metelíc. Experimentálne prózy na pomedzí s poéziou boli vytvorené podľa hudobných zákonitostí. Vznikali v kontexte tvorivých výbojov epochy od r. 1900 po 1907-8 a svojmu autorovi priniesli povesť odvážneho tvorcu nového umenia. Belyj ako prívrženec koncepcií filozofov – Immanuela Kanta o fenomenálnom a noumenálnom svete, Arthura Schopenhauera s jeho chápaním prvenstva hudby medzi umeniami i Friedricha Nietzscheho, ktorého dielo Tak vravel Zarathustra sa preňho stalo hlavnou inšpiráciou, napísal svoje Symfónie tak, aby každá bola iná, odlíšená svojím „vnútorným“ rytmom. Spája ich téma zápasu Večnosti s neúprosne uplývajúcim časom, ktorý autor chápe fatalisticky ako nezvratnosť osudu. Konkrétne je však ukotvenie Symfónií v čase a priestore, kde žijú postavy súdobých mladých intelektuálov a umelcov. Kým Návrat vypovedá o moskovskom živote tých čias, dej symbolisticky zašifrovaného Poháru metelíc sa odohráva v Sankt-Peterburgu a v kláštore medzi lesmi. Spisovateľove originálne pokusy o novú prózu nenašli pokračovateľov. Symfónie, týka sa to hlavne štvrtej, sa pre svoju zložitosť a artistnosť pokladali za nepreložiteľné.

Tri rozsiahle štúdie tejto knihy spája fascinácia obrazmi. Do obrazov vstupujú spomienky. Spomienky – obrazy vynárajúce sa z úložnej pamäti – sú v rozpore s verejným naratívom. Rozpor je produktívny. Posúva; presúva, aktivizuje nové konfigurácie medzi pamäťou a dejinami; prepisuje; reaktualizuje obrazy minulosti. Tri uvedenia Shakespeara v slovenskom divadle: jedno zabudnuté, druhé „kultové“, tretie neznáme. Všetky tri potvrdzujú radikálnu tézu T. Hawkesa: „Shakespeare nemá významy, to my cez neho významy generujeme.“ Divadlo: verejný priestor. Pozície tvorcov, divákov (aj historikov): pevne ukotvené v ich dobe a spoločnosti.

Román Ničiteľ duší (1920) sa odohráva po prvej svetovej vojne a rozpráva o obludnom sprisahaní proti západnej civilizácii. Nemecké militaristické kruhy, bezbožní ruskí boľševici, najrôznejšie anarchistické i nacionalistické skupiny a dokonca aj robotnícke hnutie v Spojených štátoch sa spojili do odhodlaného útoku proti základom demokracie. Hlavnou hnacou silou tejto vražednej operácie je prastarý kult Asasínov a uctievačov diabla, ktorí už v prvých mesiacoch roku 1919 spustili operáciu na ovládnutie myslí a duší obyvateľov Ameriky. Rozpúta sa nerovný zápas, pretože proti nadprirodzeným silám majú agenti tajnej služby len malú nádej na úspech. Našťastie sa im však podarí získať pre spoluprácu mladú dievčinu Tressu Nornovú, ktorá vďaka rokom stráveným v najvyššom chráme kultu ovládla magické sily a dokáže sa postaviť aj vodcovi zlovestného komlotu, samotnému Ničiteľovi duší. S jej pomocou majú teraz agenti tajnej služby ďaleko väčšiu šancu čeliť silám Zla.

Román Ničiteľ duší (1920) sa odohráva po prvej svetovej vojne a rozpráva o obludnom sprisahaní proti západnej civilizácii. Nemecké militaristické kruhy, bezbožní ruskí boľševici, najrôznejšie anarchistické i nacionalistické skupiny a dokonca aj robotnícke hnutie v Spojených štátoch sa spojili do odhodlaného útoku proti základom demokracie. Hlavnou hnacou silou tejto vražednej operácie je prastarý kult Asasínov a uctievačov diabla, ktorí už v prvých mesiacoch roku 1919 spustili operáciu na ovládnutie myslí a duší obyvateľov Ameriky. Rozpúta sa nerovný zápas, pretože proti nadprirodzeným silám majú agenti tajnej služby len malú nádej na úspech. Našťastie sa im však podarí získať pre spoluprácu mladú dievčinu Tressu Nornovú, ktorá vďaka rokom stráveným v najvyššom chráme kultu ovládla magické sily a dokáže sa postaviť aj vodcovi zlovestného komlotu, samotnému Ničiteľovi duší. S jej pomocou majú teraz agenti tajnej služby ďaleko väčšiu šancu čeliť silám Zla.

Tento román urobil z Piľňaka jedného z najvydávanejších a najdiskutovanejších spisovateľov 20. rokov 20. storočia v sovietskom Rusku. V jeho na prvý pohľad roztrieštených (ako samotná porevolučná realita), zdanlivo chaoticky zmontovaných dielach prebieha neľútostný zápas starej a prastarej reality v metelici revolúcie o svoje miesto v mozaike nového, ešte sa len formujúceho sveta.

Boris Piľňak (vl. m. Boris Vogau; 1894 – 1838) – ruský sovietsky prozaik rusko-nemeckého pôvodu. Jeho rozporuplnú literárnu kariéru odštartoval kaleidoskopický román Holý rok (1922) o októbrovej revolúcii 1917 a porevolučnom vývoji v Rusku. Tento a nasledujúci, rovnako kontroverzný román Stroje a vlky (1925) urobil z Piľňaka jedného z najvydávanejších a najdiskutovanejších spisovateľov 20. rokov 20. storočia v sovietskom Rusku. V jeho na prvý pohľad roztrieštených (ako samotná porevolučná realita), zdanlivo chaoticky zmontovaných dielach prebieha neľútostný zápas starej a prastarej reality v metelici revolúcie o svoje miesto v mozaike nového, ešte sa len formujúceho sveta. Piľňakovou tragédiou bolo, že vytváral príliš svojskú a príliš nezávislú a odvážnu predstavu o tejto epizóde ruských dejín. Prinieslo mu to najprv obdiv a slávu a neskôr, ku koncu 20. rokov, po vyjdení noviel Nezhasnutý mesiac (1926) a Mahagón (1929), čoraz agresívnejšiu a nenávistnejšiu kritiku, čo koncom 30. rokov vyústilo až do obvinení z trockizmu a špionáže a do jeho popravy v roku 1938. Ale život spisovateľa sa nikdy bodkou nekončí.

Boris Piľňak (vl. m. Boris Vogau; 1894 – 1838) – ruský sovietsky prozaik rusko-nemeckého pôvodu. Jeho rozporuplnú literárnu kariéru odštartoval kaleidoskopický román Holý rok (1922) o októbrovej revolúcii 1917 a porevolučnom vývoji v Rusku. Tento a nasledujúci, rovnako kontroverzný román Stroje a vlky (1925) urobil z Piľňaka jedného z najvydávanejších a najdiskutovanejších spisovateľov 20. rokov 20. storočia v sovietskom Rusku. V jeho na prvý pohľad roztrieštených (ako samotná porevolučná realita), zdanlivo chaoticky zmontovaných dielach prebieha neľútostný zápas starej a prastarej reality v metelici revolúcie o svoje miesto v mozaike nového, ešte sa len formujúceho sveta. Piľňakovou tragédiou bolo, že vytváral príliš svojskú a príliš nezávislú a odvážnu predstavu o tejto epizóde ruských dejín. Prinieslo mu to najprv obdiv a slávu a neskôr, ku koncu 20. rokov, po vyjdení noviel Nezhasnutý mesiac (1926) a Mahagón (1929), čoraz agresívnejšiu a nenávistnejšiu kritiku, čo koncom 30. rokov vyústilo až do obvinení z trockizmu a špionáže a do jeho popravy v roku 1938. Ale život spisovateľa sa nikdy bodkou nekončí.

Tri teatrologické štúdie o Shakespearovi v slovenskom divadle. Tri rozsiahle štúdie tejto knihy spája fascinácia obrazmi. Do obrazov vstupujú spomienky. Spomienky – obrazy vynárajúce sa z úložnej pamäti – sú v rozpore s verejným naratívom. Rozpor je produktívny. Posúva; presúva, aktivizuje nové konfigurácie medzi pamäťou a dejinami; prepisuje; reaktualizuje obrazy minulosti. Tri uvedenia Shakespeara v slovenskom divadle: jedno zabudnuté, druhé „kultové“, tretie neznáme. Všetky tri potvrdzujú radikálnu tézu T. Hawkesa: „Shakespeare nemá významy, to my cez neho významy generujeme.“ Divadlo: verejný priestor. Pozície tvorcov, divákov (aj historikov): pevne ukotvené v ich dobe a spoločnosti.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Po nemecky píšuci prozaik Gustav Meyrink (1868 – 1932) sa síce narodil vo Viedni, ale jeho tvorbu výrazne ovplyvnila tajuplná atmosféra starej Prahy a najmä jej židovského geta. Popri športe, finančníctve a literatúre sa po celý život zaujímal o mystiku, venoval sa budhizmu a staroindickým imaginačným učeniam. Rok po vydaní svojho najznámejšieho a svetovo najuznávanejšieho románu Golem (1915) publikoval slávnu poviedkovú zbierku Netopiere. Aj v tejto knihe, rovnako ako v takmer celej jeho tvorbe, sa stretávame so stratenými dušami, blúdiacimi duchmi, netelesnými bytosťami a ľuďmi, ktorí obývajú svet len ako mŕtve škrupiny. V prekvapivo vypointovaných poviedkach s hororovými prvkami a mystickými námetmi sa autor pokúša odhaľovať tajomstvo prírody a ľudského bytia. Meyrinkova bujná a často morbídna fantázia spracováva príbehy, v ktorých vždy pôsobia temné psychické sily alebo prírodná mágia a majú neblahé dôsledky na duševnú rovnováhu jeho postáv.

Po nemecky píšuci prozaik Gustav Meyrink (1868 – 1932) sa síce narodil vo Viedni, no jeho tvorbu výrazne ovplyvnila tajuplná atmosféra starej Prahy a najmä jej židovského geta. Popri športe, finančníctve a literatúre sa po celý život zaujímal o mystiku, venoval sa budhizmu a staroindickým imaginačným učeniam. Rok po vydaní svojho najznámejšieho a svetovo najuznávanejšieho románu Golem (1915) publikoval slávnu poviedkovú zbierku Netopiere. Aj v tejto knihe, rovnako ako v takmer celej jeho tvorbe, sa stretávame so stratenými dušami, blúdiacimi duchmi, netelesnými bytosťami a ľuďmi, ktorí obývajú svet len ako mŕtve škrupiny. V prekvapivo vypointovaných poviedkach s hororovými prvkami a mystickými námetmi sa autor pokúša odhaľovať tajomstvo prírody a ľudského bytia. Meyrinkova bujná a často morbídna fantázia spracováva príbehy, v ktorých vždy pôsobia temné psychické sily alebo prírodná mágia a majú neblahé dôsledky na duševnú rovnováhu jeho postáv.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

2033-ban az emberek kénytelenek elhagyni a föld lakhatatlanná vált felszínét. Párizsban a túlélők csoportjai a metróba húzódnak le, és a Balpart különböző állomásain találnak menedéket.  „Pierre Bordage minden valószínűség szerint a legnagyobb kortárs francia sci-fi szerző. Megtiszteltetés, hogy a Metró 2033 Univerzum részévé vált, mely ezzel a posztapokaliptikus Párizsba tett lélegzetelállító utazással csak még nagyobbá tágul!” – Dmitry Glukhovsky 2033-ban az emberek kénytelenek elhagyni a föld lakhatatlanná vált felszínét. Párizsban a túlélők csoportjai a metróba húzódnak le, és a Balpart különböző állomásain találnak menedéket. Ezek a közösségek kapcsolatban és gyakran konfliktusban állnak egymással. A felszíntől rettegnek a sugárzás miatt, a Jobbpartot pedig elátkozott helynek tartják. A háromkötetesre tervezett komor, barokkosan nagyszabású műben Párizs legmélyebb bugyrainak föld alatti útvesztője elevenedik meg, ahol minden érzelem szélsőségesebb, az indulatok makacsabbak, a gyűlölet pedig végletesebb.

Hogy semmit ne feledjen, és mások se feledjenek, Bruck Edith első könyvének megjelenése után hatvan évvel ismét felidézi gyerekkorát, majd pedig életének azt az időszakát, amikor télen-nyáron ugyanabban a facipőben taposta a földet Auschwitzban, aztán Németország különböző koncentrációs táboraiban.  Csodával határos módon életben maradt. Megpróbált volna új életet kezdeni, de hol, hogyan, kivel? Háta mögött tragikus véget ért életek, többek között a szüleié, előtte valóságos és érzelmi romhalmazok. Egyedül érzi magát az idegen világban, ahol a befogadás és a meghallgatás szándéka nulla, úgy határoz tehát, hogy elszökik.  Mesél a saját családja körében megtapasztalt elidegenedésről, aztán arról, hogyan próbált meg Izraelben gyökeret ereszteni, majd pedig arról, hogyan talált magának egy teljesen új életformát, amikor egy hozzá hasonló száműzöttekből álló tánccsoporttal bejárta fél Európát, és végül Olaszországban kötött ki. Ott egy szépségszalonban kezdett el dolgozni, amelyet főleg az ötvenes évek végi Róma nagyvilági életének szereplői látogattak. Akkor találkozott a költő és rendező Nelo Risivel, akivel egy életen át egymás társai lettek, művészi és érzelmi szövetségük több mint hatvan éven át tartott.

Az életben maradásért, a boldogságért és a szerelemért küzdenek egy grúz család tagjai a polgárháború, forradalom, világháborúk és önkényuralmi terror alakította orosz–grúz és szovjet 20. századi történelem viharaiban, hol egymásba kapaszkodva, hol messze elszakítva és eltaszítva egymástól.A rendkívüli tragédiák és a rettegés évszázadában – Tbilisziben, Szentpétervárott, Moszkvában, Londonban, Berlinben és Bécsben – a csokoládégyáros ükapa titkos receptje alapján sorsfordító forró csokoládék készülnek, annak reményében, hogy megváltoztassák mind a történelem, mind az egyéni sorsok menetét… beteljesítve az álmokat.A nyolcadik élet (Brilkának) lenyűgöző, líraian megírt, eposznak is beillő, felkavaró és megindító családregény sűrű szövésű, történelmi léptékű, nagyszabású mű, tele félelmetes, ugyanakkor lélekmelengető történetekkel – igazi nagyepikai alkotás, évezredfordulós Háború és béke.