Európa strana 9 z 43

Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Ale Dostojevskij nehovoril len za seba. Jeho ústami nariekali, živorili a milovali nielen milióny ruských ľudí, ale aj milióny čitateľov na celom svete. Drásaná rozpormi sveta vôkol seba i v sebe, často nechápajúco čo ide, prenasledovaná časom, v ktorom "nebolo väčšieho zločinu, než byť bez peňazí a včas nezaplatiť", osobnosť vychádzala z tejto nemilosrdnej dielne doby väčšinou pokrytá ranami, vnútorne krvácajúca a zdeformovaná. A keď sa v jej pekelnom vnútre vzpriečila, bola bez milosti rozdrvená. Tak bola poznamenaná dobou aj geniálna osobnosť Dostojevského a odtiaľ vyviera jej vnútorná rozpoltenosť a duševná nalomenosť. Kniha vychádza v brilantnom preklade slávneho slovenského rusistu Jána Ferenčíka.

Je možné namaľovať krik umierajúcej ženy? Metafyzický príbeh inšpirovaný slávnym obrazom Edvarda Muncha. Maliar Gaštovt, prekliaty umelec osamotený uprostred davu ulice, začuje výkrik samovrahyne, ktorá skočila z mosta. Ten krik mu zjaví tajomstvo ulice. Posadnutý túžbou namaľovať krik, blúdi labyrintom halucinačného nočného mesta, aby rovnaký krik začul ešte raz. Cíti pritom, že ho niekto (alebo niečo?) prenasleduje. Záhadný neznámy, ktorý sa nečakane objavuje a mizne, monštruózna stonožka vyliezajúca zo škáry medzi stenami, drožka čakajúca pri rieke, labyrint bočných uličiek, malé pódium s predstavením zo snov pred ešte desivejším obecenstvom, pripomínajúcim voskové figuríny... Tváre postáv, ktoré sa vynárajú z davu, sa prelievajú a zamieňajú... Román Krik (1917) autor napísal na sklonku svojej umeleckej dráhy a razí už cestu vtedajšiemu novému umeleckému smeru – expresionizmu. Knižka je románovým dvojníkom slávneho obrazu Edvarda Muncha, dôverného priateľa Przybyszewského.

Kniha esejí o slávnom dramatikovi. Kniha esejí SHAKESPEARE. ZOOMING približuje anglického dramatika z rôznych strán a pozícií. Voľne sa pohybuje v rôznych kultúrno-geografických teritóriách, obdobiach aj žánroch, zaostruje pozornosť raz na veľké celky, inokedy na menšie detaily. Slovenský Shakespeare sa tu ukazuje napríklad v súvislostiach s antickými satirikmi, Erazmom Rotterdamským a Lasicom a Satinským. Cez knižné vydávanie Shakespeara na Slovensku sa reflektuje stav našej (ne)pripravenosti viesť s autorom dialóg. Analýza prekladov niektorých pasáží do slovenčiny a češtiny poukazuje na rôzne kultúrne polia, do ktorých sa texty dostávajú v rôznych dobách. V zornom poli autorky ocitajú preklady aj adaptácie, divadelné uvedenia aj knižné vydania, anglofónne aj domáce režijné aj herecké prístupy ako aj zahraničná kritická reflexia Shakespeara. Kniha ponúka osciláciu medzi blízkym a vzdialeným, domácim a cudzím, detailom a celkom, históriou a súčasnosťou, textom a meta-textom.

Podarí sa prelomiť starodávnu kliatbu a premôcť mýtického netvora? Slávny viktoriánsky hororový román.

Peter Altenberg (1859 – 1919) patrí životom i tvorbou k najoriginálnejším autorom modernej rakúskej literatúry. Vytvoril svojrázne, umelecky jedinečné dielo s neopakovateľným pohľadom na človeka a jeho život. Altenberg je básnik bežného života. Tohto „lačného rybára na brehu oceána všedného dňa" priťahoval pôvab každodennosti, objavovanie „malej" skutočnosti obyčajného dňa. Preslávil sa krátkymi prózami, stručnými tesanými škicami, impresiami, novinárskou beletriou, kurzívami, postrehmi na okraj dňa. Sám ich nazýval extraktmi života, črepinami, autogramami a telegramami duše. Sú to často pravé básne v próze, bez dekoratívnosti a krasorečnenia, s geniálnou kompozíciou, vyhraneným krédom, ľudsky účastným, filozoficky hlbokým a kriticky prenikavým. Výber z rozsiahlej tvorby tohto „posledného trubadúra a minnesängra" sa usiluje zachytiť celé jej rozpätie. Od impresionistického opojenia životným momentom, lásky k žene a dieťaťu, až po reflexie životného filozofa a kritika. Len málo diel zo svetovej literatúry sa čitateľovi prihovára tak sviežo a bezprostredne, a iba neveľa próz vie na malom priestore povedať tak veľa o človeku, živote, kráse vecí, krajiny, o radosti, tragike a najmä o zážitku duše.

Slávny román o hrôzach fašizmu. „V apríli roku 1965 som bol v Drážďanoch. Celú noc som prechodil po meste, ktoré sa dodnes nespamätalo zo strašných následkov vojny. Keď som sa vrátil domov, začal som písať túto knihu. Nie je to autobiografia, ale môže si niekto vymyslieť niečo, čo sa nikdy nestalo?" L. M. Legendárny slovenský prozaik Ladislav Mňačko sa narodil 29. januára 1919 vo Valašských Kloboukoch. Po rozbití Československej republiky sa roku 1939 snažil ujsť do Sovietskeho zväzu a o rok sa pokúsil prekročiť nemecko-holandské hranice. Pri tomto druhom pokuse ho chytili a odvliekli do koncentračného tábora Hunswikl. Z nútených prác v „ríši" utiekol, vrátil sa na Moravu a zapojil sa do partizánskych akcií proti okupantom. V rokoch 1945 – 1953 bol redaktorom komunistických denníkov Rudé právo a Pravda. Je autorom legendárnych románov Smrť sa volá Engelchen (1959), Ako chutí moc (1968) a knihy Oneskorené reportáže (1963). V roku 1967 na protest proti antiizraelskej kampani československej vlády emigroval do Izraela a bol zbavený československého občianstva. Po „oteplení" politických pomerov v roku 1968 sa vrátil domov, no po okupácii republiky vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968 odišiel do Rakúska. Tam žil, pracoval a tvoril až do novembra 1989. Do vlasti sa vrátil roku 1990, no po rozpade Československa sa rozhodol žiť v Prahe. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave. Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.

Až do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil!" Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali „Chasidské príbehy" Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy" nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.

Posledné dielo veľkého mysliteľa Vo svojom poslednom diele sa zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939) vracia k problematike náboženstva, tentoraz však z iného, menej kritického aspektu, ako v predchádzajúcich prácach. Svoju pozornosť sústreďuje na postavu Mojžiša a jeho úlohu pri vzniku monoteistického židovského náboženstva a formovaní židovského národa. Vyslovuje pritom viacero odvážnych hypotéz a nových pohľadov. Vychádzajúc z psychoanalytického chápania (trauma – latencia – návrat potlačeného) skúma vznik a fenomén náboženskej viery u Židov a kresťanov a rozoberá podstatu i príčiny antisemitizmu a nenávisti voči Židom. V tejto práci sa Freud pokúsil o istý druh psycho-historického skúmania a zároveň vyjadril aj svoje osobné názory na dobu, v ktorej žil. Hoci mnohé jeho postoje sú dodnes predmetom búrlivej diskusie, kniha je cenným príspevkom k psychológii náboženstva, antropológii a teórii kultúry.

Aleister Crowley (1875 - 1947) - britský okultista, spisovateľ, horolezec, šachista, maliar, astrológ, básnik, prozaik, jogín a kritik spoločnosti. Vplyvný člen niekoľkých okultných organizácií vrátane spoločností Zlatý úsvit, Argenteum Astrum, Ordo Templi Orientis. Býval označovaný za "najskazenejšieho muža sveta". Dnes je považovaný za jednu z najvplyvnejších osobností britskej histórie. Svojím životom a dielom inšpiroval mnoho významných umelcov. Jeho portrét sa nachádza na obale slávneho albumu Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), Ozzy Osbourne má na platni Blizzard of Ozz (1981) skladbu Mr. Crowley, Iron Maiden mu venovali niekoľko piesní na albumoch Piece of Mind (1983), Powerslave (1984) a Seventh Son of a Seventh Son (1988). Veľkým priaznivcom Aleistera Crowleyho je aj gitarista Led Zeppelin Jimmy Page a David Bowie v pesničke Quicksand z albumu Hunky Dory (1971) spieva: "Som bližšie k Zlatému úsvitu, ponorený do tvaru Crowleyho vízie". V Crowleyho bohatej básnickej a prozaickej tvorbe vynikajú príbehy jedného z najbizarnejších detektívov na svete menom Simon Iff, známeho pod prezývkou Skromný Simon. Autorovo literárne alter ego je už pán v požehnanom veku, napriek tomu vykazujúci fyzickú aj intelektuálnu vitalitu mladíka. Iff dodržiava zdravú životosprávu, cvičí jogu, ale nepohrdne kvalitným mokom a obľúbeným fajčivom. Je skvelý šachista a zároveň znalec západných aj východných ezoterických systémov, dokáže sa blysnúť taoistickými múdrosťami, je vyznávačom thelémskej filozofie a zároveň má v malíčku poznatky modernej hlbinnej psychológie, stojí skrátka rozkročený medzi nadzmyslovým svetom a moderným svetom vedy, hoci v tom prvom sa evidentne cíti lepšie. Skromný Simon nepotrebuje klasické detektívne propriety ani vyšetrovacie postupy a pátranie v teréne, pretože v konfrontácii s jeho brilantnou mysľou, vycvičenou v mágii, šachu aj psychoanalýze, by boli krvopotne získavané stopy a fakty zbytočnou nadprácou.

Oslňujúca novela írskeho spisovateľa Josepha Sheridana Le Fanu (1814 – 1874) vznikla takmer štvrťstoročie pred publikovaním asi najslávnejšieho hororu – románu Dracula. Neodškriepiteľným faktom však ostáva, že Bram Stoker sa pri písaní svojho románu inšpiroval práve dielom o uhrančivo krásnej Carmille. Sheridan Le Fanu napísal svoj strašidelný príbeh v duchu takzvaných gotických románov, no zároveň vytvoril intímnu a na svoju dobu až prekvapivo dráždivú lesbickú lovestory. Tento základný kameň upírskej literatúry patrí k najkrajším literárnym dielam viktoriánskej éry, v ktorých si podáva ruku krása a hrôza, nevinnosť a hriech, láska a smrť.

Kniha Adama Bžocha Človek v dejinách, venovaná nizozemskému kultúrnemu historikovi Johanovi Huizingovi (1872 – 1945), sprostredkúva celostný pohľad na život a dielo tejto poprednej osobnosti európskej vedy a odkrýva jej význam pre rozvoj humanitného myslenia v 20. storočí. Okrem prác, ktorými J. Huizinga získal ako všestranný a literárne inšpirovaný vedec celosvetové uznanie (Jeseň stredoveku, Erasmus, Homo ludens, V tieňoch zajtrajška), vykladá autor v kontexte dobových historických, antropologických, lingvistických, kultúrnych i politických diskusií aj jeho niektoré ďalšie, medzinárodne menej známe diela a štúdie ako Problém renesancie, Nizozemská kultúra v 17. storočí, Človek a dav v Amerike, Úloha kultúrnych dejín a ďalšie, a na mnohých príkladoch z povojnových európskych intelektuálnych dejín demonštruje Huizingovo pôsobenie na vedy o človeku, dejinách a kultúre. Ohlas na jeho dielo v európskej medievistike i v sociológii, v teóriách hier i vo filozofii dejín možno pripísať na vrub otvorenosti a nepredpojatosti, s akými tento vedec pristupoval k otázkam človeka a jeho kultúrnej existencie. Zvláštna kapitola knihy je venovaná pôsobeniu Huizingu na slovenskú humanistiku po druhej svetovej vojne, pre ktorú predstavovalo jeho dielo alternatívu voči rigidnému marxizmu.

Hella S. Haasse (2. 2. 1918 – 29. 9. 2011) patrí k najvýznamnejším autorkám povojnovej severonizozemskej literatúry. Narodila sa v Batavii (dnešná Jakarta), od roku 1938 žila v Amsterdame a začiatkom 1980tych rokov sa presťahovala do Francúzska. Vydala takmer sedemdesiat literárnych diel, z toho vyše dvadsať románov, niekoľko zväzkov poviedok, knižných esejí, autobiografických prác, cestopisov, písala však aj poéziu a divadelné hry. Debutovala novelou s východoindickou témou Oeroeg (1948), krátko nato sa preslávila románom o poslednom stredovekom trubadúrovi Karolovi Orleánskom Les očakávania (1949) a prózou z prostredia talianskej renesancie Šarlátové mesto (1952). K najvýznamnejším dielam autorkinho neskoršieho obdobia patrí historická próza Páni čajových plantáží (1992, po česky 2003) a román Oko kľúča (2002). Za svoju tvorbu získala Hella S. Haasse niekoľko najvyšších domácich literárnych ocenení, jej knihy sú preložené do mnohých jazykov. Po slovensky vyšla v roku 2001 jej historická fikcia Nebezpečná známosť alebo Daalenberské listy (1976) a v roku 2007 existenciálna novela Skrytý prameň (1950). Kultúrnohistorická úvaha Helly S. Haasse Záhrady v Bomarze (1968) patrí k vrcholom povojnovej nizozemskej esejistiky.

Kniha Lev Nikolajevič Tolstoj Proti... je výberom na Slovensku doteraz nepublikovaných poviedok, esejí a publicistických článkov, ktoré spája obraz L. N. Tolstého (1828 – 1910) – literárneho génia, ktorý celý svoj život zasvätil hľadaniu pravdy, ľudskosti, boju proti všetkým možným formám násilia (štát, cirkev...) páchaným na ľudskej bytosti a príčinám biedy, duchovnej degradácie, neslobody a mravného úpadku a neúnavnej snahe prebudiť v ľuďoch spiace svedomie, lebo veril, že neustála komunikácia so svedomím, úprimná spoveď, sebaanalýza a ustavičné sebazdokonaľovanie sa môžu stať základom novej viery a začiatkom cesty k Božiemu kráľovstvu na zemi.

Keď 15. apríla 1942 zomrel v Ženeve Robert Musil, len malý okruh jeho priateľov a súčasníkov vedel, koho stráca rakúska a nemecká literatúra. Patril medzi nich Thomas Mann, ktorý už dávnejšie predpovedal jeho dielu veľkú budúcnosť (bola to predpoveď mannovsky veľkorysá, pretože Musil nemal veľa pochopenia pre úsilia úspešnejšieho spisovateľa), Hermann Broch, ktorý autora monumentálneho románu Muž bez vlastností považoval za absolútneho epika" aj Arnold Zweig, ktorý v ňom videl kvintesenciu toho najlepšieho, čo rakúska literatúra má". Dnes jeho dielo vydávajú na celom svete a právom zaujal miesto medzi modernými klasikmi rakúskej, ale aj svetovej literatúry. Kniha Tri ženy je zbierka noviel, v ktorých sa autor sústreďuje na zobrazenie vzťahu muža a ženy, na ich vzájomný citový život i na individuálny prístup každého z partnerov. Hoci milenci prežívajú spoločné chvíle, sú si neprekonateľne cudzí a práve toto napätie využíva autor na psychologické priblíženie ich konania. Hrdinovia príbehov Roberta Musila podstupujú morálnu skúšku, ktorá hlboko zasiahne do ich životov.

Tridsať rokov po smrti veľkého náčelníka Apačov Winnetoua sa jeho pokrvný brat Old Shatterhand naposledy vydáva na Divoký západ, aby sa znovu stretol s dávnymi priateľmi i odvekými protivníkmi. Legendárny zálesák musí opäť čeliť mnohým nástrahám, ktoré je schopný zdolať iba vďaka povestnej šikovnosti a odvahe. Winnetou IV. vznikol roku 1909 a je posledným veľkým prozaickým dielom slávneho nemeckého autora dobrodružných románov. Súdnymi spormi aj novinárskymi útokmi vyčerpaný spisovateľ vytvoril výrazne zidealizovanú správu" o niekoľkotýždňovej ceste do Severnej Ameriky, ktorú podnikol v sprievode svojej druhej manželky Kláry na jeseň roku 1908. Naposledy vkĺzol do kože svojho presláveného literárneho Ja. Opäť sa z neho stal neohrozený hrdina, ktorý aj napriek vyššiemu veku naďalej disponuje všetkými zázračnými superschopnosťami. Karl May však tento príbeh nechápe ako dobrodružné čítanie, ale je pre neho skôr príležitosťou rozvinúť pred čitateľmi svoju životnú filozofiu, pripomenúť im staršie prózy a zároveň im dať návod ako ich nanovo čítať. Kniha vychádza v preklade z pôvodného autorského textu, ktorý vyšiel roku 1910 vo Freiburgu. Doslov: Martin Plch.