Európa strana 10 z 47

Paradoxy pána Ponda je posledná kniha detektívnych príbehov od slávneho britského prozaika, novinára a katolíckeho filozofa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Poviedky sa najprv objavovali v literárnom časopise Storyteller a knižne vyšli až po spisovateľovej smrti. Hlavným hrdinom zbierky je bývalý štátny zamestnanec pán Pond, ktorý sa doslova vyžíva vo vyslovovaní svojráznych paradoxných výrokov a priateľov neprestáva ohromovať opisom svojich prazvláštnych životných skúseností. Vďaka nezvyčajnému pohľadu na svet a zmyslu pre detailný rozbor akokoľvek zložitej situácie si dokáže poradiť aj s tým najzamotanejším prípadom. Sám autor o svojej poslednej veľkej literárnej postave napísal: „Väčšina tých, čo hovoria v paradoxoch, sa len vyťahujú. No Pond je iný. On to robí, pretože sa vyťahovať nechce. Vieš, vyzerá ako taký sedavý typ, vedecký mužíček, akoby bol navždy prikovaný k stolu či písaciemu stroju, no zažil niekoľko skutočne vzrušujúcich príhod. Nerád o nich hovorí, to vlastne ani nechce. Najradšej by sa rozprával o úsudku, filozofii a teoretických veciach z kníh – dobre predsa vieš ako nesmierne miluje racionálnu literatúru osemnásteho storočia. Lenže počas toho abstraktného rozprávania občas znenazdania natrafí na čosi, čo sa mu aj naozaj stalo. No a vtedy – aby som to tak povedal – to všetko zhúžva dokopy. Snaží sa to natlačiť do malého priestoru a potom to jednoducho znie protichodne. Takmer každá z tých jeho pološialených viet predstavuje nejaké rozsiahlejšie dobrodružstvo v živote, ktorý by väčšina ľudí nazvala veľmi nedobrodružným.“

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby“, akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou“ a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).

ývalého amerického novinára Jimmieho Halletta strateného v opare hustej londýnskej hmly osloví vystrašená mladá žena, ktorá mu podá tajomný balíček a potom utečie. Už o niekoľko hodín sa mládenec ocitne v úradovni Scotland Yardu, kde ho vypočúvajú kvôli vražde otca tej neznámej dievčiny a nechtiac sa čoraz hlbšie ponára do nebezpečného medzinárodného sprisahania. Spočiatku zdanlivo jednoduchého prípadu sa ujíma skúsený vrchný inšpektor Weir Menzies, ktorý sa s pomocou všetkých zdrojov Scotland Yardu pokúsi odhaliť a dolapiť nebezpečný gang dobre organizovaných zlodejov a zabijakov.

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby", akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku". Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa", to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou" a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).

Bývalého amerického novinára Jimmieho Halletta strateného v opare hustej londýnskej hmly osloví vystrašená mladá žena, ktorá mu podá tajomný balíček a potom utečie. Už o niekoľko hodín sa mládenec ocitne v úradovni Scotland Yardu, kde ho vypočúvajú kvôli vražde otca tej neznámej dievčiny a nechtiac sa čoraz hlbšie ponára do nebezpečného medzinárodného sprisahania. Spočiatku zdanlivo jednoduchého prípadu sa ujíma skúsený vrchný inšpektor Weir Menzies, ktorý sa s pomocou všetkých zdrojov Scotland Yardu pokúsi odhaliť a dolapiť nebezpečný gang dobre organizovaných zlodejov a zabijakov. Autorom vzrušujúceho kriminálneho románu Zločinecký syndikát (1916) je jeden z najrešpektovanejších inšpektorov v histórii Scotland Yardu Frank Castle Froëst (1858 – 1930), ktorý sa po odchode na dôchodok rozhodol zúročiť svoju dlhoročnú prax tvorbou detektívnych próz zachytávajúcich autentické policajné postupy. Súdobí novinári ho opisovali ako muža, ktorý bol vždy v nepoškvrnenom obleku, na hlave mal hodvábny klobúk a v ruke starostlivo zvinutý dáždnik. Keď bol okolnosťami nútený nosiť uniformu, pripomínal skôr pruského poľného maršala a jeho podriadení mu dali prezývku „muž so železnými rukami“, pretože dokázal roztrhnúť balíček kariet na polovicu a kovovú mincu rozdrviť medzi prstami ako sušienku. Jeho najslávnejšie literárne dielo sa v roku 1917 stalo predlohou pre úspešný americký film Dobrodružstvo milionára Halletta (Millionaire Hallet’s Adventure).

Celosvetovo známy dramatik a prozaik Anton Pavlovič Čechov (1860 - 1904) podnikol v roku 1890 na svoju dobu bezprecedentnú cestu naprieč celým Ruskom na ostrov nútených prác - ostrov Sachalin. Zámerom spisovateľa bolo poukázať na rozpor medzi oficiálnym pohľadom na sachalinskú skutočnosť a objektívnymi výsledkami jeho výskumu; vytvoriť pravdivý obraz založený na presných faktoch, obraz ruských nútených prác a vzbudiť v spoločnosti záujem o „miesta neznesiteľných útrap". Čechov trpiaci tuberkulózou, ktorou sa nakazil od jedného zo svojich pacientov, postupne zhromaždil usvedčujúce fakty o živote v trestaneckej kolónii a opísal otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Samotný Sachalin označil za „stelesnenie pekla" a „miesto všadeprítomného zla". Výsledkom jeho cesty bola kniha Ostrov Sachalin, ktorá doslova otriasla ruskou verejnosťou. „Ak by pán Čechov okrem tejto knihy už nič iné nenapísal, jeho meno by aj tak bolo navždy zapísané do histórie ruskej literatúry." Takto hodnotili Ostrov Sachalin novinové články. A čoskoro došlo k niečomu pre Rusko nevídanému: po vydaní knihy a obrovskom spoločenskom ohlase bola vláda nútená reformovať legislatívu týkajúcu sa nútených prác a vyhnancov.

Celosvetovo známy dramatik a prozaik Anton Pavlovič Čechov (1860 – 1904) podnikol v roku 1890 na svoju dobu bezprecedentnú cestu naprieč celým Ruskom na ostrov nútených prác – ostrov Sachalin. Zámerom spisovateľa bolo poukázať na rozpor medzi oficiálnym pohľadom na sachalinskú skutočnosť a objektívnymi výsledkami jeho výskumu; vytvoriť pravdivý obraz založený na presných faktoch, obraz ruských nútených prác a vzbudiť v spoločnosti záujem o „miesta neznesiteľných útrap“. Čechov trpiaci tuberkulózou, ktorou sa nakazil od jedného zo svojich pacientov, postupne zhromaždil usvedčujúce fakty o živote v trestaneckej kolónii a opísal otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Samotný Sachalin označil za „stelesnenie pekla“ a „miesto všadeprítomného zla“. Výsledkom jeho cesty bola kniha Ostrov Sachalin, ktorá doslova otriasla ruskou verejnosťou. „Ak by pán Čechov okrem tejto knihy už nič iné nenapísal, jeho meno by aj tak bolo navždy zapísané do histórie ruskej literatúry.“ Takto hodnotili Ostrov Sachalin novinové články. A čoskoro došlo k niečomu pre Rusko nevídanému: po vydaní knihy a obrovskom spoločenskom ohlase bola vláda nútená reformovať legislatívu týkajúcu sa nútených prác a vyhnancov.

Spoločensko-kritický román Demokrati (1934 – 1938) je najrozsiahlejšia próza spisovateľa, básnika a prekladateľa Janka Jesenského. Na príbehu nerovného ľúbostného vzťahu medzi mladým okresným úradníkom doktorom Landíkom a kuchárkou Hankou autor zobrazuje spoločenské vzťahy a politickú situáciu v malom slovenskom meste tridsiatych rokov 20. storočia. Zarážajúco aktuálna epicko-satirická analýza parlamentnej demokracie z pera jej principiálneho obhajcu je jedným z najsilnejších diel slovenskej literatúry. Janko Jesenský sa narodil 30. 12. 1874 v Turčianskom sv. Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenských s predikátom z Horného Jasena. Po ukončení právnických štúdií a zložení advokátskej skúšky si v roku 1905 založil v Bánovciach nad Bebravou samostatnú advokátsku prax. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval k trenčianskemu pluku, no čoskoro ho ako „pansláva" uväznili a v roku 1915 prevelili na ruský front. Krátko nato prebehol, pripojil sa k československým légiám a neskôr sa zúčastnil na bojoch proti boľševikom aj na legendárnej „sibírskej anabáze". Stal sa podpredsedom Československej národnej rady a svoje literárne schopnosti osvedčil aj prácou na slovenskej prílohe vojenského časopisu Čechoslovan. Po skončení vojny sa v roku 1919 vrátil do ČSR a aktívne sa zapojil do politického života i literárneho života novej republiky. Dvakrát zastával funkciu župana, roku 1929 sa stal viceprezidentom krajinského úradu. V tom čase publikoval množstvo neobyčajne populárnych humoresiek, noviel a poviedok. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Svoj ostrý nesúhlas s rozbitím Československej republiky vyjadril podpisom protestného memoranda, ktoré 14. marca 1939 odoslali bývalí legionári poslancom Slovenského snemu. Na existenciu Slovenského štátu potom reagoval sériou politických básní a pamfletov, ktoré sa po ilegálnom vyvezení do Londýna stali súčasťou Československého vysielania BBC a neskôr vyšli knižne pod názvom Na zlobu dňa. Janko Jesenský zomrel 27. 12. 1945 v Bratislave.

Spoločensko-kritický román Demokrati (1934 – 1938) je najrozsiahlejšia próza spisovateľa, básnika a prekladateľa Janka Jesenského. Na príbehu nerovného ľúbostného vzťahu medzi mladým okresným úradníkom doktorom Landíkom a kuchárkou Hankou autor zobrazuje spoločenské vzťahy a politickú situáciu v malom slovenskom meste tridsiatych rokov 20. storočia. Zarážajúco aktuálna epicko-satirická analýza parlamentnej demokracie z pera jej principiálneho obhajcu je jedným z najsilnejších diel slovenskej literatúry. Janko Jesenský sa narodil 30. 12. 1874 v Turčianskom sv. Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenských s predikátom z Horného Jasena. Po ukončení právnických štúdií a zložení advokátskej skúšky si v roku 1905 založil v Bánovciach nad Bebravou samostatnú advokátsku prax. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval k trenčianskemu pluku, no čoskoro ho ako „pansláva“ uväznili a v roku 1915 prevelili na ruský front. Krátko nato prebehol, pripojil sa k československým légiám a neskôr sa zúčastnil na bojoch proti boľševikom aj na legendárnej „sibírskej anabáze“. Stal sa podpredsedom Československej národnej rady a svoje literárne schopnosti osvedčil aj prácou na slovenskej prílohe vojenského časopisu Čechoslovan. Po skončení vojny sa v roku 1919 vrátil do ČSR a aktívne sa zapojil do politického života i literárneho života novej republiky. Dvakrát zastával funkciu župana, roku 1929 sa stal viceprezidentom krajinského úradu. V tom čase publikoval množstvo neobyčajne populárnych humoresiek, noviel a poviedok. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Svoj ostrý nesúhlas s rozbitím Československej republiky vyjadril podpisom protestného memoranda, ktoré 14. marca 1939 odoslali bývalí legionári poslancom Slovenského snemu. Na existenciu Slovenského štátu potom reagoval sériou politických básní a pamfletov, ktoré sa po ilegálnom vyvezení do Londýna stali súčasťou Československého vysielania BBC a neskôr vyšli knižne pod názvom Na zlobu dňa. Janko Jesenský zomrel 27. 12. 1945 v Bratislave.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

A chamberlaini gimnáziumban közeleg az érettségi. A tizenhat éves, esetlen Carrie White-ot nemcsak bigottan vallásos anyja terrorizálja, hanem diáktársai - főként a lányok - gúnyolódásának is állandó céltáblája. Egy különösen megalázó esemény után a főkolomposokat megbüntetik, Carrie-ben pedig nőttön-nő az indulat, elégtételt akar venni az őt ért sérelmekért. Egyre inkább tudatosul benne, hogy félelmetes telekinetikus képessége micsoda hatalom. Végül elérkezik az érettségi bál estéje, ami felejthetetlen lesz mindenki számára, és örökre megváltoztatja a város életét. A Carrie Stephen King sorrendben negyedik regénye, mégis elsőként jelent meg, és zajos sikert aratott: egy év alatt több mint egymillió példányt adtak el belőle. Írója akkoriban még középiskolai tanárként dolgozott, alig jött ki a fizetéséből, és ehhez a történethez nem fűzött komolyabb reményeket – kezdetben novellának szánta, de nem volt vele elégedett. Végül ki is dobta, az anekdota szerint felesége bányászta elő a szemetesből, és ő győzte meg a pályakezdő írót, hogy érdemes kidolgoznia az ötletet. Egy visszaemlékezésben afféle fordított Hamupipőke-történetnek nevezte a Carrie-t, amelyet a Rosemary gyermeke és az Ördögűző című filmekkel állítanak párhuzamba.

LÉPJ BE AZ IDŐ BIRODALMÁBA! A két bolygó, az Ostala és az Eflara feltartóztathatatlanul sodródik egymás felé. Csak a rejtélyes Skarlát Virág segítségével lehet újra kitágítani az Időszakadást, és megmenteni az óramágusok világát.Az Órakört alkotó fiatalok útra kelnek, hogy végrehajtsák küldetésüket, s ennek során Vasilisára és barátaira újabb kalandok, örömteli és baljós események, a mágia újabb csodái, barátság, árulás és szerelem újabb fordulatai várnak… Az Óramágusok új, egyedi hang a fantasyben, ahol az Idő külön, mágikus univerzumként jelenik meg. Három, időmágiát használó nép: az óramágusok, a tündérek és a Szellemek közt dúl a konfliktus, az idő természetének megértését és mágiájának használatát pedig különleges óraszerkezetek teszik lehetővé a varázslényekkel és tárgyakkal, kastélyokkal különleges tájakkal teli, multidimenzionális világban. A gondosan kidolgozott, vibrálóan izgalmas világ és az összetett, folyamatosan fejlődő karakterek világszerte több millió olvasó szívét hódították meg. Az Óramágusok Oroszországban a második legnépszerűbb fantasysorozat, csak a Harry Potter-könyvekből fogy több példány.Az Óraszív a sorozat második kötete.

LÉPJ BE AZ IDŐ BIRODALMÁBA!A kulcshordozókra minden korábbinál nagyobb feladat vár: meg kell találniuk Eflarus legendás várát az Időszakadásban. Az ifjú mágusok megpróbáltatásokkal teli útra indulnak, melyen még Astragor cselszövéseivel is szembe kell nézniük.Vasilisának eközben be kell bizonyítania, hogy van helye az óramágus-iskola tanulói között, sőt egy lehetetlen küldetés is áll előtte: meg kell mentenie Diana tündért a halál torkából. De képes lesz-e élni a váratlan segítséggel, miközben a legerősebb óramágusok esküdtek össze ellene? Vajon megbízhat-e újra az apjában, és hihet-e Fesh ígéretének?Az Óramágusok új, egyedi hang a fantasyben, ahol az Idő külön, mágikus univerzumként jelenik meg. Három, időmágiát használó nép: az óramágusok, a tündérek és a Szellemek közt dúl a konfliktus, az idő természetének megértését és mágiájának használatát pedig különleges óraszerkezetek teszik lehetővé a varázslényekkel és -tárgyakkal, kastélyokkal, különleges tájakkal teli, multidimenzionális világban. A gondosan kidolgozott, vibrálóan izgalmas világ és az összetett, folyamatosan fejlődő karakterek világszerte több millió olvasó szívét hódították meg. Az Óramágusok Oroszországban a második legnépszerűbb fantasysorozat, csak a Harry Potter-könyvekből fogy több példány.

Anna Karenyina bizonyára a legelevenebb a világirodalom valamennyi nőalakja közül: mind újabb filmekben, balettelőadásokban és musicalekben láthatjuk, jöhet bármilyen új hullám az irodalomban, új erkölcsiség a társadalomban, szexuális forradalom és feminizmus, az ő története valamiért nem avul el.Még egy népszerű orosz rapper is kérleli az egyik trackjében, hogy „minden jó lesz, nem kell a vonat alá ugrani”. Alakjának titka sokrétű; bizonyára benne van az is, hogy Tolsztoj, aki elementáris erővel és szexuális étvággyal vonzódott a szép nőkhöz (miközben a női szépséget és a szexualitást idővel egyre inkább bűnös dolognak tartotta), minden ízében elragadó hősnőt teremtett – szépsége, flörtölésének bája, gondolkodása, jelleme, tartása, lázadása korának erkölcsei ellen mind-mind jelentékeny, már-már félelmetesen elbűvölő. Pedig Tolsztoj eredetileg Anna alakján keresztül nevetségessé akarta tenni azokat a „nihilistákat”, akik a családot, a társadalom szilárd erkölcsi alapjait rombolják. Nem így sikerült, mert a Tolsztojban élő nagy művész nem engedte, hogy regénye tanmese legyen. A bűnös lélek a világirodalom legvonzóbb házasságtörő asszonya lett, a könyv pedig – Thomas Mann szavaival – minden idők „legnagyobb társadalmi regénye”.

Bérczes László könyve életinterjú.Beszélgetés - Kovács nagyapa mozijáról és a Nagykert rózsafáiról, a pélyi templom oltáráról és a velemi diófáról, a cannes-i életműdíjról és a szomszéd Margitkáról, az angolkisasszonyokról és a főiskolai felvételiről, mesterekről és pályatársakról. „Majorelvtárs” és Zsótér Sándor, Grigorij Konszkij és Anatolij Vasziljev, Alföldi Róbert és Vidnyánszky Attila itt ugyanolyan súllyal esik latba.Beszélgetés - Törőcsik Mari szüleiről, testvéreiről, gyermekeiről, szerelmeiről, férjeiről és az örök társról, Maár Gyuláról, akivel egyszer majd a Fekete-tengerben fognak találkozni...Beszélgetnek, sört pattintanak, és örülnek, hogy süt a nap. Törőcsik Mari fesztelenül mesél, és mindketten tudják, mi is tudjuk, hogy az emlékezet néha botlik, szalajt. Nem is az itt a lényeg, hogy napra pontosan mi történt ennek a rendkívüli művésznek az életében, hanem - ahogy Bérczes László mondja – „azt keressük, ki az az ember, akit Törőcsik Marinak hívnak. Hogyan él, hogyan közlekedik az emberek között, hogyan gondolkodik. Hogyan tekint a világra. Sőt, bármilyen önző szándék, arra hívom az olvasót, hogy Mari tekintetével nézzen a világra, amikor ezzel a könyvvel találkozik. Azért akarom ezt, mert szerintem jó dolog így nézni a világra. Az az egyszerű mondat jut eszembe, amit Zsótér mondott a Brand kapcsán. Megmutatni egy embert. Ezt akarom. Egy embert, akit érdemes megmutatni.”„Tudni kell szeretni.” (Törőcsik Mari)