Európa strana 10 z 47

Paradoxy pána Ponda je posledná kniha detektívnych príbehov od slávneho britského prozaika, novinára a katolíckeho filozofa Gilberta Keitha Chestertona (1874 – 1936). Poviedky sa najprv objavovali v literárnom časopise Storyteller a knižne vyšli až po spisovateľovej smrti. Hlavným hrdinom zbierky je bývalý štátny zamestnanec pán Pond, ktorý sa doslova vyžíva vo vyslovovaní svojráznych paradoxných výrokov a priateľov neprestáva ohromovať opisom svojich prazvláštnych životných skúseností. Vďaka nezvyčajnému pohľadu na svet a zmyslu pre detailný rozbor akokoľvek zložitej situácie si dokáže poradiť aj s tým najzamotanejším prípadom. Sám autor o svojej poslednej veľkej literárnej postave napísal: „Väčšina tých, čo hovoria v paradoxoch, sa len vyťahujú. No Pond je iný. On to robí, pretože sa vyťahovať nechce. Vieš, vyzerá ako taký sedavý typ, vedecký mužíček, akoby bol navždy prikovaný k stolu či písaciemu stroju, no zažil niekoľko skutočne vzrušujúcich príhod. Nerád o nich hovorí, to vlastne ani nechce. Najradšej by sa rozprával o úsudku, filozofii a teoretických veciach z kníh – dobre predsa vieš ako nesmierne miluje racionálnu literatúru osemnásteho storočia. Lenže počas toho abstraktného rozprávania občas znenazdania natrafí na čosi, čo sa mu aj naozaj stalo. No a vtedy – aby som to tak povedal – to všetko zhúžva dokopy. Snaží sa to natlačiť do malého priestoru a potom to jednoducho znie protichodne. Takmer každá z tých jeho pološialených viet predstavuje nejaké rozsiahlejšie dobrodružstvo v živote, ktorý by väčšina ľudí nazvala veľmi nedobrodružným."

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby“, akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku“. Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa“, to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou“ a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).

ývalého amerického novinára Jimmieho Halletta strateného v opare hustej londýnskej hmly osloví vystrašená mladá žena, ktorá mu podá tajomný balíček a potom utečie. Už o niekoľko hodín sa mládenec ocitne v úradovni Scotland Yardu, kde ho vypočúvajú kvôli vražde otca tej neznámej dievčiny a nechtiac sa čoraz hlbšie ponára do nebezpečného medzinárodného sprisahania. Spočiatku zdanlivo jednoduchého prípadu sa ujíma skúsený vrchný inšpektor Weir Menzies, ktorý sa s pomocou všetkých zdrojov Scotland Yardu pokúsi odhaliť a dolapiť nebezpečný gang dobre organizovaných zlodejov a zabijakov.

Krátkosť pozemskej púte francúzskej filozofky, mystičky, odborárskej aktivistky Simone Weilovej (1909 - 1943), ktorú Albert Camus označil za „jediného veľkého ducha našej doby", akoby bola úmerná hĺbke jej záberu, zračiacej sa v jej textoch. Súc od detstva vedená či vydaná napospas vysokému nároku na obnaženosť a čistotu vlastných postojov, dala neskôr tomuto imperatívu tvar vo svojich textoch vďaka rozsiahlemu vzdelaniu a neústupčivo, ba voči sebe samej neľútostne pestovanej schopnosti analyzovať „ľudskú mechaniku". Filozofia podľa nej „nenapreduje, nevyvíja sa", to, čo je v nej najpodstatnejšie, je jednota a totožnosť skutočnej múdrosti naprieč časom, čiže dotyk s večnosťou. Preto Weilová môže odmietnuť konceptuálne systematizácie, v ktorých sa skrýva totalitárna a napokon celkom imaginárna ambícia racionality na obsiahnutie celej Skutočnosti. Weilovej ide o „poznanie celou dušou" a jej zošity, ktorých drobná časť tvorí túto knihu, vypovedajú o poctivom a vytrvalom zápase ľudskej bytosti o vlastnú očistu a odkrytie absolútneho základu svojho bytia. Autorom výberu z Weilovej zápiskov, ako aj samotného názvu Tiaž a milosť, bol jej priateľ, katolícky orientovaný spisovateľ, básnik a filozof Gustave Thibon (1903 - 2001).

Bývalého amerického novinára Jimmieho Halletta strateného v opare hustej londýnskej hmly osloví vystrašená mladá žena, ktorá mu podá tajomný balíček a potom utečie. Už o niekoľko hodín sa mládenec ocitne v úradovni Scotland Yardu, kde ho vypočúvajú kvôli vražde otca tej neznámej dievčiny a nechtiac sa čoraz hlbšie ponára do nebezpečného medzinárodného sprisahania. Spočiatku zdanlivo jednoduchého prípadu sa ujíma skúsený vrchný inšpektor Weir Menzies, ktorý sa s pomocou všetkých zdrojov Scotland Yardu pokúsi odhaliť a dolapiť nebezpečný gang dobre organizovaných zlodejov a zabijakov. Autorom vzrušujúceho kriminálneho románu Zločinecký syndikát (1916) je jeden z najrešpektovanejších inšpektorov v histórii Scotland Yardu Frank Castle Froëst (1858 – 1930), ktorý sa po odchode na dôchodok rozhodol zúročiť svoju dlhoročnú prax tvorbou detektívnych próz zachytávajúcich autentické policajné postupy. Súdobí novinári ho opisovali ako muža, ktorý bol vždy v nepoškvrnenom obleku, na hlave mal hodvábny klobúk a v ruke starostlivo zvinutý dáždnik. Keď bol okolnosťami nútený nosiť uniformu, pripomínal skôr pruského poľného maršala a jeho podriadení mu dali prezývku „muž so železnými rukami“, pretože dokázal roztrhnúť balíček kariet na polovicu a kovovú mincu rozdrviť medzi prstami ako sušienku. Jeho najslávnejšie literárne dielo sa v roku 1917 stalo predlohou pre úspešný americký film Dobrodružstvo milionára Halletta (Millionaire Hallet’s Adventure).

Celosvetovo známy dramatik a prozaik Anton Pavlovič Čechov (1860 - 1904) podnikol v roku 1890 na svoju dobu bezprecedentnú cestu naprieč celým Ruskom na ostrov nútených prác - ostrov Sachalin. Zámerom spisovateľa bolo poukázať na rozpor medzi oficiálnym pohľadom na sachalinskú skutočnosť a objektívnymi výsledkami jeho výskumu; vytvoriť pravdivý obraz založený na presných faktoch, obraz ruských nútených prác a vzbudiť v spoločnosti záujem o „miesta neznesiteľných útrap". Čechov trpiaci tuberkulózou, ktorou sa nakazil od jedného zo svojich pacientov, postupne zhromaždil usvedčujúce fakty o živote v trestaneckej kolónii a opísal otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Samotný Sachalin označil za „stelesnenie pekla" a „miesto všadeprítomného zla". Výsledkom jeho cesty bola kniha Ostrov Sachalin, ktorá doslova otriasla ruskou verejnosťou. „Ak by pán Čechov okrem tejto knihy už nič iné nenapísal, jeho meno by aj tak bolo navždy zapísané do histórie ruskej literatúry." Takto hodnotili Ostrov Sachalin novinové články. A čoskoro došlo k niečomu pre Rusko nevídanému: po vydaní knihy a obrovskom spoločenskom ohlase bola vláda nútená reformovať legislatívu týkajúcu sa nútených prác a vyhnancov.

Celosvetovo známy dramatik a prozaik Anton Pavlovič Čechov (1860 – 1904) podnikol v roku 1890 na svoju dobu bezprecedentnú cestu naprieč celým Ruskom na ostrov nútených prác – ostrov Sachalin. Zámerom spisovateľa bolo poukázať na rozpor medzi oficiálnym pohľadom na sachalinskú skutočnosť a objektívnymi výsledkami jeho výskumu; vytvoriť pravdivý obraz založený na presných faktoch, obraz ruských nútených prác a vzbudiť v spoločnosti záujem o „miesta neznesiteľných útrap“. Čechov trpiaci tuberkulózou, ktorou sa nakazil od jedného zo svojich pacientov, postupne zhromaždil usvedčujúce fakty o živote v trestaneckej kolónii a opísal otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Samotný Sachalin označil za „stelesnenie pekla“ a „miesto všadeprítomného zla“. Výsledkom jeho cesty bola kniha Ostrov Sachalin, ktorá doslova otriasla ruskou verejnosťou. „Ak by pán Čechov okrem tejto knihy už nič iné nenapísal, jeho meno by aj tak bolo navždy zapísané do histórie ruskej literatúry.“ Takto hodnotili Ostrov Sachalin novinové články. A čoskoro došlo k niečomu pre Rusko nevídanému: po vydaní knihy a obrovskom spoločenskom ohlase bola vláda nútená reformovať legislatívu týkajúcu sa nútených prác a vyhnancov.

Spoločensko-kritický román Demokrati (1934 – 1938) je najrozsiahlejšia próza spisovateľa, básnika a prekladateľa Janka Jesenského. Na príbehu nerovného ľúbostného vzťahu medzi mladým okresným úradníkom doktorom Landíkom a kuchárkou Hankou autor zobrazuje spoločenské vzťahy a politickú situáciu v malom slovenskom meste tridsiatych rokov 20. storočia. Zarážajúco aktuálna epicko-satirická analýza parlamentnej demokracie z pera jej principiálneho obhajcu je jedným z najsilnejších diel slovenskej literatúry. Janko Jesenský sa narodil 30. 12. 1874 v Turčianskom sv. Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenských s predikátom z Horného Jasena. Po ukončení právnických štúdií a zložení advokátskej skúšky si v roku 1905 založil v Bánovciach nad Bebravou samostatnú advokátsku prax. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval k trenčianskemu pluku, no čoskoro ho ako „pansláva“ uväznili a v roku 1915 prevelili na ruský front. Krátko nato prebehol, pripojil sa k československým légiám a neskôr sa zúčastnil na bojoch proti boľševikom aj na legendárnej „sibírskej anabáze“. Stal sa podpredsedom Československej národnej rady a svoje literárne schopnosti osvedčil aj prácou na slovenskej prílohe vojenského časopisu Čechoslovan. Po skončení vojny sa v roku 1919 vrátil do ČSR a aktívne sa zapojil do politického života i literárneho života novej republiky. Dvakrát zastával funkciu župana, roku 1929 sa stal viceprezidentom krajinského úradu. V tom čase publikoval množstvo neobyčajne populárnych humoresiek, noviel a poviedok. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Svoj ostrý nesúhlas s rozbitím Československej republiky vyjadril podpisom protestného memoranda, ktoré 14. marca 1939 odoslali bývalí legionári poslancom Slovenského snemu. Na existenciu Slovenského štátu potom reagoval sériou politických básní a pamfletov, ktoré sa po ilegálnom vyvezení do Londýna stali súčasťou Československého vysielania BBC a neskôr vyšli knižne pod názvom Na zlobu dňa. Janko Jesenský zomrel 27. 12. 1945 v Bratislave.

Spoločensko-kritický román Demokrati (1934 – 1938) je najrozsiahlejšia próza spisovateľa, básnika a prekladateľa Janka Jesenského. Na príbehu nerovného ľúbostného vzťahu medzi mladým okresným úradníkom doktorom Landíkom a kuchárkou Hankou autor zobrazuje spoločenské vzťahy a politickú situáciu v malom slovenskom meste tridsiatych rokov 20. storočia. Zarážajúco aktuálna epicko-satirická analýza parlamentnej demokracie z pera jej principiálneho obhajcu je jedným z najsilnejších diel slovenskej literatúry. Janko Jesenský sa narodil 30. 12. 1874 v Turčianskom sv. Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenských s predikátom z Horného Jasena. Po ukončení právnických štúdií a zložení advokátskej skúšky si v roku 1905 založil v Bánovciach nad Bebravou samostatnú advokátsku prax. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval k trenčianskemu pluku, no čoskoro ho ako „pansláva" uväznili a v roku 1915 prevelili na ruský front. Krátko nato prebehol, pripojil sa k československým légiám a neskôr sa zúčastnil na bojoch proti boľševikom aj na legendárnej „sibírskej anabáze". Stal sa podpredsedom Československej národnej rady a svoje literárne schopnosti osvedčil aj prácou na slovenskej prílohe vojenského časopisu Čechoslovan. Po skončení vojny sa v roku 1919 vrátil do ČSR a aktívne sa zapojil do politického života i literárneho života novej republiky. Dvakrát zastával funkciu župana, roku 1929 sa stal viceprezidentom krajinského úradu. V tom čase publikoval množstvo neobyčajne populárnych humoresiek, noviel a poviedok. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Svoj ostrý nesúhlas s rozbitím Československej republiky vyjadril podpisom protestného memoranda, ktoré 14. marca 1939 odoslali bývalí legionári poslancom Slovenského snemu. Na existenciu Slovenského štátu potom reagoval sériou politických básní a pamfletov, ktoré sa po ilegálnom vyvezení do Londýna stali súčasťou Československého vysielania BBC a neskôr vyšli knižne pod názvom Na zlobu dňa. Janko Jesenský zomrel 27. 12. 1945 v Bratislave.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Mindjárt negyven leszel, vagy már el is múltál, és kétségbeestél, mert még/újra párt keresel?Szeretnél szenvedélyesen szeretni, szerelembe esni, randevúzni, együttélést, családot tervezni, igaz?Szakítás, válás, csalódás után vágnál bele – de hogyan és hol találhatod meg a nagy Őt? A negyvenesekhez szóló barátnős sorozatunk első kötetében nyolc személyes történeten keresztül, hiteles szakértők segítségével igyekszünk megoldásokat mutatni a sok-sok belső és külső akadály leküzdéséhez. A könyvben rengeteg praktikus tanácsot is találsz, hogy a csalódások után rátalálhass önmagadra és a vágyott társadra! „Ne nézz vissza, változtasd meg a sorsod!”

Evaristo rendkívüli érzékenységgel mutatja meg egy emberi élet sokféleségét, sokszínűségét és hogy senki nem fekete-fehér – még akkor sem, ha azt történetesen mi gondoljuk annak. Azokra a dolgokra emlékeztet bennünket, amik összekötnek minket az ismerőseinkkel és a szomszédainkkal, még azokban az időkben is, amikor arra biztatnak bennünket, hogy inkább forduljunk el egymástól.A lány, a nő, a többiek a kortárs brit nők egymással összefonódó közösségének megindító és reményteli története, és a jelenkori Nagy-Britannia egyszerre szórakoztató és megrázó tablóképe.A sokhangú regény tizenkét szereplője nagyon eltérő életet él: Amma leszbikus színházi rendező éppen élete nagy lehetőségére, darabjának premierjére készül a Nemzeti Színházban; régi barátja, Shirley tanár, több évtizedes munka után is london egyik pénzhiányos iskolájában rekedt, egyik volt hallgatója, Carole mégis sikeres befektetési bankár lesz. Bummi takarítóként dolgozik, és nyilvánvaló eredményei ellenére aggódik, hogy lánya végképp elszakítja nigériai gyökereit. Az észak-angliai tanyán élő 93 éves GG viszont nehezen lép túl a múlt árnyékán. Míg LaTisha a három különböző férfitól származó gyerekének keresi a megfelelő apát, Megan a nemi identitásában bizonytalan, és a közösségi médiában próbál válaszokat találni. Csupa felejthetetlen karakter, akik számos ponton keresztezik egymás életét, a rokonságban, szomszédságban, vagy éppenséggel a különböző problémákban, a szexualitástól a társadalmi helyzetig.Evaristo rendkívüli érzékenységgel mutatja meg egy emberi élet sokféleségét, sokszínűségét és hogy senki nem fekete-fehér – még akkor sem, ha azt történetesen mi gondoljuk annak. Azokra a dolgokra emlékeztet bennünket, amik összekötnek minket az ismerőseinkkel és a szomszédainkkal, még azokban az időkben is, amikor arra biztatnak bennünket, hogy inkább forduljunk el egymástól.

Robert J. Szmidt társadalomkritikával fűszerezett, nagyszabású regénytrilógiájának második kötete, a Mélység egyenes folytatása, újabb elképesztő és borzongató kalandok sorozatát kínálja a lengyel város, Wrocław föld alatti útvesztőjében, ahol az emberfaló szörnyetegek nem csak a vadállatok soraiból kerülnek ki. A Torony Szmidt Metró-trilógiájának második kötete.2033 - húsz évvel az atomháború után Wrocław csatornajáratokba kényszerült túlélőit nemcsak a sugárbetegségek, a mutáns állatok és növények, valamint a járványok tizedelik, de az enklávékba tömörült közösségek egymás ellen is könyörtelen csatákat vívnak az erőforrásokért. Ahol már végképp kifogytak az élelemből, az emberek kannibalizmusra vetemednek. A legendás Fekete Skorpiók nevű katonai alakulat egykori főhadnagya, Szellem, bár az utóbbi tizenöt évét Tanítóként, nyugalomban és békességben töltötte, fiát nevelgetve, kénytelen újra csatasorba állni és megküzdeni nemcsak a saját, de az egész föld alá szorított emberiségmaradék sorsáért, mivel a második világháborúban a város alá alagutakat építő nácik felsőbbrendűséget hirdető eszméi tovább élnek a korábbi kiváltságaikat mindenáron érvényesíteni kívánó elit által. Manipuláció, árulás, biológiai fegyverek bevetése - semmi sem állhat az útjukba… Egyedül a múltjának démonaitól zaklatott és jelenének kihívásaitól szinte őrületbe kergetett, bosszúszomjas Szellem. Ám az még az ő képzeletét is messze felülmúlja, miféle borzalmak várnak rá menet közben a Toronyhoz…Robert J. Szmidt társadalomkritikával fűszerezett, nagyszabású regénytrilógiájának második kötete, a Mélység egyenes folytatása, újabb elképesztő és borzongató kalandok sorozatát kínálja a lengyel város, Wrocław föld alatti útvesztőjében, ahol az emberfaló szörnyetegek nem csak a vadállatok soraiból kerülnek ki.A Torony Szmidt Metró-trilógiájának második kötete.

Castle ?Rock kisvárosában él az Emelkedés főszereplője, Scott Carey, az elvált belsőépítész. Scott látszólag nem különbözik másoktól, mégis különös dolgok történnek vele. Napról napra egyenletesen veszít a súlyából, hamarosan nem marad olyan fizikai erő, amely a földön tartsa. Mielőtt végleg kifutna az időből, megpróbál a város előítéleteivel küzdő szomszédainak segíteni új éttermük megmentésében. Az Emelkedés különleges mese a megértésről, az elfogadásról, a segítésről, de a jelenkor amerikai mindennapjairól is. Maine partjainál, egy szigeten halott férfit találnak. Nincs nála irat, testén nincs ismertetőjegy, így személyazonossága megállapíthatatlan. A rendőrség hamar lezárja az ügyet. Csupán a helyi lap két újságírója és egy végzős diák szívós munkájának köszönhető, hogy több mint egy év után fény derül az áldozat kilétére. És itt kezdődik az igazi rejtély. Ugyanis minél többet tudnak meg az áldozatról, illetve halálának körülményeiről, annál kevésbé érthető az eset. Mi ez? Képtelen bűnügy? Vagy valami még ennél is furcsább? Évtizedekkel később Vince és Dave, a két megöregedett hírlapíró a fiatal újságírótanonc, Stephanie kedvéért elevenítik fel újra A coloradói kölyök megoldatlan rejtélyét. Stephen King két szokatlan kisregényében a krimi és a fantasztikus irodalom műfajához nyúl, hogy a tőle megszokott módon, pillanatnyi lazítást sem engedélyezve kalauzolja az olvasót a lélek sötét mélyére.

A korán elhallgató, titokzatos Salinger csekély terjedelmű, de nagy hatású életműve ma is eleven: ezt bizonyítják az új kiadások is, melyek sorában közvetlen előzménye, a Franny és Zooey után most az utolsó két nagy elbeszélés, a Magasabbra a tetőt, ácsok és a Seymour: Bemutatás jelenik meg.Az első részben a hét Glass gyerek közül a második, Buddy, a sokféle művészi tehetséget felmutató család egyetlen író tagja a legidősebb testvér, a tragikusan rövid életű Seymour esküvőjének szomorúan groteszk történetét beszéli el.A második elbeszélés már egészében próbálja megidézni az élet prózájához túlságosan érzékeny, túlságosan költő Seymour alakját, és egyben Buddy, az író küzdelmét mutatja be a reménytelennek tetsző feladattal, bonyolult és gazdag hangszerelésben.