Európa strana 14 z 43

Po nemecky píšuci prozaik Gustav Meyrink (1868 – 1932) sa síce narodil vo Viedni, no jeho tvorbu výrazne ovplyvnila tajuplná atmosféra starej Prahy a najmä jej židovského geta. Popri športe, finančníctve a literatúre sa po celý život zaujímal o mystiku, venoval sa budhizmu a staroindickým imaginačným učeniam. Rok po vydaní svojho najznámejšieho a svetovo najuznávanejšieho románu Golem (1915) publikoval slávnu poviedkovú zbierku Netopiere. Aj v tejto knihe, rovnako ako v takmer celej jeho tvorbe, sa stretávame so stratenými dušami, blúdiacimi duchmi, netelesnými bytosťami a ľuďmi, ktorí obývajú svet len ako mŕtve škrupiny. V prekvapivo vypointovaných poviedkach s hororovými prvkami a mystickými námetmi sa autor pokúša odhaľovať tajomstvo prírody a ľudského bytia. Meyrinkova bujná a často morbídna fantázia spracováva príbehy, v ktorých vždy pôsobia temné psychické sily alebo prírodná mágia a majú neblahé dôsledky na duševnú rovnováhu jeho postáv.

Román Ničiteľ duší (1920) sa odohráva po prvej svetovej vojne a rozpráva o obludnom sprisahaní proti západnej civilizácii. Nemecké militaristické kruhy, bezbožní ruskí boľševici, najrôznejšie anarchistické i nacionalistické skupiny a dokonca aj robotnícke hnutie v Spojených štátoch sa spojili do odhodlaného útoku proti základom demokracie. Hlavnou hnacou silou tejto vražednej operácie je prastarý kult Asasínov a uctievačov diabla, ktorí už v prvých mesiacoch roku 1919 spustili operáciu na ovládnutie myslí a duší obyvateľov Ameriky. Rozpúta sa nerovný zápas, pretože proti nadprirodzeným silám majú agenti tajnej služby len malú nádej na úspech. Našťastie sa im však podarí získať pre spoluprácu mladú dievčinu Tressu Nornovú, ktorá vďaka rokom stráveným v najvyššom chráme kultu ovládla magické sily a dokáže sa postaviť aj vodcovi zlovestného komlotu, samotnému Ničiteľovi duší. S jej pomocou majú teraz agenti tajnej služby ďaleko väčšiu šancu čeliť silám Zla.

Tento román urobil z Piľňaka jedného z najvydávanejších a najdiskutovanejších spisovateľov 20. rokov 20. storočia v sovietskom Rusku. V jeho na prvý pohľad roztrieštených (ako samotná porevolučná realita), zdanlivo chaoticky zmontovaných dielach prebieha neľútostný zápas starej a prastarej reality v metelici revolúcie o svoje miesto v mozaike nového, ešte sa len formujúceho sveta.

Svetoznámy výtvarný umelec Piet Mondrian (pôvodným menom Pieter Cornelis Mondriaan, 7. 3. 1872, Amersfoort – 1. 2. 1944, New York), priekopník abstraktnej maľby, napísal počas svojho plodného života rad teoretických článkov a esejí, osvetľujúcich princípy „nového stvárňovania“ či „neoplasticizmu“ – výtvarnej avantgardy, ktorá vznikla okolo nizozemského umeleckého časopisu De Stijl (1917-1931). Obdobie medzi svetovými vojnami strávil v Paríži, kde pod vplyvom výtvarného kubizmu a módnej teozofie rozvíjal a vo svojej výtvarnej tvorbe do dokonalosti doviedol princípy abstrakcie. Vo svojich príležitostných článkoch sa vyjadroval okrem výtvarného umenia aj k súčasnej hudbe, architektúre a urbanistike, a krátky čas sa takisto venoval literárnemu experimentovaniu. Tesne pred druhou svetovou vojnou emigroval do Londýna a potom do New Yorku, kde zomrel ako svetovo uznávaný umelec. Prvý slovenský výber z Mondrianovho esejistického a literárneho diela prináša tú jeho časť, ktorá vznikla v čase od roku 1914 do roku 1938 v autorovom rodnom jazyku.

Kniha obsahuje dve zo štyroch Symfónií ruského básnika, spisovateľa-symbolistu Andreja Belého (1880 – 1934), v poradí tretiu – Návrat a štvrtú - Pohár metelíc. Experimentálne prózy na pomedzí s poéziou boli vytvorené podľa hudobných zákonitostí. Vznikali v kontexte tvorivých výbojov epochy od r. 1900 po 1907-8 a svojmu autorovi priniesli povesť odvážneho tvorcu nového umenia. Belyj ako prívrženec koncepcií filozofov – Immanuela Kanta o fenomenálnom a noumenálnom svete, Arthura Schopenhauera s jeho chápaním prvenstva hudby medzi umeniami i Friedricha Nietzscheho, ktorého dielo Tak vravel Zarathustra sa preňho stalo hlavnou inšpiráciou, napísal svoje Symfónie tak, aby každá bola iná, odlíšená svojím „vnútorným“ rytmom. Spája ich téma zápasu Večnosti s neúprosne uplývajúcim časom, ktorý autor chápe fatalisticky ako nezvratnosť osudu. Konkrétne je však ukotvenie Symfónií v čase a priestore, kde žijú postavy súdobých mladých intelektuálov a umelcov. Kým Návrat vypovedá o moskovskom živote tých čias, dej symbolisticky zašifrovaného Poháru metelíc sa odohráva v Sankt-Peterburgu a v kláštore medzi lesmi. Spisovateľove originálne pokusy o novú prózu nenašli pokračovateľov. Symfónie, týka sa to hlavne štvrtej, sa pre svoju zložitosť a artistnosť pokladali za nepreložiteľné.

René Jean-Marie Joseph Guénon bol francúzsky metafyzický spisovateľ. V roku 1930 po manželkinej smrti opustil Európu a natrvalo sa usadil v Káhire. Mimo priameho dosahu tlakov prostredia, ktorého nepochopenie, ba až nevraživosť, mu v rodnom Francúzsku strpčovali život, sa tu v plnej miere mohol venovať písaniu a praktizovaniu súfijskej duchovnej cesty. V roku 1949 získal egyptské občianstvo. K hlavným témam Guénonovho diela patrí: - tajné vedy, - vzťah západného a východného sveta, - možnosť prístupu k tradícii, ktorá sprostredkuje skutočné, nie iba intelektuálne poznanie, a ktorá sa naprieč rôznymi formami sprostredkovania vo svojej podstate nemení a nepodlieha dobovým vplyvom, - štúdium symbolov a ich miesto na ceste poznania, - kríza moderného sveta, ktorý Guénon chápe ako úchylku scestnej, teda západnej civilizácie. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria okrem predkladaného titulu knihy Kríza moderného sveta, Kráľ sveta, Všeobecný úvod do štúdia hinduistických náuk, Človek a jeho naplnenie podľa védánty či Symbolika kríža . Po období, keď bolo Guénonovo dielo s výnimkou úzkeho okruhu čitateľov prehliadané a marginalizované, sa v posledných desaťročiach stáva čoraz viac predmetom záujmu aj v rámci akademického prostredia. Kniha Vláda kvantity a znamenia časov z roku 1945 je pokladaná za Guénonovo opus magnum.

ývalého amerického novinára Jimmieho Halletta strateného v opare hustej londýnskej hmly osloví vystrašená mladá žena, ktorá mu podá tajomný balíček a potom utečie. Už o niekoľko hodín sa mládenec ocitne v úradovni Scotland Yardu, kde ho vypočúvajú kvôli vražde otca tej neznámej dievčiny a nechtiac sa čoraz hlbšie ponára do nebezpečného medzinárodného sprisahania. Spočiatku zdanlivo jednoduchého prípadu sa ujíma skúsený vrchný inšpektor Weir Menzies, ktorý sa s pomocou všetkých zdrojov Scotland Yardu pokúsi odhaliť a dolapiť nebezpečný gang dobre organizovaných zlodejov a zabijakov.

Spoločensko-kritický román Demokrati (1934 – 1938) je najrozsiahlejšia próza spisovateľa, básnika a prekladateľa Janka Jesenského. Na príbehu nerovného ľúbostného vzťahu medzi mladým okresným úradníkom doktorom Landíkom a kuchárkou Hankou autor zobrazuje spoločenské vzťahy a politickú situáciu v malom slovenskom meste tridsiatych rokov 20. storočia. Zarážajúco aktuálna epicko-satirická analýza parlamentnej demokracie z pera jej principiálneho obhajcu je jedným z najsilnejších diel slovenskej literatúry. Janko Jesenský sa narodil 30. 12. 1874 v Turčianskom sv. Martine ako potomok šľachtického rodu Jesenských s predikátom z Horného Jasena. Po ukončení právnických štúdií a zložení advokátskej skúšky si v roku 1905 založil v Bánovciach nad Bebravou samostatnú advokátsku prax. Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval k trenčianskemu pluku, no čoskoro ho ako „pansláva" uväznili a v roku 1915 prevelili na ruský front. Krátko nato prebehol, pripojil sa k československým légiám a neskôr sa zúčastnil na bojoch proti boľševikom aj na legendárnej „sibírskej anabáze". Stal sa podpredsedom Československej národnej rady a svoje literárne schopnosti osvedčil aj prácou na slovenskej prílohe vojenského časopisu Čechoslovan. Po skončení vojny sa v roku 1919 vrátil do ČSR a aktívne sa zapojil do politického života i literárneho života novej republiky. Dvakrát zastával funkciu župana, roku 1929 sa stal viceprezidentom krajinského úradu. V tom čase publikoval množstvo neobyčajne populárnych humoresiek, noviel a poviedok. V rokoch 1930 – 1939 bol predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Svoj ostrý nesúhlas s rozbitím Československej republiky vyjadril podpisom protestného memoranda, ktoré 14. marca 1939 odoslali bývalí legionári poslancom Slovenského snemu. Na existenciu Slovenského štátu potom reagoval sériou politických básní a pamfletov, ktoré sa po ilegálnom vyvezení do Londýna stali súčasťou Československého vysielania BBC a neskôr vyšli knižne pod názvom Na zlobu dňa. Janko Jesenský zomrel 27. 12. 1945 v Bratislave.

Celosvetovo známy dramatik a prozaik Anton Pavlovič Čechov (1860 - 1904) podnikol v roku 1890 na svoju dobu bezprecedentnú cestu naprieč celým Ruskom na ostrov nútených prác - ostrov Sachalin. Zámerom spisovateľa bolo poukázať na rozpor medzi oficiálnym pohľadom na sachalinskú skutočnosť a objektívnymi výsledkami jeho výskumu; vytvoriť pravdivý obraz založený na presných faktoch, obraz ruských nútených prác a vzbudiť v spoločnosti záujem o „miesta neznesiteľných útrap". Čechov trpiaci tuberkulózou, ktorou sa nakazil od jedného zo svojich pacientov, postupne zhromaždil usvedčujúce fakty o živote v trestaneckej kolónii a opísal otrasný život vyhnancov v cárskej ríši. Samotný Sachalin označil za „stelesnenie pekla" a „miesto všadeprítomného zla". Výsledkom jeho cesty bola kniha Ostrov Sachalin, ktorá doslova otriasla ruskou verejnosťou. „Ak by pán Čechov okrem tejto knihy už nič iné nenapísal, jeho meno by aj tak bolo navždy zapísané do histórie ruskej literatúry." Takto hodnotili Ostrov Sachalin novinové články. A čoskoro došlo k niečomu pre Rusko nevídanému: po vydaní knihy a obrovskom spoločenskom ohlase bola vláda nútená reformovať legislatívu týkajúcu sa nútených prác a vyhnancov.

Jeden z najzásadnejších spisov nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942). Filozofické základy psychológie a duchovných vied tvoria dve štúdie: Psychická kauzalita (1918) a Indivíduum a spoločenstvo (1919). Pôvodne boli zamýšľané ako habilitačná práca a v roku 1922 publikované v Husserlovej Ročenke pre filozofiu a fenomenologický výskum. Autorka v nich pokračuje v skúmaní problémov načrtnutých vo svojej doktorskej práci. V prvej štúdii sa prostredníctvom fenomenologických prístupov venuje analýze osoby, jej štruktúry a fungovania, aby sa pokúsila o vlastné teoretické zdôvodnenie nového chápania psychológie a systematizáciu duchovných vied. V druhej sa venuje vzťahu indivídua a spoločenstva na základe chápania vzťahu tela, duše a ducha. Skúma význam nadindividuálnych vzťahov, sociálneho konania, intersubjektivity, slobody indivídua vo vzťahu k spoločenstvu a mechanizmov, ktoré v tomto vzťahu fungujú. Spolu s niekoľkými ďalšími textami však zároveň predstavujú záver jednej etapy jej fenomenologických skúmaní a postupný prechod k spájaniu husserlovskej fenomenológie s filozofiu Tomáša Akvinského a kresťanským chápaním sveta i človeka.

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 - 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

V novele Sny Márie Duninovej (1896) sa rozprávač – archeológ v divadle vnorí za oponu sna a uteká za neznámou dievčinou. Stretáva ju však v skutočnosti. Mária Duninová žije celý svoj život v snovej realite. Má čudesné sny, v ktorých ju prenasleduje záhadná postava neznámeho muža. Snové vidiny či telepatia? Archeológ jej sny analyzuje a usiluje sa polapiť snového fantóma v skutočnom svete. Sám sa zároveň ocitá v spároch akejsi tajnej spoločnosti, spájajúcej sa s osobami v okolí Márie Duninovej. Námestie sa v noci mení na svätyňu. Tajomné podzemie v bani, zvon a nositelia tajomstva. V hre nie je nič menšie ako svet. Tajomná symbolistická próza s nečakaným vyústením. Fantastické poviedky z prelomu 19. a 20. storočia prinášajú témy prielomu do inej skutočnosti. Vlakový vozeň so zatajeným číslom ako miesto prieniku s astrálnou ríšou. A, samozrejme, s knižkou Stefana Grabińského v ruke pasažiera. Láska až za hrob ústi v pokuse vyrobiť upíra, alebo v psychologických experimentoch dekadenta s vyvolávaním ducha a navodzovaním halucinačných stavov. Záhadná bytosť v hodinách nad smrteľnou posteľou, melódia pulzujúca na rozhraní nášho a druhého sveta. Môže osamotený hrdina v hotelovej izbe prežiť milostný vzťah druhých ľudí? Karol Irzykowski nás cez štrbinu pootvoreného okna pozýva na výlet do ďalekého sveta...