Marenčin PT strana 19 z 84

Fanúšikmi obletovaná Miriam Sternová jedného dňa zistí, že jej súkromný život je iba chabým odrazom jej speváckych úspechov. Vzťah s manželom ochladol, s nevlastnou dcérou sú si na míle vzdialené. Do toho všetkého jej do života nečakane vstupuje priateľ z detstva Tibor a jeho sympatický syn Martin, ktorý sa za každú cenu pokúša upútať jej pozornosť... Má právo siahnuť po láske mladšieho muža, alebo sa má uspokojiť s tým, čo už v živote dosiahla?

Niektoré bytosti ženského pohlavia sa stretávajú so záujmom mužov od útleho detstva. Spolužiaci im nosia žuvačky, píšu lístočky, čakajú na ne pred domom... A takto sa to v ich živote ťahá až dokonca. Mnohé z obdivovaných sa vydávajú ešte aj v domovoch dôchodcov. Jana, hlavná postava tohto románu, odhalí celý svoj láskový život, ktorý teda nebol vôbec pokojný. Prežívala dni plné nehy, napätia, smútku, vyčkávania... I napriek tomu, že fungovala s najrôznejšími frajermi, zamiluje sa do nie najvýnimočnejšieho človeka, vydáva sa za neho a román pokračuje. Románikmi. A čo myslíte. Možno takto žiť manželský príbeh? Román Lásky jednej smutnej krásky vás celkom isto prekvapí!

Obdobie rokov 1940 až 1950 hlboko zasiahlo do novodobých dejín nášho života. Poznačilo nielen politickú tvár Európy a sveta, ale zasiahlo aj do osudov miliónov ľudí. Po rozpade demokratickej štruktúry slobodných národov a štátov, Hitler mocensky ovládol takmer celú kontinentálnu Európu. Slovensko na tom bolo ešte relatívne dobre. Vyfasovalo „nezávislosť“ pod krídlami Nemecka. Ani po druhej svetovej vojne nebolo u nás veľa dôvodov na radosť. Z jednej totality sme unikli, a vzápätí sme zapadli do druhej. Víťazstvo demokracie, ktoré sa v roku 1945 zdalo na dosah ruky, sa stalo čoskoro po víťaznom februári len krátkozrakou ilúziou.

Autobiografický román Jo Langerovej odhaľujúci praktiky štátnej moci v 50. rokoch z pohľadu manželky jedného z významných predstaviteľov komunistického režimu , Oskara Langera, prenasledovaného a súdeného v Slánskeho procese. "Kto sa chce niečo dozvedieť o našej vlastnej minulosti, mal by si prečítať túto knihu. Napísala ju Žofia Langerová, manželka Oskára Langera, ktorý celé päťdesiate roky sedel v komunistickom väzení, napriek tomu, že sám bol pravoverným komunistom. Alebo práve preto. Asi dnes málokto vie, kto boli manželia Langerovci. Možno trochu osvieži vašu pamäť skutočnosť, že to boli rodičia kedysi populárnej speváčky Zuzky Lonskej. Jej matka, Žofia, prežila ťažkých desať rokov v nádeji, že jej manžel sa vráti. Čakala, dúfala a deň za dňom sa presviedčala, že jej muž neobetoval svoj život správnej myšlienke, že ideálna komunistická spoločnosť je chiméra, že reálne je iba násilie, ktoré sprevádza každú totalitu. Píše o údele ženy, ktorej muž bol vo vykonštruovanom procese odsúdený na vyše dvadsať rokov a stále veril, že to má akýsi hlbší zmysel, bol to skrátka veriaci komunista. Langerovej kniha nie je však len svedectvom doby. Je to aj dobrá literatúra a má všetko, čo má takáto literatúra obsahovať – fakty, osobný pohľad, emócie, detaily, v ktorých sa zrkadlí celok a v neposlednom rade humor, trpký, ale o to pôsobivejší. Už dávno sa mi nestalo, aby som knihu prečítal na dúšok. Skúste to aj vy, neoľutujete." Milan Lasica

Spoločenský život Bratislavy vrcholil v období pred 2. svetovou vojnou. Dobová tlač, memoáre i spomienky súčasníkov približujú nezabudnuteľnú atmosféru spoločenskej zábavy a tolerancie. Od začiatku 20. storočia boli v meste obľúbené kaviarne s modernými interiérmi, kvalitnou obsluhou, širokou ponukou káv a rôznych nápojov, domácimi i zahraničnými časopismi, hudobnou produkciou a mnohými inými lákadlami. Denne sem prichádzali pracovať, oddychovať a zabávať sa bratislavskí intelektuáli, ale aj mešťania, obchodníci či remeselníci. Najobľúbenejšie však boli povestné bratislavské viechy. Vinohradníci mali právo predávať vo svojich domoch, označených vystrčenou viechou, dva týždne víno z vlastnej úrody. Za dlhými stolmi v mieri a priateľstve svorne popíjali Slováci, Maďari, Česi a Nemci, zabávali sa bohatí aj chudobní, náhodní hostia aj štamgasti. A sláva bratislavských plesov ostala už len v spomienkach pamätníkov.

Bratislavská štvrť Vydrica vstúpila do dejín mesta ako osobitný fenomén. Príbehová koláž o Vydrici zahŕňa rozmanité pohľady na jej historické osudy a príbehy s nimi spojené. Mnohí slovenskí spisovatelia situovali dej svojich románov a poviedok práve na Vydricu: prozaici D. Chrobák, E. Bohúň, Š. Bednár, F. Kráľ, básnici Š. Žáry, J. Rak a V. Reisel, ktorých priťahovali vydrické „temné noci rozkoše“. Kniha zachytáva aj príbehy a osudy ľudí z obdobia zániku Vydrice, ktorú zbúrali koncom šesťdesiatych rokov.

Ako vznikali názvy bratislavských lokalít - Somársky vrch, Vydrica a Zuckermandel, Firšnál a Sahara, Lurdy na Hlbokej ulici, Kalvária, Slávičie údolie, Habánsky mlyn, Železná studnička, Kamzík a Koliba, Devín, Engerau - Ligetfalu - Petržalka. V knihe sa dočítate aj o najstarších mapách, dozviete sa, kde bolo centrum Samovej ríše, kde sa vyberalo mýto, o mincovniach, čo ukrývajú krypty kostolov a ďalšie zaujímavé historky zo starého Prešporka.

Strhujúci životný príbeh lekára a filantropa Karla Kocha, intelektuála, vysokoškolského pedagóga, vynikajúceho chirurga, majiteľa sanatória. Cez vojnu viedol ilegálnu občiansku skupinu Justícia. Po bombardovaní Apolky Nemci vypísali na jeho hlavu odmenu stotisíc mariek. Po vojne bol ako vlastizradca odsúdený na doživotie. Po amnestii a obsadení Československa v auguste 1968, emigroval do Kanady, kde roku 1981 zomrel. Komunistický režim Kocha odstránil z našich dejín. Na profesora Kocha, majiteľa sanatória, ilegálneho pracovníka, väzňa Nemcov i komunistov, sme mali zabudnúť.

Vývoj a história mestskej hromadnej dopravy v Bratislave od počiatkov do konca druhej svetovej vojny. Bratislava bolo prvé mesto s elektrickou koľajovou dopravou na európskom kontinente. Električková trať sa postupne rozširovala a spojila sa s elektrickou lokálnou železnicou medzi Viedňou a centrom Bratislavy. Množstvo zaujímavých fotografií, dokumentov a úryvkov z dobovej tlače dokumentuje, že Bratislava už na začiatku 20. storočia mala charakter európskeho veľkomesta.