Marenčin PT strana 20 z 92

Za názvom knihy Vyhasnuté oči nie je skrytá žiadna metafora. Sú to príbehy žien, ktorých oči vyhasli v koncentračnom tábore Osvienčim – Birkenau. Boli to ženy rôznych národností, profesií, vierovyznania, veku i rodinnej histórie. Spájala ich nenávisť k fašizmu a snaha pomôcť druhým. Autorka knihy bola tiež jednou z väzeňkýň a so všetkými ženami sa stretla počas svojho pôsobenia na revíri, ktorého história je popísaná v knihe. Hoci od prvého transportu Židov zo Slovenska uplynie v marci 2012 sedemdesiat rokov, táto temná časť našej histórie nesmie upadnúť do zabudnutia. Margita Schwalbová (1915, Liptovský Mikuláš) štvrté dieťa zástupcu mlynov Alberta Schwalba a jeho manželky Ely, rodenej Skuteckej. Štúdium na Lekárskej fakulte UK musela prerušiť pre numerus clausus. V marci 1942 bola deportovaná do Osvienčimu, kde bola ako väzeň 2675 zaradená do práce na revíri. Po skončení vojny dokončila štúdium na Karlovej univerzite v Prahe, promovala vo februári 1947. Pracovala v Detskej fakultnej nemocnici UK v Bratislave, začiatkom šesťdesiatych rokov sa habilitovala na docenta v obore pediatrie. Pri previerkach bola vylúčená zo strany a predčasne penzionovaná v roku 1971. V roku 1948 vyšla jej kniha Vyhasnuté oči. Jej ďalšie spomienky - Žila som životy druhých vyšli v roku 2001. Zomrela 30.decembra 2002 v Bratislave. Pri vizite lekár SS Mengele jej diktuje čísla väzňov určených na „Sonderbehandlung“. Cupká popri ňom, pre ňu takými charakteristickými drobnými krokmi. V ruke osudný hárok, s ktorým len ona vedela narábať. Vynechala nadiktované čísla, zamenila s číslami už nežijúcich. Stalo sa aj, že „anjel smrti”, ako sme Mengeleho volali, osudný hárok nebral ihneď so sebou, potom manipulácia pokračovala. Výmena čísel za nebožtíkov, ktorí v noci, alebo ten istý deň dokonali. Koľko pohotovosti, koľko sústredenia sa, koľko sebakontroly, koľko sebaovládania musela mať v prítomnosti lekára SS naša väzenská lekárka Mancika! Hilda Hrabovecká

Krásná, sebevědomá, miluje svobodu. Taková je Rosie, která se po letech v zahraničí vrací zpátky na Slovensko. Po několika životních kopancích a pádech se zdá, že její život nabral směr, kterým vždy chtěla jít. Až do chvíle, než pozná Filipa, syna majitele firmy, ve které pracuje. Proč se k ní chlap, který ji ani nezná, chová tak hrozně a proč ji zároveň tak moc přitahuje? Se svými bláznivými kamarády po boku se podvědomě pouští do něčeho, čemu se celá léta úspěšně vyhýbala. Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je matkou dvou synů a psaní je pro ni relaxem a zároveň útěkem od reality. Miluje své děti, dobré jídlo a tanec. Ráda vaří, peče, čte... 

Tragikomický román o šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia opisuje nástup rokenrolu a elektrických gitár v malom meste na Slovensku. Doteraz najosobnejší text autora opisuje jeho brata, rockového gitaristu, ktorý prejde mnohými skupinami od bigbeatových až po barové kapely, aby nakoniec v osemdesiatych rokoch emigroval do Západného Nemecka, kde spácha samovraždu. Kniha je zároveň aj príbehom mnohých ľudí, ktorí chceli opustiť komunistické Československo, ohradené elektrickým plotom a miestami zámerne pripomína romány Julesa Verna: útek ponorkou, balónom, obrneným autom... Román, jemne balansujúci medzi čiernym humorom a melanchóliou, je poctou básnikom Beat generation aj nespočetným rockovým skupinám, pri ktorých hudbe dospeli viaceré generácie dnešných Slovákov. Viliam Klimáček (1958), dramatik, básnik, prozaik, režisér, scenárista a herec divadla GUnaGU, autor kníh pre deti a mládež. Narodil sa v Trenčíne, žil na Starej Turej, býva v Bratislave. Vyštudoval medicínu a po deväťročnej praxi zo zdravotníctva odišiel. Založil divadlo GUnaGU, v ktorom režíruje. Píše aj pre iné domáce a zahraničné divadlá, tiež pre rozhlas, televíziu a film. Napísal vyše šesťdesiat divadelných hier, vyšla mu dvadsiatka kníh. Konceptuálne rozprávky Noha k nohe zaradila poľská sekcia IBBY do Kánonu 100 najkrajších detských kníh sveta, román Námestie kozmonautov bol vo finále Anasoft litera 2008, Horúce leto 68 vyšlo v Arabských emirátoch, Francúzsku, Litve a v USA. 

Lýdia prežíva v starej vile hotové peklo. Z jej manžela sa stáva zlostný, nervózny muž, ktorý ju bije a ponižuje. Všetko sa ešte viac zamotáva po oslave, keď manžel privedie domov svojich študentov. Medzi nimi bezočivú sexi Karlu, ale aj citlivého Róberta... Vymotá sa Lýdia z pavučiny intríg? Podľahne zakázanej láske? Udrží si rodinu? Ale za akú cenu? Petra Nagyová Džerengová (3. 3. 1972, Košice), od svojich osemnástich žije v Bratislave, kde vyštudovala obchodnú fakultu na Ekonomickej univerzite. Pracovala ako letuška, redaktorka, moderátorka, scenáristka, predavačka zeleniny, obchodná zástupkyňa. Na štyri roky ju zvolili za viceprimátorku Bratislavy. Napísala knihy pre dospelých Chcem len tvoje dobro, Za to mi zaplatíš!, Pozri sa na seba, Nepýtaj sa, kde som, Ženy nášho rodu, Ide o život, Manželky a tie druhé a Nové začiatky, knihy pre deti Klára a mátohy, Klára a iglu a Klára a Tity. Jej knihy vychádzajú aj v maďarčine a češtine.

Tragikomický román o šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia opisuje nástup rokenrolu a elektrických gitár v malom meste na Slovensku. Doteraz najosobnejší text autora opisuje jeho brata, rockového gitaristu, ktorý prejde mnohými skupinami od bigbeatových až po barové kapely, aby nakoniec v osemdesiatych rokoch emigroval do Západného Nemecka, kde spácha samovraždu. Kniha je zároveň aj príbehom mnohých ľudí, ktorí chceli opustiť komunistické Československo, ohradené elektrickým plotom a miestami zámerne pripomína romány Julesa Verna: útek ponorkou, balónom, obrneným autom... Román, jemne balansujúci medzi čiernym humorom a melanchóliou, je poctou básnikom Beat generation aj nespočetným rockovým skupinám, pri ktorých hudbe dospeli viaceré generácie dnešných Slovákov.

Oskar začínal ako muzikant. Osud mu však ponúkol viac: peniaze, drahé autá, postavenie v skupine mafiánov. Operovali na mestskom trhovisku, vypaľovali kaviarne a reštaurácie, s pištoľou priloženou na spánky získavali firmy od podnikateľov. Naháňali strach, a k luxusnému životu potrebovali stále viac. Oskar sa zaplietol s mafiánmi, ale nechcel sa byť najsurovejším z nich, nechcel vraždiť, no mať veľa peňazí ho bavilo. Na prácu zločinca si postupne zvykol, posilňovala ho príslušnosť k mafiánskej skupine. Roky plynuli, alkohol, stres a nočné vyčíňanie ho poznačili. Z mladého obávaného mafiána sa stal chorý muž bez života a bez rešpektu. Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše štyridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.

Po stovkách príbehov svojich hrdinov, reálnych postáv ľudí, ktorí vstúpili do slovenského i európskeho historického povedia a zanechali v ňom pozitívnu, ale mnohí aj negatívnu stopu a viacerí z nich vstúpili i do jeho vlastného života, sa Ján Čomaj rozhodol rozpovedať svoj vlastný životný príbeh. V ňom dominujú tri základné skutočnosti, ktoré ho utvárali ako človeka a vytvorili aj jeho hodnotový systém: posuny historických hraníc na slovensko-maďarskom pohraničí po roku 1938 a 1945, pľúcne problémy, ktoré ho sprevádzali celý život a pripravili o život jeho matku a šesťdesiate roky uplynulého storočia – povestné slovenské predjarie, ktoré umožnilo aj zrod modernej slovenskej reportáže a vznik Čomajových vrcholných reportérských diel. Závan slobody, ktorý sme naplno zažili v roku 1968 sa drasticky ukončil okupáciou v auguste 1968. Nasledujúcich dvadsať rokov prežival ako vydedenec len s občasnými stretnutiami s rovnako postihnutými ľuďmi, akým bol Dominik Tatarka. Po novembri 1989 zaznamenáva jeho pôsobenie po boku predsedu vlády národného porozumenia M. Čiča, reportérske roky v denníku Národná obroda, písanie kníh spomienok na priateľov zo Smeny a úrodné, veľmi plodné roky pri písaní nových kníh, až po nový domov v Šaštíne. Odišiel v januári 2020, ale stihol zanechať svedectvo, ktoré svojou výpovednou hodnotou prekračuje aj horizont jeho storočia. O autorovi Ján Čomaj (1935 - 2020), absolvent štúdia novinárstva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril v šesťdesiatych rokoch uplynulého storočia k uznávaným reportérom mládežníckeho denníka Smena. Jeho knižný debut Počmáraný život bol učebnicou umeleckej reportáže. Ani reportérske umenie nezachránilo Čomaja pred nastupujúcimi normalizátormi: musel odísť zo Smeny aj z literatúry. K novinárskej práci sa vrátil až po novembri 1989. V knihe Veľký biliardový stôl predstavil výber zo svojej reportérskej tvorby zo 60. rokov a naplno sa začal venovať žánru literatúry faktu. Vytvoril viac ako dve desiatky príťažlivých knižných portrétov známych historických, umeleckých a popredných hereckých osobností. Temným stránkam našej histórie sa venoval v knihách Súboje s prekliatím či Zločin po slovensky. Tvoril do posledných dní a knihu pamätí Hovorí očitý svedok dokončil krátko pred smrťou.

A mai Párkány területe már a kezdetektől bővelkedett történelmi eseményekben. A mai városhely első lakói a kelták voltak. A rómaiak itt építették fel Anavum névre keresztelt erődítményüket. A település több évszázadig Magyarország része volt, majd 1918 után több államigazgatás részeként is szerepelt. A könyv a város történelmének rövid áttekintését tartalmazza, nagyobb figyelmet szentelve a 20. századnak. Az elbeszélések és visszaemlékezések betekintést engednek a régi Párkány életébe. Végigsétálhatunk annak utcáin, részt vehetünk ünnepségein és a mindennapok történései mellett emlékezünk azon eseményekre, amelyek beégtek a párkányiak emlékezetébe. Megismerkedhetünk a város egyes lakóival, azok családjával, emlékeivel és élményeivel. Az ő szemükön át láthatjuk a várost és az életet benne. Tomáš Baka 1989-ban született Malackyban, de kisgyermek korától Párkányban él és párkányinak is tartja magát. 2008-ban érettségizett a helyi gimnáziumban. Tanulmányait kisebb szünet után a Nyitrai Konstantin Filozófus Egyetemen folytatta, történész szakon, melyet 2015-ben fejezett be. Szakdolgozatában Párkány két háború közti időszakát ölelte fel. Mint történész, elsősorban a helyi történelemmel és a 20. század eseményeivel foglalkozik.

Píše sa rok 1531, je neskorá jeseň. Markíza Sophie de Marginel sa nachádza zajatá na zámku svojho snúbenca, nebezpečného vojvodu Clauda de Guisé. Naďalej po nej pátra markíz de Pays-Rouge, a falošný mních, skrývajúci svoju znetvorenú tvár pod maskou, sa pokúša zistiť, kým je... ... aj v roku 1517 väznia markízu de Marginel, Sophiinu matku Marie. Hľadá možnosti úteku z väzenia a vtedy do jej osudu zvláštnym spôsobom zasiahne starnúci majster Leonardo da Vinci. Ten sa len nedávno stal súčasťou dvora mladého kráľa Františka I. Vladár od neho okrem iného očakáva namaľovať obraz Zimnej madony. Na svete sú prvé dve kráľovské dcéry a o pár mesiacov sa očakáva slávnostná korunovácia Klaudie Bretónskej. V kráľovstve sa po demonštratívnej poprave markíza de Marginel zdá všetko v poriadku a dočasne oslabené Spoločenstvo psa sa pokúša zachrániť nielen svoju novú Vyvolenú. Martina Monošová (1972, Stará Turá), spisovateľka. Vyštudovala dizajn na STU v Bratislave. V roku 2005 debutovala románom z prostredia opatrovateliek detí v Anglicku Lásky o piatej, napísala voľné pokračovanie príbehu z britských ostrovov Anglické prebúdzania, (tému opérstva priniesla do slovenskej literatúry ako prvá), originálny trojpohľad na manželskú neveru v románe Klišé, s nadhľadom podaný román Zlodeji bozkov o hľadaní vlastnej cesty i ceny, román o výšinách a pádoch v súkromí inak úspešnej speváčky Sladké sny (vyšlo i v češtine), erotickú detektívku Lekcie z nenávisti (vyšlo i v češtine), ságovitý román o dvoch ženách na pozadí veľkých zmien v slovenskej spoločnosti za dvadsaťpäť rokov od Nežnej revolúcie Miluje-nemiluje, idem!, komorný mysteriózno-romantický príbeh milenky ženatého muža Perly tej druhej, faktografickú knihu o výtvarnom diele Eleny Rumánkovej Harmónia zakliata farbami a päťdielnu historickú ságu SOPHIE: Ples u vojvodkyne, Rytierova druhá šanca, Ruže pre princeznú, Markízino tajomstvo a Kráľovná jeho srdca. V r. 2000 žila v Anglicku a v 2007 – 2009 v Belgicku. Dnes žije a tvorí v Slovenskom Grobe.

Krásná, sebevědomá, miluje svobodu. Taková je Rosie, která se po letech v zahraničí vrací zpátky na Slovensko. Po několika životních kopancích a pádech se zdá, že její život nabral směr, kterým vždy chtěla jít. Až do chvíle, než pozná Filipa, syna majitele firmy, ve které pracuje. Proč se k ní chlap, který ji ani nezná, chová tak hrozně a proč ji zároveň tak moc přitahuje? Se svými bláznivými kamarády po boku se podvědomě pouští do něčeho, čemu se celá léta úspěšně vyhýbala. Lucia Olrinková (1988, Bratislava) je matkou dvou synů a psaní je pro ni relaxem a zároveň útěkem od reality. Miluje své děti, dobré jídlo a tanec. Ráda vaří, peče, čte...

Fotograf Kornel Karovič a novinárka Žaneta prichádzajú do Banskej Štiavnice, aby napísali článok o mladíkoch zasypaných v starej bani. Karovič postupne odhalí, že Žaneta pochádza z toho mesta a stretne aj svoju bývalú letnú lásku Johanu, ktorá sa medzičasom stala policajtkou. Pri skúmaní dávno uzatvorenej bane sa Karovič zamotáva do záhadných udalostí, z ktorých niet východiska. Zdá sa, že mágia Banskej Štiavnice a tajomstvom zahalené záhadné úmrtia budú nad jeho sily... Peter Gašparík (1977, Bratislava). Študoval réžiu na VŠMU a tiež v Taliansku, vo Francúzsku a v USA. Okrem réžie (dokument Tereza - Náboj lásky) píše poéziu a prózu. Vyšli mu knihy Kúsok môjho srdca, Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, Šelmy a hyeny a krimi román Smrť na Zlatých. Venoval sa aj prekladom a podnikaniu.

Túžba odhaľovať tajomstvá drieme v každom z nás... jednoducho sme od prírody zvedaví. Slovenské aj české nevesty sú zahalené priesvitným závojom a to, čo sa skrýva pod ním, nie je pre ženícha žiadnym tajomstvom, svoju vyvolenú videl predtým už mnohokrát. V Saudskej Arábii čierny nepriehľadný závoj zdvihne ženích z tváre svojej manželky až v svadobnú noc. Vtedy prvýkrát uvidí, s kým sa vlastne oženil. „Naozaj je niečo takéto možné?“ pýtate sa. „V dvadsiatom prvom storočí?“ Nuž, v Saudi sa život stále riadi podľa tzv. kalendára hidžra a podľa neho sa píše rok 1442, čo bol u nás ešte „temný stredovek“. A kalendár hidžra nie je jediným rozdielom medzi životom, na aký sme zvyknutí u nás a životom v Saudskej Arábii... tých rozdielov je pomerne dosť a niekedy je naozaj ťažké pochopiť túto krajinu, plnú kontrastov a tajomstiev. Ja osobne som ukážkovým príkladom, že sa to dá – žila som v nej šesť rokov a bola som tam šťastná, aj keď určite je to iné v danej krajine žiť a iné je si o nej len čítať. V každom prípade, či sa rozhodnete vycestovať do Saudskej Arábie fyzicky alebo len prstom na mape, verím, že táto kniha vám bude nenahraditeľným sprievodcom – ponúkam v nej totiž nielen odhalenie toho, čo skrývajú saudské ženy pod závojom, ale aj mnohých iných tajomstiev tejto krajiny... Soňa Bulbeck Soňa Bulbeck je slovenská autorka, ktorá so svojím manželom, nedávno zosnulým britským architektom, strávila osem rokov na Blízkom východe, z toho šesť rokov v Rijáde, hlavnom meste Saudskej Arábie. O svoje dojmy, zážitky a skúsenosti zo života v tejto krajine sa najprv delila s čitateľmi cez blogy a neskôr aj prostredníctvom kníh. Veľmi populárna bola hlavne jej románová trilógia zo života slovenskej a českej komunity v Saudi (Ženy z Rijádu, 2013, Z Rijádu do sveta, 2014, Vo svete a v Rijáde, 2015), ale čitatelia ocenili aj jej cestovateľské memoáre z krajín Blízkeho východu (Tajomstvo závoja, 2014 a 2021, Púšť pod oknom, 2016, Zaviate pieskom, 2018 a Púštne srdce, 2019) a romány Vraždy v Arábii, Denník saudskej manželky, Vyhorená a Unesená. Kniha Tajomstvo závoja, v ktorej sa špecificky venuje práve Saudskej Arábii, vychádza v druhom vydaní a vôbec prvýkrát ponúka slovenskému čitateľovi komplexný pohľad na túto zaujímavú krajinu. Od júla 2020 autorka žije v Brne. Viac sa o nej a jej tvorbe môžete dozvedieť na jej facebookovej stránke https://www.facebook.com/sonabulbeck.

Redaktor, fotograf, typograf, grafický dizajnér Juraj Linzboth (1930) vo svojom rozprávaní oživuje nenávratne stratenú atmosféru ulíc a domov starej Bratislavy, pretože do nich vracia pôvodných obyvateľov. Hoci ho k nim do značnej miery viaže rodinná tradícia, robí to nepateticky, za pomoci archívnych dokumentov a fotografií. Výsledkom je živá galéria ľudských osudov a charakterov, v ktorej sú rovnako dôležité životopisné fakty ako drobné epizódy i dobromyseľné klebietky. Aj vďaka nim zisťujeme, že napriek rozličným dobovým odlišnostiam človek ostáva predovšetkým človekom.

Bratislavský rodák Karl Benyovszky bol v tridsiatych rokoch 20. storočia veľkým popularizátorom a obdivovateľom mesta. O Bratislave a okolí napísal niekoľko príťažlivých kníh. V knihe o Železnej studničke opisuje údolie Mlynskej doliny - v tesnej blízkosti mesta tu v tom čase bolo možné nájsť príjemné zákutia na oddych, reštaurácie, výletné kaviarne, mlyny, jazerá a nádhernú scenériu romantického lesa. Železná studnička vďačí za svoje meno železitému prameňu, ktorý tu vyviera. Údolie sa rozprestiera na hornom konci Vydrickej doliny. Pri rieke Vydrici, ktorá preteká pôvabnou dolinou, sa už pred stáročiami usadili mlynári a postavili si tu mlyny. V 19. storočí sa Železná studnička stala obľúbeným výletným miestom obyvateľov neďalekého Prešporka. Chýr o liečivých účinkoch železitej vody lákal návštevníkov zo širokého okolia. Podnikaví prešporskí mešťania tu preto vybudovali kúpeľný dom s reštauráciou. Zašlú slávu kedysi hojne navštevovaných miest pripomínajú už len zrúcaniny starých mlynov a množstvo dobových pohľadníc. Karl Benyovszky sa narodil 4. júla 1886 v centre Prešporka, na nároží terajšieho Hviezdoslavovho námestia a Mostovej ulice. Benyovszky, syn policajného úradníka, prežil v dome s výhľadom na Mestské divadlo a kostolík kláštora Notre Dame celé detstvo. Navštevoval maďarské školy, ale nemčinu stále považoval za svoj materinský jazyk. Po I. svetovej vojne ho v Budapešti odsúdili za protimonarchistické názory. Roku 1924 sa vrátil do Bratislavy, kde žil až do roku 1945. Pôsobil v redakcii Pressburger Zeitung, neskôr v Grenzbote. Intenzívne sa zaoberal históriou mesta, napísal knihu o dejinách mestského divadla, rozsiahle dielo o živote J. N. Hummela. Po slovensky vyšli jeho knihy Prechádzka starým Prešporkom, Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Obrázky z prešporského geta, Tajuplné povesti zo starého Prešporka, Považie – hrady, zámky, povesti a Železná studnička. Po násilnom vysťahovaní Nemcov z Československa žil v Rakúsku, kde 6. januára 1962 zomrel.

Rozprávanie o hudobnom živote v Bratislave, tak ako ho prežíval a spoluvytváral známy bratislavský hudobník a pedagóg profesor Ján Albrecht. Ján Albrecht (1919 – 1996), bratislavský rodák, syn skladateľa Alexandra Albrechta. Študoval husle na konzervatóriu, neskôr violu na VŠMU v Bratislave. Pôsobil ako pedagóg na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, na kozervatóriu a VŠMU v Bratislave. Založil a dlhé roky viedol súbor starej hudby Musica Aeterna. Popri bohatej hudobnej editorskej činnosti publikoval aj eseje o výtvarnom umení. Je autorom knižných publikácií Podoby a premeny barokovej hudby, Eseje o umení a Duchovný svet krásy (vyšla aj v nemeckom a anglickom preklade).

Román o detstve malého chlapca od roku 1951, keď sa presťahoval od starej mamy z dediny na predmestie Budapešti, až do jesene 1956. Je to príbeh o tom, ako chlapec objavuje doposiaľ neznámy svet: svoju matku-vdovu, ktorú dovtedy nepoznal, sanatórium a jeho obyvateľov, ktorí sa preňho stali širšou rodinou, ako aj svet za plotom sanatória, ktorého pravidlá určuje stalinizmus. Chlapec sa musí vyznať vo svete klamstiev a poradiť si s intimitou osobných vzťahov. Román je o osobnom boji o zmocnení sa pravdy. Príbeh jedného detstva končí 4. novembra, v deň potlačenia revolúcie, ktorá vypukla v októbri 1956. V tento deň sa z dieťaťa stane dospelý človek: dvanásťročný dospelý človek.