Marenčin PT strana 22 z 92

Stefanie Meyerová odchádza na misiu do Iraku pomáhať utečencom, ktorí počas vojny prišli o svoje domovy. Neraz sa stáva svedkom nebezpečných situácii, stojí oproti džihádistom, krutým bojovníkom Islamského štátu. Vo svete poznačenom strachom a vojnou stretáva Ahmeda. Stefanie sa bráni citom, ktoré v nej voči príťažlivému Arabovi vzplanú. Netuší, že život pre ňu pripravil ešte nejedno prekvapenie...

November 1989 prekvapil všetkých: vládnucich komunistov a ešte viac konšpirátorov rôznych skupín. Pohľad priameho aktéra na zlomové udalosti novembra 1989 a na začiatok deväťdesiatych rokov, kedy politiku tvorili neskúsení revolucionári a nadšenci a proti nim stáli pragmatické vyškolené nomenklatúrne kádre. V súbojoch na pôde parlamentov, v diskusiách v televízii na Kavčích horách už vznikala razantná požiadavka samostatného Slovenska od národniarov – ešte donedávna skrytých spolupracovníkov ŠtB. Hlavnú časť spomienok Ivana Čarnogurského zaberajú známe udalosti, ale neznáme súvislosti, pozadie konania politických skupín a ich záujmy vyzlečené donaha. Dnes, keď je všetko za nami sa možno usmejeme alebo aj dobre zasmejeme. Kto zvíťazil? A kto vyšiel na psí tridsiatok? Ivan Čarnogurský (1933). Narodil sa v rodine učiteľov ľudovej školy. Rodičia boli z roľníckeho prostredia malej dediny. Vyrastal u starej mamy vo Vajnoroch pri Bratislave a od začiatku vojny v Malej Frankovej na goralskom gazdovstve Spišskej Magury. Svetové udalosti vnímal ako chlapec raz cez ruských partizánov, potom cez nemeckých vojakov a od roku 1945 cez Červenú armádu a Česko-Slovenskú republiku, v ktorej ukončil gymnázium aj vysokú školu technickú. Pracovný život od r. 1956 prežíval v propagande budovania socializmu a všemocnej strany a vlády, ktorá zasahovala do osobného aj verejného života. Od študentských rokov bol aktívnym organizátorom. Spolu s miliónmi Slovákov zažíval každodenný údel s nedostatkom ale aj s nadšením povojnovej obnovy. Po prvých politických previerkach v r. 1958 sa stal stavebným robotníkom. Pri betóne už ostal celý život s karíérou opravára strojov, majstra, vedúceho strediska, špecialistu-technológa a vedúceho odboru rozvoja podniku až do pádu socializmu v novembri 1989. V marci 1990 bol zvolený za generálneho riaditeľa stavebného podniku Hydrostav, za poslanca Národnej Rady, jej prvého podpredsedu a za člena európskych hospodárskych organizácií v Mníchove a Bruseli. Prežil celý život s ľuďmi v prvej línii najprv na nútených roľníckych družstvách, potom na stavbách na Slovensku aj v zahraničí a nakoniec v úzkom kruhu politikov, ktorí mali rozdeliť štát na dve republiky. Práve zákulisie týchto udalostí a osobné skúsenosti priviedli Ivana Čarnogurského k myšlienke napísať knihu o našom spoločnom živote, ktorý každý poznal iba v malom výseku svojho okolia. Nepíše o ľudskej tragédii, píše o schopnosti Slovákov vždy a v každej situácii nájsť to najlepšie riešenie – a je jedno či na stavbe maštale, alebo pri budovaní nového štátu.

Michaela pracuje ako čašníčka. Bezhlavo sa zamiluje do sexy potetovaného mladíka Daniela. Osud jej však nepraje. Rozhodne sa ujsť do zahraničia hľadať šťastie. Nájde tam lásku svojho života? Alebo sa vráti späť na Slovensko k Danielovi? Je im dvom súdené byť spolu? Čo všetko jej prinesie osud do cesty?

Peter Stolár začal svoju kariéru ako vekslák, ešte počas štúdia na gymnáziu. Pred tuzexom predával bony. Keďže bol šikovnejší ako ostatní, všimol si ho ich šéf. Zveril mu pašovanie plyšu do Poľska a späť prinášal zase kozmetiku. Osvedčil sa a šéf ho zapojil aj do distribúcie a predaja drog. Po revolúcii sa s ním spojil a spolu išli do malej privatizácie, založili si cateringovú firmu a Stolár aj reklamnú agentúru. Zbohatol cez rozličné známosti, ktoré získal pri organizovaní spoločenských podujatí. Pravda, nie vždy sa to dialo podľa zákona. Pri získavaní informácií využívali aj krásne hostesky ktoré nasadzovali do spální politikov. So svojím tútorom Rudim Červeňanom sa rozhodli, že si založia politickú stranu, aby sa ľahšie dostali k štátnym zákazkám. Po získaní licencie na založenie televízie sa vďaka reklame a propagácii vlastnej strany do parlamentu aj dostali. V nasledujúcich voľbách získali už toľko mandátov, že ich oslovila víťazná strana. Po tvrdých rokovaniach nakoniec vstúpili do koalície a z bývalého veksláka a mafiána sa stal predsa parlamentu.

Píše sa rok 1531. Na francúzskom zámku Anet sa za dramatických okolností objaví mladučká šľachtičná, ktorá nielenže stratila pamäť, ale ani nerozpráva. Jej príchod zasiahne do života majiteľky zámku, dvornej dámy Diany de Poitiers, ako aj ostatných členov jej domácnosti. Lenže kto sa usiluje záhadnej kráske o život, až radšej predstiera, že je nemá? A kam sa podel rytier Marcel, ktorý ju odvážne zachránil pred banditami, alebo kam zmizli jej vzácne klenoty? A kto v skutočnosti krásna neznáma naozaj je?

„V istom zmysle sme všetci len obete obetí...“ Klára chce matku. Matka chce slávu. Otec chce, aby všetci boli šťastní... Román je analýzou rozkladu dysfunkčnej rodiny, a zároveň sa snaží vysledovať, z čoho pramenia príčiny násilia. Avšak nie v globálnom merítku, ale na malej vzťahovej ploche jednej rodiny. Pretože korene všetkého zla začínajú v rodinách a vzťahoch medzi ich členmi.

Život rabína Emila Davidoviče (1912 – 1986) je příběhem Žida narozeného v přísně ortodoxní rodině na Ukrajině, který přežil perzekuce a koncentrační tábory. Davidovič vyrostl v mnoha jazycích, navštěvoval slavnou ješivu v Bratislavě a studoval u Lea Baecka a Ismara Elbogena v Berlíně, ale také v Brně, Budapešti a ve Vídni. V roce 1944 byl se svou celou rodinou deportován do Osvětimi. Přežil a po válce se s manželkou Cilli usadili v Československu. Také zde čelil nepřátelství. Po bezpočtu těžkostí se mu podařilo utéct do Izraele. Později, až do konce svého života, působil jako rabín v Dortmundu, kde obnovil židovskou obec. Autorka Věra Trnková vypráví příběh rabína prostřednictvím osobních vzpomínek na svou přítelkyni ze školy Alici, dceru Emila Davidoviče. Věra Trnková (1946, Praha). Studovala chemii na Univerzitě Karlově, získala doktorát z biochemie na univerzitě v Heidelbergu. Pracovala ve výzkumu. Po odchodu do důchodu pracuje jako dobrovolnice v knihovně Univerzity židovských věd v Heidelbergu, jako autorka spolupracuje s měsíčníkem české a slovenské židovské komunity Rosch Chodesch v Praze a s Židovskou ročenkou Federace židovské komunity v České republice. Žije v Německu.

Kosztolányiho román Škovránča patrí medzi najčítanejšie a najobľúbenejšie romány modernej maďarskej literatúry. Od prvého knižného vydania (1922) vyšlo viac ako päťdesiat vydaní v pôvodnom maďarskom jazyku a ďalších 30 vydaní v 14 jazykoch. Dej románu sa odohráva počas piatich dní prvého týždňa v septembri 1899 na čoraz nudnejšej Dolnej zemi Uhorska. Je to rozprávanie o údele starnúcich rodičov, ich dcéry, starej dievky prezývanej Škovránča a tiež o dožívajúcej „džentríckej“ miestnej inteligencii, ktorá nudu svojho života zaháňa v alkoholickom opojení zábavnými „pohuľankami kancov“. Kosztolányi do románu zašifroval svoje spomienky na svet rodičovského domu a rodiska – súdobej Szabadky (Subotice). Jeho znalosť psychológie a psychoanalýzy mu dovoľuje nebadane viesť čitateľa k poznatku, že vnútorný dej vo vedomí postáv príbehu je niekedy oveľa dôležitejší než to, čo sa prezentuje navonok. Dezső Kosztolányi (29. 3. 1885, Szabadka/Subotica – 3. 11. 1936, Budapešť), básnik, prozaik, esejista, fejtonista, prekladateľ, dominantná postava modernej maďarskej literatúry prvej tretiny 20. storočia. Slovenský koreň rodového mena rodáka zo Subotice prezrádza, že jeho predkovia sa presídlili z Hornej zeme (Kostoľany) na Dolnú zem (Vojvodinu) bývalého Uhorska. Základ vzdelania nadobudol v rodičovskom dome a na gymnáziu v rodnej Subotici, kde bol jeho otec Árpád Kosztolányi riaditeľom. Zapísal sa na Filozofické fakulty budapeštianskej a viedenskej univerzity. Zlákali ho však noviny a písanie. Štúdiá nedokončil, ale v umelecko-estetických a filozofických smeroch získal výnimočnú orientáciu a prehľad, čo uplatnil v rozsiahlej a žánrovo pestrej literárnej tvorbe. Na vrchole tvorivého rozmachu v roku 1933 sám na sebe objavil príznaky zhubnej rakoviny, ktorej napokon v septembri 1936 podľahol.

Fotograf Karovič z bulvárneho denníka je svedkom vraždy mladíka na bratislavských Zlatých pieskoch. S kolegom, novinárom, sa púšťa do pátrania. Pri hľadaní svedkov preniknú do sveta mladých ľudí ponorených vo virtuálnom priestore. Obaja sú však zo starej školy. Chcú len vedieť prečo a ako ten mladý človek zomrel.

V lesoch pri Hnúšti našli hubári mŕtvolu ženy. Nohu mala chytenú v pytliackej pasci, jednu ruku odrezanú, po celom tele známky krutého mučenia. Detektív Pupala sa zdráha uveriť výsledkom pitvy - žena sa do pasce v lese chytila niekoľko hodín po svojej smrti. Napínavý psychotriler vás zavedie tam, odkiaľ sa ľudia vracať nezvyknú... Ján Babarík (1970), narodil sa v Rimavskej Sobote, postupne žil v Prešove, Banskej Bystrici, Bratislave, Brne, USA, Anglicku a na niekoľkých menej známych miestach. Pracoval ako lesný taxátor, pomocník mlynára v antracitovej mlynici, lesný robotník, novinár, projektový manažér, obchodný zástupca, lektor, audítor, krupiér, klampiar, pokrývač, montér, či manipulant vo veľkosklade. V súčasnosti pracuje pre anglickú firmu ako supervízor odstávok v rafinériách v Škandinávii, na pobreží západnej Európy a na Britských ostrovoch. Žije v Košiciach, má tri deti.

Začína to nesmelými pohľadmi, romantickým randením na lavičkách v parkoch. Nasledujú kiná, divadlá, spoločné večere, spoločné bývanie. Svadba však všetko mení a svet sa často obráti naruby. Nie hneď. Zaľúbenosť trvá nejaký čas, aj vášnivé bozky, milovanie... Jedného dňa sa ale partneri akoby zobudili do celkom iného sveta. Ona zistí, že on má milenku, on zistí, že mu dostatočne neslúži, že dostatočne nerešpektuje jeho mačovskú povahu. A začína sa boj. Skutočné príbehy ľudí, ktorí si boli veľmi blízki, ale všetko pekné už pominulo, nastúpilo násilie, rešpekt zmizol do nenávratna. Facky, krik, plač, zloba. Fyzická sila partnerov dokazuje svoju nadvládu, na tvárach slabších zostávajú podliatiny. Taký je záver mnohých manželstiev a mnohých vzťahov. Ivana Havranová vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala a profesionálne rástla v redakcii denníka Smena, v časopise Zornička, neskôr v Československej televízii ako publicistka mládežníckeho magazínu Televízny klub mladých. Je autorkou vyše štyridsiatich poviedkových, románových a publicistických kníh, viac ako 400 televíznych scenárov, množstva poviedok pre deti, rozhovorov, reportáží. Po roku 1989 založila vlastné vydavateľstvo, v ktorom vydávala sedem časopisov ako Maxisuper, slovenský Bulvár, Lišiak a iné. Žije a tvorí v Bratislave.

Neuveriteľný príbeh dvoch kamarátok, ktoré odišli za lepším životom do cudziny. Zatiaľ čo jedna tam pracuje, aby mohla študovať, druhá sa chce čím skôr vydať. Zoznámi sa s mužom, ktorý spĺňa jej predstavy a nevadí jej, že je moslim, no svadba sa nekoná. Príde ďalší muž, ďalšie sklamanie... Jej vzťahy sú plné dramatických situácií, emocionálnych výkyvov, nečakaných odhalení, či arabských paradoxov a nechýba ani viera v Alaha či boj s temnými silami. Skrátka, v jej živote sa stále niečo deje a kamarátka sa ju márne snaží pochopiť, pretože nič nie je také, ako sa spočiatku zdá. Kde končí reálny život a začína čosi iné? Marianna Jurková (1978) pochádza z východného Slovenska, momentálne žije s manželom a deťmi v Banskej Bystrici. Zaoberá sa psychológiou, ezoterikou, arabskou kultúrou. Má rada slnko, more, knihy a všetko, čo je dobré... K literatúre mala blízko už od detstva, no písať začala len nedávno.

V knihe Arona Grünhuta, bratislavského rodáka a záchrancu Židov, sú uchované spomienky na tragické udalosti z obdobia druhej svetovej vojny, keď bratislavská židovská komunita bojovala o holú existenciu. Grünhut ako člen ilegálnej siete zohrával jednu z kľúčových úloh pri záchrane Židov. V zápiskoch prináša málo známe fakty o záchranných akciách, na ktorých sa podieľal, o pôsobení vedúcich predstaviteľov židovského odboja, o perzekúcii a terore, ktorý sám pocítil, keď ho zatkli a väznili. Predstavuje funkcionárov ortodoxnej židovskej obce a približuje dejiny bratislavských náboženských spolkov. Aron Grünhut sa narodil v Bratislave v roku 1895. V medzivojnovom období bol aktívnym členom a funkcionárom ortodoxnej židovskej obce v Bratislave. Istý čas viedol židovské pohrebné bratstvo Chevra Kadiša. Ako obchodník často cestoval po Európe a sledoval radikalizáciu pomerov. Vycítil, že Hitler chystá likvidáciu Židov, a rozhodol sa konať. Ešte pred vypuknutím druhej svetovej vojny sa významným spôsobom podieľal na záchrane Židov, bol činný aj v židovskom odboji. V Bratislave dal vybudovať tajné úkryty pre židovské rodiny na úteku a zásoboval ich jedlom. V roku 1943 sa sám ocitol v ohrození. Pred zatknutím ušiel do Budapešti, kde žil pod falošnou identitou a naďalej pomáhal židovským utečencom zo Slovenska. Po komunistickom prevrate sa s rodinou vysťahoval do Izraela, tu zastával funkcie predsedu Spolku bývalých Bratislavčanov v Izraeli, predsedu Výboru na výstavbu synagógy a ješivy, prézesa synagógy v Jeruzaleme. Bol predsedom Asociácie Chatama Sofera (Chug Chatam Sofer) v Tel Avive a rozhodol sa aspoň symbolicky preniesť časť židovskej Bratislavy do Jeruzalema. Spolufinancoval projekt výstavby novej ješivy a synagógy, ktorá dostala názov Pressburg. Nová ješiva pokračuje v tradícii najstaršej bratislavskej židovskej školy preslávenej rabínom Chatamom Soferom. V synagóge dal zhotoviť kópiu svätostánku bývalej Veľkej synagógy na Zámockej ulici v Bratislave. Pressburg Ješiva a synagóga sú jediné stavby svojho druhu v Izraeli a predstavujú unikátne dedičstvo bratislavského židovstva. Zomrel v Tel Avive v roku 1974, pochovaný je na cintoríne v izraelskom meste Zichron Meir.

Po rokoch vydáva úspešný autor novú zbierku poviedok. V krátkych aj dlhších príbehoch sa vyberiete do strednej Európy po klimatickej kríze, medzi geneticky upravené zvieratá aj do Dunaja, v ktorom opäť žijú vyzy. Kniha literárne reaguje na nové spoločenské výzvy ako globálna migrácia, pravicový populizmus či náboženský fanatizmus. Textom nechýba napätie, irónia ani humor. Spisovateľ sa s novou silou a skúsenosťami vrátil k svojim poviedkárskym koreňom.

Príbeh mladučkej Liany, ktorá sa z východu nasťahuje k svojej tete a strýkovi do luxusnej vily v hlavnom meste. Prvé stretnutia sú pre Lianu nepríjemné, pretože jej prítomnosť strýkovi prekáža a dáva to najavo. Postupne z averzie vzniká medzi nimi priateľstvo a to vyústí do milostného vzplanutia. Začínajú sa tajne stretávať. Rodinné vzťahy však nie sú jedinou prekážkou v tomto škandalóznom vzťahu...

Tri rôzne pohľady na historické korene a súčasné reflexie vojnového slovenského štátu a holokaustu predstavujú dôležitý prínos k hlbšiemu poznaniu nedávnej minulosti Slovenska a jej presahov do súčasnosti. Napriek časovému odstupu, postupnému odchodu posledných svedkov doby, napriek dostupným historickým faktom, ostáva tento režim aj trištvrte storočia po jeho zániku stále aktuálnym problémom našej spoločnosti. Zuzana Panczová sa zaoberá Protokolmi sionských mudrcov a ich šírením v slovenskom prostredí. V tridsiatych rokoch 20. storočia prispel tento konšpiračný falzifikát k formovaniu antisemitskej propagandy a protižidovského zákonodarstva vojnového slovenského štátu a podieľal sa tak na tragických osudoch desaťtisícov jeho židovských obyvateľov. Daniel Luther sa zaoberá súčasnými reflexiami vyhnania príslušníkov českej menšiny, ku ktorému došlo na prelome rokov 1938 – 1939 už v prvých mesiacoch existencie vojnového štátu. Soňa Gyárfáš Lutherová reflektuje dôsledky arizačných zákonov, ktoré vstúpili do platnosti v roku 1940 a viedli k úplnému ožobráčeniu príslušníkov židovskej komunity na Slovensku.