Celý život

Andreas Egger je obyčajný človek, ktorého skúša život. Už v detstve zažil tú najväčšiu stratu a osud sa s ním nemaznal ani potom. Žije v horskej dedinke, ktorá nie je k svojim obyvateľom prívetivá, no ľudia si na to zvykli. Andreas zažíva príkoria, nám ľútosťou puká srdce, ale on sa nemieni vzdať a chce držať život pevne vo svojich rukách. Dej je smutný, no tiež plný nádeje, ktorá je ale vzápätí preč rovnako rýchlo, ako do príbehu prišla.

Kniha je síce veľmi krátka, no mne sa zdala dlhá, pretože sme videli skoro celú životnú púť človeka, ktorý nemal na ružiach ustlané, no nikdy sa nesťažoval a robil, čo bolo v jeho silách, aby malo jeho bytie zmysel. To mi vohnalo slzy do oči. Vždy sa dá pokračovať ďalej, aj keď vás život láme ako halúzku vo vetre. Chcela som vedieť, kam to celé povedie a bola som čoraz viac zúfalejšia. Tento príbeh neponúka mnoho priestoru na radosť, čítanie ale neľutujem.

Od človeka možno odkúpiť hodiny jeho času, možno mu ukradnúť dni alebo ho olúpiť o celý život. Ale nikto nemôže človeku zobrať čo i len jediný okamih.

Aj keď vám dá osud zlé karty, treba s nimi hrať najlepšie, ako viete. Hlavná postava s pokorou prijala svoj údel. Na tých pár stránkach bolo vypovedané všetko. Egger prežil rôzne katastrofy, ale ako zistíte, nič ho nedokázalo pokoriť, a aj keď padol, tak vstal a išiel ďalej. Ja, ako rodená pesimistka, som sa stále zamýšľala nad jeho pohnútkami. Prečo to robí? Prečo sa snaží? Počas čítania mi to došlo: Čo by bolo zo života, ak by ním človek iba preplával alebo by sa nechal strhnúť prúdmi, ktoré ho môžu dopraviť až na samé dno? Vtedy som zistila, že kniha má svoj účel: otvára čitateľovi oči. Nič nie je také zlé, aby sa z toho nedokázal dostať. A keď už nič iné nezostáva, treba sa tešiť z maličkostí, ktoré sú darom.

Nespomínal si, odkiaľ prišiel a v konečnom dôsledku nevedel ani, kam pôjde. Ale za časom medzi začiatkom a koncom, za svojím životom, sa mohol obzrieť bez ľútosti, zasmiať sa z plných pľúc a len uveličene žasnúť.

Velmi slabá a nudná kniha