Odeon strana 2 z 5

Delphine de Vigan v románe zachytáva obraz súčasnej digitálnej doby, v ktorej ľudia žijú len preto, aby boli na očiach. Odkrýva v ňom zarážajúci pohľad na svet, kde sa všetko vrátane rodinného šťastia vystavuje na obdiv a predáva na sociálnych sieťach. Hlavná postava Mélanie vyrastala pred televíznou obrazovkou zhypnotizovaná obľúbenými reality šou. V živote má jediný cieľ ? stať sa slávnou. Vzorná manželka a matka Mélanie býva v luxusnom obytnom komplexe na predmestí Paríža a venuje sa len svojmu youtubovému kanálu. Uverejňuje na ňom videá z každodenného života svojich detí, osemročného Sama a šesťročnej Kim. Koncept podnikavej matky žne úspech, sledujú ich milióny odberateľov. Ponuky na spoluprácu sa hrnú a deti sa tak niekoľkokrát do týždňa postavia pred kameru v značkovom oblečení, aby pred zrakmi divákov rozbalili ďalšiu hračku alebo ochutnali všetky dostupné príchute zmrzliny. Jedného dňa sa však kamera nezapne. Malá Kim je nezvestná a žiadna z možných hypotéz jej zmiznutia sa nedá vylúčiť. Z francúzskeho originálu Les Enfants sont rois (Gallimard, Paris 2021) preložila Andrea Černáková.

Spisovateľ M. Cunningham, jeden z najbrilantnejších autorov svojej generácie, vzdáva románom Hodiny poctu anglickej spisovateľke Virginii Woolfovej. Tak ako autorka vo svojom slávnom diele Pani Dallowayová opísala jediný deň v živote titulnej hrdinky, aj Cunningham sa zameral na jeden deň v živote troch postáv. Prvou z nich je samotná Virginia Woolfová, ktorá v dvadsiatych rokoch 20. storočia zápasí s duševnou chorobu a pokúša sa písať ďalší román. Druhou je Laura Brownová, mladá žena v domácnosti v povojnovej Kalifornii, ktorá vychováva malého syna a bojuje s obmedzeniami manželstva z rozumu. A napokon je to Clarissa Vaughanová, vydavateľka a matka dospelej dcéry v New Yorku deväťdesiatych rokov. V ten deň chystá večierok pre svojho ťažko chorého priateľa Richarda, ktorý získal literárnu cenu. Michael Cunningham v románe plynulo prechádza dekádami 20. storočia, aby zachytil jedinečné vnútorné svety troch nezabudnuteľných žien. Výsledkom je vášnivé, hlboké a dojímavé dielo, román o umieraní, bezmocnosti, ale aj o tom, že aj hlboko nešťastný človek dokáže nájsť kratučké okamihy radosti. Z anglického originálu The Hours (Picador, USA 1998) preložil Vladislav Gális.

Štyridsiatnikovi Faustovi sa rozpadne dlhoročný vzťah, a tak sa vracia do hôr, ktoré mu prirástli k srdcu už v detstve. Dávno pred ním ušla z Milána do malého alpského strediska aj Babette a navrhne mu prácu kuchára v jej reštaurácii. Práve tam ho zaujme čašníčka Silvie. Mladá žena ešte nevie, či je Fontana Fredda len útočiskom na jednu zimu, alebo miestom na život. Fausto spozná aj Santorsa, chlapa, ktorý o horách veľa vie a ako všetci tamojší muži aj veľa pije. Bývalý poľovník si rýchlo obľúbi nového návštevníka, lebo dokáže bez slova kráčať ako pravý horal. Fausto celé dni varí pre vodičov ratrakov, upravujúcich lyžiarske zjazdovky, v lete zas pre drevorubačov, ktorí napĺňajú lesy vôňou narezaných kmeňov. Znovu objavuje malé radosti, telesné túžby aj odpustenie. Fausto nevie, či existuje miesto na šťastný život, ale tuší, že je presne tam, kde má byť. Paolo Cognetti prináša jasný pohľad na ľudské vzťahy v ich neustálom dialógu s prírodou, na ich zranenia, zlyhania, vnútorný nepokoj, ktorý ich nabáda k útekom aj k návratom. Jeho postavy nám pripadajú ako hŕstka priateľov, ktorých poznáme odjakživa. Možno preto máme pri živých stranách tejto knihy pocit, že sa nám v nich zrkadlí vlastný život. Z talianskeho originálu La felicita del lupo (Einaudi, Torino 2021) preložil František Hruška.

„Zrejme je to môj najpresvedčivejší román… Podľa mňa som v ňom načrela do najskrytejších zákutí svojej mysle,“ poznačila si do denníka britská spisovatelka Virginia Woolfová po dokončení rukopisu Pani Dallowayová. Kritici aj čitateľská obec sa zhodujú v tom, že kniha, ktorá prvý raz vyšla v roku 1925, je nielen autorkiným prvým majstrovským dielom, ale aj jedným z najvýznamnejších počinov európskej literárnej moderny. Hlavná hrdinka, bohatá Londýnčanka Clarissa Dallowayová, pripravuje večierok pre svojich priateľov. V jej podrobných reflexiách okolitého sveta a v spomienkach sa súčasnosť prelína s minulosťou. V krátkom rozpätí niekoľkých hodín sa pred nami rozvinie celý jej životný príbeh. Strhujúci, novátorský štýl písania postupne odkrýva vnútorný život postáv, ktorých poprepájané osudy sú podobenstvom o tragickom údele človeka v odcudzenom svete.

Keď psychológ Kris Kelvin dorazí na planétu Solaris, jeho úlohou je skúmať záhadný oceán na jej povrchu. Niečo však nie je v poriadku. Na palube výskumnej stanice ho začnú prenasledovať bolestivé spomienky na bývalú lásku, ktoré sa zdajú viac ako len obyčajné preludy. Niečomu podobnému čelia aj ostatní výskumníci, ktorým sa vynárajú dávno potlačené a náhle hmatateľné zážitky. Vedci sa domnievajú, že oceán je v skutočnosti obrovským mozgom, ktorý vytvára tieto spomienky z neznámeho dôvodu. Je možné, že majú pravdu?

Jedného horúceho letného dňa sa na predmestí Tokia stretávame s tromi ženami – tridsaťročnou Nacuko a jej staršou sestrou Makiko, ktorá pricestovala do mesta s dospievajúcou dcérou Midoriko. Makiko ťažko znáša starnutie a premeny svojho tela a je rozhodnutá podstúpiť plastickú operáciu pŕs. Verí, že len tak sa jej podarí znovu získať šťastie a chýbajúci pocit príťažlivosti. Midoriko trpí matkinou posadnutosťou a v zraniteľnom čase dospievania prijíma každú zmenu svojho tela s rastúcim odporom, čo vyústi až do jej rozhodnutia prestať rozprávať a všetky pocity si zapisovať do denníka. Jej ticho celkom ovládne byt Nacuko, v ktorom všetky tri ženy zápasia s neistotami, úzkosťou a vzájomnými vzťahmi. S Nacuko sa stretávame aj o osem rokov neskôr. Stala sa spisovateľkou a vydáva sa na cestu späť do rodného mesta. Spomína na dávne horúce leto a premýšľa o minulosti svojej rodiny zoči-voči vlastným túžbam a neistej budúcnosti. Román Letný príbeh, ktorý v angličtine vyšiel pod názvom Breasts and Eggs, ponúka radikálny intímny portrét ženy v súčasnej japonskej spoločnosti. Prináša nezabudnuteľnú emocionálnu výpoveď o hľadaní vnútornej sily a rovnováhy.

Elwood Curtis, černošský chlapec, vyrastá v Tallahassee na Floride v 60. rokoch 20. storočia, v čase stále platných segregačných zákonov, ale aj silnejúceho hnutia za občianske práva. Sníva o štúdiu na vysokej škole, namiesto toho sa však ocitne v obávanej polepšovni Nickel. Elwooda drží pri zdravom rozume len priateľstvo s ďalším nespravodlivo odsúdeným mladistvým „delikventom“ Turnerom. Pomáhajú si, hoci Turner považuje Elwooda za beznádejne naivného. Je presvedčený, že v tomto skazenom svete sa dá prežiť, len ak človek uvažuje pragmaticky a vyhýba sa problémom. Život v polepšovni však začína byť neznesiteľný a napätie medzi Elwoodovým idealizmom a Turnerovým skepticizmom vyústi do osudného rozhodnutia. Román Chlapci z Nickelu je fikcia inšpirovaná príbehom skutočnej polepšovne, ktorá fungovala viac ako sto rokov a zničila život tisíckam detí. Colson Whitehead vytvoril strhujúce rozprávanie, ktorým potvrdzuje povesť jedného z najlepších spisovateľov svojej generácie.

V edícii Odeon vychádza výber štyroch hier Nikolaja Vasilievič Gogoľa (1809 – 1852). Obsahuje asi najznámejšieho a najhranejšieho Revízora (1836), ďalej Odchádzanie z divadla po predstavení novej komédie (1842), text, ktorý k Revízorovi patrí, lebo ho autor napísal ako svoju repliku v dialógu s kritikou práve na túto hru, ako aj dva azda tiež najčastejšie hrané autorove dramatické diela – trpké a neveľmi láskavé komédie Ženba (1842) a Hráči (1843). Tieto sociálnokritické hry spred dvoch storočí, verne odrážajúce autorovu geniálnu schopnosť spojiť nespojiteľné – humor a plač –, až zarážajú svojou aktuálnosťou. Odpovedajú na naše pocity, sebareflexiu, neúprosne nám ukazujú, akí sme boli a akí stále sme. Gogoľ je človekom aj 21. storočia a jeho hry majú nezastupiteľné miesto nielen na súčasných divadelných scénach, ale v tlačenej podobe aj v našich knižniciach.

Každý rok sa v polovici pôstneho obdobia koná v ústave pre choromyseľné ženy netradičný bál. Celý Paríž sa v tento večer oddáva tónom valčíka a polky v spoločnosti žien v maskách kolombín, cigánok, vojakov či mušketierov. Dve sály – na jednej strane mentálne zaostalé dievčatá a epileptičky, na druhej hysterky, pomätené ženy a maniačky. Tento bál nie je nič iné ako jeden z najnovších experimentov doktora Charcota, ktorý sa snaží urobiť z chovankýň v Salpetriere normálne ženy. Eugénie, Louise a Genevieve sa ocitli medzi nimi a Victoria Masová vo svojej prvotine vyrozprávala ich pohnuté osudy, ktorými poukazuje na postavenie žien v 19. storočí.

Štyridsiatnička Solene obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solene je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi. V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solene postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi z odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania. Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje. Laetitia Colombaniová nás pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.

Úspešná francúzska prozaička (1966) vo svojej knihe opäť otvára Pandorinu skrinku našej doby: starnutie vo svete nesúcom v génoch skúsenosť z globálnych katastrof, ktoré pripravili Európanov o ich ľudskú autenticitu. Hrdinkou novely je žena v zlomovej situácii: bývalá jazyková korektorka Miška stráca kontrolu nad svojím životom, ale súčasne aj nad slovami. Napriek všetkému toto niekdajšie židovské dievčatko pokračuje v celoživotnom pátraní po osobách, ktoré ju pred rokmi nezištne zachránili pred holokaustom. Chce sa im poďakovať za ich šľachetný čin, ktorým riskovali vlastné životy. Autorkino vnímanie konfúznej zložitosti miléniového sveta sa prenáša najmä do dialógov v domove pre starých postihnutých ľudí, ktoré starenka vedie s dvoma blízkymi ľuďmi. S Máriou, sirotou, ktorej sa ujala po smrti asociálnej matky, a Jérômom, logopédom usilujúcim sa zmierniť následky jej postupujúcej stareckej demencie. Práve túto situáciu autorka využije nielen na zachytenie mentálne zložitého stavu citlivej ženy na hranici života a smrti, ale aj na načrtnutie sociálnych a morálnych problémov storočia.

Swiftovým najvýznamnejším dielom, ktoré mu prinieslo obrovský úspech a nehynúcu slávu aj v ďalších generáciách, sa stal román Gulliverove cesty. Jeho plný titul mal niekoľko riadkov a začínal sa slovami Cesty do niektorých vzdialených národov sveta od Lemuela Gullivera... Na diele začal pracovať zhruba od rokov 1720 až 1721 a dokončil ho už pred augustom 1725. Skladá sa zo štyroch častí, tzv. kníh. V prvej z nich sa lekár Gulliver vydáva na more a po búrke sa dostáva do krajiny maličkých ľudí, do Liliputu, v druhej sa ocitne v krajine obrov Brobdingnag, v tretej časti príde do krajiny veľkosťou normálnych ľudí Laputa, ktorí však žijú na lietajúcom ostrove a krajinu pod sebou bombardujú v prípade neposlušnosti kameňmi, iní sa zase venujú špekulatívnemu neplodnému výskumu (ako syntetizovať svetlo z uhoriek a pod.) a napokon v štvrtej knihe sa ocitne v krajine (mimochodom, bezmennej), kde vládnu múdre a racionálne sa správajúce kone zvané Hujhnhnmovia a ich podriadení sú divokí a agresívni Jahúovia podobní ľuďom. Dielo vyšlo v rozličných prispôsobených či skrátených prekladoch. Úplný text predstavuje preklad Viktora Krupu z roku 1979. Možno povedať, že slovenský čitateľ v ňom dostáva text diela v adekvátnom a esteticky hodnotnom preklade, tak ako ho mali k dispozícii čitatelia originálu. Dielo, ktoré dostávajú čitatelia do rúk, je napriek svojej jednoduchosti veľmi prepracované, štruktúrne aj kompozične zložité a bohaté svojimi témami a mnohými odkazmi na súdobé politické a historické udalosti. Autor v ňom kritizuje mnohé nešváry doby, korupciu a skazenosť politikov, napriek tomu nikde neskĺzne do lacnej komunálnej satiry. Aj preto je to dielo neobyčajne pútavé a napínavé. To je zrejme dôvod jeho mimoriadnej čitateľskej obľúbenosti, ktorá trvá už takmer tri storočia a zrejme bude trvať aj naďalej.

To me she speaks, she moves me for her theme; What, was I married to her in my dream? Or sleep I now, and think I hear all this? What error drives our eyes and ears amiss? Len slovko ešte – a k jej nohám padám. Vo sne som sa s ňou zosobášil hádam? Či spím a práve teraz beží sen, čo do omylu uvádza ma len? Komédiu omylov (The Comedy of Errors) prvý raz hrali 24. decembra 1594 v rámci nočnej zábavy – aj tá noc vďaka tomu vošla do histórie ako „noc omylov“. O dostatok omylov v hre sa starajú najmä dva páry dvojčiat: dvaja páni Antifolovia a ich dvaja sluhovia Dromiovia. William Shakespeare (1564 – 1616) nebol len veľký dramatik – bude sa o ňom vždy hovoriť aj ako o najväčšom básnikovi divadla. Aj nový slovenský preklad je dielom básnika – hru preložil Ľubomír Feldek. Preklad sa opiera o najlepšie kritické vydanie THE ARDEN SHAKESPEARE. Preložil Ľubomír Feldek Ilustroval Peter Uchnár.

Arthur Less je neúspešný spisovateľ, ktorému nemilosrdne klope na dvere päťdesiatka. Vníma to ako hroznú nespravodlivosť – veď len teraz sa ako tak naučil žiť! A akoby toho nebolo dosť, dostane pozvánku na svadbu svojho bývalého priateľa, s ktorým prežil posledných deväť rokov a dúfal v lásku až za hrob. Prepadne ho zúfalstvo a šialený smútok, s ktorým si nevie rady. Svadby sa rozhodne nemieni zúčastniť, a aby si to ospravedlnil aj sám pred sebou, prijme pozvánky na všetky konferencie, literárne podujatia a tvorivé pobyty, ktoré predtým veselo ignoroval. Naplánuje si tak cestu okolo sveta, počas ktorej oslávi aj obávané narodeniny. Veď napokon, čo už môže stratiť? Čoskoro sa však ukáže, že postrácať môže naozaj všeličo – od kufra cez zvyšky ilúzií až po dôstojnosť. Jeho cesta sa zmení na odyseovskú púť plnú šialenstva na letiskách, podivných stretnutí a tragikomických dobrodružstiev, ktoré však majú nečakane liečivý účinok. Less je satira o Američanovi na cestách, román o nevyhnutnosti starnutia, celoživotných priateľstvách aj premárnených šanciach, no predovšetkým je to príbeh lásky – vtipný, dojímavý a krásny, ocenený Pulitzerovou cenou za literatúru.

Na Sicílii blízkej budúcnosti, zdevastovanej epidémiou a obrovskými požiarmi, sa tvrdohlavé a veľmi odvážne trinásťročné dievča vyberie hľadať mladšieho brata, ktorého uniesli. Počas dramatického putovania po vypálených poliach a tajuplných lesoch, pomedzi rozvaliny veľkých nákupných centier, naprieč opustenými mestami a mestečkami, cez obrovské priestory znovu postupne pohlcované prírodou stretáva iba zdivené hordy rovesníkov, ktorí prežili. Jej jediným sprievodcom je zošit s pokynmi. Napísala ho mama v období, keď už bolo očividné, že záhadnú, rýchlo sa šíriacu chorobu neprežije, tak ako ju neprežije nikto z dospelých. Dospievajúca Anna sa každým dňom bolestne presviedča, že niekdajšie pravidlá rýchlo prestávajú platiť. Je nútená stanovovať si nové a presadzovať ich medzi tými, s ktorými sa stretáva pri strastiplnom hľadaní lepšieho sveta a lásky.

V piatom pokračovaní silnej autobiografickej či autofiktívnej série Môj boj Knausgard stupňuje intenzitu a úprimnosť svojho písania na maximum. Príbeh sa začína vo chvíli, keď sa ako mladý študent sťahuje do Bergenu, rozhodnutý zasvätiť život písaniu. Napriek obrovskému úsiliu sa mu v tvorbe nedarí a začína pochybovať o tom, že niekedy zažije vydanie svojej knihy. Tento diel série je aj príbehom nových silných priateľstiev a vypätých lások, nádejí a sklamaní. V autorovom živote nastanú dva prelomové momenty – zomiera mu otec, s ktorým mal komplikovaný vzťah, a krátko nato mu vychádza prvý román. Piatym pokračovaním série Môj boj Knausgard definitívne presvedčil kritikov aj čitateľov o neopakovateľnej sile svojho literárneho diela, ktoré denník Politiken prirovnal k významu Goetheho Utrpenia mladého Werthera.