Kalligram strana 4 z 78

K osemdesiatke známeho slovenského aforistu a spisovateľa Tomáša Janovica mu Alexander Bröstl venoval útlu knižku plnú toho, čo má oslávenec veľmi rád: aforizmov, krátkych príbehov s rýchlou a vtipnou pointou a zamyslení nad tým, čo je síce každodenné, no neprestáva prekvapovať.

Román Zoltána Szalayho sa odohráva vo fiktívnom stredoeurópskom meste Braslava. V tomto svete sa prostredníctvom opisov mýtami zaťaženej skutočnosti a (zdanlivo) každodenných udalostí i vďaka zámlkám v texte rysujú možnosti nevšedného príbehu. Hlavný hrdina Daniel Wend prichádza do Braslavy ako cudzinec, aby ho z mesta vypudili jeho vlastné výtvory, vendelíni. Alebo ich nestvoril on? Jestvujú vôbec? A dokážu zrušiť kliatbu Žltého cisára?

Na pomyselnej fotke nás vidím odzadu. Otec je o pol hlavy nižší ako ja a zavalitejší. Pomaly na nás padá hmla súmraku.Sivé závoje na napnutých plachtách. Medzi nami stúpajúce oblaky pary a skrehnuté ticho. Portrét a krajina. Mal som sa pýtať. Kým kôra stromov definitívne nevybledne.

Posledné roky sa celosvetovo vzdúva nebezpečná vlna tradicionalizmu, nacionalizmu, antieurópanstva, zasiahla mnohé vrstvy ľavice aj časť jej intelektuálov, a u nás doma i Smer. Zreteľne vidím zmätenosť, blúdenie, nedôslednosť a stratu jasne vymedzených sociálnodemokratických cieľov aj hodnôt. A to v chvíli, keď sa nám tu pred očami rodí protofašizmus a v župných úradoch , na námestiach a vo vlakoch už aj fašizmus. Nespravodlivosť je citeľná: hmotná, ale aj tá pred zákonom, ktorý je iný pre privilegovaných a iný pre tých ostatných... Áno, tento stav si vyžaduje radikálne riešenie. A tak som sa pokúsil formulovať, ako je možná radikalita v sociálnodemokratickej politike. A o aké hodnoty sa musí opierať, pokiaľ chce zostať demokratickou a antifašistickou... Boris Zala

Pre generáciu, ktorá zažila bipolárny svet, je rakúsky komentátor Paul Lendvai, rodák z Budapešti, legendou. Východ mu v mnohom vďačí za to, že nebol v období studenej vojny Západom zabudnutý a jeho prenikavé postrehy boli majákom objektívnej žurnalistiky aj po páde železnej opony. Kniha rozhovorov s novinárkou Zsófiou Mihancsik je výpoveďou odhaľujúcou motívy a zlomové momenty Lendvaiových "troch" životov i úvahy o potrebe poctivého prístupu k vlastnej minulosti, ktoré sú prítomné v každej jeho knihe. Kritické postrehy o zákulisí povojnového i novšieho vývoja v Maďarsku sa odohrávajú na pozadí zasvätených a nekompromisných analýz a aktuálneho kontextu celej stredovýchodnej Európy.

Výber Polčlovek a iné prózy prináša prierez knižne i časopisecky vydaných prác slovenského autora medzivojnového obdobia Gejzu Vámoša. Vo svojich poviedkach priniesol do slovenskej literatúry nové témy a postavy, ktoré narúšali predstavu o ideálnosti stvoreného sveta. V románe Atómy Boha (1928) rozvíjal tému spoločenskej a kozmickej revolty. Odkazovanie na antickú filozofiu i monoteistické náboženstvo (judaizmus) súvisí so sporom náboženstva a vedy, v ktorom sa autor – vzdelaním lekár a filozof postavil na pozíciu vedy. Azda najznámejší Vámošov román Odlomená haluz (1934) sa zaoberá židovskou asimiláciou v stredoeurópskom priestore a témou dospievania. Viažu sa naň mimoliterárne súvislosti: okrem súdnej žaloby na autora aj následné diskusie o autonómnosti literatúry a umeleckej slobode (otázka vzťahu medzi realitou a fikciou a právo spisovateľa na vyjadrenie názoru). V románe i v novele Jazdecká legenda (1932) Vámoš využíval karikatúru a realitu groteskne deformoval. Okrem ukážok z týchto knižne publikovaných diel výber obsahuje aj menej známe Vámošove práce z tridsiatych rokov, napríklad úryvky z románu Hrušovianski hriešnici a viaceré časopisecky vydané prózy so sociálnou témou. Vydaním výberu z diela Gejzu Vámoša chce vydavateľstvo Kalligram upozorniť na výraznú „pozabudnutú“ osobnosť medzivojnovej slovenskej literatúry a apelovať za návrat k tvorivým osobnostiam, ktoré presahovali teritoriálne či dobové obmedzenia…

Kniha Petra Zajaca Slovenské kargo tvorí premyslený a kompozične pevne zviazaný celok, čo z nej, spolu s koncíznym obsahom, robí vedeckú prácu monografického charakteru. Jej východiskom je reflexia o idei a zmysle akadémie a univerzity a v tomto rámci aj reflexia o zmysle humanitných vied. Zajac formuluje presvedčenie, že zmysel a podstata humanitných a spoločenských vied je a bude v stále väčšej miere spočívať v rozvíjaní kultúrnosti, lebo to im dáva základnú spoločenskú legitimitu.

Kniha Deväť životov prináša rozhovory s významnými slovenskými prekladateľkami a prekladateľmi a jedným českým prekladateľom staršej generácie. Cieľom bolo pomocou obsahovo podobne štruktúrovaných rozhovoroch získať relatívne ucelený obraz o ich súkromnej a profesionálnej biografii a názoroch na rozličné stránky prekladania umeleckej literatúry, ako aj ich postoj k rozličným otázkam literárneho a verejného života, najmä v období totalitného režimu pred rokom 1989. Základnými kritériami pri výbere respondentov boli nespochybniteľné výkony v oblasti umeleckého prekladu v sledovanom období, ochota hovoriť o sebe a svojej práci a vek nad sedemdesiat rokov.

Autonomies in Europe: Solutions and Challenges - pod týmto názvom vyšla publikácia Výskumného ústavu národnej politiky v Maďarsku, ktorá je výsledkom medzinárodnej spolupráce a obsahuje rozšírené príspevky z konferencie v roku 2013. V slovenčine vydávame preklad tejto publikácie, aby sme si názor na takú komplexnú a zaujímavú tému, akou je právo na sebaurčenie, neutvárali na základe spravodajských kanálov.

Mladá reštaurátorka Barbora žije v Prahe v čase vrcholiaceho stalinizmu. Cestou do práce míňa stavbu pomíka J.V. Stalinovi na Letnej, ktorého autorom je sochár Otakar Švec ( 1892-1955). Pamiatkový ústav ju poverí výskumom barokových sôch v Kukse pri Dvore Králové. Geniálny sochár Matyáš Bernard Braun (1684-1738) je autorom celej plejády sôch v sídle čudáckeho grófa Františka Antona Šporka ( 1662-1738). Sochár dostal za úlohu vytesať monumentálne plastiky do pieskovcových skalísk v Novom lese na Šporkovom panstve. Torzá Braunovych plastík, ničené po viac ako dve storočia vetrom, dažďom a nezáujmom ľudí sú pre Barboru príležitosťou presunúť sa z tiesnivej reality diktatúry do snového sureálne sveta vrcholiaceho baroka.

Úryvok z knihy: Cieľom tejto práce nie je obhájiť režim spred roka 1989. Kritický postoj k tomuto systému je oprávnený. Pokiaľ však oficiálna kritika tohto režimu je vlastne iba funkciou ideologického konceptu, ktorý sa snaží interpretovať politickú realitu - minulosti aj na ňu napojenej súčasnosti - takým spôsobom, že systémovo-ideologický stav, v ktorom žijeme, je v normatívnom zmysle slova špeciálny a výnimočný, takúto interpretáciu treba odmietnuť a kritiku akéhokoľvek politického systému postaviť realisticky. Aj kritický postoj k neoliberalizmu je oprávnený takisto ako kritický postoj k (reálnemu) socializmu.

Prvá časť knihy výberovo zachytáva záznamy z divadelných skúšok prebiehajúcich takmer rok vo voľnom čase akteróv, skúšok-stretávaní, ktoré sú však zároveň istým typom spoločenského komunitného života a v rámci neho aj pokusom nájsť riešenia individuálnych aj širších spoločenských problémov. Je to divadlo a je to zároveň životný štýl založený a potrebe nepretržitej reflexie žitého a na vnímaní výberového príbuzenstva ako nevyhnutnej ľudskej potreby a hodnoty. V druhej časti knihy je zachytený výsledok práce, text takto utvorenej divadelnej inscenácie Tabu. Texty ,,výsledku", teda inscenácie, nie sú zahrnuté do textov ,,práce", aby sa neopakovali. V prvej časti knihy sú však na ne odkazy, takže čitateľ môže nadobudnúť obraz o postupe práce aj tak, že nebude túto knihu čítať iba lineárne.

Reprezentatívny výber z poľskej esejistiky dvadsiateho storočia zachytáva texty najvýznamnejších autorov, pričom v celej tematickej škále prezentuje základné spoločenské, historické či filozofické problémy tejto spoločnosti v búrlivých dobových premenách. V úvodnej časti sa majú čitatelia šancu oboznámiť s pálčivou otázkou národnej identity či vytvorenia národného štátu, vyrovnania sa s vojnovými stratami a traumou po kataklizme prvej svetvej vojny. Medzivojnové obdobie je v antalógii zastúpené abstraktnejšou polohou - esejami o telesnosti, teóriách hlbinnej psychológie, kultúre nových komunikačných prostriedkov, filmovej estetike. Záverečná ťažisková časť zahŕňa povonové obdobie až po súčastnosť - roky socializmu aj podzemného zápasu so socializmom, do ktorého sa zapojili významné osobnosti ako Leszek Kolakowski, Czeslaw Miloszt, Witold Gombrowicz či Stanislav Baranczák. Hlboké tradície i novátorské tendencie poľského myslenia môžu byť pre nás bezpochyby inšpiratývnym podnetom i v takejto výberovej vzorke.

Prvá časť knihy výberovo zachytáva záznamy z divadelných skúšok prebiehajúcich takmer rok vo voľnom čase akteróv, skúšok-stretávaní, ktoré sú však zároveň istým typom spoločenského komunitného života a v rámci neho aj pokusom nájsť riešenia individuálnych aj širších spoločenských problémov. Je to divadlo a je to zároveň životný štýl založený a potrebe nepretržitej reflexie žitého a na vnímaní výberového príbuzenstva ako nevyhnutnej ľudskej potreby a hodnoty. V druhej časti knihy je zachytený výsledok práce, text takto utvorenej divadelnej inscenácie Tabu. Texty ,,výsledku", teda inscenácie, nie sú zahrnuté do textov ,,práce", aby sa neopakovali. V prvej časti knihy sú však na ne odkazy, takže čitateľ môže nadobudnúť obraz o postupe práce aj tak, že nebude túto knihu čítať iba lineárne.

Reprezentatívny výber z poľskej esejistiky dvadsiateho storočia zachytáva texty najvýznamnejších autorov, pričom v celej tematickej škále prezentuje základné spoločenské, historické či filozofické problémy tejto spoločnosti v búrlivých dobových premenách. V úvodnej časti sa majú čitatelia šancu oboznámiť s pálčivou otázkou národnej identity či vytvorenia národného štátu, vyrovnania sa s vojnovými stratami a traumou po kataklizme prvej svetvej vojny. Medzivojnové obdobie je v antalógii zastúpené abstraktnejšou polohou - esejami o telesnosti, teóriách hlbinnej psychológie, kultúre nových komunikačných prostriedkov, filmovej estetike. Záverečná ťažisková časť zahŕňa povonové obdobie až po súčastnosť - roky socializmu aj podzemného zápasu so socializmom, do ktorého sa zapojili významné osobnosti ako Leszek Kolakowski, Czeslaw Miloszt, Witold Gombrowicz či Stanislav Baranczák. Hlboké tradície i novátorské tendencie poľského myslenia môžu byť pre nás bezpochyby inšpiratývnym podnetom i v takejto výberovej vzorke.

,,Keď som mala sedem rokov, volali ma Zlatíčko." Usmial sa. Určite mu to pripadalo ako pôvabné milé meno pre dievčatko. Jemu určite tiež jeho mama dala nejakú prezývku, ktorú mu večer šepkala do ucha pred bozkom na dobru noc. Pusík. Pinky. Pipuš. ,,Nie je to tak, ako si myslíte," vravím. ,, Bolo to moje umelecké meno." Nadvihol obočie. Nerozumel. V tom čase si aj moja matka dala umelecké meno: Sonia O´Dauyé. Po nejakom čase prestala používať falošný šľachtický titul, ale na malej pozlátenej menovke na dverách bytu naďalej zostalo: GRÓFKA SONIA O´DAUYÉ. ,,Vaše umelecké meno? "