Kalligram strana 54 z 70

Milan Rúfus bol žijúcim klasikom slovenskej umeleckej spisby. Výber Chlapec maľuje dúhu a iné, ktorý edične pripravila literárna vedkyňa Eva Jenčíková, sa usiluje v rámci daných možností jedného - hoci rozsiahleho - zväzku predstaviť básnické dielo Milana Rúfusa a jeho osobnosť čo najúplnejšie. Takto koncipovaný súbor umožňuje čitateľovi vytvoriť si predstavu o šírke básnikovho tematického záberu, o bohatosti motivickej výstavby jednotlivých básní a zbierok, o rozmanitosti umeleckého videnia a tvarovania lyrickej výpovede. Za náležité pokladáme aj to, že editorka neobišla ani tvorbu pre deti, ktorej Rúfus venoval nemálo zo svojho umeleckého talentu (i keď, prirodzene, nemá tu rovnaký priestor ako poézia pre dospelých).

Úryvok z knihy: Cieľom tejto práce nie je obhájiť režim spred roka 1989. Kritický postoj k tomuto systému je oprávnený. Pokiaľ však oficiálna kritika tohto režimu je vlastne iba funkciou ideologického konceptu, ktorý sa snaží interpretovať politickú realitu - minulosti aj na ňu napojenej súčasnosti - takým spôsobom, že systémovo-ideologický stav, v ktorom žijeme, je v normatívnom zmysle slova špeciálny a výnimočný, takúto interpretáciu treba odmietnuť a kritiku akéhokoľvek politického systému postaviť realisticky. Aj kritický postoj k neoliberalizmu je oprávnený takisto ako kritický postoj k (reálnemu) socializmu.

Svet ako vôľa a predstava - hlavné dielo Arthura Schopenhauera - je výsledkom autorovho celoživotného myšlienkového úsilia a predstavuje ucelený súhrn jeho filozofických názorov a životných postojov. Pozostáva z dvoch zväzkov. Prvý zväzok načrtáva tr idsaťročný Schopenhauer s geniálnym rozmachom za jediný rok a podáva v ňom systematický výklad celej svojej voluntaristickej filozofickej koncepcie. Obsah tohto zväzku rozčleňuje do štyroch kníh. Prvé dve sa zaoberajú metafyzikou, tretia estetikou a štvrtá etikou. Záverečnú, piatu časť prvého zväzku tvorí rozsiahly Dodatok venovaný polemike s myslením Immanuela Kanta, na ktorého kľúčové idey Schopenhauer priamo nadväzuje. Druhý zväzok vzniká pomaly a postupne v priebehu ďalších dvadsiatich piatich rokov Schopenhauerovho života. Prvý raz vychádza v roku 1844 ako súčasť druhého vydania práce. Tvoria ho štyri knihy doplnkov k prvému zväzku, v ktorých podrobnejšie rozprac úva, ilustruje a komentuje nosné idey svojho filozofického systému. Tieto doplnky podobne ako jednotlivé paragrafy prvého zväzku majú charakter samostatných, ucelených filozofických esejí a vyznačujú sa brilantným jazykom a vybrúseným literárnym štýl om.

Dva emocionálne silné príbehy dvoch odlišných ľudí žijúcich v inej dobe, no v rovnakej krajine, ktorí túžia po obyčajnom ľudskom šťastí. V dvoch prepojených novelách Rózin dom a Krýsuvík približuje poľský spisovateľ Hubert Klimko-Dobrzaniecki islandské prostredie z pohľadu Stredoeurópana. Rózin dom je dojímavé, osobne zaujaté rozprávanie o starobe a umieraní v jednej z najbohatších krajín sveta. Krýsuvík možno považovať za prostú ušľachtilú severskú baladu o budovaní domova, založení rodiny a osude, ktorý zasahuje do ľudskej cesty za šťastím.

Ospanlivý život v provinčnom kúpeľnom meste narušia archeologické vykopávky rímskeho hradiska, ktoré ukrývajú masový hrob s podstatne mladšími ľudskými pozostatkami. V zmätku začiatku 90. rokov si každý prisvojuje právo objasniť drámu, zločin, tajoms tvo mŕtvol nahádzaných na kopu: polícia, tajná služba, tlač a miestna verejná mienka, občianska spoločnosť i vedecká obec. Nie náhodou patrí nespoľahlivý rozprávač príbehu k poslednej skupine, hoci je jeho hlas slabý, úprimný, popletený. Petruš je ml adý archeológ, ktorého stále prenasledujú záchvaty žalúdočného vredu, nemá výraznú povahu ani silné názory, no vedie ho odhodlanie, inštinkt a obdiv voči rôznorodosti života. Vytvára kroniku typického provinčného mestečka na hraniciach impérií, na ok raji okraja. Okrem akéhosi novorealizmu a kvázi detektívnosti deja nájdeme v románe i vedomé exkurzy do mysticizmu.

Publikácia obsahuje dosiaľ knižne nepublikované práce jedného z najvýznamnejších slovenských historikov, zaoberajúce sa predovšetkým problematikou hospodárskeho vývoja Slovenska v predvojnovom a vojnovom období.

Výber z diela Margity Figuli (1909 – 1995) sa sústreďuje na tú časť spisovateľkinej tvorby, ktorá zohrala dôležitú rolu vo vývine modernej slovenskej prózy. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia bolo jej dielo neoddeliteľnou súčasťou generačného úsilia mladších slovenských literátov o nový pohľad na človeka a jeho životný svet a o rekonštrukciu a modernizáciu tvárnych a významových vlastností prózy. Išlo o umelecké hľadanie – ale aj vysvetľovanie – skrytých motivácií a zdrojov impulzívneho konania, iracionálnych skutkov, silných vášní (a z toho všetkého vyvierajúcich konfliktov), cez akoby genetické, avšak spravidla mýticky interpretované faktory „vnútornej prírody“ v človeku: cez tzv. „osudovú predurčenosť“, „osudové putá“ „volanie zeme“ či „zákony krvi“. Umelecké výsledky toho úsilia sa stali známymi pod označením lyrizovaná próza, neskôr aj pod súhrnným pomenovaním próza naturizmu. Vklad a prínos Margity Figuli do tohto smeru umeleckého úsilia zobrazuje prítomný výber z diela. Jeho jadro tvoria zbierka poviedok a noviel Pokušenie z r. 1937, ktorá poskytla netradičný pohľad na svet z hľadiska „milujúcich žien“, a pôvodná verzia romantického príbehu vernej, avšak ťažko skúšanej lásky Tri gaštanové kone z r. 1940. Ďalšie poviedky a novely výberu kompletizujú ponuku textov, ktoré sa už za života autorky stali súčasťou klasického dedičstva modernej slovenskej prózy a jedným zo stavebných kameňov slovenského literárneho kánonu.

Po úspešnom Jadviginom vankúšiku vychádza u nás ďalší Závadov román Potomkovia fotografa. Autor nadväzuje na niť predošlého po slovensky publikovaného textu, na osudy jeho niektorých postáv. Dej sa začína rozvíjať pod vežou kostola s hviezdicovým bud zogáňom na veži, ktorý je už slovenskému čitateľovi známy. Príbeh románu sa rozvíja v troch rovinách. Tentoraz sú to roviny časové. V texte sa prepletajú osudy troch generácií postáv pochádzajúcich jednak z juhu Maďarska, z obce so slovenským obyvateľstvom, i z veľkomesta Budapešti, no autor nás zavedie i do Paríža či Marseille. Závada sa ponára do spoločensko-politického dejinného diania dvadsiateho storočia, pokúša sa pomenovať závažné spoločenské konflikty, napätie medzi etnikami, rozličnými mocenskými silami i privátnymi životmi postáv. Rozprávač ná s sprevádza neobvyklým spôsobom - v prvej osobe množného čísla, pričom identita a teda zorný uhol tohto "pomnožného" rozprávača sa neustále mení a vťahuje čitateľa priamo do deja. Stávame sa svedkami, aktérmi príbehu, a to raz v úlohe obetí, inokedy agresora či jednoducho pozorovateľa, no nikdy nie nestranného, vždy zainteresovaného. Znova prežívame neuralgické chvíle nedávnych historických udalostí a sme nútení konfrontovať sa s vlastn ou zodpovednosťou za epizódy európskych dejín.

Kniha je prvým komletným vydaním Bottovho diela, zhŕňajúcim výsledky práce viacerých editorov. Predstavuje básnika ako tvorcu literárnej podoby národného hrdinu Jánošíka i jedného z prvých spracovateľov upírskeho motívu čachtickej panej. Jeho spisovateľskú i ľudskú podobu spolu s koloritom doby dokresľuje korešpondencia. Okrem poetu prichádzajú k slovu, povedané s Jonášom Záborským, aj kriti-kusi, a tak má čitateľ, najmä študent, možnosť oboznámiť sa s výberom tematicky zoradených literárnovedných textov od autorových čias až k dnešku, analyzujúcich jeho najvýznamnejšie básne.

Vlak poslednej noci je venovaný dvom veľkým dramatickým témam dvadsiateho storočia: vraždeniu židov v nacistických táboroch a potláčaniu nepokojov vo východnej Európe. Protagonistka románu Amara Sironi cestuje do východnej Európy, aby vypátrala, čo sa stalo s jej priateľom z detstva Emanuelom Orensteinom a presvedčila sa, ako sa žije za železnou oponou. Ide tam v roku 1956, keď sa v Budapešti pokúsili zmeniť osud tejto časti Európy dohodnutý ešte na konci druhej svetovej vojny.

Robert Menasse zobrazuje portrét svojej generácie v spoločnosti kde sa bez erotického podtextu nepredá ani liter minerálky zábavne a s invenčnými pointami, s nadhľadom a odstupom. Aj keď jeho hrdina nedosiahne vykúpenie, po prečítaní tohto nezvyča jného vývojového románu dospejeme nielen k väčšiemu porozumeniu, ale aj k úteche. Takáto nežná irónia nás ľahko zvádza. Menasse nazrie cez kľúčovú dierku a vidí celú epochu: naše posledné polstoročie.

Lukacs dáva do kontrastu politické systémy, hnutia a ideológie, ktoré učarovali dvadsiatemu storočiu: demokracia, liberalizmus, nacionalizmus, fašizmus, boľševizmus, národný socializmus, populizmus. V úvahách o americkej demokracii opisuje jej vývoj od osemnásteho storočia po jej dnešnú podobu – nebezpečný a možno nezvratný populizmus, ktorý okrem iného zahŕňa prevahu ľudového sentimentu nad tým, čo bolo kedysi verejnou mienkou. Na tomto stave má podiel gigantická mašinéria masmédií, uprednostňujúca propagandu – a zábavu – namiesto zmyslu pre históriu. Je to druh populizmu, ktorý siaha po nacionalizme a militarizme na to, aby udržal spoločnosť vcelku. Lukacsove postrehy sú originálne, štipľavé, aktuálne a dozaista inšpiratívne pre živú debatu o chúlostivom stave dnešnej americkej demokracie.

Večierky u priateľov, pôvabné janovské uličky a námestia, milánske bulváre, ale aj zachmúrené londýnske parky – tam všade stretávame mladého Paola, hrdinu tejto prózy, ako hľadá svoju lásku, hľadá seba? Kniha ako denník prechádza svetom jeho vnímania všetkého, čo sa ho hlboko dotkne a ako ruka ženy na jeho pleci zanechá v ňom ľahký dotyk. Vyhýba sa Paolovi pravá láska a má o nej vôbec správne predstavy? Život ho formuje a zdá sa, že sa v ňom nestratí, no nepríde o svoje sny, city, ilúzie? Nestratí sa v ňom, ale či sa v ňom aj nájde...

Dietmar Grieser, rozprávač, fejtonista, hľadač stôp či literárny detektív, autor úspešných bestsellerov, zachytil vo svojej knihe Strýko z Bratislavy mnohé pútavé historky. Kniha vznikla v rokoch 2008—2009, keď autor precestoval Slovensko a hľadal rakúske stopy súvisiace s naším priestorom. Navštívil okrem iného Bratislavu, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Trenčianske Teplice, Gbely i Marianku, kde sa odohrávali mnohé udalosti našej spoločnej histórie, ktorá bola roky vedome potláčaná. Čitatelia nájdu v knihe príbehy z Bratislavského hradu, kde vznikla svetoznáma viedenská galéria Albertina, z Grasalkovičovho paláca, kde sa začala láska následníka trónu Františka Ferdinanda a grófky Žofie Chotekovej, zoznámia sa s históriou rusoveckého kaštieľa, v ktorom po smrti následníka trónu Rudolfa začala nový život jeho manželka Štefánia, s tragédiou v Mayerlingu, kde zahynula baronesa Mary Vetserová, ktorej starý otec žil v v Bratislave. Defilujú pred nimi príslušníci chýrnych prešporských rodín ako vydavateľ novín Pressburger Zeitung Emil Portisch (a jeho populárny syn rakúsky reportér Hugo), slávny architekt Christian Ludwig, projektant Manderláku -- prvého slovenského mrakodrapu -- a jeho syn známy rakúsky maliar Christian Ludwig Attersee, preciťujú atmosféru cukrárne Cafe Mayer, kde sa stretávala spoločenská smotánka pri káve a preslávených bratislavských rožtekoch atď. Dietmar Grieser však na svojich cestách navštívil aj Liptov a priblížil rakúskym čitateľom výrobu bryndze na salašoch, z ktorej sa pripravovala vo viedenských viechach dodnes obľúbená nátierka Liptauer, milovníkom hudby predstavil Dolnú Krupú, kde Beethoven údajne skomponoval Sonátu mesačného svitu, Želiezovce, kde v esterházyovskom kaštieli pôsobil ako učiteľ hudby mladý Franz Schubert (a kde sa narodil i svetoznámy hotelier Eduard Sacher) či Záhorskú Ves – rodisko opernej divy Lucie Poppovej. Autor odhaľuje fascinujúce životné príbehy osobností z oblasti hudby, politiky a vedy, čo sa narodili v Komárne – vari najslávnejší z nich sú Franz Lehár a zakladateľ teórie stresu János Selye. A celkom na východe Slovenska prebádal i osudy vysťahovaleckých rodín Varcholovcov a Feckovcov, ktorých potomkovia sa preslávili na celom svete – výtvarník Andy Warhol a herec Paul Newman. Hádam najdojímavejší je príbeh pamätníka cisárovnej Alžbete, ktorý jej postavili vďační obyvatelia Bardejova po jej návšteve v kúpeľoch a ktorý prežil vďaka spoločnému úsiliu desiatok zainteresovaných i tie najhoršie obdobia v politických krútňavách 20. storočia.

Kniha Dubček kontroverzná osobnosť poodhaľuje mýtotvorné faktory súvisiace s osobnosťou Alexandra Dubčeka. Sústreďuje sa na nové, resp. málo známe informácie, ktoré čitateľovi umožňujú získať iný pohľad na naše historické udalosti, a to nielen v roku 1968. Autor ľahkým, čitateľným jazykom a na konkrétnych príkladoch objasňuje hranice socializmu s ľudskou tvárou, a tým presne definuje pozície, ktoré komunisti vedení Dubčekom nemienili opustiť. Pri analýze zákulisia vstupu vojsk Varšavskej dohody do Československa sa opiera o prepisy augustových telefonických rozhovorov medzi Brežnevom a Dubčekom. Tie spochybňujú Dubčekovu verziu a naznačujú, že veľa okolností stále čaká na objasnenie. Záver knihy patrí triezvemu hodnoteniu Dubčekovho pôsobenia počas normalizácie a jeho nejasnému politickému vstupu v Novembri 89. Autor spochybňuje čoraz populárnejší názor glorifikujúci Dubčekove osobné zásluhy o demokraciu či o pád totality.