Milanium strana 3 z 6

Vybrané básne popredného súčasného írskeho básnika hovoria o hľadaní Boha, o bolesti, smrti, írskej krajine a nádeji. Verše presiaknuté žičlivým kresťanstvom citlivo preložila Jana Kantorová-Báliková.

Prozaický debut Igora Hochela Muchy (v treťom roku okupácie) ponúka čitateľom príbehové poviedky, ktoré zachytávajú krátky životný úsek protagonistov, poväčšine jednu zvláštnu udalosť v ich každodennom bytí. Autor sa opiera o realitu, avšak reálne ozvláštňuje prvkami absurdity, záhady či iracionality. V týchto prózach sa odzrkadľujú aj politicko-spoločenské pomery a premeny v našej krajine, konkrétne 50. roky 20. storočia s ich atmosférou zastrašovania ľudí, obdobie tzv. normalizácie po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968, ale aj negatíva "novej éry" - obdobia po nežnej revolúcii. Niektoré poviedky obnažujú bezmocnosť postáv voči vonkajším okolnostiam, v iných zase sa protagonisti-milovníci kníh, spisovatelia, stredoškolskí profesori - proti týmto okolnostiam búria, ich malé vzbury síce nedokážu nič podstatné zmeniť, ale majú veľký význam pre zachovanie ich identity a dôstojnosti.

Najobsiahlejší výber z lyrickej tvorby jedného z najvýznamnejších svetových básnikov 20. storočia prináša v dvojjazyčnom zrkadlovom prevedení Rilkeho básne zo zbierok Kniha obrazov a Nové básne, ako aj kompletnú zbierku Duinské elégie a výber z posmrtne publikovaných básní. Prekladateľ M. Richter svoje staršie preklady podrobil dôkladnej revízii, a to na základe najnovšej literatúry o R. M. Rilkem. Kniha Smrť milenky obsahuje kalendárium básnikovho života a diela, doslov z pera prekladateľa, ako aj jeho krátku esej z pobytu v kraji, kde Rilke posledné roky žil. Súčasťou knihy je aj 8-stranová príloha s 26 väčšinou u nás nepublikovanými fotografiami.

Nina Varon, ktorá vyrastala v Bratislave, momentálne žije už dlhší čas v Rochestri USA, kde pracuje v hudobnej knižnici a živí sa tiež ako prekladateľka. Radda trávi čas so svojou rodinou a obklopuje sa dobrými ľuďmi, ktorí ju nekonečne inšpirujú. Svojich silných pocitov sa zbavuje perom, takisto požíva krásu v akejkoľvek forme - príroda, hudba, pohyb - na to, aby sa o nej vyjadrila v básňach.

Výber z poézie popredného macedónskeho básnika, esejistu a prekladateľa. Jeho básne boli preložené a vyšli v 30 knižných výberoch v 20 jazykoch sveta. Za svoju tvorbu dostal viacero cien, vrátane Ceny Fernanda Rielu za mystickú poéziu (Španielsko), C eny Jána Smreka (2010) a Zlatého venca Stružských večerov poézie (Macedónsko 2011).Matevski je básnik hlboko vnímavý, detailne pozorujúci, o čom svedčí kompetentný spôsob vytvárania obrazov a náznakov ako odrazu autorovho vnímania, vciťovania sa do o kolitého sveta a prežívania každodennosti. Aj vo svojej neskoršej tvorbe je jednoznačne básnikom hodnôt, vracia sa k bohatým zdrojom prírody, mytológie a histórie, vyberajúc si z nich prvky, ktoré sú nositeľmi esenciálnych, univerzálnych posolstviev. Zvonko Taneski. Je to poézia, ktorá zohľadňuje priestor Macedónska, ale súčasne je spojená s hodnotovo produktívnymi trendmi inonárodnej poézie, s tou jej časťou, ktorú pociťujeme ako univerzálnu. (...) Mateju Matevského vnímam ako lyrika spájajúceho obraznosť napájajúcu sa najmä z macedónskych prírodných zdrojov s úvahovosťou rozohrávajúcou viacrozmernú tému času. Reflexia je ťaživá, ako to vyjadruje obraz lyrického subjektu a básnika "s kameňom hlavy / v dlaniach". Prof. PhDr. Ján Zambor, CSc.

Vedomostná hra pre všetkých, ktorí majú radi antické Grécko, jeho mýty a legendy. Kreslo na Olympe je spoločenská vedomostná hra pre všetkých, ktorí majú radi antické Grécko, jeho mýty a legendy. Hra má za cieľ pobaviť, vzbudiť záujem o fascinujúcu históriu antického Grécka, ponúknuť nové poznatky a vedomosti a podporiť spoločenskú komunikáciu. Ponúka výbornú možnosť na trávenie voľného času nielen pre rodiny s deťmi, ale aj pre priateľov rôznych vekových skupín. Je vhodná pre rodiny s deťmi od +12 rokov, pre mladých ľudí, ale aj dospelých, ktorí si radi "oprášia", ale aj doplnia vedomosti o antickom Grécku. Hra má jednoduché pravidlá. Ich oživením a priestorom na taktizovanie je 13 zážitkových políčok, ktoré môžu zásadne zvrátiť postavenie jednotlivých hráčov. Nezvyčajné príbehy "sveta" gréckych bohov, v ktorých dôležitú úlohu zohrávajú aj pozemšťania, sú plné hrdinských činov, nečakaných udalostí, lásky, bojov, zázrakov a po stáročia sú nevyčerpateľnou témou v rozličných oblastiach umenia. Referencie na antické báje sa však často vyskytujú aj v našej každodennej komunikácii vo forme napr. ustálených pojmov a fráz, ktoré automaticky používame zvyčajne bez toho, aby sme si uvedomili, z akého "zdroja" pochádzajú. (Krásna ako Afrodita, jablko sváru, Achillova päta, Amorov šíp, Augiášov chliev). Jedným zo spôsobov, ako verejnosti opätovne priblížiť tento nádherný svet antických gréckych bájí a povestí je spoločenská hra Kreslo na Olympe. Otázky v hre sú zaujímavou kombináciou informácií, ustálených "udomácnených" fráz a zaujímaných zistení, ktoré ľuďom pripomenú, vysvetlia a priblížia svet antického Grécka. Kreslo na Olympe je však okrem obohatenia vedomostí aj výborným prostriedkom na stimuláciu myslenia, kombinačných schopností a posilňuje sociálne väzby v rodinách a iných komunitách.

Popredný umelec má zvyčajne potrebu vyjadriť sa pomocou básni z dvoch pohnútok: 1) aby pretavil do hutnej esencie slov zrnká svojej ľudskej skúsenosti a múdrosti, o ktoré sa túži podeliť s inými ľuďmi, a čitatelia po takých básňach siahajú najmä pret o, aby z nich nabrali silu a odvahu pre svoj vlastný život; 2) alebo ako dokument o sebe a svojej ľudskej trýzni. Nuž, keď som dočítala poslednú stranu tejto zbierky básní, pochopila som, že je básnickým svedectvom toho druhého druhu. Celú jin-jangov ú cestu svojho nového európskeho života v nej Paolo Zhang zdokumentoval modernými básnickými obrazmi, ale aj tým, ako v obrazoch odkrýva svoje rany: "Zrúcané domy možno znova postaviť / ale čo s ruinami v ľudskej duši?" pýta sa nás dnes už zrelý muž s dušou vystrašeného dieťaťa. A sám si na to odovzdane odpovedá: "Horúčka mi patrí, pretože sa bojím zamrznutia." Zároveň dovoľuje duši, aby mu vydala zo svojich hlbín spomienky na jeho dávnych predkov, aby nakoniec unikol zúfalstvu tým, že zmierlivo pripustí: "azda je svet naozaj tieňom jin-jangu". A vyznáva sa, akoby odprosoval svoju životnú lásku, pre ktorú kedysi opustil rodnú krajinu.

Súborné vydanie básní poprednej slovenskej poetky, ktorá ako 50-ročná zomrela koncom r. 2008. "Viera Prokešová je citovo ústretová, vnímavá k sebe i k okolitému svetu. Jej postoj ku skutočnosti sa vyznačuje prijímaním vecí v ich plynutí, je otvorená evidovaniu zmien, príchodov a odchodov, pričom stále podvedome a akoby v podtexte hľadala odpovede na otázky, čo životné zmeny prinášajú. Jej poézia je reflexiou vzťahov a drobných náladových momentiek. Vyrastá z momentu, z prchavosti chvíle, inšpira tívnym býva už drobný detail životnej reality. Základom je pocit, atmosféra, nálada, emocionálny stav, spomienka, pozorovanie prirodzených a nenápadných vecí. Vďaka tomu majú jej básne ráz náladových zamyslení nad láskou, partnerským vzťahom, vlastný m životom. Citová nežnosť sa v nich zvyčajne konfrontuje s vonkajším nečasom, typická je melancholická nálada. Jemné impresie, z ktorých sa vynára postava poetky, sú cestou hľadania veľmi potrebnej citovej istoty. () Bez výraznejšej zmeny poetiky, n o s istým prehĺbením pohľadu, súvisiacim s pribúdajúcou životnou skúsenosťou, zostáva Viera Prokešová stále ,uprene obrátená do seba'. Jej kultivovaný básnický prejav ju zaraďuje k popredným súčasným slovenským poetkám."Dana Kršáková.

Po "gnostických meditáciách" V ohnisku neprítomnosti (2006, MilaniuM) prichádza Ivan Čičmanec, slovenský autor, prekladateľ a publicista, žijúci štyridsať rokov v Nórsku, s novou knihou. V tomto súbore piatich poviedok zobrazil svojich protagonistov v hraničných existenciálnych situáciách, pričom spoločným menovateľom je nerealizovaná túžba po plnom, intenzívnom živote. Postavám bránia v životnom rozlete vonkajšie sily, ale aj ich vlastné vnútorné ohraničenia. Silnou motiváciou v ich skutkoch a túžbach je erotika (videná v širokom zábere), ako aj potreba ľudskej spolupatričnosti a existenciálneho zaradenia. Ivan Čičmanec použil vo svojich poviedkach rozličné uhly pohľadu a spôsoby, ako rozpovedať príbeh: od relatívne tradičného, psychologického rozprávania o nenaplnenom vzťahu osamelého mladého muža a ženy cez absurdistický dialóg manželského páru, cez vnútorný monológ, ktorý odhaľuje čitateľovi len fragmenty zo života muža od jeho narodenia až po okamih smrti, cez fiktívny dialóg ženy (odsúdenej za vraždu milenca) s nemenovaným spovedníkom až po epištolárnu trýznivú spoveď muža, ktorý záhadným spôsobom prišiel o svoju manželku. Niektorým príbehom nechýba ani kriminálna zápletka.

Po "gnostických meditáciách" V ohnisku neprítomnosti (2006, MilaniuM) prichádza Ivan Čičmanec, slovenský autor, prekladateľ a publicista, žijúci štyridsať rokov v Nórsku, s novou knihou. V tomto súbore piatich poviedok zobrazil svojich protagonistov v hraničných existenciálnych situáciách, pričom spoločným menovateľom je nerealizovaná túžba po plnom, intenzívnom živote. Postavám bránia v životnom rozlete vonkajšie sily, ale aj ich vlastné vnútorné ohraničenia. Silnou motiváciou v ich skutkoch a túžbach je erotika (videná v širokom zábere), ako aj potreba ľudskej spolupatričnosti a existenciálneho zaradenia. Ivan Čičmanec použil vo svojich poviedkach rozličné uhly pohľadu a spôsoby, ako rozpovedať príbeh: od relatívne tradičného, psychologického rozprávania o nenaplnenom vzťahu osamelého mladého muža a ženy cez absurdistický dialóg manželského páru, cez vnútorný monológ, ktorý odhaľuje čitateľovi len fragmenty zo života muža od jeho narodenia až po okamih smrti, cez fiktívny dialóg ženy (odsúdenej za vraždu milenca) s nemenovaným spovedníkom až po epištolárnu trýznivú spoveď muža, ktorý záhadným spôsobom prišiel o svoju manželku. Niektorým príbehom nechýba ani kriminálna zápletka.

Nórsky básnik Knut Odegard patrí k popredným spisovateľom Severu - v súčasnosti je najprekladanejším nórskym básnikom. Prekladateľ M. Richter pripravil rozsiahly výber z Odegardovej najnovšej tvorby (Stefensenov dom, Svätá omša, Vyhliadka, Kvitne tak šialene) (2008), a priradil k nim niekoľko básní z 80. a 90. rokov. V širokodyšných básňach, ktoré nám formou pripomínajú R. Jeffersa, W. Whitmana alebo S.-J. Persa, básnik naplno obnažil svoju bolesť aj svoju vieru v Boha. Bolesť zoči-voči duševne chorej dcére a jej víziám, bolesť zoči-voči starnúcej manželke a vlastným chorobám, bolesť zoči-voči utrpeniu, akému sú vystavované predovšetkým nevinné a bezbranné tvory: deti, duševne chorí ľudia, ľudia na periférii spoločnosti. Reflektujúc toto všetko originálnym, často epickým veršom, vedie autor zároveň dialóg s Bohom, čím vzniká konfrontácia profánneho sveta so svetom božským, pátos sa mieša s civilným slovným prejavom, vrúcnosť a hlboká ľudskosť básnika naráža na krutosť prírody a diabolstva v človeku. Odegard je na Slovensku známy aj ako neúnavný propagátor diela B. Björnsona - založil festival nesúci meno nám vzácneho nórskeho spisovateľa a viac než 10 rokov je na čele Akadémie B. Björnsona, ktorá sa zameriava na dodržiavanie ľudských práv najmä v oblasti kultúry a umenia na celom svete. V r. 2007 mu bola v Bratislave udelená Cena Jána Smreka.

Elégia Jorgeho Manriqueho Slohy na otcovu smrť sa pokladá za najzrelší plod španielskeho básnického stredoveku a za báseň univerzálnej lyriky. Básnik zdôrazňuje neodvratnosť smrti každého človeka bez ohľadu na jeho postavenie, vyvodzuje z toho potrebu mravného, bohumilého života a na príklade rytiera dona Rodriga takýto život predstavuje a velebí. Melancholické rozjímavé, sentenciózne i rozprávačské slohy zaujmú aj vyrovnaným kresťansko-stoickým prijatím smrti. Kniha je doplnená 20 básňami-elégiami od 15 španielskych a latinskoamerických básnikov 20. storočia. Táto kolekcia je výrazom bohatej tradície elégie, kontinuity a inovácie tohto žánru v poézii písanej po španielsky a obsahuje básne, ktoré zároveň patria medzi ťažiskové v tvorbe ich autorov. Pozoruhodné na tejto knihe je aj to, že prekladateľ a básnik, univerzitný profesor Ján Zambor všetky básne interpretuje a zaraďuje do kontextu španielsky písanej literatúry a svetovej poézie.

Kniha o Blanche a Marii od popredného švédskeho spisovateľa a dramatika P.O. Enquista je románom o láske, o "láske, ktorá premôže všetko". Jej hlavnými postavami sú dvojnásobná laureátka Nobelovej ceny Maria Sklodowska-Curieová a celebrita medzi h ysteričkami Blanche Wittmanová, pacientka profesora Charcota. Dve ženy, dva osudy na úsvite eochy s modravým svetlom vražedného rádia v laboratóriách a s obrovskými hríbmi rádioaktívneho prachu, epochy, ktorá prinesie viac otázok než odpovedí. Dve že ny, ktoré sa pýtajú a konajú. Spisovateľ, ktorý ešte nikdy nebol v románe taký osobný. A čitateľ, ktorý má odvahu vstúpiť do knihy, do príbehu. Knihu preložil Milan Richter (rovnako ako Enquistove divadelné hry Zo života dážďoviek, Obrázkari a Noc tr ibádok - poslednú pod názvom Noc lesbičiek možno vidieť na scéne Divadla a.ha).

Prózy Savyon Liebrechtovej sú žensky jemné, plné emócií, dejovo precízne vypracované, so zmyslom pre najmenší detail. Vyberá si celkom tradičné témy – priateľstvo, láska, rodina – a ozvláštňuje ich historickými a politickými presahmi. Dej je naoko predvídateľný, no nečakane naberie celkom iné smerovanie a čitateľ sa až vďaka absurdne zamotanej zápletke dozvie nakoniec nečakanú, hoci hlboko ľudskú pravdu. Dejiskom poviedok knihy Dobré miesto na noc je zakaždým iné miesto na svete, podľa čoho dostali aj názvy – Amerika, Hirošima, Tel Aviv, Mníchov a Jeruzalem. Ich hrdinovia sa boria so svojím osudom, kráčajú životom v nádeji, že cesty, na ktoré sa vydávajú, a rozhodnutia, ktoré robia, ich privedú k vytúženému cieľu. SAVYON LIEBRECHTOVÁ sa narodila r. 1948 v Mníchove rodičom, ktorí prežili holokaust. Keď mala jeden rok, rodina emigrovala do Izraela. Študovala filozofiu a literatúru na telavivskej univerzite. Od r. 1986 vydala sedem kníh poviedok a noviel (Jablká v púšti, Kone na diaľnici, Pre mňa je to všetko španielska dedina, O láskach a ďalších koncoch, Ženy z mailového objednávkového katalógu, Suad, Dobré miesto na noc), dva romány (Muž, žena a ďalší muž, Ženy, ktoré poznal môj otec) a napísala niekoľko drám, napr. hru Banalita lásky (o vzťahu židovskej intelektuálky a filozofky H. Arendtovej a jej učiteľa, nemeckého filozofa M. Heideggera), Freudove ženy (o zložitých vzťahoch v širšej rodine slávneho psychiatra).

Dlho ocakávané pamäti prvého demokratického prezidenta Slovenskej republiky Michala Kováca sú jeho osobným svedectvom o životnej ceste, ktorá sa zacala v zemplínskej dedine Lubiša, ako bankového experta ho priviedla na Kubu i do Londýna, po novembri 1989 mu necakane otvorila cestu do politiky a po vzniku Slovenskej republiky v roku 1993 k zvoleniu do funkcie prezidenta. Pamäti sú nielen príbehom vzniku a prvých rokov novej prezidentskej tradície, ale prinášajú aj Kovácov autentický pohlad na zápas, ktorý musel pocas celého funkcného obdobia zvádzat s Vladimírom Meciarom o udržanie demokratického charakteru slovenskej štátnosti. V tomto zápase, napriek osobným príkoriam, opakujúcemu sa úsiliu o odstránenie z funkcie prezidenta, vrcholom ktorého bol únos jeho syna, dokázal Michal Kovác vytrvat až do konca funkcného obdobia a otvorit tak cestu k návratu demokracie po volbách v roku 1998. Cenné a citatelsky prítažlivé sú aj spomienky na stretnutia s pápežom Jánom Pavlom II., s americkým prezidentom Billom Clintonom, Václavom Havlom ci dramatické chvíle po únose jeho syna do Rakúska. Pamäti sú aj dokumentárne podloženým, faktograficky overitelným svedectvom o zrode a prvých rokoch existencie Slovenskej republiky a majú tak nadcasovú hodnotu.

Dve novely - Cili a Katerina - tvoria knihu Dva osudy izraelského spisovateľa Aharona Appelfelda. Ich protagonistkami sú dve mladé ženy (Židovka a Rusínka) a dejiskom príbehov je širšia oblasť Bukoviny, územia patriaceho v dobe príbehu, teda cez druh ú svetovú vojnu, k Rumunsku (dnes patrí Ukrajine). Nepredstieram, že som zvestovateľ, kronikár vojny či vševedko. Dejiny sú podľa mňa iba pokrmom pre literatúru. A literatúra, to je prítomnosť, čo trvá - nie v novinárskom zmysle, ale ako pokus dostať čas do pokračujúcej prítomnosti. Kedykoľvek hovoríš o tých časoch, zmocňuje sa ťa pocit, že to všetko je neuveriteľné. Opisuješ, čo sa stalo, no zároveň neveríš, že čosi také sa mohlo stať práve tebe. Nepoznám chvíľu, keď by som sa za niečo väčšmi hanbil. A. Appelfeld: Príbeh jedného života