Q 111 strana 7 z 10

Roku 2001 bude sto rokov odvtedy, čo vo Švédsku z nadácie, ktorú založil neobyčajne invenčný vynálezca a schopný podnikateľ Alfréd Nobel, udelili po prvý raz Nobelovu cenu, a to i za literatúru. Nobelova cena je najprestížnejšia svetová cena. Teda už to, že Wisłava Szymborska je jej nositeľkou za rok 1996, samo o sebe poukazuje na mimoriadnu hodnotu jej poézie, a to tak po formálnej i obsahovej stránke. Hĺbka citu, prenikavý intelekt, vysoké morálne kritériá, osobitné videnie problémov sveta i jednotlivého človeka, ňou samou opakované a zároveň neopakovateľné básnické majstrovstvo, to všetko je v jej poézii vždy prítomné. Výber 49 básní, ktorý urobil známy prekladateľ poľskej poézie Vlastimil Kovalčík, o tom čitateľa iste presvedčí.

Chlapec sa volal Dávid a žil v dedinke Krajno v Kieleckom vojvodstve v Poľsku. Jeho otec Josek Rubinowicz tam mal malú mliekareň. Dávid pochádzal z chudobnej židovskej rodiny a patril k najlepším žiakom v škole. Po prepadnutí Poľska nacistickým Nemeckom a následnej okupácii, začala sa tragédia poľských Židov. Perzekúcie neobišli ani Dávidovu rodinu - zhabali im obchod, Dávid a jeho sestra nesmeli chodiť do školy, vysťahovali ich do geta v Bodzentyne. A nakoniec vyviezli do koncentračného tábora v Treblinke, kde ich čakala smrť v plynovej komore. 0 ich krutom osude by sme nevedeli nič, keby nie svedectvo tohto vnímavého chlapca, ktorý si písal denník. Deň za dňom si do školských zošitov zapisoval všetko, čo zažil, videl a počul. Zaznamenával udalosť za udalosťou, hoci ich príčinu, zmysel a zločinnú podstatu ešte nechápal. Jeho zápisky - to je otrasná kronika ľudského ponižovania, utrpenia, hrôzy a bolesti, videná nevinným detskými očami. Nevedomky nastavil zrkadlo ľudskej zvrhlosti a krutosti, ktorá postihla milióny ľudí len preto, že sa narodili židovským rodičom. Dávid zahynul spolu s rodičmi, sestrou a malým bračekom v plynovej komore v Treblinke. Po rokoch objavili na povale domu, kde žil, päť zošitov s denníkmi chlapca Dávidka Rubinowicza.

Ide o reedíciu vynikajúcej spomienkovej knihy Lea Kohúta Tu bola kedysi ulica, ktorá pri predošlom vydaní vzbudila veľký záujem širokej verejnosti, ale aj historikov, pretože autorovo rozprávačstvo sa snúbi s množstvom zaujímavých faktov takzvaných malých dejín z konca Rakúsko-Uhorska, z čias existencie bratislavského podhradia a teda i Židovskej ulice, koncentračného tábora, viere v socializmus i dezilúzii až po emigráciu. Leo Kohút žije v Kalifornii a pred nedávnom sa dožil veku 97 rokov, a tak kniha je vlastne i "gratulačnou kartou" vydavateľstva.

Vynikajúci divadelný i filmový herec, spevák a režisér F. Krištof Veselý bol charizmatickou osobnosťou slovenského operetného divadla a zábavnej hudby, ktorej popularita dodnes nebola prekonaná. Bol obdarený mimoriadnym hereckým, speváckym i tanečným talentom. Jeho pamäti sú sviežim rozprávaním o detstve v rodnej Skalici, o štúdiu herectva v Budapešti, o neľahkých hereckých začiatkoch i o sláve a mimoriadnej diváckej priazni a obľúbenosti v Bratislave i Prahe.

Je to príbeh dievčatka, jej mamičky a nevlastného, ale fakticky viac ako vlastného ocka. Dievčatko sa s ním už neviem koľký krát rozpráva o tom, ako sa stalo, že mamičke, ktorá čakala, no nedočkala sa svojho milého, rástlo bruško, a v tom brušku bola ona, ona tam rástla. A ako jej mamička bola smutná a ako sa jej ocko poštár stal jej ockom a ako sa z nich stala rodina. Taký príbeh tu ešte nebol: o vážnej téme, ktorá je ešte stále u nás iba témou, o ktorej sa rozprávajú iba dospelí, pre deti je "nevhodná". Procházková je naozaj majster. Jej rozprávanie je civilné bez falošných sĺz a vzdychov, naopak je radostné, plné atmosféry krásnych vzťahov.

Hlavnými protagonistami rukopisu sú dve dievčatá a dvaja chlapci, ktorí sa vyberú na celkom obyčajný bicyklový výlet na hrad Strečno, pričom si všimnú buk s nápisom vyrytým niekedy dávno. Poznajú to podľa toho, že nápis je zarastený kôrou a dátum je napísaný rímskymi číslicami. A okrem toho je tam francúzske meno René. To natoľko zaujme výletníkov, že začnú nápis nielen lúštiť, ale aj prehľadávať okolie, a hľa, nájdu medailón, v ktorom je portrét mladej ženy s chlapčekom. Odtiaľ sa v horúčkovitom pátraní, hľadaní stôp i nadobúdaní poznatkov (pod hradom Strečno je obelisk na pamiatku francúzskych partizánov, čo bojovali za našu slobodu) odvíja ďalší pútavý dej. Ten sa obohacuje pri buchtách u prababky, pamätníčky dávnych dejov. Tá majiteľa medailónu francúzskeho partizána Reného nielen poznala, ale mala vedomosť i o medailóne: na fotografii v ňom bola Reného žena a syn. René totiž s pradedkom bojoval medzi našimi partizánmi proti nacistickému okupačnému vojsku, a tam pri onom buku s nápisom padol. A keďže náš štvorlístok si kladie otázku, čo sa stalo s tým chlapčekom a ženou z medailónu, a sú to decká dnešných vynálezov, pomocou facebooku sa im podarí nájsť Reného syna. A bientôt, Denis, píšu mu, keď sa im ozve, že určite príde navštíviť miesto, kde jeho otec zahynul.

Knihu tvoria dve zložky:textová a výtvarná. Aj texty sú dvojakého charakteru. Jednak ide o spomienky na uvedomovanie si výtvarnosti sveta a na jeho kresliarske a neskôr i farebné zobrazovanie z obdobia raného detstva. Pútavo rozprávajúc v drobných záznamoch dal čitateľom nazrieť do svojho prežívania a vnímania toho, čo ho obklopovalo - otcovský dom a krčmička, dvor, zvieratá na ňom, rodičia i starí rodičia, krajina v okolí Ružomberka, kde sa narodil, a čo formovalo jeho osobnosť. Pravda, sú tam aj spomienky na školu a umelecké začiatky budúceho národného umelca. Druhé, väčším písmom sádzané, sú výňatky a citácie z rozhovorov a článkov v tlači - na mikrofón sa akosi ostýchal hovoriť- v podobe viac-menej uzavretých ktrátkych výpovedí, najmä o výtvarnom umení. Výtvarnú časť tvoria hlavne drobné kresbičky, záznamy z plenéru, skice, prípravné kresby k maliarskym a grafickým dielam. Monografistka Fullovho celoživotného diela Katarína Bajcurová píše, že knižka je veľmi cenná i tým, že je to jediný autobiografický prameň o umelcovi. V súťaži o najkrajšiu knihu roka 1972 sa knihe Okamihy dostalo dvoch ocenení: Fulla dostal cenu za najkrajšiu knihu roka a zostavovateľka a autorka grafického riešenia Kveta Dašková čestné uznanie.

Je to kniha nekaždodenného spomínania na autorkino rané detstvo, v ktorom "filozofovanie" malého, krehkého, oduševneného dievčatka nad čudami poznávaného sveta, nad ľuďmi, rastlinami i zvieratami je plné pôvabu i múdrosti, je blažkovsky okorenené jemným vtipom, ale zavše je i žiaľne a drsné - ako život sám a ako autorka hovorí: od vekov do vekov.

Autorka knihy je Slovenka, žijúca vo Fínsku. Román 27 čiže smrť robí umelca napísala po fínsky. Dostala zaň v roku 2011 cenu za debut a bola nominovaná aj na najvyššiu fínsku literárnu cenu. Jej román je mimoriadne dielo tak obsahom, ako i formou, kde hlavnými protagonistami sú rodina žijúca zo sociálnych dávok a mladá nedoštudovaná žena, ktorá prichádza do Fínska, aby tam študovala tamojší život a uplatnila svoje literárne ambície. Dej prebieha v štyroch rozprávačských líniách. Nie je to nenáročné čítanie, ale navzdory tomu vtipné, pútavé a čítavé.

Sedemnásťročný inteligentný Armin, ktorý s matkou emigrantkou z Čiech a mladšou sestrou žije v Brémach, už nie dieťa a ešte nie dospelý, sa usiluje porozumieť svetu. Predovšetkým však chce porozumieť sám sebe, ale i matke, ktorá túži po istote a porozumení, čo v nedlhých známostiach s mužmi nenachádza, a preto podlieha záchvatom depresie, ktorú občas utápa v alkohole. Armin matku neodsudzuje a snaží sa byť dobrým priateľom malej sestre, ktorej sa nedostáva dosť lásky a nehy a ktorá to kompenzuje vymýšľaním a rozprávaním na jej vek ostrovtipných a inteligentných vtipov a prejedaním sa. Tučnučké dievčatko si tak privodí ďalší problém – komplex menejcennosti. Mnoho toho rozuzlí, ale aj zauzlí obrovský vodný príval, doslova potopa, keď sa pri Brémach roztrhne hrádza a Armin s kamarátkou Rebekou, ktorej ľudskú hodnotu si práve uvedomil, odváža na improvizovanej, z dverí urobenej plti rozvodnenou ľadovou riekou sestru do nemocnice.

Dej románu Zátišie číslo 6 sa odohráva v polovici osemdesiatych rokov v bývalej NDR v tichej luxusnej štvrti vyvolených, / na míle vzdialených od toho, čo sa odohráva v uliciach NDR./ Rozalinda Polkowská, štyridsaťdvaročná historička, sa jedného dňa rozhodne nejsť viac do práce vo výskumnom ústave, kde takmer dve desaťročia strávila „bádaním“ dejín robotníckeho hnutia, a už nikdy nepoužívať svoj mozog za peniaze. Živí sa príležitostným prepisovaním textov na stroji a tak prijme ponuku starého človeka, náhodnej známosti z kaviarne, aby mu dvakrát do týždňa písala na diktát jeho pamäti. Ukáže sa, že onen človek, profesor Beerenbaum, je bývalý vplyvný komunistický funkcionár na univerzite, a Rozalinda začne s ním proti svojej vôli polemizovať. Autorka rozpráva v prvej osobe. Elegantne prenáša ťažisko deja z prítomnosti – z Beerenbaumovho pohrebu – do spomienok na rastúce napätie medzi ním a ňou, ktoré vyústi do otvorenej roztržky, keď sa Róza dozvie, že ten komu takto slúži, má na svedomí uväznenie jej dobrého známeho, uznávaného sinológa a japonistu. Po hádke dostane Beerenbaum infarkt a zomiera. Ale to je iba kostra diela. Niet tu dosť miesta na vykreslenie viacerých postáv z intelektuálneho i „krčmového“ prostredia knihy. Hoci je jej obsah neveselý, nesie múdre myšlienky a brilantné postrehy a je vlastne malou historiografiou istého obdobia jednej časti Nemecka, ale vlastne i celej strednej a východnej Európy. A predovšetkým je to kvalitné a čítavé literárne dielo.

Rozprávanie troch autorov o troch hlavných mestách susedných krajín: Slovenska, Maďarska, Rakúska...

2. vydanie Ak už, žiaľ, latinčina nejestvuje ako jazyk, ktorým sa dorozumievala celá vzdelaná Európa, predsa ešte žije. S latinčinou sa stretávame na starých nápisoch, na pamätníkoch, náhrobkoch, historických pamiatkach, starých tlačiach. Latinčina starých pamiatok, to je prvá časť knihy. Donedávna mala osobitné postavenie latinčina v katolíckej liturgii a všeličo, vrátane nápisov v kostoloch, sa zachovalo, touto latinčinou sa zaoberá druhá časť knihy. Viditeľne v našom písomnom i hovorovom prejave pretrvávajú niektoré latinské slová a ustálené slovné spojenia - in medias res, et cetera, ad absurdum.. Tie sú v tretej časti knižky. Napokon sa s ňou stretávame v prísloviach, úsloviach, aforizmoch a sentenciách starovekých autorov, a tie všetky tvoria poslednú, najrozsiahlejšiu časť knižky.

Modelling of georelief and its geometrical structure using DTM: Positional and numerical accuracy / Modelovanie georeliéfu a jeho geometrickej štruktúry pomocou DTM; polohová a numerická presnosť

Dievčatko Jaja žilo v temnom tieni dejín - bola druhá svetová vojna, ktorej vinou nebolo dosť svetla a tepla, a to v prvotnom i prenesenom význame. A predsa, navzdory tej vojnovej kataklizme i zápalu pľúc prežívala Jaja po zotmení zimného dňa fantastické príbehy. Príbehy troch výmyselníkov, autorov mnohých "zbojníckych" kúskov, avšak výmyselníkov s dobrými srdiečkami, ako to vravela ich láskavá mamička a ako o tom pochyboval všeumelec a tak trochu i pokušiteľ osudu, ich tatičko. A ten, kto Jaju po večeroch vodil po miestach udalostí v Mestečku a po časoch dávno sa pominuvších dní chlapčenských dobrodružstiev, bol jeden z nebojsov, najmladší Jarabáčik, Jajin tato. A Jaja? Je to spisovateľka Jaroslava Blažková, ktorá s hlbokým porozumením pre pestvá nebojsov a z jej typicky jemným humorom a rozprávačským umením tie príhody spísala. A tajomný duch Miguel? Čítajte prosím, dozviete sa viac. Malí i veľkí, lebo táto knižka je naozaj len zdanlivo iba pre deti. Výborné ilustrácie umocňujú zážitok z čítania výborného textu.