Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 4 z 69

Významný prekladateľ a teoretik umeleckého prekladu B. Hečko preložil vyše tristo titulov z francúzskej a talianskej literatúry, v rátane všetkých Goldoniho hier, uverejňoval teoretické články v odborných časopisov. Hečkove pamäti však zostali nedokončené. Spomína si v nich na detstvo, rodičov, život na trnavskom gymnáziu a vysokoškolské štúdium v Bratislave aj v Taliansku. Tu sa pamäti končia. Napriek tomu sú prínosom a svedectvom toho, ako sa formoval slovenský kultúrny a umelecký život v prvej Československej republike. Hečko bol nielen význačný prekladateľ a fundovaný teoretik, ale aj vynikajúci rozprávač, čoho dôkazom je aj táto knižka.

Tento obsiahly román, povedané slovami literárneho kritika Miloša Ferka, znamená „... poľudštenie veľkej svetovej vojnovej epiky... Príbeh je snímaný neideologicky, uchopený zdola prostým rozprávačom, dôraz je položený na konkrétne zážitky a vnemy, čím autor dielu zabezpečil život ponad pády politických režimov.“ Ťažkého návrat k lyrizácii je nepochybne osviežením a cestou za novým rozmerom slovenskej prózy. Tento román bol, je a bude knižkou o schopnosti ostať človekom – v zmysle nielen racionálnom, ale predovšetkým emočnom – v čase, keď ideály a hodnoty zlyhávajú. Výstižne to dokumentujú slová literárneho kritika Alexandra Matušku: „Amenmária je románom epochy, v ktorej sa život premenil na otrasné divadlo, na údesný kolotoč pomútených hláv, vecí postavených na hlavu, románom sveta hore nohami, v ktorom sú všetci proti všetkým, v ktorom nič nie je na svojom mieste a všetko je zbytočné a absurdné...“

Novela Rozhovor uprostred noci predstavuje zaujímavý dialóg panovníka a zajatca, teda človeka, ktorý má v rukách sústredenú všetku (aj vojenskú) moc, a toho, ktorý momentálne nemá nič okrem svojej dôstojnosti a prirodzene, vôle. Príbeh života a posledných dní Judáša Iškariotského približuje v poradí druhá novela, ktorá objasňuje nielen vzťah Ježiša k Judášovi, ale aj Ježišových učeníkov, ktorí sa pýtali: „Čo značí pravda v ústach zradcov? Či sa nezmení lož?“ Novela Tma je príbehom mladého revolucionára, ktorý nepoznajúc ženu, chce dva dni pred teroristickou akciou stráviť noc vo verejnom dome, aby unikol polícii. Novela On predstavuje tajomné, v pritlmených tónoch a rozplývavých farbách nesené rozprávanie chudobného študenta, ktorý sa stal domácim učiteľom v záhadnom dome, kde akoby bolo všetko neskutočné a za noci ako prízrak vystupovalo z hmly. V poviedkach Zásady dobra a Pokoj Andrejev využil zmysel pre paródiu, situačný humor i drobnú komiku, ktorá v texte presvitá.

Nádherná knižka Júliusa Balca nás vedie zvláštnym svetom, ktorý objavuje Katarínka a jej papagáj Pišta, prevedie nás Trnavou, Budmericami, Cíferom aj Pezinkom, teda miestami, ktoré autor dôverne pozná, preto sa v tomto priestore suverénne pohybuje. Akoby lovil aj zo svojich detských i mládeneckých spomienok. Krásne a objavné je navádzanie papagája Pištu, ktorého chcú vrabce získať, aby s nimi podnikol dobrodružnú cestu do Budmeríc, citlivo je opísaný strach malej Katarínky o svojho papagája, ktorý sa odrazu stratil na vandroch s vrabcami v budmerickej sýpke. V Balcovej knižke deti objavia všetky možné druhy správania vrabčiakov, ktoré pripomínajú ľudské vlastnosti, dozvedia sa o ich zvykoch, o čom snívajú i aká je predstava spravovania ich vrabčieho sveta.

Oravský rodák, učiteľ Jaroslav Klus sa venuje básnickej, prozaickej a dramatickej tvorbe. Svoju poéziu a prózu najprv publikoval v časopisoch Dotyky, Nové slovo, Slovenské pohľady. Po oceneniach v rôznych literárnych súťažiach vydal básne aj knižne. Na okraj vydania Klusovej zbierky básní Marián Grupač napísal: „Básnická zbierka Dejiny postele je prirodzene rozčlenená do dvoch časti: Rok A, kam autor zaradil zväčša básne reflexívne, prostredníctvom ktorých umožňuje nazrieť i ďalej a hlbšie, než sám vôbec tuší; druhá časť Balada o slame je súborom poetických ,rustikálnych? výprav do dediny, za mesto... Podľa bydliska Jaroslava Klusa možno tušiť, že ide prevažne o momenty z Oravy, ktorá sa v jeho optike mení na akési takmer až zázračné slovenské Macondo, možno aj na čosi viac...“. Je to knižočka rozsahom útla, obsahom však hutná, navyše ilustrovanú pôsobivými kresbami Barbory Cyprichovej.

Kniha spomienok, ktorá vyšla v edícii MEMO (memoáre), je zaujímavá tým, že ju nenapísal prozaik ani publicista, ale vojak v povolania. Dej knihy je situovaný do obdobia rokov 1943 – 1945, keď Jozefa Tótha po vypuknutí vojny pridelili štábu zaisťovacej divízie. Po stiahnutí ZD z východného frontu ho prevelili na štáb Veliteľstva vzdušných zbraní v Trenčíne, kde v júni 1943 začal spolupracovať s pplk. Golianom na prípravách SNP. A od tohto okamihu sa začína odvíjať pozoruhodná kapitola jeho profesionálneho života, ktorú pretlmočil svojským spôsobom do literárnej podoby. Tóthove svedectvá o dobe a jej aktéroch sú výsostne subjektívne, písané za rôznych okolností a s rôznym zámerom, čo im dodáva punc originality a ojedinelosti, v mnohom sa odlišujúcej od oficiálnej historiografie. Pozoruhodné je to, že autor podáva podrobné svedectvo o jednej z najvýznamnejších udalostí našich novodobých dejín ako jej priamy účastník, navyše detailne a s bravúrou vykresľuje účasť slovenských letcov v Povstaní. Sugestívne vyznieva najmä opis udalostí po premiestení leteckých jednotiek do hôr v oblasti Brusna.

Gejza Vámoš – lekár, ktorý z obavy pred rasovým prenasledovaním v roku 1939 odišiel do Číny, kde pôsobil v Tchien-šane, neskôr na Tchaj-wane a napokon ako lekár na viacerých miestach v Brazílii, kde v roku 1956 aj zomrel. Gejza Vámoš – „cynik, naturalista, ateista, freudista, samorastlý filozof a žid. Svojím neokrôchaným a zádrapčivým štýlom ,vdrúzil? sa do slovenskej preknotvároružolícej literatúry“ (píše v doslove k štvrtému vydaniu románu Odlomená haluz literárny kritik Miloš Ferko). Táto knižka je považovaná za Vámošovo umelecky najvydarenejšie dielo. Román sa skladá z pásma úvah a pásma voľne konkrétnych previazaných dejových obrázkov. Motivácia dejom, nesená postavami, je nahradená motiváciou ideovou, vloženou zvonka autorom. Postavy, akokoľvek kypiace životom, sú len figúrkami. Odlomená haluz je totiž predovšetkým románom ideí či presnejšie idey, ktorá preráža cez všetky izmy a pózy autora.

Teatrológ M. Polák patrí k najrenomovanejším slovenským odborníkom v oblasti reflexie dramatických umení. Vedeckými garantmi Krátkych dejín divadla sú ďalší naslovovzatí špecialisti M. Mistrík a A. Maťašík. Ako napísal P. Janík „praktická príručka stručne prezentuje náčrt histórie divadelného umenia od najstarších dôb až po súčasnosť a zároveň vkladá vývoj slovenského divadelníctva do globálneho kontextu. Dielo má dôležité poslanie v procese dotvárania kultúrneho vedomia slovenskej spoločnosti a najmä v generovaní kultúrneho vedomia nastupujúcich generácií“. A. Maťašík zdôrazňuje: „Autor predstavuje divadlo ako syntetické umenie. Na charakteristike jednotlivých období v priebehu dejinného vývinu poukazuje na tendencie, keď sa divadlo usilovalo byť samostatným, svojprávnym umeleckým druhom, ktorý skutočnosť nekopíruje, ale súborom vlastných vyjadrovacích možností usiluje sa vytvárať novú skutočnosť javiska. Z tohto hľadiska vyústenie jeho práce do charakteristiky avantgardných európskych hnutí je logické a správne.“ Krátke dejiny divadla (2004) môžu byť základnou orientáciou v predmete, východiskom pre dôkladnejšie oboznámenie sa s jednotlivými obdobiami a tendenciami, ako aj najvýznamnejšími osobnosťami, vrátane hereckých. Obsah knihy predstavuje nevyhnutný základ, prvú orientáciu, minimum, ktoré by mal zvládnuť každý vážnejší záujemca o činoherné divadelné umenie.

Autor je držiteľom viacerých ocenení v súťaži poézie a v próze. Publikuje v mnohých literárnych časopisoch, svoje verše prezentuje v Slovenskom rozhlase, s ktorým spolupracuje pri uverejňovaní poviedok z jeho prozaickej tvorby. Vydal básnické zbierky Pochod mŕtvych (1997) a Rekviem v prachu (2002). Marián Grupač o Brenkusovej poézii napísal: „Brenkusov autorský pohľad je vážny, dalo by sa povedať, že niekedy až preexponovane mútny, plný húľavy a akéhosi zvláštneho smútku. Po prečítaní nie je iba smútok, melanchólia, bezvýchodiskovosť, apatia to jediné, čo ostáva na jazyku ako trpká príchuť agnostických póz. Autor dáva tušiť, že existuje cesta, ktorá v symbole prirodzeného vývoja naznačuje ďalšie smerovanie nielen v básni, ale hádam i mimo nej...“