Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 47 z 70

Život je akýmsi chvením samotnej existencie. Aká je naša súčasnosť? Zobudíme sa zajtra do lepšieho dňa? Slovo koronavírus skloňujeme vo všetkých pádoch. Príde čas, kedy sa budeme na dnešné celosvetové problémy pozerať ako na smutnú kapitolu dejín? Dokážeme obletieť za jeden deň našu Zem, no mnohé ochorenia dodnes nevieme liečiť. Ani ochorenia spoločenské... Sme kontaktní, túžime po blízkosti iných ľudí, potrebujeme sa rozprávať, nie prostredníctvom počítačov, mailov, ale skutočne, osobne. Aj o tom všetkom píše vo svojej zbierke sudca a poet v jednej osobe JUDr. Martin Vladik. Žijeme v prostredí, ktoré nám už niekoľkokrát ukázalo zdvihnutý prst. Z času na čas sa iste každému v nás vybaví podoba symbolu bohyne Justície – stojacej so zaviazanými očami, držiac v jednej ruke meč a v druhej váhy. Spravodlivosť vážená a mečom chránená. „Umrela pokora?/Dotyky človeka?/Načo?/Stačilo čumenie do mobilov/Boh videl/Boh sa pozerá/Svoju nahnevanú tvár/ukázala matka príroda/...“ Aj o tom píše básnik Martin Vladik. Dotýka sa každodenného života, ako grécka bohyňa zákona a poriadku Themis, či ako jej dcéra Diké, bohyňa spravodlivosti, skromnosti a pravdy. Také sú aj autorove verše... Prostredníctvom svojich posolstiev v novej zbierke Koronavírus podáva akúsi pomyselnú ruku, ktorou spája symboliku s dneškom...

Ďalšia kniha už etablovanej spisovateľky a viacnásobnej finalistky súťaže Anasoft litera Zuzany Cigánovej poukazuje na pálčivú tému staroby a úsilia seniorov udržať si spoločenský status. Dve panie, ktoré sa náhodne stretnú, odkrývajú v následných rozhovoroch i príhodách traumy z minulosti i zo súčasnosti. Sú si navzájom kamarátkami i spriaznenými dušami, suplujú si neexistujúcu či odcudzenú rodinu. Spolu riešia neľahkú finančnú situáciu. Pomerne pochmúrny priebeh čítania spríjemňuje vidina svetla na konci tunela, viera, že každý môže zažiť niečo pekné, že priateľstvo i láska môžu kvitnúť v každom veku. Konverzačne opäť brilantné dielo si zaslúži pozornosť čitateľov.

Titulný hrdina, Omon, je syn milicionára. Meno (a zároveň osudové predurčenie) mu tatko vybral so zreteľom na zabezpečenie perspektívnej kariéry: OMON je skratka pre policajný oddiel poverený zvláštnymi záležitosťami (otriad milicii osobogo naznačenija). Prezývku Ra podľa staroegyptského boha Slnka, ochrancu faraóna a záruky poriadku ríše, ktorého si sám „vyvolil“ v Ateistickej encyklopédii, dostal ako účastník vesmírnej misie. Románová novela, prvé rozsiahlejšie dielo Viktora Pelevina, publikované začiatkom 90. rokov, približuje osudy chlapca, ktorý sníva o letoch do kozmu, a ako mladík sa stane jedným z účastníkov cesty na Mesiac. Ako však u Pelevina býva zvykom, v skutočnosti je všetko inak, pretože realita v dielach tohto autora býva veľmi krehká a spochybniteľná. Príbeh presvedčivo sprítomňuje myslenie, cítenie a konanie mladíka v súkolesí manipulatívnych praktík moci. Viktor Pelevin vkročil pred takmer tridsiatimi rokmi prevrátením ,,mýtu sovietskeho kozmonauta" naruby do tematiky, ku ktorej sa neskôr mnohokrát vrátil vo svojich nasledujúcich románoch s intenzitou a presvedčivosťou, ktorá akiste osloví čitateľov i dnes.

„Cestovanie je pre mňa zmena vzduchu, zmena jedla, zmena hygieny, akoby som sa na istý čas, keď vyrazím na cestu, stal trochu iným človekom, akým som doma, obklopený optimálnymi životnými podmienkami. Hlavná zmena je však v tom, že som medzi inými ľuďmi, ocitnem sa v ich príbytkoch, v improvizovaných dopravných prostriedkoch, v ktorých sa miestni so mnou delia o spoločný priestor, oveľa intímnejší, na aký som zvyknutý u nás. Spoznávaním ich životných podmienok, kultúry, zvykov a v rozhovoroch s nimi získavam vedomosti a skúsenosti, ktoré sú trochu odlišné od tých, ktoré som nadobudol u nás. Ale napokon, aj navzdory rozdielom v živote ľudí v rôznych častiach sveta, zisťujem, že ľudia sú si viac podobní ako rozdielni, že múdrosť je univerzálna a múdrosť Indiánov sa veľmi podobá africkej múdrosti alebo múdrosti ľudí v Ázii, ktorá čoraz viac preniká aj k nám do Európy. Cestovanie chápem ako približovanie sa k všeobecnej múdrosti.“

Prozaik, esejista, publicista Milan Zelinka je našej čitateľskej verejnosti dobre známy už niekoľko desaťročí ako výrazná osobnosť súčasnej slovenskej literatúry, jeho knihy zaznamenali živý ohlas a získali ocenenia. Zelinka si všíma každodennosť „malého“ človeka, jeho príbehy situuje zväčša do miest a dedín na východnom Slovensku, no hĺbkou záberu a spôsobom literárneho spracovania autorove texty presahujú regionálny rámec a prinášajú univerzálne posolstvá. Tak je tomu aj v najnovšej zbierke poviedok Neblahé skutočnosti. Spisovateľ v nej ostáva verný svojej hlavnej téme, ktorou je naša súčasnosť i nedávna história, problémy, ktoré sprevádzajú život indivíduí aj celej spoločnosti. Zelinka sa tu opäť prezentuje ako citlivý pozorovateľ a kritický komentátor jestvujúcich nedostatkov, chýb, zlyhaní. V realistických poviedkach sa vie rovnako hlboko ponoriť do detského sveta, ako aj do sveta dospelosti a staroby, presvedčivo v nich približuje najrôznejšie ľudské charaktery a osudy, k slovu sa dostáva láskavý, chápajúci humor, no tam, kde si to postavy zaslúžia, zaznie aj ostrejšia satira. Väčšina poviedok má svoju pointu, niekedy predvídateľnú, inokedy prekvapujúcu a prinášajúcu nový pohľad na zobrazovanú udalosť, no v knižke sú aj poviedky, ktorých pointu si čitatelia musia dotvoriť sami, napokon aj to je znakom dobrej literatúry...

Román Životy vo víchre vykresľuje zložitý osud ženy, zachytáva jej vyhrotený existenčný, rodinný a citový život. V dôsledku spoločenskej zmeny zakúsi obdobie plné výčitiek a sklamaní, s ktorými sa nikdy nechcela stretnúť. Stráca nielen životné ilúzie, ale aj priateľov a známych. Neskôr pochopí, že šťastie sa napokon vždy nájde. Prežije akoby dva odlišné životy, ktorými sa vinie pútavý príbeh osudovej lásky. Sedeli v kaviarni, dôverne sa k nemu nakláňala, mal pekné tvídové sako a vnímavé oči za hrubými dioptriami, tuho pofajčieval a prituho voňal neznámym čarom, ktoré nemohla spoznať. Kdesi bolo poznamenané: Nesmieš! Dlho pred tým slovom odvracala tvár. Cítila radosť, že je s ním, predvádzala sa jeho výraznou osobnosťou a kávu pila tak, aby ju nikdy nedopila... nechcela, aby sa čochvíľa skončilo očarenie bez akejkoľvek budúcnosti vzťahu. To mámivé iba teraz, a potom už azda ani nie? Ako na bleskotavej hladine šťastia, v bezhlavom úlete duše, a pritom zapreté na sto citových zámkov. To bolo vtedy. A dnes? Ten istý muž, tá istá kaviareň, aj káva rovnakej vôňe, podobné kárované sako a cigareta v ruke, ale iný pohľad, menej sebavedome preložená noha a žiadna zvláštna prítulnosť. Aj čaro je preč, vyparilo sa ako gáfor, hoci nepretrhli zakázanú reťaz neobyčajného vzťahu.

Novela Jána Podmanického Muž, ktorý sadil knihy je rozprávaním o pretínaní kruhov nenávisti. Nielen tých, ktoré si uvedumujeme, ale aj tých, ktoré v sebe nosíme podvedome.Niekedy sa prejavujú ako smútok, ktorý sa môže v nasledujúcich generáciách premeniť na opačný postoj. Inokedy sa pretínanie kruhov nenávisti prejavuje ako potreba uzatvárať veci zmierením. Ján Podmanický sa vracia k vojnovým udalostiam k Starej Dedine. Vychádza zo skutočného príbehu. Hlavný hrdina, bohatý podnikateľ z Argentíny, sa vracia na Slovensko do rodiska svojho deda kvôli pokladu, o ktorom sa dozvedel v testamente. Novela Jána Podmanického je aj o hodnotách. O tom, čo môže byť skutočným pokladom. Tento pútavý príbeh ukazuje nezmyselnosť prenášania hriechov predkov na ich potomkov. Dáva nám možnosť obzrieť sa do čias minulých, aby sme dnes neopakovali chyby, ktoré by sme mohli fatálne zmeniť životy ľudí. A je aj mementom do čias budúcich.

Dozviete sa, že strašidlá sú iba v rozprávkach. Čaká na vás desať veselých príbehov, ako ich prežívajú vaši kamaráti. Budete sa smiať, radovať a možno sa aj poučíte.Presvedčíte sa, že ani vysávač, ani zubár či semafor nie sú žiadne strašidlá. Zistíte, že najlepšie je s kamarátmi a keď nikto nie je sám.

V sérii jedenástich pandemicko-literárnych esejí prejavil autor nielen výnimočnú erudovanosť v oblasti najnovších filozofických, sociologických či politologických trendov, no aj obdivuhodnú rozhľadenosť v svetovej i slovenskej umeleckej literatúre s odkazmi na významné diela výtvarného či hudobného umenia.

Slovenský časopis historický 2/2021

,,Všetko má svoj začiatok aj koniec. Tak sme nastavení žiť svoje životy. Riešiteľmi problémov sme my samotní. A tak sa niektorí z nás stanú... básnikom,aby, som zachytil najtajomnejšie pocity lásky, aby som namiešal hlásky do alchýmie slov...“ Život je ako jazda plná radosti, lásky, vernosti, priateľstva i porozumenia, pritom sa strieda s bolesťou, chorobami, neraz stratou, sklamaním... Ak prijmete pozvanie do poetického sveta Miroslava Daniša, pohltí vás zvláśtna atmosféra vyvierajúca z jeho veršov. Autor prestavuje čitateľovi svoju novú zbierku PÚŠTNY TULÁK, v ktorej prehodnocuje čo život dal i vzal. V intenciách empatického výkladu života, citlivo a inšpiratívne oslovuje svojou ľudskosťou nejedného čitateľa. Z jeho poézie vyviera životná skúsenosť, niekde až za tlmené volanie o záchranu sveta.

„My už dáme svet do poriadku! Veď nie sme ľudia!“ Slon Oskar a jeho priatelia zvolali konferenciu zvierat. Zdá sa im, že ľudia príliš premýšľajú o vojnách a navyše celkom zabúdajú na deti. To sa musí zmeniť! – žiadajú zvieratá zo všetkých svetových strán na Zemi. Čoskoro ale prídu na to, že ľudia ich zoberú vážne, len ak použijú pár múdrych trikov...

Rozprávkový les prekvitá priateľstvom, láskou, úsmevmi a šibalstvami. Chceš byť jeho súčasťou a na vlastné oči vidieť jeho čaro? Poď s nami do lesa RADOVALO! Zatancujeme si a zaspievame spoločne s vetríkom bez topánok, ktorý práve budí lesné tvorstvo zo spánku. Budeme sledovať malé neskúsené vajíčko, spoznáme po uši zaľúbeného mravčeka Timoteja, havran Alfonz nám vyrozpráva príbeh o nezbednom motýlikovi Ničotovi, ktorý sa nedokázal vpratať do kože. Si pripravený na výlet do rozprávky ?

Christian Johann Heinrich Heine , vlastným menom Harry Heine, nemecký prozaik, básnik, publicista, predstaviteľ romantizmu, napísal okrem iného aj mnoho lyrickej a melodicky znejúcej poézie. Bol vlastencom, ktorý sa usiloval hájiť slobodu ľudí a voľnosť myslenia. Ako autor bol upriamený hlavne na budúcnosť. Vo svojej tvorbe sa neraz dostával do konfliktu s vtedajšou nemeckou spoločnosťou. Heine nešetril ani na sebairónii. Ako sám písal, že práve v srdci sa spája žart a vážnosť, zlo a posvätnosť, horúčava a chlad tak úžasne, že je ťažké vznášať nad nimi súd. Bol nielen múdry ale aj hlboko predvídavý, jeho dielo, práve máte v rukách, zakončil týmito myšlienkami: ,,Kedže ste napriek vašej doterajšej romantike rodení klasici, tak poznáte Olymp. Medzi nahými bohmi a bohyňami, čo sa tam rozveseľujú nektárom a ambróziou, vidíte jednu bohyňu, ktorá – hoci je obklopená samou veselosťou a kratochvíľou, nosí napriek tomu pancier a necháva si helmu na hlave a oštep v ruke. Je to bohyňa múdrosti. Ak chceme porozumieť svetu a zároveň ho pochopiť, nemôžeme ignorovať nič, čo vplýva na vývoj spoločnosti.“

Monografia je výsledkom serióznej, veľmi poctivej, mnohoročnej práce a významným vydavateľským počinom tak z odborného, ako aj čitateľského hľadiska. Prináša totiž dôležitý vklad do výskumu autorovej tvorby, pretože posúva hranice k novým, doteraz buď nereflektovaným, alebo iba parciálne spracovaným témam a žánrom Kästnerovej tvorby. Pre čitateľov môže otvoriť otázku aktuálnosti recepcie tohto autora a podnietiť k záujmu o preklad jeho neskorej tvorby do slovenčiny. Tým by kniha napomohla aj skorigovať zástoj Kästnera v slovenskom recepčnom ukotvení, v ktorom figuruje skôr ako autor detskej literatúry a posunúť ho k spisovateľom literatúry závažných tém pertraktujúcich výzvy doby. doc. PhDr. Margita Gáborová, CSc. Monografie se v interdisciplinární perspektivě zabýva dosud málo probádanou a v literárněvědné germanistice i teatrologii řadou interpretačních stereotypů zatíženou problematikou literární tvorby Ericha Kästnera pro kabarety Výmarské republiky ve 20. letech 20. století. [...] Autorka nechápe apelatívní lyriku jako axiologický a estetický protiklad poezie vysokých nároků, ale vnímá jí jako soubor jiných hodnot – zde spatřuji hlavní přínos interpretační části práce, která podáva citlivou hermeneutickou interpretací Kästnerových sbírek občanské poezie. Doc. PaedDr. Petr Kučera, PhD.

Dmitrij Sergejevič Merežkovskij (1865-1941) oprávnene patrí k uznávaným autorom myšlienkovo i esteticky podnetných historických románov. Slovenský čitateľ mal možnosť oboznámiť sa s jeho trilógiou Kristus a Antikrist, v ktorej priblížil dobu a osobnosti Juliána Apostatu, Leonarda da Vinci a Petra Veľkého. Aj román o dekabristoch napísal svižne, s citom, a to v neľahkej osobnej aj dejinnej situácii po udalostiach spätých s Októbrovou revolúciou v Rusku r. 1917 krátko pred odchodom do emigrácie. Chronologicky posledná z veľkých Merežkovského rýdzo beletristických próz odzrkadľuje medziiným skepsu voči revolučným hnutiam a revolúciám všeobecne, ktorá logicky vyplýva z Merežkovského filozofie dejín. Práve výrazná prítomnosť tohto názoru v texte spôsobila, že sa nedostal k slovenským čitateľom v ére reálneho socializmu. Pospolu s historickou líniou venuje pozornosť osobnému životu ústrednej postavy. Štrnásty december je román o láske nielen k vlasti, ale i k žene. Dejinné sa naliehavo prelína s intímnym: priam ako v dielach nášho národného obrodenia. Obe témy autor sprítomňuje podmanivo, zdanlivo jednoducho, presvedčivo, bez falše prílišného pátosu, jazykom ozajstného básnika prózy. Väčšina znalcov oprávnene pokladá toto dielo za najdynamickejší a kompozične najdokonalejší Merežkovského román. Autorovi sa v ňom podarilo ústrojne skĺbiť estetický aspekt textu s filozofickým. I dnešného moderného čitateľa zaujme spisovateľova minuciózna práca s historickými faktami. Súčasťou prózy je napríklad fiktívny denník jednej z postáv doslova ,,vyskladá“ z citátov a dobových alúzií. Merežkovskij bol poeta doctus a filozof, človek priam s encyklopedickými vedomosťami, no predovšetkým tvorivá osobnosť par excellence, čo dokazuje aj s knihou, ktorou vzdal neheroicky dojímavý hold dnes temer u nás už zabudnutým tragikomickým hrdinom predvčerajška, ,,donkichotom ruských dejín“, dekabristom. Dielo možeme pokladať aj za dôstojnú rozlúčku D.S.Merežkovského s rodným, milovaným Ruskom.