Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 47 z 79

Goetheho Faust, veľdielo svetovej literatúry, ktoré vyšlo v Spolku svätého Vojtecha dvestodesať rokov po publikovaní prvého dielu tejto drámy, sa dotýka večného zápasu o ľudskú dušu. O čom vlastne Faust je? Školák by povedal, že o zmluve medzi diablom a človekom. Bystrejší by doplnil, že o neuhasiteľnom smäde po poznaní. Pravdou je aj jedno, aj druhé. Spolok svätého Vojtecha od svojho vzniku siahal nielen po výsostne duchovnej literatúre, ale aj po hodnotných dielach svetovej literatúry. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch 20. storočia tak z jeho vydavateľskej dielne vychádzali literárne skvosty Alessandra Manzoniho, Grahama Greena, Gilberta K. Chestertona či Henryka Sienkiewicza. Na túto tradíciu chce vydavateľstvo nadviazať aj dnes, preto v minulých rokoch vydalo svetoznáme publikácie ako Citadela od Antoina de Saint-Exupéryho či Manzoniho Snúbencov. I keď teraz Goetheho Faust vychádza v staršom preklade slovenského germanistu Mórica Mittelmanna-Dedinského (1914 1989), po vyše polstoročí ide o prvé kompletné vydanie obidvoch dielov v slovenčine. Výnimočnosťou tohto vydania je predovšetkým výtvarné a grafické spracovanie, na ktorom sa podieľali renomovaní autori. Ilustrácie akademického maliara Miroslava Cipára otvárajú nové vrstvy nielen Goetheho drámy, ale aj ľudského boja o vlastnú dušu. Svojou modernosťou predstavujú dávny príbeh súčasnému človeku, mohutnosťou zas naliehavo apelujú, že táto dráma sa nekončí a dotýka sa každého z nás. Grafická a typografická úprava uznávaného grafického štúdia Pergamen dáva vyniknúť dominantným ilustráciám a čitateľovi pritom ponúka prirodzený kontakt s textom. Jej pridanou hodnotou je prebal, ktorý na vnútornej strane ukrýva reprodukciu jednej z najimpozantnejších ilustrácií majstra Cipára. Toto vydanie Fausta chce byť holdom ľudskej umnosti a tvorivosti.

Mária Bátorová je „dvojdomou autorkou“. Ako literárna vedkyňa zaujala na začiatku 90. rokov prácami, ktoré sa zaoberali predtým tabuizovanými literárnovednými témami Biele miesta v slovenskej literatúre (1991, spoluautorka), Roky úzkosti a vzopätia (1992) a neskôr precíznou komparatívnou prácou J. C. Hronský a moderna. Mýtus a mytológia v literatúre (2000) prinášajúcou nové poznatky o väzbách medzi dielom J. C. Hronského a európskou literárnou modernou. Začiatkom 90. rokov sa Bátorová predstavila aj ako prozaička. V roku 1991 vydala novelu Zvony v kameni. Bátorovej prozaickou doménou sú jemné psychologické sondy do ženského sveta, tak ako ich poznáme z kníh Tíš (1996), Tell (1999) a Biele steny (2003). Mária Bátorová píše aj svoje prozaické knihy od počiatku tak, že kombinuje prozaický text – poviedky a novely s básňami. Poézia v prozaických knihách je paritne zastúpená a stojí buď v kontrapunktickom postavení k próze, alebo je v súlade s ňou a lyricky podčiarkuje prozaický text. Dokonca román Stred (Ikar 2010) obsahuje dve básne. V roku 2008 vyšiel výber z poézie autorky pod názvom Púšte a oázy vo vydavateľstve Petrus. Tento raz predkladá autorka opäť projekt čisto poetický: Básnická zbierka Už sa skladá z troch oddielov predelených ilustráciou, v ktorých sú básne usporiadané zhruba podľa témy. Prvý oddiel obsahuje básne venované tým, ktorí už nežijú, druhý tvoria básne občiansko-spoločenské s motívmi sociálnymi a etickými, tretí oddiel tvoria básne intímnej reflexie. Samotný názov je zvolený trefne: „Už“ je krátke slovo, ktoré má významový potenciál štartu a zároveň redukcie smrti. Medzi týmito entitami sa pohybuje rozsah významov v tejto zbierke. Obraz Vladimíra Popoviča, ktorý dizajnér knihy František Hříbal zobral ako podklad pre obálku básnickej knihy, spočíva na motíve tancujúcich postáv, ktoré sa pohybujú v kruhu a pripomínajú večný kolobeh života.

Utopický román Francisa Bacona Nová Atlantída bol pravdepodobne napísaný roku 1623, ale publikovaný až v roku 1627, rok po autorovej smrti jeho kaplánom, priateľom a literárnym exekútorom Dr. Williamom Rawleym. V predhovore toto dielo Rawley charakterizuje ako „myšlienku, ktorú môj pán napísal preto, aby v nej predstavil vzor a opis ,akadémie? založenej k vytváraniu veľkých a obdivuhodných diel slúžiacich ľuďom k šťastiu a nazvanej Šalamúnov dom či Spoločenstvo diela šiestich dní.“ Dej je zasadený do prítomnosti (teda Baconovej prítomnosti), ale popiera Platónove vnímanie Atlantídy a zahŕňa zásadné klasické, biblické a kresťanské prvky, ktoré sa nájdu v Baconovej predstave utopickej spoločnosti žijúcej v mieri, priateľstve a dobročinnosti na ostrove nazvanom Bensalem (Syn Pokoja). Tam ľudia majú „svetlo“, poriadok a spoločnosť mysliteľov zoskupených v „akadémii“, ktorá je „zasvätená štúdiu prác a stvorení Božích“ a „nájdeniu pravej povahy všetkých vecí, aby sa poznávaním stvoreného diela vzdávala väčšia sláva Bohu a človeku, aby z jeho plodov plynul väčší úžitok“. V podstate román hovorí o type morálnej, slušnej a priateľskej utopickej spoločnosti, ktorej vládne demokraticky volený parlament s panovníkom, v ktorej existuje organizovaná vedecká spoločnosť, známa ako Šalamúnov dom. Ten vedie Prozreteľnosť a zaoberá sa skúmaním záhad medzi nebom a zemou a dobročinných využití. Román polo-alegorickým spôsobom prezentuje Baconovu víziu toho, ako si myslel, alebo skôr veril, že môžu fungovať myšlienky jeho Veľkého Obrodenia. Toto zhrnul v slovách Otca Šalamúnovho domu, „zmyslom našej inštitúcie je poznávať príčiny a skryté pohyby vecí, a rozširovať hranice ľudského panstva na všetky mysliteľné veci“. Bacon v Novej Atlantíde zobrazuje vedecký základ vytvorený podobným spôsobom ako ideálny „baconovský“ zákonný systém, na ktorý dohliada súd, v ktorom „by boli krok za krokom odhalené nepísané zákony prírody a spoločnosti vedcami, ktorí by boli vzdelaní ako právnici, aby sa vyhli predsudkom, ovplyvňovaniu, dogme, ideológii a moci“. Čo Nová Atlantída zdôrazňuje najviac zo všetkého, je fakt, že pre rozvoj vedy, ktorá je založená na láske a súcite, oslobodení od nenásytnosti a prekonaní sebeckosti, je absolútnou podstatou morálny základ a dobročinný zámer Baconovho Veľkého Obrodenia.

Prozaické dielo Antona Pižurného (1961) Biela skrinka – krátke spomienky autora na detstvo v rodných Želiezovciach – sa vyznačuje mimoriadne zaujímavými textami, ktoré sú umeleckým aj emočným osviežením, dokonca aj pre „smartfónovú“ generáciu. Knižka je totiž vtipná, dynamická a ukazuje cestu hrdinu, ktorou autor kráčal od svojich mladých rokov až po niekedy neúspešnú, inokedy zase úspešnú dospelosť. Je to záznam skutočností, napísaný literárnym štýlom. Ladislav Mňačko by ju možno označil ako umeleckú reportáž. Spisovateľ Jaro Minárik na margo knihy napísal, že je to „smutnokrásna správa o svete, ktorý bol síce mizerný, pokrytecký, nedokonalý a šedivý vo svojej dobovej klietke, ale obdarený, ozvláštnený a naplnený ľuďmi, ktorých sme mali úprimne radi (a oni nás) a ktorí nás už nikdy neopustia, lebo...

Eseje a úvahy slovenského a českého žurnalistu spája predovšetkým úsilie o ne¬závislosť a zodpovednosť publicistiky v dobových trendoch, obkružujú po¬litické, ekonomické, morálne konzekvencie, vtláčajúce pečať súčasnej tvári mediálneho sveta, ktorý určujú sily formujúce globálny a lokálny svet. Po¬zadie ich analýz a syntéz je hľadanie kritérií a predpokladov kvalitného žur¬nalizmu, zachovania slobodného slova v službe hľadania pravdy, skúmajú stratégie mediálnej komunikácie, jej zneužívania, banalizácie, bulvarizácie v službách komercializácie a mocenských záujmov. Odvážnym nastoľo¬vaním otázok nepochybne prispievajú ku kryštalizácii kritérií manažmentu kvalitného novinárstva, ale aj redakcií časopisov, noriem, kultúrnych cieľov mediálnej komunikácie vôbec, jej odborných a morálnych predpokladov, takých dôležitých na udržanie a rozvoj kultúry civilizácie v pôvodnom vý¬zname kultivácie. K tejto životne dôležitej otázke pritom nepristupujú nijako naivne moralizátorsky, citlivo skúmajú možnosti a limity kvalitne orientovaného smerovania už samotnej redakčnej práce v područí tlakov biznisu, politiky, pritom nielen abstraktne špekulujú, ale vychádzajú z osobných skúseností, z praxe. Empíria, z ktorej P. Dinka a P. Žantovský vychádzajú, smeruje k ob¬razu spoločnosti, v ktorej žijeme ako občania, čo potenciálne participujú na oboch póloch mediálnej komunikácie, spoluformujúcej naše myslenie a vedomie, obraz skutočnosti. Ich kniha za spoluúčasti básní Milana Ze¬linku a grafík-karikatúr Michaela Marčáka a Ľubomíra Kotrhu nepochybne prispieva ku konceptuálnemu mysleniu novinárov, vydavateľov, čitateľov, ktoré si ešte vždy uvedomuje závažnosť princípu zodpovednosti, osudo¬vosti ľudského poznávania skutočnosti, odhaľovania nielen jej detailov, ale aj celku, rastúcej komplexnosti, predlžovania konzekvencií, napríklad rozhodnutí politikov, správcov sveta na všetkých úrovniach, preferovania krátkodychého profitu, účelového prístupu k sociálnej otázke, ekologických dôsledkov drancovania prírody, životného prostredia...

Eseje a úvahy slovenského a českého žurnalistu spája predovšetkým úsilie o ne¬závislosť a zodpovednosť publicistiky v dobových trendoch, obkružujú po¬litické, ekonomické, morálne konzekvencie, vtláčajúce pečať súčasnej tvári mediálneho sveta, ktorý určujú sily formujúce globálny a lokálny svet. Po¬zadie ich analýz a syntéz je hľadanie kritérií a predpokladov kvalitného žur¬nalizmu, zachovania slobodného slova v službe hľadania pravdy, skúmajú stratégie mediálnej komunikácie, jej zneužívania, banalizácie, bulvarizácie v službách komercializácie a mocenských záujmov. Odvážnym nastoľo¬vaním otázok nepochybne prispievajú ku kryštalizácii kritérií manažmentu kvalitného novinárstva, ale aj redakcií časopisov, noriem, kultúrnych cieľov mediálnej komunikácie vôbec, jej odborných a morálnych predpokladov, takých dôležitých na udržanie a rozvoj kultúry civilizácie v pôvodnom vý¬zname kultivácie. K tejto životne dôležitej otázke pritom nepristupujú nijako naivne moralizátorsky, citlivo skúmajú možnosti a limity kvalitne orientovaného smerovania už samotnej redakčnej práce v područí tlakov biznisu, politiky, pritom nielen abstraktne špekulujú, ale vychádzajú z osobných skúseností, z praxe. Empíria, z ktorej P. Dinka a P. Žantovský vychádzajú, smeruje k ob¬razu spoločnosti, v ktorej žijeme ako občania, čo potenciálne participujú na oboch póloch mediálnej komunikácie, spoluformujúcej naše myslenie a vedomie, obraz skutočnosti. Ich kniha za spoluúčasti básní Milana Ze¬linku a grafík-karikatúr Michaela Marčáka a Ľubomíra Kotrhu nepochybne prispieva ku konceptuálnemu mysleniu novinárov, vydavateľov, čitateľov, ktoré si ešte vždy uvedomuje závažnosť princípu zodpovednosti, osudo¬vosti ľudského poznávania skutočnosti, odhaľovania nielen jej detailov, ale aj celku, rastúcej komplexnosti, predlžovania konzekvencií, napríklad rozhodnutí politikov, správcov sveta na všetkých úrovniach, preferovania krátkodychého profitu, účelového prístupu k sociálnej otázke, ekologických dôsledkov drancovania prírody, životného prostredia...

Poľský prozaik, reportér, prírodovedec a cestovateľ Arkady Fiedler (1894 – 1985) bol fenoménom, ktorého aktivity už dávno prekročili poľské a európske hranice. Počas svojho života zorganizoval niekoľko desiatok výprav do rôznych končín sveta. Napísal 32 kníh, ktoré boli preložené do 23 jazykov a vyšli v celkovom náklade viac ako 10 miliónov výtlačkov. V jeho knihách nenájdete len jednorozmerné reportáže alebo prvoplánové cestopisy. Fiedlerovo dielo nie je iba opisom prírodných krás a prostredia, v ktorom žijú ľudia tej-ktorej krajiny. Autor približuje čitateľovi ľudí odlišných kultúr a etník a ich vzájomné vzťahy, s dôrazom na úctu k miestnym zvykom a tradíciám. Napriek jeho širokému cestovateľskému diapazónu má Madagaskar vo Fiedlerovom živote špeciálne postavenie. Knižné dielo, v poľskom origináli nazvané Madagaskar – Gorąca wieś Ambinanitelo, vzniklo za zaujímavých okolností. Autor vycestoval na Madagaskar s podporou poľskej vlády ešte pred 2. svetovou vojnou. Ako nezávislý odborník a prírodovedec študoval krajinu, no okrem toho mal vytvoriť podmienky na prípadnú poľskú kolonizáciu Madagaskaru. Zvláštna paralela s príbehom Mórica Beňovského, ktorý plnil podobné poslanie pre francúzskeho kráľa 160 rokov pred Fiedlerom. Arkady Fiedler skúma zvieratá, rastliny, opisuje zvyky domorodého obyvateľstva a fotografuje. Práve jeho pôvodné fotografie z 30. rokov minulého storočia dodávajú knihe maximálnu autenticitu a umocňujú umeleckú hodnotu jeho opisov z takmer dvojročnej misie. Vzhľadom na absenciu umeleckej literatúry o Madagaskare, ktorý má súvis aj s našou históriou, je vydanie tejto knihy vítaným titulom, otvárajúcim dvere do odľahlých končín tohto exotického a čarokrásneho ostrova a do života jeho obyvateľov.

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov k 200. výročiu narodenia Jozefa M. Hurbana vydalo knihu pre staršie deti, ktorá má vekovej generácii 12-16-ročných vhodným spôsobom priblížiť život a dielo tohto velikána, ako aj ostatných štúrovcov. Kniha Ivy Vranskej Rojkovej Tatrínski orli pritom voľne nadväzuje na podobne koncipovanú autorkinu knihu Konštantínov sokol, ktorá sa týkala cyrilo-metodského obdobia. Príbeh sa odohráva v tej istej rodine Darekovcov o tri roky neskôr. Ich deti, ôsmačka Táňa a druhák na gymnáziu Ondrej, sa pustia do skúmania udalostí zo štúrovského obdobia. Prvotným podnetom je Tánino trápenie sa s písaním ypsilonov, zaujme ju jednoduchý štúrovský pravopis. Vhĺbia sa podrobnejšie do témy kodifikácie spisovného jazyka a jazykových reforiem a na základe informácií z kníh, s rozhovorov s otcom, dedom a kamarátmi sa rozvinie zaujímavý proces spoznávania procesu kodifikácie slovenčiny i slovenskej histórie. Zrazu to pre ne nie sú nudné historické a literárne informácie, ale pútavé ľudské príbehy osobností, ktoré húževnatou prácou mnoho dokázali. Príbeh doplnia historicky ladené ilustrácie akademickej maliarky Anny Gajovej s prienikom do života súčasnej slovenskej rodiny.

Nakoniec sme sa aj na Slovensku dočkali! Dobrých deväťsto rokov od vzniku najstaršieho slovanského letopisu, známeho ako Povesť vremennych let, vychádza toto nádherné a poučné dielo aj v slovenskom preklade. Neodmysliteľný odkaz staroslovanskej písomnosti, bez ktorého je napríklad poznanie cyrilometodskej misie a jej výsledkov neúplné, vďaka úsiliu a znalostiam profesora Miroslava Daniša nakoniec vychádza aj u nás, kde sa tak vehementne hlásime k cyrilometodskému odkazu a kde až dosiaľ existujú vážne trhliny v jeho poznaní. Týmto prekladom jedna z nich, a dosť podstatná, zmizla. Nielen špecialisti na túto oblasť poznania, ale aj širšia verejnosť sa môže oboznámiť s tým, čo celé stáročia formovalo religiózno-kultúrne a politické vedomie väčšej časti Slovanov a až dodnes ovplyvňuje ich vnímanie dejín. Nestorov letopis alebo Povesť o dávnych časoch na ruskej zemi je akýmsi zborníkom historických poučení zložený z rôznorodého historického a literárneho materiálu. Inak povedané, ide o historickú chrestomatiu, rukoväť na poučenie ďalším generáciám, poučenie duchovné a historické zároveň, ukazujúce na zmysel dejín aj života. Z toho uhla pohľadu pre mnohých dodnes nestratil nič na svojom význame, a to nielen ako historického pamätníka, ale i stále živého duchovného poučenia. Nestorov letopis zhromaždil vo veľkom množstve a objeme materiál rozprávaní, povestí, legiend, ústne poetické tradície a rozličné historické osoby a udalosti, vrátane tých, ktorých svedkom bol samotný autor, respektíve, ktoré sa odohrali v jeho dobe. Navyše, tradície v ňom zachytené nie sú len „slovanské“. Ich rozmer je naozaj „globálny“ i univerzálny. Je to tradícia človečenstva, tragicky rozdeleného a hľadajúceho k sebe cestu.

Nereálne očakávania je odborno-esejistická publikácia určená odbornej a laickej verejnosti. Autor predkladá postrehy, analýzy a riešenia na viacero aktuálnych tém ako sú perspektívy ekonomického rastu vo svete a na Slovensku, rozsah a efektivita verejného sektora, komplikovaný vývoj od roku 1989, hospodárska politika, migrácia, vzdelávací systém, športový priemysel a súčasná fragmentizovaná (mediálna) spoločnosť. Zjednocujúcim faktorom je idea nereálnych očakávaní v ekonomike a spoločnosti. Kniha zachytáva dlhšie časové obdobie. Jednotlivé témy autor publikoval v rôznych periodikách.

Kolovrat je výpoveďou človeka o živote, o jeho osobnom vnútornom prežívaní životných situácií, ktoré sa môžu javiť ako banálne, on ich však vníma ako hraničné, prelomové a vo svojej symbolike prezrádzajúce úlomky poznania o svete. A môžu to byť iba úlomky poznania, pretože svet neprezrádza človeku svoje tajomstvá priamo, iba mu čosi našepkáva, prehovárajúc sa mu v tajomnom jazyku náznakov a vnuknutí. Vôbec nezáleží na konkrétnych okolnostiach konkrétnej situácie zažívanej človekom..., každá z nich je (iba) ďalšou fázou prechodu etapami odvekého cyklu, v ktorých sa čosi mení a zároveň zostáva rovnaké. Rozprávač Kolovratu vypovedá o živote ako o ceste, na ktorú je človek predurčený, odsúdený, vyvrhnutý, sám a úplne sám sa s ňou musí vyrovnávať a nachádzať jej zmysel. Ak sa mu to aspoň trochu podarí, potom sa pravdepodobne priblíži k pochopeniu zmyslu existencie. Na margo knihy spisovateľka a publicistka Mária Bátorová napísala: „Túto prózu čítame ako keď sa smädný dostane k čírej chladnej vode, nevie sa odtrhnúť, musí do sýtosti piť. Nepýta sa, kde tá voda pramení, ani kam tečie, nechá ju len jednoducho cez seba tiecť a ňou sa osviežiť.“

Táto kniha je výberom z doterajšej Zimkovej tvorby. Autorka do literárnej textúry prináša obdivuhodnú spontánnosť, nepredstieranú úprimnosť, v jej spisbe nie je nič, čo by neprežila, neprecítila a s čím by sa nestotožnila. Píše po svojom, o svojom, len to, čo vie a čo z duše musí. Rôzne útvary jej literárnej tvorby majú však jedno spoločné: Hovoria o túžbe, aby deti boli zaopatrené, starkí šťastnejší, ženy obdarenejšie, chlapi súcejší, susedia prívetivejší a globalizovaný svet ľudskejší. Preto jej tvorba aj v tejto knihe má, ako poznamenáva spisovateľ Anton Blaha „originálnu výpovednú hodnotu, vnútorné vzrušenie a osobitné postavenie v našej literatúre, lebo pasie dušu každého citlivého čitateľa a obdivovateľa jej tvorby na pestrej pôsobivej lúke krásnej literatúry“. Zimkovej parketou je poviedka, prerastajúca občas do novely, alebo ešte čosi subtílnejšie: glosa, črta alebo len publicistický postreh. Ako celok však tieto krátke útvary naznačujú alúziu románu. Jej tvorba je neopakovateľná, komunikatívna a príťažlivá pre viaceré vrstvy čitateľov. Živý a jemný perfekcionizmus, bohato odtienený jazyk, štylistická bravúra a hlboký záber do hĺbok i výšok stavajú túto autorku naozaj na popredné miesta v slovenskej literatúre.

Ide o 2. revidované a doplnené vydanie. Autor – diplomat, polyglot, historik, spisovateľ, publicista, turistický sprievodca a cestovateľ – zdolal strechu Európy, Mont Blanc, aj strechu Afriky, Kilimandžáro, putoval s Inkami v štyritisícových výškach na Machu Picchu, hľadal stopy po Štefánikovi v Polynézii... Už roky „prenasleduje“ grófa Mórica Beňovského, objavil lokalitu jeho hrobu v na Madagaskare a popisuje Beňovského prepojenie s históriou a kultúrou vyše 20 krajín Európy, Ázie, Afriky a Ameriky. Kniha netradične prepája dobrodružné aj riskantné bádanie autora s novými objavmi o grófovej životnej púti. Čitateľa uchváti o to viac, že Beňovského príbeh sa premieta cez vábivé ilustrácie a originálne zábery. Na margo publikácie spisovateľ Anton Hykisch napísal: „Miroslav Musil dôkladne odkryl pozadie osudov tejto významnej osobnosti Slovenska. Nevarí z vody a z fantázie. Pochodil takmer celý svet, aby našiel stopy po našom veľkom krajanovi. Píše zasvätene, na základe faktov, dokumentov, vlastného výskumu. Vítam jeho knihu. Otvára ďalšiu tajnú komnatu našej histórie.“ A spisovateľka, novinárka Ivica Ruttkayová dodáva: „ Rozumiem, prečo Miroslava dlhé roky fascinuje postava Mórica Beňovského. Obaja sú cestovateľmi, diplomatmi, podnikavcami, ktorí chcú spoznávať za každých okolností. Veď delia ich len dve storočia... Miro sa vybral po grófových stopách okolo sveta, no nie za legendou, ale za mužom s pohnutým životným príbehom, milujúcim, a robiacim osudové rozhodnutia. Ani nie je dôležité, ktorá krajina si Beňovského privlastňuje, nakoniec je, aj vďaka tejto knihe, definitívne náš.“

V auguste 1944 matka Mária opúšťa svoje deti a odchádza do Bratislavy, aby priviedla svojho muža k rodine. Netuší, že vlak, ktorým sa vezie, je posledný, lebo na druhý deň vypukne Povstanie. Takto sa začína pútavý príbeh z konca druhej svetovej vojny a prvých povojnových rokov na slovensko-maďarskom pomedzí v okolí Krupiny a Šiah. Čas plný dramatických udalostí a zvratov spoznávame z pohľadu mladej Ilonky, ktorá často preberá zodpovednosť nielen za sestru, ale v neskoršom období i za vlastnú rodinu. Napriek chudobe a ťažkým podmienkam Ilonka zažíva mnoho pekných chvíľ i čaro prvej lásky. Autorka nás počas príbehu sprevádza okamihmi z prítomnosti, keď sa starnúca žena, Ilonka, vracia so svojou dcérou na miesta, kde prežila svoju mladosť. Ani po 60-tich rokoch príbeh úplne nekončí…

V auguste 1944 matka Mária opúšťa svoje deti a odchádza do Bratislavy, aby priviedla svojho muža k rodine. Netuší, že vlak, ktorým sa vezie, je posledný, lebo na druhý deň vypukne Povstanie. Takto sa začína pútavý príbeh z konca druhej svetovej vojny a prvých povojnových rokov na slovensko-maďarskom pomedzí v okolí Krupiny a Šiah. Čas plný dramatických udalostí a zvratov spoznávame z pohľadu mladej Ilonky, ktorá často preberá zodpovednosť nielen za sestru, ale v neskoršom období i za vlastnú rodinu. Napriek chudobe a ťažkým podmienkam Ilonka zažíva mnoho pekných chvíľ i čaro prvej lásky. Autorka nás počas príbehu sprevádza okamihmi z prítomnosti, keď sa starnúca žena, Ilonka, vracia so svojou dcérou na miesta, kde prežila svoju mladosť. Ani po 60-tich rokoch príbeh úplne nekončí…

J. A. Rimbaud (narodil sa 20. októbra 1854 v Charleville a zomrel 10. novembra 1891 v Marseille) je zázračným dieťaťom francúzskej aj svetovej modernej poézie. Podstatnú časť svojho diela, vrátane erbovej básne Opitá loď, vytvoril ešte skôr než dovŕšil sedemnásty rok. Vo svojej poetike nadradil nad zneužiteľnú ideu a falošnú morálku neomylné zmysly a slobodnú imagináciu. Týmto gestom narušil pokoj všetkých, za rôznymi ideológiami sa skrývajúcich priemerných básnikov. „Protištátne“ bolo to gesto ešte aj takmer o sto rokov, keď sa k nemu, pri svojom scenzurovanom nástupe v apríli roku 1958, prihlásila Trnavská skupina. Naposledy – pod názvom Moje malé milenky – vyšiel u nás výber z Rimbaudovej poézie v prebásnení Ľubomíra Feldeka v roku 1999 a hneď bol rozobraný. Naň nadväzujúci rozšírený výber V šestnástich rokoch muž (podľa jazykovej interpretácie a v spolupráci s Annou Lara verše preložil a doslov, kalendárium a poznámky napísal Ľubomír Feldek) vychádza, aby na našom knižnom trhu aj v lektúre súčasnej mladej generácie zaplnil zbytočne dlho zívajúcu medzeru.