Najnovšie - Odborná a populárno-náučná literatúra strana 16 z 500

Napriek značnému úsiliu, ktoré slovenská historiografia v posledných dvoch dekádach vyvíja, aby „zaľudnila“ slovenské dejiny, stále chýba konkrétnejší a vyváženejší pohľad na viaceré historické osoby, vrátane kontroverznej osobnosti Ľudovíta Bazovského (1872 – 1958). Ľ. Bazovský prezentoval na slovenskej politickej scéne do polovice 20. storočia veľmi odlišný, špecifický a ojedinelý prvok. Bol nesmierne zaujímavou a priam nezaraditeľnou postavou v garnitúre verejných predstaviteľov. Bazovský vstúpil do verejného účinkovania na konci 19. storočia. Jeho dlhý život a verejné aktivity zapadajú do niekoľkých dejinných etáp a rôznych štátnych zriadení: narodil sa v Rakúsko-Uhorsku, počas jeho existencie vyštudoval právo a aktívne sa podieľal na verejnom živote svojho regiónu i širšieho okolia. Prežil dve svetové vojny, vznik a zánik medzivojnovej Československej republiky, Viedenskú arbitráž a odstúpenie častí južného Slovenska Maďarsku, obnovenie česko-slovenského štátu a jedno desaťročie komunistického režimu v ňom. Počas 50-ročného verejného pôsobenia sa teda ocitol vo víre nespočetných politických, právnických, ekonomických, kultúrnych i cirkevných aktivít. Nebol však iba svedkom, pozorovateľom a komentátorom, ale aj aktérom mnohých dôležitých udalostí. Kapitola s názvom V Uhorsku ponúka pohľad na mladého Bazovského v časoch Rakúsko-Uhorska, vykresľuje jeho rodinné zázemie, obdobie detstva, proces formovania jeho svetonázoru a identity. Približuje univerzitné štúdiá práv v Budapešti a s nimi paralelne vyvíjané prvé verejné aktivity. Všíma si jeho regionálnu politickú angažovanosť, miesto v slovenskom národnom hnutí, vzťahy, v ktorých sa ocitol, a názory, ktoré prezentoval. Vykresľuje Bazovského bankárske a podnikateľské aktivity, ako aj jeho advokátske účinkovanie zrekonštruované na základe dostupných prameňov. Môžeme tiež konštatovať, že všetky oblasti, v ktorých mladý a ambiciózny Ľudovít v čase Uhorska pôsobil, spolu súviseli. Táto prepojenosť sa do istej miery odzrkadľuje v celej knihe. Obdobie po roku 1918 sa vyznačovalo viacerými ťažkosťami, nejasnosťami či nejednoznačnosťami. Išlo napríklad o Bazovského postoj k štátoprávnym zmenám a k vzniku Česko-Slovenskej republiky (ČSR), ako aj o jeho podiel na budovaní novej republiky. Po krátkom období účinkovania v Revolučnom národnom zhromaždení v Prahe, v súlade s vtedajšími normami, ktoré neumožňovali vykonávať dve štátne funkcie súčasne, sa Bazovský aktivizoval predovšetkým ako župan v novohradskom regióne, na slovensko-maďarskom pohraničí. V knihe je načrtnutá cesta, ktorá ho priviedla k autonomistickému postoju, k jeho väzbám na Vojtecha Tuku i na dôsledky Tukovho súdneho procesu pre Ľ. Bazovského v jeho politickom živote. Z 30. rokov a z prvej polovice 40. rokov 20. storočia sú priblížené mimoriadne zaujímavé momenty a aspekty Bazovského verejného života. V životnom príbehu Ľ. Bazovského totiž nachádzame človeka, ktorý lavíruje medzi extrémnou podobou slovenského autonomizmu a promaďarsky orientovanou politikou. Sklamaný v ústave zakotvenou fikciou československého národa a jazyka, politickým, kultúrnym či hospodárskym vývojom a postavením Slovákov v ČSR hľadal pomoc aj u slovenskej emigrácii v USA. V jej adresovanej korešpondencii sa v roku 1932 označil za nezlomného rodáka slovenského. Toto slovné spojenie s typickým slovosledom z medzivojnového obdobia, ktoré sa dostalo i do názvu knihy, je teda Bazovského vlastnou formuláciou. Šesť rokov pred začiatkom 2. svetovej vojny Bazovského radikálne autonomistické postoje a činy vyústili do obvinení z protištátnej činnosti a postavili ho spolu so spolupracovníkmi pred súd. Je zvlášť zaujímavé sledovať Bazovského život uprostred takých historických udalostí, ako bolo vyhlásenie autonómie Slovenska začiatkom októbra 1938 i Viedenská arbitráž. Po nej, keď aj Lučenec pripadol Maďarsku, Bazovský neodišiel z Lučenca na Slovensko, ale stal sa občanom Maďarska a nadviazal kontakty s maďarskými vládnymi kruhmi. Päťdesiate roky 20.

Jednou z najnáročnejších oblastí historického výskumu je biografia vybranej osobnosti. Platí to pri každom človeku, bez ohľadu na to, aký význam mal v dejinách. Každá pozícia, v ktorej sa nachádzal, mala a má svoje špecifiká, ktoré historik musí vziať na vedomie a ktoré sa spravidla vyjavia z množstva kvalitných a relevantných informácií zakotvených v rôznych prameňoch. Dôležité osobnosti svetového formátu, ale aj osobnosti celoštátneho či celonárodného významu sú nepochybne vďačným objektom historického výskumu. Zložitejšie je to však pri ľuďoch, ktorí nespadajú do rámca najvýznamnejších historických osobností, no i napriek tomu zohrali svoju úlohu v živote spoločnosti. Spravidla ich pozostalosť je oveľa skromnejšia, ak sa vôbec zachovala, a aj historická pamäť spoločnosti „deravejšia“, nezachytáva všetko, čo by historika zaujímalo a čo by potreboval k rekonštrukcii životného príbehu vybraného človeka. To je aj prípad rusínskeho roľníka, drobného podnikateľa, iniciátora družstevnej myšlienky vo svidníckom regióne, bojovníka proti sociálnej nespravodlivosti a nakoniec aj senátora v Národnom zhromaždení mladej Československej republiky Jurka Laža. Meno Jurka Laža sa nachádza v análoch najvyššieho československého zákonodarného orgánu – Senátu Národného zhromaždenia. Tam interpeláciami upozorňoval na problémy rusínskeho obyvateľstva severovýchodného Slovenska a žiadal vládu i parlament, aby prijali také zákonodarné i vládne rozhodnutia, ktoré by tomuto ťažko skúšanému ľudu aspoň trocha uľahčili jeho existenciu, a to o to viac, že už v závere roku 1918 a začiatkom roku 1919 podporoval začlenenie územia, na ktorom žili, do vznikajúceho Československa. Kniha Od pluhu do senátorského kresla. Jurko Lažo a jeho doba (1867 – 1928) nepodáva vyčerpávajúci obraz o tomto rusínskom roľníkovi a senátorovi, ktorý i napriek tomu, že osobne spoznal vyspelý svet Spojených štátov amerických pred prvou svetovou vojnou, neskôr lákavý svet hlavného mesta Československej republiky a stretával sa s poprednými osobnosťami československej politickej scény, ostal verný svojmu rodnému, no chudobnému kraju, svojim druhom – rusínskym roľníkom, ku ktorým sa nikdy neprestal hlásiť. Lažo k nim bytostne patril a im sa snažil podať pomocnú ruku, aby sa vymanili z biedy sprevádzajúcej ich a ich predkov, ktorý však rozhodne nechcel, aby sprevádzala aj ich potomkov.

Obdobie vzniku a začiatkov vývinu novodobého slovenského národa (1780 – 1848) súviselo so vstupom európskeho tradičného agrárneho spoločenstva koncom 18. storočia do obdobia jeho moderného vývoja spojeného s formovaním národných štátov s občianskou spoločnosťou. Slovami Ľudovíta Štúra začalo definitívne obdobie „národnej rodiny ľudstva – vek národov“, ktoré malo priniesť nový svetový poriadok ustanovovaný po národných, nie dynastických štátoch. Bezpodmienečným krokom k budúcemu autentickému zjednoteniu Európy, nie jej drobeniu bolo však potrebné, aby nevládnuce etnické skupiny – spoločenstvá, Slovákov nevynímajúc, čo najskôr dosiahli vytvorenie vlastných národných štátov. Miroslav Hroch skonštatoval, že príslušníci nevládnucej etnickej skupiny boli charakterizovaní istým stupňom etnickej identity – „t. j. vědomím společného jazyka (příbuzných dialektů), společných či obdobných zvyklostí a společné minulosti“. Od moderného národa sa nevládnuca etnická skupina líšila v tom, že nemala „tradici národní kultury (školství, literatury, politického života atd) ve vlastním spisovném jazyce“, respektívne bola táto tradícia oslabená, alebo pretrhnutá, „chyběl im „národní stát“, netvorili „svébytnou administrativní, resp. politickou jednotku“ a nemali „plnou sociální strukturu“. Kniha Slováci v novom veku národov (1780 – 1848) na viac ako 200 stranách prezentuje začiatky formovania novodobého slovenského národa v podmienkach uhorskej historickej štátnosti. Približuje jednotlivé stránky vzniku a rozvoja moderného národného vývinu Slovákov – ideové podnety a ciele, špecifiká, osvetové a ľudovýchovné, národnoobranné, národnopolitické, sociálno-ekonomické a národnozjednocovacie aktivity i česko-slovenskú jazykovú a literárnu spoluprácu v súvislosti s utváraním moderného národného vedomia Slovákov.

Kniha navazuje na předchozí dva tituly autorek, Montessori batole a Montessori miminko. Montessori dítě se věnuje výchově dětí od 3 do 12 let, s přesahem do období 12-18 a 18-24 let. Tím pokrývá celé dětství, jež podle principů Marie Montessori končí právě až ve 24 letech. Stejně jako v předchozích dvou dílech poskytuje velmi detailní rady jak zařídit domov, aby dítěti poskytoval optimální, podnětné a zároveň bezpečné prostředí, věnuje se tomu, jak podporovat společenský a morální vývoj dítěte, zabývá se praktickými otázkami ohledně osobní hygieny, spánku, stravování, rytmu dne i ročních období a klade důraz na vedení dítěte k samostatnosti. Zároveň nám předkládá, stejně jako v předchozích dílech, osobní Montessori příběhy z různých koutů světa.

Autorka populárně-naučnou formou oslovuje širokou veřejnost a přináší psychologický výklad moderního pohádkového příběhu Grinch z perspektivy jungovské archetypální psychologie. Kniha představuje samostatnou studii, kterou lze číst nezávisle, a zároveň je součástí širší práce Tajemství a výklad pohádek, věnované archetypální interpretaci pohádkových příběhů. Text se vyznačuje filozoficko-poetickým jazykem s hlubinně-psychologickým přesahem a opírá se o uznávané autority.

Tato odborná publikace nabízí aktuální pohled na teorii a praxi regionálního rozvoje v České republice. Zaměřuje se na prostorovou dimenzi, organizaci a podporu ekonomického a sociálního rozvoje, a to jak z hlediska regionální politiky, tak výuky regionální ekonomie a správy jako samostatného oboru. Výsledky výzkumu jsou využitelné i v oblasti projektového managementu na ekonomicky zaměřených vysokých školách. Autor představuje přehled vybraných teorií regionálního rozvoje, které navazují na makroekonomické koncepty a rozvíjejí jejich praktickou aplikaci. Úvodní kapitola nabízí stručné komentáře k teoretickým východiskům a k problematice přípravy a realizace projektů v oblasti regionálního rozvoje.

Kniha Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou (1919 - 1939) sa pokúša načrtnúť zložitosti procesu hľadania slovenské ho a rusínskeho etnického priestoru v období medzi dvoma vojnami. Ide o náročnú úlohu, komplikovanú aj tým, že v uvedenom období - a rovnako aj neskôr - sa obyvateľstvo označované ako Rusíni, Rusnáci, Malorusi, Karpatorusi začalo samo ešte len vysporadúvať so základnou otázkou každého národa či každej etnickej skupiny. Touto otázkou bola otázka etnickej príslušnosti. V ich prípade s otázkou, či uvedení obyvatelia sú Rusíni - teda, či sú osobitným, samostatným národom, alebo či sú súčasťou ukrajinského (maloruského) národa. Stanoviť hranicu medzi Slovákmi a Rusínmi/Ukrajincami sa pokúšali nielen politici, ale predovšetkým bádatelia - jazykovedci, etnografi, historici. Napísali o tom obsiahle práce a my s odstupom času môžeme konštatovať, že i napriek odchýlkam, ktoré sa objavovali medzi rôznymi bádateľmi, bola táto úloha pomerne úspešne riešená, aspoň čo sa týkalo ich historicko-jazykových či historicko-etnografických analýz. Zložitejšie to bolo s uvádzaním získaných poznatkov do vtedajšej reality - politickej, a teda aj mocenskej, ale aj do reality každodenného života jednotlivých ľudí žijúcich na severovýchodnom Slovensku v prvej polovici 20. storočia, do reality, ktorá sa líšila od skutočnosti predchádzajúcich desaťročí a storočí, ktoré bádatelia skúmali a analyzovali. Ich pomerne jednoznačné výsledky etnografického, jazykového i konfesionálneho rozmeru skomplikovalo aktuálne národné povedomie obyvateľstva jednotlivých dedín a celých oblastí severovýchodného Slovenska, neraz a rozchádzajúce so zistenými a vo vedeckej práci sformulovanými názormi.

Ide o základné historicko-jazykovedné slovníkové dielo, vydané prvýkrát v histórii Slovenska, ktoré mapuje základnú slovnú zásobu historického východoslovenského jazyka v rozsahu približne 60.000 slov a slovných spojení na viac ako 1300 stranách (I. a II. diel). Východoslovenský slovník predstavuje slovnú zásobu, excerpovanú zo spisby, vydanej tlačou aj rukopisnej. Zohľadňuje nielen vedome východoslovensky koncipovanú tvorbu, akou sú napr. interné písomnosti vsl. miest (Bardejov pred a po r. 1700), modlitebné a liturgické knihy Zemplína z rokov 1750-1758 či neskorie nábo?enské tlače, učebnice, kalendáre a publicistika. Čerpe rovnako z verejnoprávnych edícií (vyhlášky, štatúty, plagáty, zákony ap.) vsl. miest, stolíc a iných úradov. Aj takých, kde písateľovi nebola dominantou čistota vsl. reči, ale, nakoľko vedel, pridŕžal sa kultúrneho jazyka českých kníh. Aj pri takej snahe totiž vsl. písateľ nie vdžy vedel či chcel odlíšiť nejaké špecifikum svojho rodného slovníka od slovníka knižnej češtiny.

Sprievodca po historickom Prešove predstavuje zaujímavou a čitateľsky príťažlivou formou kráľovské mesto Prešov v historickom priereze od praveku až po súčasnosť. Plnofarebná kniha ponúka čitateľom slovné i obrazové informácie o najzaujímavejších momentoch prešovských dejín a historických objektoch, ktoré sa zapísali nielen do histórie mesta a Slovenska, ale aj strednej Európy. Fascinujúce sú pohľady do verejnosti neprístupných podzemných priestorov starého mesta, na odievanie stredovekých Prešovčanov, na nádherné gotické obrazy, renesančné budovy i jedinečnú Dvoranu evanjelického kolégia. Publikácia zároveň približuje vývoj mesta ako významného obchodného, kultúrneho a vzdelanostného centra regiónu, ktoré bolo po stáročia miestom stretávania rôznych národností, náboženstiev a kultúrnych vplyvov. Autor venuje pozornosť urbanistickému vývoju Prešova, jeho meštianskej spoločnosti, remeslám, školstvu i náboženskému životu, ktoré formovali charakter mesta a jeho osobitú atmosféru. Čitateľ sa zoznamuje s významnými udalosťami, osobnosťami i každodenným životom obyvateľov v rôznych historických obdobiach, čo umožňuje lepšie pochopiť premeny mesta v širších spoločenských a politických súvislostiach. Kniha je nielen sprievodcom po historických pamiatkach, ale aj pútavým rozprávaním o minulosti Prešova, doplneným množstvom kvalitných fotografií, rekonštrukcií a dobových zobrazení. Vďaka prehľadnému spracovaniu a bohatej obrazovej dokumentácii slúži rovnako dobre návštevníkom mesta, záujemcom o regionálne dejiny i čitateľom, ktorí chcú spoznať výnimočný príbeh jedného z najvýznamnejších historických miest východného Slovenska.

Ide o sondu do prelomového obdobia nielen prešovských, ale európskych dejín, keď skončila 1. svetová vojna, rozpadla sa rakúsko-uhorská monarchia a vznikla Československá republika. Bola to veľká udalosť, ktorá zásadne zmenila aj život v Prešove. Rozhýbala všetky vrstvy obyvateľstva žijúceho v meste, dala priechod politickým a mocenským ambíciám jednotlivcov, ich pekným i temným vlastnostiam, ktoré z mnohých ľudí urobili veľké osobnosti alebo zločincov, ukázala podstatu mesta, najmä v jeho národnostnom zložení, v kultúrnej vyspelosti, v hospodárskej sile či slabosti.

Rozpad Rakúsko-Uhorska narušil dovtedajšiu stabilitu východoslovenských mestských komunít, zásadne limitoval možnosti, ale aj postavenie maďarského a pomaďarčeného nemeckého obyvateľstva v mestách, ale aj všetkých, ktorí sa do roku 1918 aktívne podieľali na politike uhorskej vlády a presadzovali jej ciele v lokálnych podmienkach jednotlivých miest, teda aj tých Židov, Nemcov, Slovákov a Rusínov, ktorých nastupujúca československá vládna moc charakterizovala ako maďarónov a nepriateľov československej štátnosti. To bol dôvod, prečo ich v prvých rokoch vyraďovala z verejného života, a to nielen zo štátnej správy, ale aj z pozícií v obecnej administratíve. Židia však aj v prelomových chvíľach boli väčšinovou spoločnosťou vnímaní nielen ako reprezentanti uhorskej štátnosti, ale aj ako príčina biedy sociálne slabého obyvateľstva. To ich robilo zraniteľnými a vystavovalo ich pogromovým náladám a aj útokom nežidovského obyvateľstva. Predkladaná monografia vychádza z aktuálneho poznania uvedenej problematiky, má dve syntetizujúce kapitoly a päť analytických z viacerých oblastí života. Už vzhľadom k absentujúcej pramennej báze nejde ani v nich o vyčerpanie celej problematiky, nakoniec, to ani nie je možné vzhľadom k tematickej rôznorodosti každodenného života, a teda i dejín. Autori sa v knihe pokúsili načrtnúť isté tendencie, ktorými prechádzala židovská komunita, keď sa rozpadla monarchia a vznikol československý štát. Pokúsili sa hľadať odpoveď, ako sa menil vzťah východoslovenských Židov k novému štátu, ako a či vôbec sa s ním stotožnili, resp. do akej miery. Samozrejme, aj to, ako sa v nových podmienkach demokratického Československa formoval ich vzťah k majoritnej spoločnosti a naopak, ako sa menil vzťah majoritnej spoločnosti k nim.

Korešpondencia medzi Albertom Einsteinom a Sigmundom Freudom z tridsiatych rokov 20.storočia rovnako ako ich ďalšie texty venované otázkam vojny a mieru nadobúdajú vo svetle aktuálnych udalostí až obludnú platnosť. Neschopnosť medzinárodných inštitúcií vynútiť si dodržiavanie pravidiel, priveľká moc sústredená do rúk narcistických osôb, úloha kultúry, či otázka prečo sa ľudstvo aj napriek tragickým skúsenostiam znovu a znovu uchyľuje k deštrukcii, to všetko sú témy, ktoré títo myslitelia zahrnuli do svojho jedinečného a nadčasového interdisciplinárneho skúmania. Kniha ponúka výber z korešpondencie dvoch veľkých osobností a ich ďalšie texty, v ktorých reagujú na spúšť, ktorú po sebe zanechala prvá svetová vojna, netušiac, že tá ďalšia a ešte ničivejšia ešte len prichádza. Albert Einstein sa na Sigmunda Freuda obracia s otázkou, či existuje spôsob, ako odvrátiť od ľudstva hrozbu vojny - s nádejou, že ju osvetlí z perspektívy jeho hlbokých znalostí ľudského pudového života. Freud sa k tejto otázke vracia aj v ďalších textoch a skúma sklamanie, ktoré vojna vyvolala, a zmenu postoja k smrti, ku ktorej nás – ako každá iná vojna – núti. Texty Sigmunda Freuda preložil Milan Krankus, texty Alberta Einsteina Júlia Sherwood.

Poslední slza. Je plná bolesti, strachu a odevzdání, nebo klidu a vděčnosti? Jak se cítí umírající? A co prožívají ti, kteří je doprovázejí? V této niterné deníkové zpovědi sdílí hospicová sestra své prožitky, pocity a zkušenosti z doprovázení umírajících. Bez příkras popisuje nejen potřeby pacientů, ale i vlastní vnitřní konflikty i názory, které se nemusí vždy líbit. Nahlédněte do světa, kde se odehrávají věci mezi nebem a zemí.

Podkarpatská Rus, území na západě dnešní Ukrajiny, je kraj s krásnou přírodou a bohatou historií. Historik Jan Rychlík přibližuje pohnuté dějiny tohoto regionu ve staletích, kdy tvoři, součást Uherského království, v době 1. československé republiky i za Sovětského svazu a v dnešní samostatné Ukrajině.

Umění opravdového poznání druhého a budování hlubokých vztahů Každému z nás byly od dětství vštěpovány různé rady a pravidla chování – ale ohledně sounáležitosti a opravdového pochopení druhého člověka jsme se toho dozvěděli překvapivě málo. David Brooks spojil poznatky z psychologie, neurologie, divadla, filozofie a vzdělávání, aby vytvořil praktického a optimistického průvodce mezilidskými interakcemi. Poutavě vysvětluje, jak druhému věnovat plnou, laskavou pozornost, správně naslouchat a vést dobré rozhovory (i ty náročné), abychom mohli být dobrým přítelem a oporou v těžkých časech. Všude kolem nás jsou lidé, kteří se cítí neviditelní, nevidění, nepochopení. Kniha Jak porozumět člověku vás naučí, jak s pomocí těch správných otázek můžeme dosáhnout hlubšího poznání nitra druhého člověka a pomáhat si navzájem k budování empatie, moudrosti a sounáležitosti. Zjistíte: •jak se naučit dobře číst ostatní, •jestli jste osvětlovatel, nebo zmenšovatel, •jak dát druhým pocítit, že je vidíme, slyšíme a chápeme, •jaké vrozené sklony nám brání přesně vnímat druhé a jak je překonat, •jak se stát chápavějšími a ohleduplnějšími k druhým •a jak najít radost, která pramení z toho být opravdu viděn.

S láskou k žene a bábätku je jemný, odborný a podporujúci sprievodca dojčením, ktorý prináša pokoj tam, kde je strach, istotu tam, kde vznikajú otázky a jemnú podporu do chvíľ, kde sa mama a bábätko učia jeden druhého. Pútavo a zrozumiteľne vysvetľuje, ako funguje tvorba materského mlieka, ako riešiť najčastejšie ťažkosti, ako porozumieť signálom bábätka a ako si dopriať láskavú starostlivosť v období šestonedelia. Autorka spája odbornosť laktačnej konzultantky s ľudským, bezpečným prístupom, ktorý upokojuje, povzbudzuje a pomáha ženám dôverovať vlastnému telu. Tento e-book je oporou, ktorú by mala mať po ruke každá budúca aj čerstvá mama.

Otto Rank (1884 Viedeň – 1939 New York) – psychoanalytik a jeden z najbližších viedenských spolupracovníkov Sigmunda Freuda v prvom období vývinu psychoanalýzy. Po rozchode s Freudom žil v Paríži, kde rozvíjal svoje názory a od roku 1935 sa natrvalo usadil v USA, kde pôsobil ako psychológ, psychoterapeut, sociálny pracovník, kultúrny antropológ a filozof. Trauma narodenia z roku 1924 patrí k jeho najvýznamnejším prácam. Tvrdí v nej, že narodenie je zásadná traumatizujúca situácia, ktorá sa vyznačuje separáciou od matky a je príčinou úzkosti, ktorú sa človek pokúša prekonať po celý život a tiež v celých dejinách kultúry a prostredníctvom kultúrnych výtvorov ako jej kompenzácie. Poukázaním na rozhodujúci vzťah matky a dieťaťa v ranom detstve, pôvod úzkosti a význam objektových vzťahov ovplyvnil Rank mnohých ďalších teoretikov z oblasti humanitných vied a prispel k novému smerovaniu psychoanalytického skúmania v 20. storočí.

Knihu francúzskeho metafyzického spisovateľa Reného Guénona (1886-1951) Rôzne texty (franc. Mélanges) zostavil editor Roger Maridort pre vydavateľstvo Gallimard v roku 1976 pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia autorovej smrti so zámerom ponúknuť čitateľom reprezentatívny výber z bohatého korpusu Guénonových textov, ktoré boli pôvodne publikované časopisecky. Pokrýva celý časový oblúk autorovej tvorby (najstarší text pochádza z r. 1909, posledný je z r. 1950) a takisto hlavné oblasti jeho záujmu. Devätnásť textov je rozdelených do troch častí: Metafyzika a kozmológia; Tradičné vedy a umenia; O niektorých moderných omyloch. Vo všetkých ostáva Guénon verný svojim východiskám a tiež zámerom: predstaviť západným záujemcom presne a neskreslene dôležité metafyzické témy a motívy, s ktorými sa môžeme stretnúť nielen vo východných náukách, ale vo vlastnej podobe aj v západnej duchovnej tradícii.

Setkáváte se s názorem, že „politika je svinstvo“ a „správný křesťan s ní nemá mít nic společného“? Myslíte si, že politik se nemůže stát svatým? Nebo je to všechno trochu jinak, ale moc jasno v tom nemáte? Pak tato knížka o Robertu Schumanovi bude pro vás velmi užitečná! Schuman totiž politiku považoval za dobrý nástroj ke zlepšování věcí kolem nás. Vystudoval právo, ekonomii, teologii a statistiku, byl advokát a politik. Podílel se na založení Evropského společenství uhlí a oceli, Rady Evropy a NATO. Schumanova deklarace z 9. května 1950 položila základy poválečné evropské integrace: na usmíření a důvěře mezi národy stojí i jejich spolupráce, sdílení společných zájmů a mírné omezení jejich suverenity. Je to naprostý protiklad ke komunistickému učení o třídním boji. „Svatí budoucnosti budou nosit saka,“ slyšel Schuman od svého dobrého přítele. Kéž se na přímluvu tohoto ctihodného služebníka Božího tato slova naplní i v naší době. Ať i v naší době vnášejí politici do veřejného života křesťanství. Poznat zdroje myšlení a činů Roberta Schumana, jak to ukazuje tato knížka, je velmi aktuální a praktické.