Kalligram strana 13 z 78

Orientálni, starogrécki a rímski bohovia boli pôvodne lokálni bohovia. Bývali na rovnakom mieste. Buď vysoko hore, alebo pri nejakej rieke. Pútnici a zvedaví cestovatelia - dobyvatelia zemegule, si pôvodne svojich bohov brali so sebou na cesty. Mali často podobné mená a podobné vlastnosti. Ich vzájomné porovnávanie našepkalo možnosť inakosti. Táto možnosť podlamuje postupne všetky jednoznačné východiskové istoty. Farba tvárí začína byť akosi pestrejšia. S odstupom (=zrod filozofie) neutrálne siv á. Mnohé a iné začína byť znepokojujúcou istotou nových čias. Naše rozprávanie by sa mohlo začať práve v tom momente, keď si Galileo zostrojil zvláštnu trúbku a ponúkol inkvizítorom, ktorí ho vyšetrovali, aby do nej nakukli a spoznali, aký veľký a rô znorodý je náš vesmír a akí malí sme my a naše istoty v ňom. Koperník podložil Galileiho hypotézu matematickými výpočtami. Koniec našej znepokojujúcej neistoty však nenastal ani s ohlasujúcim sa novovekom. Dozrel však už čas, aby sa inštinkty nahradili ideami. Ideami pochádzajúcimi z najrôznejších oblastí. Nie je pritom dôležité, či tieto idey vyvierajú z našej empirickej skúsenosti, a či sú produktom svojbytnej myšlienkovej aktivity. Predel neprebieha medzi prírodou, vedou a technikou na jednej a umením na druhej strane. Laboratóriá, knižnice a ateliéry sa navzájom dopĺňajú. Idey však skutočnosť netvoria. Zlatý čas renesancie a osvietenstva, z ktorého potom 18. a naň nadväzujúce 19. storočie začali murovaťkontúry politicky a inak obytnej stavby pre všetkých, nezahatali nápor masového bytia a narastajúcich požiadaviek pod mienených industrializáciou. 20. storočie tejto ekonomickej, sociálnej, národnostnej a inej rozrôz-nenosti prepožičalo zbytočne bojový výraz. Obeťou oboch svetových vojen sa stali všetci. Moderna" neuniesla ťarchu svojich vlastných blýskavých ideálo v. Či nám to umožní práve sa otvárajúce 21. storočie, ťažko povedať. Nateraz je pozorovateľný iba vzrastajúci individualizmus, uzatváranie sa do vlastnej ulity. Nie kolektívne, vedome a nahlas, ale potichu a húževnato pracujeme na svojom vlastnom pro filovaní. Ideológia a mobilizujúce avantgardné programy stratili svoju niekdajšiu príťažlivosť. Namiesto niekdajších vertikálnych väzieb (pohľad hore) dnes prevládajú väzby číro horizontálne (poh ad okolo seba). Kľúčovým faktorom sa stali masové komunikačné médiá. Obraz nahradil slovo. Šport nadobudol približne tú mobilizujúcu úlohu, akú kedysi zaujímali náboženstvá, politika a kultúra. Stratu tradičnej funkcie a významu preukazuje aj súčasn é umenie.

Dr. Barbora Bunová pracuje ako klinická logopedička v Neštátnej ambulancii klinickej logopédie v Skalici a v Ústrednej vojenskej nemocnici SNP - FN v Ružomberku na Neurologickej klinike ako afaziológ a dysfagiológ. Od roku 2002 sa venuje oblasti dysf agiológie. Teoretické poznatky a praktické zručnosti v tejto oblasti získala v rámci stáží na Foniatricko-logopedickom oddelení AKH Univerzitnej nemocnice vo Viedni pod vedením prof. Dr. Bigenzahna a na logopedickom oddelení SRH kliniky v Karlsbade L angensteinbachu pod vedením Sönkeho Stanschusa M.A. Tam získala aj certifikát z videofluoroskopie. Ako prvý klinický logopéd na Slovensku začala v roku 2005 vyšetrovať dysfágie videofluoroskopicky na rtg. oddelení v NsP v Skalici. Poskytuje logopedic kú intervenciu tak deťom, ako aj dospelým pacientom s neurogénnou a štrukturálnou dysfágiou. Je členkou Prezídia Slovenskej komory iných zdravotníckych pracovníkov, zodpovedná za vzdelávanie ambulantných zložiek a je podp redsedníčkou Sekcie klinickej logopédie pri Slovenskej spoločnosti pre otorinolaryngológiu a chirurgiu hlavy a krku. Dysfagiológia je mladá veda, no záujem o ňu je nebývalý, pretože množstvu pacientov (dospelých aj detí) s poruchami prehĺtania vracia nádej na komfortnejší život a často im život aj zachráni. Po publikáciách, ktoré by sa zaoberali diagnostikou a terapiou dysfágie, je v súčasnosti veľký dopyt u nás rovnako ako vo všetkých postkomunistických krajinách. Nie je ich však veľa. Minulý rok vyšla v Čechách v slovenčine aj v češtine prvá kniha, ktorej hlavnou témou sú poruchy prehĺtania. Jej editoro m je Miroslav Tedla. Publikácia je v našom prostredí druhá v poradí a je prvotinou nemeckého klinického logopéda a lingvistu Sönkeho Stanschusa, ktorý už medzičasom napísal z tejto multidisciplinárnej oblasti ďalšie knihy. Veríme, že po tejto knihe s nádejou siahnu niele n odborníci (neurológovia, logopédi, psychológovia a i.), ale aj pacienti, ich blízki či široká verejnosť, u ktorej sa rozvíja záujem o kultúru a pestovanie osobného zdravia.

Po knihe Odklínanie (Kalligram, 2004), po autorskej a editorskej účasti na rozsiahlom diele Kde sme? Mentálne mapy Slovenska (Kalligram, 2010), ako aj každoročnej práci na Súhrnných správach o stave spoločnosti (Inštitút pre verejné otázky, 1995 - 20 10) prichádza Martin Bútora so svojou vlastnou správou o stave pomerov: Slovensko zdolalo kus náročnej cesty - nečudo, že nás zmáha únava, že mnohých prenasledujú pochybnosti, či to všetko vôbec stálo za to, prečo sa urobilo toľko chýb a kto je za v šetok ten morálny marazmus vo verejnom živote zodpovedný. A ponúka nám uvažovať o tom, aká je schopnosť spoločnosti i jednotlivcov nabrať v časoch krízy druhý dych. Vo vlastnom živote, vo vzťahoch k iným, v práci, verejnej službe, v politike, všade. Vďaka širokému záberu autora, vrúcnemu zaujatiu a jedinečnému štýlu sa nám pred očami odvíjajú kľúčové udalosti uplynulých dvadsiatich rokov, staršej minulosti i celkom nedávnych dní: profily osobností, ktoré spoluformovali dobu, tváre aktívnych obča nov, politikov, umelcov. Príbehy statočnosti, úpadku i znovuzrodenia. Pre prírodných ľudí, včerajších i dnešných, je druhý dych čosi prirodzené: prebúdzanie nových síl, oživotvorenie. Pre skeptikov je to iba fikcia, romantický sen. A pre mnohých je to túžba, ktorá je nezničiteľná a nevykoreniteľná, aj keby ostala nena plnená.

V knihe Kresťanská teológia a vedecká kultúra Thomas F. Torrance poukazuje na paralely medzi prírodovedeckým a teologickým bádaním, na základe čoho propaguje termín teologická veda. Vďaka dobrej znalosti dejín a filozofie vedy podrobne rozoberá epist emologické východiská teórie elektromagnetického poľa Jamesa Clerka Maxwella a oboch teórií relativity Alberta Einsteina. Táto analýza sa preňho stáva východiskom na aplikáciu vedeckej epistemológie pri riešení otázok teologickej vedy. Za príspevok k rozvoju teologického myslenia a vzťahu medzi vedou a teológiou T. F. Torrance získal Templetonovu cenu v roku 1978.

"Fekete és fehér, elefántként ezt a két színt ismerem." olvashatjuk A kis kavics egyik elbeszélőjének vallomását, miért kezdett nyomozni egy bácskai kisvárosban, amikor egy hullát találtak az iskola padlásán. Az, hogy a sokrétű nyomozás hogyan találkozik Leni Riefenstahl, a híres német filmrendezőnő sorsával, aki művészetével kiszolgálta a náci rendszert, csak a könyv egyik rejtélye. Lovas Ildikó regénye filmszerűen pergő, rendkívül gazdag és az olvasót mindvégig feszültségben tartó olvasmány. Mint egy igazi krimi.

Robert Menasse zobrazuje portrét svojej generácie v spoločnosti kde sa bez erotického podtextu nepredá ani liter minerálky zábavne a s invenčnými pointami, s nadhľadom a odstupom. Aj keď jeho hrdina nedosiahne vykúpenie, po prečítaní tohto nezvyča jného vývojového románu dospejeme nielen k väčšiemu porozumeniu, ale aj k úteche. Takáto nežná irónia nás ľahko zvádza. Menasse nazrie cez kľúčovú dierku a vidí celú epochu: naše posledné polstoročie.

Prvé – ešte ojedinelé – pokusy o cestopisnú prózu možno u nás zaznamenať v 16. storočí. Pozornosť si zaslúži najmä po nemecky písaný cestovný denník humanisticky vzdelaného úradníka u Fuggerovcov Jána Dernschwama. Presne dodržiavanej schéme každodenných zápiskov zodpovedá autorov deskriptívny štýl opisu reálií, zaznamenávaných počas cesty do Konštantínopolu a Malej Ázie, ktorú absolvoval ako člen sprievodu cisárskeho diplomatického posolstva k tureckému sultánovi. Zhruba od druhej polovice 17. storočia dochádza v domácom protestantskom prostredí pod tlakom dobových okolností k intenzívnemu rozvoju literárnych foriem dokumentárnych žánrov (denníka, cestovného denníka, autobiografie, biografie, memoárov). Náboženské represálie, stavovské povstania a osmanské výpady na neokupované územie dnešného Slovenska, vykonštruované procesy s protestantskou inteligenciou i ďalšie dramatické udalosti rozväzujú jazyk spisovateľom prinajmenšom troch generácií. Vo výbere sú spomedzi nich zastúpení Joachim Kalinka, Štefan Pilárik st., Šebastián Fabricius, Juraj Láni, Tobiáš Masník, Ján Simonides, Daniel Krman ml. a Matej Bahil. Zámerom tvorcov barokovej memoárovej a cestopisnej literatúry je predovšetkým „pravdivé a hodnoverné“ svedectvo o dobovej realite a o svojich – pre vernosť vlastnému presvedčeniu často dramatických – osudoch. Diapazón ich literárnych postupov siaha od uplatňovania kompozičných a štylistických pravidiel náboženských rétorických žánrov cez viac či menej suverénne zvládnutú dokumentárnu vecnosť až po invenčné rozvíjanie prvkov epického rozprávačstva. Pravda, v dôsledku existenčných okolností (exil) i osobitostí súvekej literárnej praxe ide takmer v celom rozsahu o literárne výpovede v latinskom a v nemeckom jazyku. V podmienkach slovenského literárno-vývinového procesu však predstavujú významný precedens prinajmenšom z hľadiska formovania žánru autobiografie a cestopisu. Väčšina textov našej memoárovej a cestopisnej literatúry obdobia raného novoveku bola (najmä zásluhou J. Minárika) čitateľsky sprístupnená v päťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia. Dnes je až na zriedkavé výnimky len ťažko dostupná. Antológia Eriky Brtáňovej a Timotey Vráblovej je preto aktuálnym a potrebným edičným podujatím.

Kniha odráža aktuálny stav výskumu a popularizácie literatúry renesančného humanizmu na našom území.

Esej o aktuálnej súčasnosti Esej teoretika a kunsthistorika Tomáša Štraussa (1931) je voľným pokračovaním jeho predošlej publikácie s názvom Toto posrané 20. storočie. Autor sa vo svojej novej knihe venuje súčasnosti, vplyvu nových technológií a médií na komunikáciu a na súčasné umenie. Jeho text je obohatený o fundované a inšpirujúce exkurzy do minulosti s cieľom začlenenia súčasných sociálnych a estetických javov do širšieho historicko-spoločenského kontextu. „Isté, aspoň pre mňa prekvapujúce poznanie som nadobudol počas písania tohto rukopisu. Poznanie, s ktorým by sa rád podelil aj s prípadným čitateľom. Keď som koncipoval prvú časť (dejiny, nová politicko-spoločenská realita či postmoderna) a potom aj druhú časť knihy (médiá), nešlo z nich ešte odhadnúť jej poslednú časť: to, ako vyzerá a čo približne zvestuje najnovšie umenie. Opačne, čo značí usudzovať práve z literatúry a umenia na charakteristické a prevažujúce spoločenské javy, sa do istej miery však dá. Čas, ktorý prežívame, je vždy jedinečným časom. Každá nadchádzajúca minúta je už odlišná od tej predchádzajúcej. Minulosť a budúcnosť nie sú tak prostou modifikáciou a predĺžením, teda akousi predsieňou či východom z prítomnosti. A práve táto jedinečnosť či neopakovateľnosť, to charakteristické „tu a teraz“, je vlastnou a nezastupiteľnou doménou umenia. Neexistuje jediná formula, pomocou ktorej by sa dalo obkrúžiť a raz navždy vysvetliť dianie okolo nás. Jedinečnosť umenia (tvorivej osobnosti) je však istým kľúčom k pochopeniu jedinečnosti a momentnosti celého obklopujúceho nás sveta.“ (Tomáš Štrauss)

Kniha odráža aktuálny stav výskumu a popularizácie literatúry renesančného humanizmu na našom území.

A kismonográfia Balassi Bálint életét és költészetét tárgyalja, miközben a költő ismert művei mellett a nagyközönség előtt ismeretlen teológiai munkáit is elemzi. A kötet eddig kiaknázatlan források alapján, részben a már eddig is ismert adatok újszerű csoportosításával íródott, így számos helyen módosíthatja a Balassiról eddig alkotott képet.

V spoločenských vedách sme svedkami prístupu založeného na redukcionizme, na viere v možnosť vyhnúť sa namáhavému a zložitému pohybu v myšlienkových póloch, v možnosť dospieť v sociálnych teóriách k fundamentálnym vysvetleniam založeným na jedinom východisku, na jedinom princípe. Autorovým cieľom je polemizovať s týmto úsilím. Polemizovať s ním na pozadí úvah o spravodlivosti, vzťahu spravodlivosti a slobody, napätia medzi racionálnou stavbou demokratickej ústavnosti a nevyhnutnosťou jej metafyzického korektívu, humovskou a tritstotelovsko-tomistickou väzbou medzi svetom, aký je a aký (normatívne) byť má, a konečne úvah o princípe proporcionality, v právnom myslení metodologicky zrkadliacim ontologickú pluralitu (neredukovateľnosť) právnych princípov. Odmietnutie redukcionizmu má za následok len ťažkosti: nutnosť žiť a čeliť výzvam vyvažovaním v kolízii stojacich hodnôt, nutnosť neustále hľadať a nachádzať mieru vecí. Je spojené s hľadaním harmónie vo vyvažovaní, a nie s hľadaním stability v dominancii.

Kerékgyártó István új regénye egy nagystílû szélhámos élettörténete. Az író Trüffel Milán alakjában egy olyan vonzó kalandort teremtett, aki a századfordulón a budai Tabánból indulva az egész Osztrák-Magyar Monarchiát bejárja és leleményes csalásaival rászedi a legmagasabb úri köröket is. Ám a regény fõhõse egyben életmûvész is, akinek életszeretete és kalandjai az olvasót is magával ragadják.

Kukorelly Endre regénye azt állítja, hogy az ember legboldogabb idõszaka a gyermekkor, esetleg az ifjúkor. Amikor minden összeáll, van apu, anyu (jobb esetben persze), van Utas Üdítõ, amit valóban gyártottak a zord hatvanas években, vannak csajok, van a foci, meg van a nyár, vagy ami van. Ilyen apróságokról szólnak ugyanis a regény töredékei, hiszen minden egyes bekezdése külön töredékként került egymás mellé. A szöveg nem folyamatos, hanem a figyelem fókuszálódásának egymást követõ hullámhegyeit és hullámvölgyeit követi - ahogy történik valami, amin a gondolkodás elidõz, és mire észre tér, már egészen más történt, amin szintén el kell gondolkodni. A cselekmény nem lineáris, és a nézõpont sem egységes. Egyszerre hatja át a szöveget az ifjúkor végtelen komolysága, és az érett emlékezés végtelen iróniája, mely nosztalgiával támasztja meg saját múltjának ingadozó mérlegelését.