Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 12 z 79

Ján Mičko (1978) je prozaik, básnik, dramatik a esejista. Vydal dve poviedkové knihy Ako ustrážiť prítomnosť (2011) a Laterna magica (2013). Román Asébia: umenie pamäte je klasický román rieka, ktorého tok usmerňujú životné osudy troch mužov z rodiny Deverovcov: deda Jána – otca Alberta – syna Rudolfa, ktorým kontruje potulný ahasver Karibiku Melquisedec. Jeho životným osudom je objaviť Ruda, najmladšieho z rodu, ktorý by starému mágovi dopovedal príbeh strateného deda Jána, čím by sa, v prípade príbehovej zhody, prelomila uvalená kliatba a on by po sto rokoch života našiel vytúženú smrť. Príbeh románu „tečie“ meandrami času a okrem hľadania životného šťastia, domova, pokoja, prijatia, stabilných hodnôt, sprostredkúva aj autentickú sondu do života umelcov, murárov v emigrácii, zabudnutých seniorov, zákopovej vojny či vojnových zajatcov, ale aj mládeže na začiatku nového tisícročia. Román obsahuje aj množstvo polemík, filozofických odkazov, teologických presahov a symbolov. A práve v tomto zvláštnom prelínaní vonkajšieho a vnútorného sveta treba hľadať osobitosť tohto diela.

Cestopis jedného z najbravúrnejších epikov všetkých čias sprítomní čitateľom atmosféru Afriky, Arabského sveta a ostrova Zanzibar na začiatku deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Nočná prechádzka popri velebnom majestáte gízskych pyramíd, lov na hrochy a krokodíly, návšteva u kanibalského náčelníka, malebné, farbami a dojmami prekypujúce opisy miest, prírodných scenérií, verne a živo načrtnuté portréty osôb, zaujímavé a neveľmi známe poznatky o živote v misiách tej doby, skúsenosti autora s tropickou chorobou – to je len zopár ochutnávok z pestrej palety ponúk pútavého, strhujúceho diela. Henryk Sienkiewicz absolvoval namáhavú cestu ako 45-ročný v spoločnosti grófa Jana Tyszkiewicza roku 1891, krátko po dovŕšení éry zemepisných objavov. Putuje teda v stopách bádateľov územiami už známymi a na kraj i ľudí sa díva pohľadom „moderným“, nám blízkym, t. j. okom jedného z „priekopníkov“ exotickej turistiky. Preto text rezonuje aj v dnešnej dobe.

Cestopis jedného z najbravúrnejších epikov všetkých čias sprítomní čitateľom atmosféru Afriky, Arabského sveta a ostrova Zanzibar na začiatku deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Nočná prechádzka popri velebnom majestáte gízskych pyramíd, lov na hrochy a krokodíly, návšteva u kanibalského náčelníka, malebné, farbami a dojmami prekypujúce opisy miest, prírodných scenérií, verne a živo načrtnuté portréty osôb, zaujímavé a neveľmi známe poznatky o živote v misiách tej doby, skúsenosti autora s tropickou chorobou – to je len zopár ochutnávok z pestrej palety ponúk pútavého, strhujúceho diela. Henryk Sienkiewicz absolvoval namáhavú cestu ako 45-ročný v spoločnosti grófa Jana Tyszkiewicza roku 1891, krátko po dovŕšení éry zemepisných objavov. Putuje teda v stopách bádateľov územiami už známymi a na kraj i ľudí sa díva pohľadom „moderným“, nám blízkym, t. j. okom jedného z „priekopníkov“ exotickej turistiky. Preto text rezonuje aj v dnešnej dobe.

Doterajšia tvorba J. Š. Kuzmovej (1947 – 2020), podobne ako nová zbierka V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania, je poznamenaná fascináciou myšlienkami a celou osobnosťou F. M. Dostojevského, ktorému sa autorka dlhodobo venovala aj vo svojich literárno-teoretických prácach, pričom sa zameriavala hlavne na metafyzické a etické motívy v tvorbe ruského klasika. J. Š. Kuzmová si priamo v básňach priznáva túto inšpiráciu, jej texty charakterizuje úsilie o prienik do hlbinných štruktúr človeka, o čo najprecíznejšie stvárnenie zložitej ľudskej psychiky, a to s dôrazom na vypäté situácie. Častými témami je osamelosť, absencia blízkych a hľadanie ľudskej blízkosti, dezilúzia zo sveta, zo smerovania jeho ďalšieho vývoja a z jeho hodnotového vyprázdnenia, bolesť, hľadanie identity, rozpor medzi realitou a snom, hľadanie slov pri písaní básne... V zbierke V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania rezonujú viaceré biblické motívy, prítomná je túžba po dialógu s inými ľuďmi, s Bohom, po zblížení s prírodou ako zdrojom sily a krásy... Ako prezrádza podnadpis zbierky, jedným z jej motívov je aj motív čakania ako dôležitého existenciálneho stavu, autorka sa pokúša zachytávať ho v rôznych podobách a súvislostiach. Autorka sa na margo predchádzajúcej tvorby vyjadrila, že jej ide o vyjadrenie syntézy krásy. Nová zbierka J. Š. Kuzmovej má svojimi „večnými“, a zároveň aktuálnymi témami, nemenej aj zrozumiteľným, prístupným spôsobom spracovania, šancu osloviť širšiu čitateľskú verejnosť.

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský, nar. 1940)) patrí od svojho vstupu do literatúry k popredným predstaviteľom slovenskej duchovno-kresťansky orientovanej tvorby. Vydal viacero básnických zbierok. Dielom Gorazdov odkaz (obsahujúce poému Hlas kňaza Gorazda), ktoré vyšlo v roku 2018, sa zaradil k popredným velikánom slovenskej literatúry, ktorí cyrilo-metodské dedičstvo chápali nielen ako dôležitý inšpiračný zdroj, ale najmä ako základný bod, počiatok slovanskej i slovenskej spirituálnej spisby. Z pozície jubilujúceho autora je básnická zbierka Algoritmické zratúvanie (verše vytvorené v rokoch 2017 – 2020) poctivo deklarovanou súvahou vlastnej tvorby a zároveň jeho zrelou nadstavbou. Ako poznamenáva básnik Blažej Belák, „súbor má dvanásť obsahových celkov, ktorých jednotu udržuje postupné napĺňanie témy ,zratúvania?, čiže bilancovania a kritického hodnotenia vlastného diela, od nezáväznejších a ,hravých? reflexií smerom k najzávažnejším otázkam zrelého veku, tak ako ich vidí sebaspytujúci kresťan kľačiaci pred oltárom“. Zbierka však nie je len poéziou sebaspytovania a smerovania k vážnym otázkam staroby – to ani zďaleka nie! Lebo zbierka je aj, a predovšetkým, svedectvom silnejúcej túžby po večnej mladosti, ktorá sa prebíja „krížom“ cez hmotu, ponímanú rôznorodo – vedecky aj sedliacky, s príslušnou symbolikou.

Prozaička, prekladateľka a publicistka Viera Švenková vydala dvadsaťšesť kníh, z ktorých zaujali najmä zbierky poviedok, na ich námety vznikol poviedkový televízny film Prstienky z kukučiny. Poviedky reprezentujú autorkinu tvorbu aj v zahraničí, boli preložené do jedenástich jazykov. Novela Lesné ticho zachytáva priebeh pandémie koronavírusu, ktorá postihla predovšetkým starších ľudí. Izolácia od vonkajšieho sveta ponúka príležitosť na životnú rekapituláciu, privoláva spomienky na udalosti, ktoré sú súčasťou autorskej a v širšom zmysle aj generačnej autobiografie. Človek v ťaživej osobnej situácii vyhľadáva spriaznené duše, pocit ľudskej blízkosti pretepľuje všedné životné udalosti a obohacuje prítomnú chvíľu, ktorú nenápadne a neodvratne pohlcuje nemilosrdný čas...

Prozaička, prekladateľka a publicistka Viera Švenková vydala dvadsaťšesť kníh, z ktorých zaujali najmä zbierky poviedok, na ich námety vznikol poviedkový televízny film Prstienky z kukučiny. Poviedky reprezentujú autorkinu tvorbu aj v zahraničí, boli preložené do jedenástich jazykov. Novela Lesné ticho zachytáva priebeh pandémie koronavírusu, ktorá postihla predovšetkým starších ľudí. Izolácia od vonkajšieho sveta ponúka príležitosť na životnú rekapituláciu, privoláva spomienky na udalosti, ktoré sú súčasťou autorskej a v širšom zmysle aj generačnej autobiografie. Človek v ťaživej osobnej situácii vyhľadáva spriaznené duše, pocit ľudskej blízkosti pretepľuje všedné životné udalosti a obohacuje prítomnú chvíľu, ktorú nenápadne a neodvratne pohlcuje nemilosrdný čas...

Cestopisné poznámky Sándora Petöfiho (vlastným menom Alexandra Petroviča) z roku 1845 a jeho Listy z ciest z roku 1847 vyšli v Maďarsku v mnohých vydaniach, na Slovensku doteraz iba v maďarskom jazyku v roku 1987. Edičný zámer vydať Putovanie Sándora Petöfiho v preklade do slovenčiny vznikol v spolupráci Spolku slovenských spisovateľov a Maďarského zväzu spisovateľov, za výraznej pomoci Maďarského inštitútu v Bratislave. Cestopisy, zachytávajúce krajinu, prírodu i človeka s toľkou láskavou bezprostrednosťou a básnickou inšpiratívnosťou, prezrádzajú takmer všetko o osobnosti ich autora, o jeho schopnosti precízne pozorovať a opísať videné, jednoducho o jeho mimoriadnom talente. Autor vo svojich listoch nachádza svojský svet: ako básnik láskyplne žasne nad tajomstvami prírody, ktorá ho (ako píše) naučila, že poézia je grammatica mystéria sveta. Ako píše editor Putovania Sándora Petöfiho Miroslav Bielik, Petöfiho listy môžeme vnímať ako diela na rozhraní poézie a prózy, veď zážitky, ktoré v nich opisuje, zvečnil aj vo svojich básňach. Knižné vydanie dosiaľ v slovenčine nepublikovaných Petöfiho dobových cestopisných textov je prvým krokom k budúcemu súbornému vydaniu celého jeho básnického diela.

Autor tejto zbierky prvé kroky absolvoval v rôznych časopisoch. Debutoval zbierkou poézie Chvíľa zblíženia (1991), ocenenou prémiou Literárneho fondu, po ktorej nasledovali zbierky Jaspis a karneol (1997), Zľutovnica (2003), Čerešne v hanebnej ulici (2014) a Biela osnova (2019). V najnovšej zbierke M. Abelovský ponúka vlastný pohľad na svet, vypovedá o hľadaní a nachádzaní ako o istých atribútoch života. Pôsobivé prerozprávanie príbehov prostredníctvom jeho poézie je čaro, ktoré neraz pohladí dušu. „Dívam sa von z nemocničného okna a z ulice hľadí na mňa niekto ako ja. Popred nás prechádza život, zdravie, sila... Každý stojí na svojej strane spustených závor.“ Predchádzajúce knihy sú plné emocionálnej racionality. Jeho videnie reálneho sveta je v tejto zbierke plné detailov, akejsi alchýmie so slovom. „O tento kus cesty lesom sa delím s hnedým medveďom. Dole jaminou sa šmýkal, lístím vytierajúc hlísty.” Básnik vie originálnym spôsobom obrazotvornosťou spájať prírodné obrazy. Ak chce čitateľ zažiť pekný, priam neopakovateľný zážitok, upriamujeme ho práve na túto zbierku. Prajeme každému čitateľovi, ktorý siahne po tejto zbierke, aby našiel práve takú báseň, ktorá sa ho osobne dotkne.

Americké poznámky sú spolu s románom o Martinovi Chuzzlewitovi plodom Dickensovho prvého amerického pobytu v roku 1842. Spoločný obom týmto prácam je kritický pohľad: autor vidí nedostatky amerických pomerov v dobe pred občianskou vojnou a citlivo vystihuje, kde a ako je americký život pokrivený. Svojím humanitným založením sa potom prejavuje vždy ako človek, sympatizujúci s tými, ktorí sú utlačovaní a ktorí trpia. Ak odvolal po rokoch niečo z tejto úprimnej kritiky, musíme si uvedomiť, že sa to stalo v znamení druhej návštevy Ameriky, keď bolo jeho záujmom, aby čitateľské turné malo čo najväčší morálny i finančný úspech. Tento titul vychádza v slovenčine po prvýkrát a je určený širokej čitateľskej verejnosti.

Kniha je venovaná farárovi zo Žakoviec Mariánovi Kuffovi za duchovnú mobilizáciu slovenského národa zasväteného Sedembolestnej Panne Márii Patrónke Slovenska. Je to poďakovanie za jeho úspešný modlitbový zápas pomocou najmocnejšej zbrane na svete – svätým ružencom v ruke za odmietnutie Istanbulského dohovoru Národnou radou Slovenskej republiky. Úvod do knihy napísal historik František Vnuk, ktorý v ňom o. i. uvádza: „Táto publikácia je akoby zbierkou dokumentov k poslednému dejstvu tohto dramatického zápasu. Sú to nielen básnické komentáre Antona Čulena, ale aj povzbudivá kázeň rožňavského biskupa Mons. Stanislava Stolárika a svojrázne príhovory otca Mariána Kuffu. Tieto výzvy k činom odhaľujú podstatné črty spojeného úsilia, ktorým sa predbežne podarilo odvrátiť pohromu, ohrozujúcu dušu národa.“ Knihu vydala Aliancia za nedeľu – Slovensko o. z.

Spisovateľka a redaktorka Viera Švenková vydala dvadsaťpäť prozaických kníh a preložila tridsať titulov, zväčša z oblasti literatúry pre deti a mládež. V zahraničí reprezentujú autorkinu tvorbu predovšetkým poviedky, ktoré boli preložené do jedenástich jazykov. Zbierka Horské zákruty zachytáva medziľudské vzťahy vystavené vetrom moderných spoločenských i osobných kríz, ktoré človekom lomcujú, krivia ho a ohýbajú na spôsob ohrozených stromov v autorkinom rodnom podtatranskom kraji. Žijeme navonok bohaté životy, no čosi v nich chýba. Švenkovej poviedky sa pokúšajú zachytiť častú vnútornú nespokojnosť a tápavé hľadanie odpovedí na neujasnené otázky, ktoré by mohli zaujať aj čitateľa.

Giovanni Domenico Tommaso Campanella (1568 - 1639) bol taliansky filozof, dominikánsky mních a teológ, astrológ, básnik a autor utopického diela Slnečný štát (lat. Civitas Solis, 1602). V slovenčine vychádza preložené z latinčiny ako kompletné dielo po prvý raz. Forma je podobne ako u Thomasa Mora (Utópia, 1516) založená na rozhovore, tu medzi admirálom z Janova a Veľmajstrom rádu hospitalitov. Autor opisuje formu vlády založenú na asketizme, zdravom životnom štýle a astrológii. Dielo má svoje pokrokové pasáže (spoločenské vlastníctvo, právo a povinnosť práce, neexistencia vykorisťovania, spoločná práca, prístupná zdravotná starostlivosť a kreatívne vzdelávanie), ale aj kontroverzné časti (zrušenie monogamnej rodiny, podmienenosť života astrológiou, vojenské rovnostárstvo a prísna reglementácia). Campanella v diele zdôraznil dôležitosť poznania prírody a kozmických súvislostí pre pochopenie skutočnej podstaty javov a vecí. V súčasnosti sa Campanella považuje za predchodcu exegetiky reformovaného katolicizmu 20. storočia. Dosiaľ ho mnohí zaraďujú medzi najväčších synov Talianska, akými boli napr. G. Bruno, G. Galilei, Dante...

Spisovateľka a redaktorka Viera Švenková vydala dvadsaťpäť prozaických kníh a preložila tridsať titulov, zväčša z oblasti literatúry pre deti a mládež. V zahraničí reprezentujú autorkinu tvorbu predovšetkým poviedky, ktoré boli preložené do jedenástich jazykov. Zbierka Horské zákruty zachytáva medziľudské vzťahy vystavené vetrom moderných spoločenských i osobných kríz, ktoré človekom lomcujú, krivia ho a ohýbajú na spôsob ohrozených stromov v autorkinom rodnom podtatranskom kraji. Žijeme navonok bohaté životy, no čosi v nich chýba. Švenkovej poviedky sa pokúšajú zachytiť častú vnútornú nespokojnosť a tápavé hľadanie odpovedí na neujasnené otázky, ktoré by mohli zaujať aj čitateľa.

Americké poznámky sú spolu s románom o Martinovi Chuzzlewitovi plodom Dickensovho prvého amerického pobytu v roku 1842. Spoločný obom týmto prácam je kritický pohľad: autor vidí nedostatky amerických pomerov v dobe pred občianskou vojnou a citlivo vystihuje, kde a ako je americký život pokrivený. Svojím humanitným založením sa potom prejavuje vždy ako človek, sympatizujúci s tými, ktorí sú utlačovaní a ktorí trpia. Ak odvolal po rokoch niečo z tejto úprimnej kritiky, musíme si uvedomiť, že sa to stalo v znamení druhej návštevy Ameriky, keď bolo jeho záujmom, aby čitateľské turné malo čo najväčší morálny i finančný úspech. Tento titul vychádza v slovenčine po prvýkrát a je určený širokej čitateľskej verejnosti.

Kniha Ars vivendi sa zaoberá vybranými postavami antického, renesančného a moderného myslenia, ktoré spájajú filozofiu s umením (lat. ars) a životom (lat. vita) či žitím (lat. vivo). Výsledné spojenie „umenie žiť“ (lat. ars vivendi) alebo umenie života (gr. techné tú biú) nie je marketingový titul – vyjadruje jednu z najdôležitejších činností, ktorým venovali starí filozofovia trvalú pozornosť. Moderné prehľady dejín západného myslenia nás vedú k porovnávaniu názorov významných filozofov od antiky po súčasnosť v rôznych oblastiach – metafyzike, teórii poznania, logike, etike a tak ďalej. No takmer úplne sa z nich vytratila otázka, aký spôsob života si pre seba volia jednotliví filozofovia, alebo otázka, či žijú v súlade so svojim učením. Táto kniha sa pokúša ukázať, že antická filozofia bola neoddeliteľne spätá s voľbou života. Jednotlivé kapitoly nechcú urobiť zo Sokrata, Epikura alebo Montaigna vzory filozofickej praxe. Asi nikto by si nezvolil život ako Diogenes alebo Nietzsche – ich životy neboli ani ľahké, ani pokojné. Ak sa máme niečo naučiť od starých filozofov, tak by to mohla byť skúsenosť života ako najdôležitejšej veci, ktorej by sme mali venovať sústredenú pozornosť.