Najnovšie - Poézia - antológie strana 6 z 9

Poviedky o láske a smrti sa odohrávajú v rôznych časoch a krajinách Európy. Tento pestrý kaleidoskop postáv a prostredí autor podáva až s filmovou plastickosťou. Jednotlivé obrazy sú spojené do celku súvislosťami, ktoré sa vynárajú postupne a ústia do prekvapivých, občas aj fatálnych následkov. Sme to my, kto tvoríme históriu vlastných životov svojimi činmi? Alebo je to naopak a práve príbehy, s ktorými sa stotožníme, predurčujú naše konanie a osudy?

Karola sa ako osemročná ocitla v novej rodine. Má nevlastného brata, mamu, otca aj deda. Brat Oskar je astrálny cestovateľ, otec Ján pripomína Gándhího a v susedstve žijú čudesní neoliberáli. Karolina najlepšia priateľka je Karolova mama a Karol je zas najlepší kamarát brata Oskara. To je ľahké, to pochopíte rýchlo. Zložité sú len úvahy o tom, či treba nastavovať druhú tvár. Vanda Rozenbergová napísala knihu, ktorá okamžite vtiahne do deja a bez varovania omráči úvodnou sekvenciou. Potom sa tempo spomalí a hrdinovia zvláčnejú. Nie však natoľko, aby sme sa nezamýšľali nad tým, čo sa ukrýva za veľkolepými fasádami a čo za hrdzavými plotmi. Karola si zo starého domova priniesla bolestivé zážitky, s ktorými je vyrovnaná – ale možno aj nie. Má tridsaťdva rokov a inštinkty, aké máme všetci. Po tragédiách, ktoré sa jej zdanlivo nedotknú, prechádza katarziou. A to očistenie nie je bez obetí. Naopak.

Strih vetra je náhla zmena v jeho rýchlosti a smere. V historkách a príbehoch rovnomennej knihy Dušana Dušeka sa prudko zrýchľuje čas. Z dní a týždňov sa stávajú hodiny, všetko mizne tak rýchlo, že neostáva iné, len sa utiekať do minulosti, strácať pamäť – a znovu ju nachádzať. Potešiť sa objavmi, že orech je opakovaním lieskovca, vajíčko je opakovaním ikry, pes je opakovaním vlka, perie je opakovaním srsti. Stretnúť na uliciach spomienok svojich najbližších. Prijať svoju zábudlivosť ako dar. Dnes je včera. No takisto – zajtra. A možno aj pozajtra.

Proč lidé cestují? Jsme všichni nomády, pro které je překonávání prostoru smyslem života? Olga Tokarczuková se svou pověstnou důsledností a porozuměním vede čtenáře pod povrch modernity, popisuje svět poutníků a hledá podstatu jejich nepokoje a potřeby nezůstávat na jednom místě. V příbězích a úvahách o cestování a prožitcích lidského těla napříč staletími až do současnosti se prolínají témata života, smrti i neukotvenosti.

Nórska autorka sa vo svojich poviedkach sústreďuje na medziľudské vzťahy, ktoré môžu byť krásne, desivé aj záhadné. Ide v nich o prvú lásku, o videnie znamení, o to, čo sa stane, keď človek zistí, že je celkom ako Janis Joplin. Rozprávajú o viere v osud a o kartových hrách. A o tom, aké je to milovať škrečka, ktorý sa volá pani Bergová.

Máloktorý súčasný autor vie tak vnímavo opísať zraniteľnosť človeka a nepredvídateľnosť bežného, zdanlivo predvídateľného života. Ingvild H. Rishoi dojíma bez toho, aby skĺzla do pátosu, jej nenápadní hrdinovia idú pod kožu, rovnako ako jej ľudské príbehy. Krehké poviedky sú predovšetkým o láske. O ľuďoch, ktorí to myslia dobre a snažia sa, nie vždy sa im to však podarí.

Kdo byl chlapec, kterému mladý Ludwig Wittgenstein namaloval krémem na boty pod nos knírek? Proč si pomocník pražského kata Robert Týfa vzal do práce rezervní košili? Co dělal Edvard Beneš ve chvíli, kdy si Klement Gottwald všiml, že má každou ponožku jinou, a jakou roli se učila Jiřina Švorcová, když jí došel lak na vlasy? Velké a malé dějiny. Protínají se, nebo míjejí? Vědí o sobě, nebo mají každé svůj vlastní rytmus? Spisovatel a nakladatel Jiří Padevět v úsporně načrtnutých situacích a mikropříbězích ukazuje, že ani ve chvílích, kdy se tvoří dějiny, nepřestávají být jejich aktéři, strůjci nebo oběti obyčejnými lidmi, kteří se potýkají se svými slabostmi, životními stereotypy a představami o budoucnosti. Tragická monumentalita dějin procházející dírou na ponožce. Krém na boty, který rozhodne o osudech národu. Dvojnásobný držitel ceny Magnesia Litera vytvořil mozaiku na první pohled absurdních situací odehrávajících se ve zlomových okamžicích dějin dvacátého století. Přesvědčivěji než všechna fakta ukázal, že historie není to, co se popisuje v učebnicích, nýbrž to, co možná právě teď prožíváme, aniž si to uvědomujeme.

Nečakané stretnutia ľudí, ktorí si mysleli, že im osud už nikdy neskríži cestu; nesplnené sny, ktoré dostanú konkrétnu podobu vďaka náhode; odpustenie tomu, kto spôsobil rodine obrovskú traumu a kto si po rokoch dokáže priznať vlastné chyby, ale aj príbeh človeka, ktorý je presvedčený o tom, že ho život predurčil byť čímsi viac ako ostatní. Šesť príbehov ľudí, ktorí sa ocitli na životnej križovatke, dokázali sa vcítiť do kože tých, ktorým ublížili a teraz sami potrebujú pomoc. Príbehy napísané podľa skutočnosti, osudy mužov a žien, ktorí dokázali rokmi, skúsenosťami, pochopením tých druhých, či ranami osudu zmeniť svoje priority v živote.

Autorský výber z kratších próz Lajosa Grendela. „Tri literárne batožiny“ sa vlastne zhodujú s tromi etapami (rozhranie tvoria roky 1989 a 2014) autorovho prístupu k vnímanej a zažitej realite života a jeho obrazu v tvare literárnej fikcie s výrazným, ale premenlivým podtextom: obrazným, symbolickým, metaforickým, filozofickým, existenciálnym, žoviálnym, humorným, ironickým, absurdným.

Keď 15. apríla 1942 zomrel v Ženeve Robert Musil, len malý okruh jeho priateľov a súčasníkov vedel, koho stráca rakúska a nemecká literatúra. Patril medzi nich Thomas Mann, ktorý už dávnejšie predpovedal jeho dielu veľkú budúcnosť (bola to predpoveď mannovsky veľkorysá, pretože Musil nemal veľa pochopenia pre úsilia úspešnejšieho spisovateľa), Hermann Broch, ktorý autora monumentálneho románu Muž bez vlastností považoval za „absolútneho epika" aj Arnold Zweig, ktorý v ňom videl „kvintesenciu toho najlepšieho, čo rakúska literatúra má". Dnes jeho dielo vydávajú na celom svete a právom zaujal miesto medzi modernými klasikmi rakúskej, ale aj svetovej literatúry.Kniha Tri ženy je zbierka noviel, v ktorých sa autor sústreďuje na zobrazenie vzťahu muža a ženy, na ich vzájomný citový život i na individuálny prístup každého z partnerov. Hoci milenci prežívajú spoločné chvíle, sú si neprekonateľne cudzí a práve toto napätie využíva autor na psychologické priblíženie ich konania. Hrdinovia príbehov Roberta Musila podstupujú morálnu skúšku, ktorá hlboko zasiahne do ich životov.

Balansovanie na hrane reálneho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach a nielen na východnom Slovensku považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí. (Václav Pankovčín) Prvý zväzok súborného diela predčasne zosnulého talentovaného autora Václava Pankovčína obsahuje poviedky zo začiatku 90. rokov, ktoré mu vyšli v prvých dvoch knihách „Asi som neprišiel len tak“ a „Marakéš“. Sú doplnené o nové, doposiaľ nepublikované texty z pozostalosti.„Prípoviedka nie je poviedka. Je kratšia, niekedy poučnejšia a občas aj zábavnejšia ako poviedka. Prípoviedka je vlastne len jeden zo stovky príbehov, ktoré vám vyrozpráva žena z Marakéša na ulici; v tomto prípade baba Peťová. Keďže nemá čas, príbeh maximálne zostruční a na poslednú vetu nadviaže ďalší príbeh. Už dve hodiny sa ponáhľa do obchodu, na záhumienok okopávať zemiaky alebo repu, alebo ide s čerstvo vypratou bielizňou na rieku Udavu, kde ju chce vyplákať; ale ešte ďalšie dve hodiny vám bude rozprávať, čo je v Marakéši nové alebo čo sa tam kedysi stalo. A práve tento štýl rozprávania považujem za tú najdokonalejšiu literárnu kompozíciu, akú kedy človek vymyslel. A takú kompozíciu nevytvoril okrem žien z Marakéša hádam nikto na svete...“

Kniha Proti... je výberom na Slovensku doteraz nepublikovaných poviedok, esejí a publicistických článkov, ktoré spája obraz L. N. Tolstého (1828 – 1910) – literárneho génia, ktorý celý svoj život zasvätil hľadaniu pravdy, ľudskosti, boju proti všetkým možným formám násilia (štát, cirkev...) páchaným na ľudskej bytosti a príčinám biedy, duchovnej degradácie, neslobody a mravného úpadku a neúnavnej snahe prebudiť v ľuďoch spiace svedomie, lebo veril, že neustála komunikácia so svedomím, úprimná spoveď, sebaanalýza a ustavičné sebazdokonaľovanie sa môžu stať základom novej viery a začiatkom cesty k Božiemu kráľovstvu na zemi.

Nejsem a nikdy nebudu Tom Cruise... Já jsem Mára, Docent ze sportovního baru, jednooký král mezi slepými, hvězda v kruhu ztracených, říká jedna z postav této knížky. Není v tom sama; Reinera nepřitahuje exotika extrémů, svět jeho povídek ukazuje takříkajíc ke střednímu proudu, kde nás chtě nechtě pluje (či se stébla chytá) nejvíc, kde žijeme své příběhy ve vlastní šťávě: Může za to matka, otec nebo někdo Jiný? Přijde náš anděl? Zůstat se ženou, nebo jít? Co si počít se zkaženým dnem na dovolené? V literatuře se umění povídky cení vysoko, a autor vstupuje na její půdu připraven: ví, jak zatavit do slov tvář či pachuť chvíle, umí zaznamenat žhavé jádro příběhů – proto čtenář může mít často pocit, že se ocitl na kanapi v kuchyni své existence.

Útla próza, ktorá vyšla prvýkrát v roku 1971, je autobiografickým záznamom zážitkov z detstva a mladosti.Romaneto Don Juan je desiatym zväzkom edície Slobodových diel v novej grafickej úprave Boris Meluša, za ktorú získal Národná cenu za komunikačný dizajn. „Hrdina miluje ženy a je politikom. Viac nemôže chcieť ani jedna žena. Ani jedno nerobí hrdina s chladným srdcom; dalo by sa povedať, že je dobrodruh.“

Cyklus drobných povídek Večery na slamníku Jaromíra Johna vychází poprvé ve spolehlivém, kriticky ověřeném vydání. S humorem i jemnou ironií v nich autor znovu oživuje svou zkušenost z balkánské fronty, empaticky a upřímně zachycuje pestrou mozaiku lidských charakterů, odrážející se jak v hrůzách i směšnosti vojenské mašinerie, tak v každodenní realitě válečného zázemí. S rozmanitostí povah se pojí i široká škála stylových a jazykových prostředků, které dodávají příběhům na věrohodnosti a spontánnosti. Svazek edičně připravila a komentovala Tereza Lojdová.

Pro většinu lidí neznamená vítězství na juniorském mistrovství v ledním hokeji nic moc, ale pro obyvatele Medvědína to znamená všechno. Takové vítězství by totiž mohlo přitáhnout pozornost k upadajícímu městečku: přilákat státní dotace i talentované sportovce, kteří by dali Medvědínu přednost před většími městy v kraji. Takové vítězství by rozhodně znamenalo všechno pro hubeného teenagera Amata, který je všude mimo led za otloukánka; pro Kevina, hvězdu juniorského družstva, stojícího jen krůček od zářivé budoucnosti v NHL; i pro Petera, obětavého sportovního ředitele Medvědína, jehož vlastní profesionální hokejová kariéra skončila tragédií. Tým má šanci splnit sny celého města. Jenže jedné noci během zapíjení semifinálového vítězství se cosi odehraje mezi Kevinem a Peterovou dcerou — a najednou je všechno jinak. Jako vlny po rybníce se celým Medvědínem začnou šířit obvinění. V honbě za úspěchem týmu je obtížné rozpoznat hranici mezi pravdou a lží, slepou loajalitou a opravdovou důvěrou. Nakonec musí jeden mladý muž najít odvahu říct nahlas to, co nikdo zjevně nechce slyšet.

Detektívne poviedky autora, ktorý inšpiroval Beatles, Led Zeppelin, Ozzyho Osbourna, Iron Maiden aj Davida Bowieho. Aleister Crowley (1875 – 1947) – britský okultista, spisovateľ, horolezec, šachista, maliar, astrológ, básnik, prozaik, jogín a kritik spoločnosti. Vplyvný člen niekoľkých okultných organizácií vrátane spoločností Zlatý úsvit, Argenteum Astrum, Ordo Templi Orientis. Býval označovaný za „najskazenejšieho muža sveta". Dnes je považovaný za jednu z najvplyvnejších osobností britskej histórie. Svojím životom a dielom inšpiroval mnoho významných umelcov. Jeho portrét sa nachádza na obale slávneho albumu Beatles Sgt. Pepper's Lonely Hearts Club Band (1967), Ozzy Osbourne má na platni Blizzard of Ozz (1981) skladbu Mr. Crowley, Iron Maiden mu venovali niekoľko piesní na albumoch Piece of Mind (1983), Powerslave (1984) a Seventh Son of a Seventh Son (1988). Veľkým priaznivcom Aleistera Crowleyho je aj gitarista Led Zeppelin Jimmy Page a David Bowie v pesničke Quicksand z albumu Hunky Dory (1971) spieva: „Som bližšie k Zlatému úsvitu, ponorený do tvaru Crowleyho vízie". V Crowleyho bohatej básnickej a prozaickej tvorbe vynikajú príbehy jedného z najbizarnejších detektívov na svete menom Simon Iff, známeho pod prezývkou Skromný Simon. Autorovo literárne alter ego je už pán v požehnanom veku, napriek tomu vykazujúci fyzickú aj intelektuálnu vitalitu mladíka. Iff dodržiava zdravú životosprávu, cvičí jogu, ale nepohrdne kvalitným mokom a obľúbeným fajčivom. Je skvelý šachista a zároveň znalec západných aj východných ezoterických systémov, dokáže sa blysnúť taoistickými múdrosťami, je vyznávačom thelémskej filozofie a zároveň má v malíčku poznatky modernej hlbinnej psychológie, stojí skrátka rozkročený medzi nadzmyslovým svetom a moderným svetom vedy, hoci v tom prvom sa evidentne cíti lepšie. Skromný Simon nepotrebuje klasické detektívne propriety ani vyšetrovacie postupy a pátranie v teréne, pretože v konfrontácii s jeho brilantnou mysľou, vycvičenou v mágii, šachu aj psychoanalýze, by boli krvopotne získavané stopy a fakty zbytočnou nadprácou.

Smutno-úsmevné poviedky zo života východoeurópskej židovskej komunityAž do vypuknutia 2. svetovej vojny pulzoval vo východnej Európe židovský život intenzívne rovnako v kvantitatívnom, ako aj v kvalitatívnom zmysle. Nebol to však ani idylický ani harmonický život. Najneskôr z tých čias pochádza zrejme aj starý vtip o tom, že na otázku, čo by urobil, keby sa ocitol na opustenom ostrove, odpovie Žid, že by ako prvé postavil dve synagógy, a na prekvapenú následnú otázku, načo dve, by jeho odpoveď znela: „Do jednej by som sa každý deň chodil modliť, a do tej druhej by som v živote nevkročil!" Na prelome 19. a 20. storočia – to je obdobie, kedy vznikali Chasidské príbehy Jicchoka Lejbuša Pereca (1852 – 1915) – tvorilo židovské obyvateľstvo v nespočetných mestečkách a mestách dnešného Poľska, Bieloruska, Ukrajiny, pobaltských krajín a časti dnešného Rumunska síce väčšinu, napriek tomu bolo zákonom a úradmi utláčané a ubiedené. A predsa medzi ním panovala nesvornosť, nenávisť a večný spor. V 18. storočí sa rozšírilo mystické chasidské hnutie s desiatkami rôznych frakcií. Jeho vášnivými odporcami boli tradicionalistickí tzv. misnogdi, šíril sa aj osvietenecký moderný racionalizmus, asimilanstvo, ďalej socialistická organizácia Bund, a napokon nacionalistické sionistické hnutie so svojimi rôznymi frakciami. Potierali sa navzájom ako sa len dalo. Perec nepatril ani k jednému z týchto hnutí. Riešenie, ktoré ponúkal svojim čitateľom, bolo národné, a predsa nie nacionalistické. Staval do stredu individuálneho i spoločenského života ako jednotiace národné pojítko tradíciu nie v náboženskom, ale v kultúrnom zmysle a jazyk jidiš ako podhubie tejto kultúry. „Chasidské príbehy" nastavujú krivé zrkadlo spoločenským pomerom vo východoeurópskej židovskej populácii a vrhajú kritický, a predsa láskyplný pohľad na túto dnes takmer vykynoženú komunitu.

Připravit - pozor - debut! Okamžik, jeden z tisíce, kdy člověk udělá krok stranou a seskočí z pojízdného pásu vlastního života: vypne telefon, ať si všichni trhnou, ráno kdovíproč neodejde do práce, jen tak se opije s cizím mužem, nabídne azyl nuzákovi či rozkope vlčí máky. To je ta chvíle, kdy se život otevírá, objevuje se cesta nebo propast nebo cesta na dno propasti. Tihle hrdinové vědí, že záleží jen na nich, kolik toho prožijí a co si ze života urvou. Jejich nejbližším společníkem je samota, i když vědí, že ticho, které ji provází, bývá smrtící. Člověk musí křičet a doufat, že neodpoví jen ozvěna. Debutující Vladimíra Valová přichází se souborem ostrých próz, které svou náladou připomenou Jana Balabána. Nikdo si na nic nehraje, a pokud ano, dlouho mu to nevydrží. Není to veselý svět, ale není ani beznadějný, a hlavně — je náš.